Psychoterapeut Spoločnosť v nás kultivuje narcistické črty. Narcis je najmä zranené dieťa

„Viete, keď som čítal váš seriál, tak som súcitil s ľuďmi, ktorí žijú pri ťažkých narcisoch. Nie je to ľahký život. Ani narcis to však nemá a najmä nemal ľahké,“ vysvetľuje psychoterapeut Martin Podolan. „To, že sa kruto správa k najbližšiemu okoliu, by sa nutne nemuselo diať, ak by detstve nezažíval masívne frustrácie či zanedbávanie, alebo, naopak, rozmaznávanie.“

Dnes vychádza na Postoji posledný diel Seriálu o nefyzickom násilí, ktorým po roku uzatvárame edíciu, kde veríme, že sa nám podarilo prispieť k pochopeniu fenoménu, ktorý v tichosti ničí rodiny a vzťahy. Ďakujeme všetkým čitateľom, ktorí sa podujali podeliť sa o svoje príbehy, a ospravedlňujeme sa, že sa nám nepodarilo uverejniť ich všetky. 

V seriáli sme sa doposiaľ zaoberali predovšetkým tým, čo v prítomnosti narcistickej osoby prežívajú jej najbližší. Čo však prežíva samotný narcis? Prečo sa k svojmu okoliu správa natoľko nezrelým spôsobom? Ako prebieha terapia? Čo pri nej prežíva narcistický klient a čo terapeut? A ako vlastne narcizmu v čase vychýlenej sebaprezentácie predchádzať?

Ako psychoterapeut pôsobíte už celé roky. Aké typy narcizmu existujú?

Existuje zdravý aj patologický narcizmus. Zdravá miera narcizmu, teda zdravá sebaláska a primerané nárokovanie si určitej dôležitosti je pre spokojný život nevyhnutná. Narcizmus je patologický vtedy, keď má človek neprimeranú sebaúctu, keď je jeho sebavedomie príliš vysoké alebo príliš nízke a keď jeho sebahodnota závisí od hodnotenia iných.

Podľa štúdie Russa a Shedlera môže byť patologický narcis exhibicionistický, tenkokoží a hrubokoží. Každý z nich máva v medziľudských vzťahoch ťažkosti, pretože má o sebe velikášske predstavy: predvádza sa, nárokuje si neprimeranú pozornosť a závidí. Súčasne mu chýba empatia a druhých často znevažuje.

Ako vlastne prebieha psychoterapia narcizmu?

Musím vedieť odlíšiť, ktoré z emócií, ktoré s ním práve prežívam, sú moje vlastné a ktoré sú spôsobované ním.Zdieľať

Terapia narcizmu je náročná, dlhodobá a namáhavá cesta smerom k vybudovaniu schopnosti milovať seba a iných. Narcisi terapiu vyhľadávajú, keď zažijú nejaký neúspech, ochorejú alebo sa im rozpadne dôležitý vzťah. Spoločným menovateľom tu býva utrpenie, keď už ďalej nevládzu žiť vo svojom zidealizovanom svete a realita ich dobehne. Najčastejšie vyhľadáva pomoc tenkokoží typ, pretože trpí najviac. Najmä úzkosťami a depresiami.

Často pochádza z rodinného prostredia, kde bol namiesto uznania atakovaný. Máva ťažkosti aj v partnerských vzťahoch, pretože sa necíti byť dostatočne milovaný, uznávaný a rešpektovaný. Terapeuta si niekedy zidealizuje, obdivuje ho a chce akoby nasať do seba jeho znalosti, ktoré mu pripisuje. Súčasne sa obáva, že ani terapeut ho nedokáže podporiť rovnako, ako to nedokázali jeho rodičia.

Exhibicionistický typ máva najmenšie psychické ťažkosti. Občas sa zaujíma o terapiu aj on, pretože i on môže mať ťažkosti vo vzťahoch. Môže sa napríklad zaoberať tým, že ak partner nenasycuje jeho velikášske sexuálne potreby a fantázie, tak on či ona má nárok na podvod a zodpovednosť za to nesie ten druhý. Dokáže sa však v terapii viac otvoriť a profitovať z nej, pretože častejšie verí, že by to mohlo fungovať.

Hrubokoží, teda grandiózny narcis vyhľadáva terapiu najmenej, napriek tomu, že často máva antisociálne a paranoidné črty či ťažkosti s rôznymi závislosťami. Je však presvedčený, že problém nemá on, ale tí druhí. Môže prísť napríklad s tým, že nerozumie, prečo sa mu nedarí docieliť nejaký veľký plán, a ja mu s tým mám ako terapeut pomôcť. Alebo chce uspokojiť nejakú inú osobu, nepríde teda z vlastnej vôle, ale na príkaz súdu alebo z vôle partnera či partnerky.

Psychoterapeut Martin Podolan. Foto: Andrej Lojan

Ako sa narcistická porucha odhaľuje?

Ak ide o diagnostiku narcistickej poruchy osobnosti (nielen narcistické črty), diagnostikuje sa pomerne ťažko na to určenými komplexnými diagnostickými postupmi. V psychoterapii sa však odhaľovanie osobnostných čŕt začína už prvým kontaktom a prebieha neustále. Keď otvorím dvere a vidím vyblýskané topánky, nádherný sveter a zastrihnutú bradu, kde sa chlapík dominantným hlasom predstaví, s úsmevom mi zovrie ruku a nerieši, či sa má vyzuť, sebaisto okomentuje pracovňu, tak mám prvý dojem. Pozorovaním zbieram určité indície.

Súčasne pozorujem aj seba, ako sa v kontakte s ním cítim ja. To je psychoanalytická metóda. Musím dobre poznať svoje pocity a prežívanie, aby som lepšie porozumel jemu. Musím vedieť odlíšiť, ktoré z emócií, ktoré s ním práve prežívam, sú moje vlastné a ktoré sú spôsobované ním. Na toto poznanie sa dosť spolieham a zároveň ma to aj chráni. Ďalej ho obvykle nechám, nech hovorí, o čom chce, zatiaľ čo ja sa na neho napájam, vnímam a nasávam prvé informácie ako špongia. Už prvá scéna, keď prídeme do osobného kontaktu, prezradí veľmi veľa. Následne to všetko v sebe spracúvam a snažím sa pochopiť, čo ho vedie k jeho správaniu a aký typ ťažkosti má.

Ako zvykne prebiehať prvé sedenie?

Je to ako detektívka: snažím sa prísť na to, čo a prečo narcistického človeka sformovalo do dnešnej podoby.Zdieľať

Ak príde napríklad grandiózny narcis, obvykle sa správa nadradene. Ja som len akýsi článok v jeho živote, ktorý má len v niečom malom pomôcť. V našom vzťahu on musí zostať nadradený a nezávislý, lebo závislosť považuje za slabosť. Zrútila by sa mu tým jeho predstava o sebe samom. Stalo sa mi, že som počas celého stretnutia nepovedal ani slovo. Stačilo, aby som klienta počúval a chápal. Rozprával, čo všetko v živote dosiahol, problémy v podstate ani nemal. Udržiaval si tak svoju nadradenosť. Na konci mi poďakoval, že veľmi rád príde aj nabudúce.

Ako terapeut musím človeka prijať takého, aký je, pokiaľ fyzicky neohrozuje mňa, seba či iného a pokiaľ mi zaplatí. Mojou úlohou je v podstate udržať ho v nejakých mantineloch, byť k nemu empatický a predovšetkým pochopiť, čo je za jeho správaním. Pri prvom sedení ho iba prijímam a vnímam, čo sa v terapii deje. Predstavujem si, čo ho v živote viedlo k tomu, že sa mi posmieva, že sa predvádza, že ma znevažuje, že ma nepúšťa k slovu, že mi dáva najavo, že ho sotva dokážem uspokojiť. Je to ako detektívka: snažím sa prísť na to, čo a prečo ho sformovalo do dnešnej podoby.

Keď sa klient na sedenie objednáva, obvykle uvedie nejaký dôvod. Čo v telefóne uvádza narcistická osobnosť?

Niekto vraví, že by chcel zlepšiť svoje fungovanie v práci, vo vzťahoch alebo sa iba lepšie spoznať, či zistiť, kam v živote kráčať. To je bežná, všeobecná formulka. Narcis veľakrát netuší, že spôsobuje iným trápenie. Chce toho „viac“ a chce veci „mať“. To je pre neho typické. Nestačí mu, keď čosi dosiahne. Nikdy nie je s ničím plne spokojný. Neustále sa chce zlepšovať a získavať viac, inak jeho hodnota akoby klesá.

Čo poradíte takémuto človeku, ak sa dostanete k slovu?

Narcis si testuje, či je preňho terapeut dosť dobrý, silný, kompetentný a najmä bezpečný.Zdieľať

Neradím mu. Vediem ho k tomu, aby si vedel poradiť sám. Na začiatku je mojou úlohou, aby sa cítil prijatý, vypočutý a pochopený. Aby cítil, že prišiel na bezpečné miesto, kde môže slobodne rozprávať o čomkoľvek. Týka sa to žien aj mužov. Ešte predtým, než k vám prídu, si vás narcisi dôkladne preštudujú. Preverujú si vás, po príchode zoskenujú vás aj vašu kanceláriu a podľa toho zisťujú, či sú v ohrození alebo nie. Porozprávajú vám príbehy rôznych známych a čakajú, ako budete na to reagovať. Dlho si testujú, či ste pre nich dosť dobrý, silný, kompetentný, dôveryhodný a najmä bezpečný.

Prvým krokom je prijať ich a akceptovať. Druhým je dohodnúť sa, čo ich trápi a ako na tom budeme spoločne pracovať. Potrebujeme sa spolu zhodnúť v tom, čo chceme dosiahnuť a či je to reálne. Pomáha určiť si aj nástroje, ako budeme k tomu cieľu spolu kráčať. V tomto štádiu je to však stále predovšetkým len o nich. Riešia hlavne seba, svoje okolie pritom nevnímajú. Berú to tak, že sa potrebujú zdokonaliť alebo že to iní im ubližujú.

Narcistickí klienti hľadajú sebapotvrdenie. Aj od vás očakávajú pri sedení pochvalu a uznanie?

Pomáha mi, keď v narcisovi vidím malé dieťa, ktoré si veľa vytrpelo. Vtedy s ním viac empatizujem. Zdieľať

Očakávajú. Je však rozdiel v tom, či oceňujem to, že klientka chce byť premiérkou, alebo to, že sa mi s tým zdôverí. Vediem ju k tomu, aby sa vedela potvrdiť sama. Môžem jej napríklad povedať, že o sebe pekne a úprimne porozprávala, hoci to pre ňu nemuselo byť ľahké. Alebo že pre jej napredovanie v terapii je výborné, že je taká otvorená. Ona potrebuje mať pocit, že je prijatá, chápaná a v bezpečí. Ja však musím byť takisto autentický, nemôžem svoje pocity falšovať. Terapeut síce musí udržať hranice, ale musí sa na klienta aj nejako nakontaktovať.

Mne osobne pomáha, keď v narcisovi vidím malé dieťa, ktoré si veľa vytrpelo. Vtedy s ním viac empatizujem. Už ho nevidím len cez jeho správanie a dýchavičnú túžbu po úspechu. V ďalšom štádiu sa snažím zistiť, akým spôsobom sa klient naučil chrániť pred realitou. A tou realitou sú zväčša jeho zážitky z detstva, ktoré bývajú neraz katastrofické, neznesiteľné až devastujúce. Spoznávam, aké obranné mechanizmy používal na to, aby si v takých neistých okolnostiach udržal vlastnú sebahodnotu. Narcisi obvykle realitu vlastných zážitkov z detstva buď idealizujú, popierajú, alebo znehodnocujú. Všetko sú to obrany, ktoré ako deti potrebovali k psychickému prežitiu. K tomu, aby sa ich psychika nerozsypala do hraničných a psychotických stavov.

Takže dieťa takto narcizmus vlastne chráni?

Áno. Psychika si narcizmom zachováva akú-takú štruktúru a kontakt s realitou, aby sa nerozpadla do väčšieho chaosu a temnoty. V tomto zmysle býva užitočné, ak si týrané dieťa dokáže vytvoriť nejaký grandiózny sebaobraz, ktorý mu pomôže prežiť v katastrofických podmienkach a neprepadnúť napríklad psychóze. Problém nastáva v dospelosti, keď už ten sebaobraz, ktorý mu kedysi pomáhal prežiť, prináša ťažkosti jemu a iným.

Čo konkrétne v detstve spúšťa narcizmus?

Typické sú tri spúšťače. Prvým je včasná masívna frustrácia z neuspokojenia základných potrieb (napríklad strata matky po pôrode bez adekvátnej náhrady). To môže viesť dieťa k úzkosti a hladu po oceňujúcich vzťahoch. Druhým spúšťačom je, naopak, nadmerné rozmaznávanie, povoľovanie a nadmerná starostlivosť. Rodičia, snažiaci sa o dokonalosť, vidia vo svojom dieťati niečo, čím nie je. Zasypávajú ho neprimeranou chválou a robia si z neho projekty. To dieťa vedie k závislosti od priazne okolia. Tretím býva zlé zaobchádzanie.

Často je to emočné zanedbávanie, týranie, vojenská disciplína, trestanie bitkou alebo tichou domácnosťou. Dieťa to vedie k tomu, aby hľadalo sebahodnotu v ideáloch a fantázii. Spoločným následkom týchto troch spúšťačov je, že v dieťati zostane neistota vo vlastnom sebaocenení.

Prvým krokom na terapii je teda prijatie klienta, druhým spoločná dohoda, čo budete riešiť, a tretím identifikácia jeho obranných mechanizmov voči realite.

Ak klienta konfrontujem, tak v miere, aby sa cítil bezpečne a aby to dokázal uniesť.Zdieľať

Presne tak. Vo štvrtom a piatom kroku budujeme dobroprajný vnútorný hlas a staré disfunkčné obranné mechanizmy nahrádzame funkčnejšími. Klient sa napríklad učí, ako sa cítiť bezpečne, ako sa mať rád, ako utíšiť svoj smútok, ako znášať neistoty a frustrácie alebo ako sa bezpečne hnevať. Alebo sa učí, že ťažkým zážitkom sa nemusí brániť popieraním reality, ale aj inak. Vytvárame nové a funkčnejšie návyky. Terapeut sa klienta v tejto fáze snaží doviesť k uvedomeniu, že existuje účinnejší spôsob s menším výdajom energie, akým budovať a udržať si vlastnú hodnotu. Prípadne môže zvoliť druhý prístup a klientovo správanie priamo konfrontovať. To sú dva prístupy k narcisom.

Ten prvý vytvoril Kohut, je viac empatický a používa sa najmä pri tenkokožích narcisoch. Druhý prístup vytvoril Kernberg a ten je viac dynamický a konfrontačný, pričom sa častejšie používa pri grandióznych narcisoch. Je potrebné vedieť odhadnúť, ktorý prístup, s kým a kedy použiť, pretože sa môže stať, že klient už nepríde. Osobne sa snažím používať najmä empatický, prijímajúci prístup. Ak aj klienta konfrontujem, tak len do takej miery, aby sa cítil bezpečne a aby to dokázal uniesť.

Trúfnete si klientovi otvorene povedať, že má silné narcistické črty alebo dokonca poruchu?

Terapia narcistického človeka je behom na dlhé trate.Zdieľať

Niekedy. Závisí komu, pretože ak napríklad vyslovíte slovo „porucha“, niekoho to môže stigmatizovať a môže z terapie odísť. Niekomu sa to lepšie prijíma, ak poviete, že ide o adaptácie na svet, ktoré mu kedysi síce pomohli prežiť, ale sú už tak hlboko zakorenené, že je ťažké ich zmeniť. Čiže niekoho môže slovo „porucha“ raniť, no pre iného to môže byť účinnejšie. Niekto totiž potrebuje vedieť, že má naozaj vážne problematické črty a že existuje cesta k zlepšeniu.

Kedy považujete terapiu narcistického človeka za úspešnú?

Keď sa zhodneme, že určené ciele už dosiahol a viac ma nepotrebuje. Niekedy sa však stane, že klient povie, že už je oukej, len preto, aby sa vyhol hlbšiemu a často aj bolestivejšiemu bádaniu v terapii. Terapia narcistického človeka je behom na dlhé trate. Trvá mesiace až roky. Končí sa v momente, keď prestávam byť hoden peňazí, ktoré mi platí, keď vidno, že ma už nepotrebuje, pretože už sa naučil poznať samého seba alebo sa naučil zdravšie milovať: v prvom rade seba a následne aj iných.

Aká býva úspešnosť týchto terapií? Narcistickí klienti sa nevyznačujú trpezlivosťou, úspech zväčša potrebujú hneď.

Iba vtedy, ak dokážem byť empatický k sebe, môžem začať byť empatický aj k druhým.Zdieľať

Áno, to je problém. Trvá to dlho, a nie každý z nich to vydrží. Narcistickí klienti totiž dlho neprežívajú pocity hanby. Práve o tom však narcizmus je: chýbal im bezpečný vzťah, v ktorom mohli zažívať reálnu sebahodnotu a regulovať ňou svoje rané pocity hanby a menejcennosti. Hanbu nahradili velikášske plány a systémy – grandiozita. Terapia začne byť úspešná vtedy, keď sa začnú autenticky hanbiť, pretože hanba – nie vina alebo strach – vedie k hlbšej a trvácnejšej zmene osobnosti. Hanbím sa za to, aký som. Nechcem taký byť. Keď toto klient začne cítiť, je to dobrý signál, hoci to môže byť veľmi bolestivé.

Terapia musí byť práve preto dlhodobá, aby sme vybudovali nový zdroj sebahodnoty. A ten u narcisa obvykle spočíva v tom, že postupne začne rozumieť sám sebe. Toto je akoby šiesty krok terapie: „Rozumiem, prečo som taký precitlivený, keď ma niekto kritizuje. Viem, prečo sa mi tieto veci dejú a prečo som túto obranu používal. Dokážem byť empatický sám k sebe a mať sa skutočne rád.“ A iba vtedy, ak dokáže byť empatický k sebe, môže začať byť empatický aj k druhým.

Nakoľko je možné s narcisom súcitiť, keď ubližuje svojim najbližším?

Terapia je úspešná, keď vybudujeme nové zdroje sebalásky.Zdieľať

Žiť v pozícii narcisových blízkych býva hrozné, pretože narcis nevníma ich potreby. A manipuluje ich. Čiže ak sa na spolužitie s narcisom pozriem z pohľadu jeho blízkych, je to diametrálne iný pohľad a niet dôvodu na súcit s ním. Ich existencia je popieraná, ich potreby sú popierané, nie sú prijímaní, videní, vnímaní ani chápaní. Ak by prišli na terapiu oni, posilňoval by som ich odvahu a schopnosť vymedziť sa voči takému správaniu.

Ak je však v terapii narcis, potrebujem s ním najskôr vybudovať silný vzťah, aby boli pre neho príležitostné konfrontácie znesiteľné. Patologický narcis obvykle totiž nedokáže prijať kritiku a prepojiť hanbu s grandiozitou. Vníma a kultivuje svoju falošnú grandiozitu, vlastnú veľkoleposť, lebo tá ho drží nad vodou. Terapia je úspešná, až keď vybudujeme nové zdroje sebalásky a prepojíme to zlé v nás s tým dobrým. Keď sa prijmeme takí, akí sme. Dá sa to.

Je možné cielenou terapiou aspoň trochu korigovať aj extragrandiozitu?

Grandiózny narcis sám až tak veľmi netrpí, trpia skôr ľudia okolo neho.Zdieľať

Veľmi nie. Tie najťažšie narcistické poruchy majú niekedy takmer nulovú úspešnosť. Veľkú rolu tu hrá aj dedičnosť. Niektoré poruchy sú skrátka tak hlboko zakorenené, že ani najväčším úsilím nedocielime, aby došlo k výraznejšej zmene. Človeka môžeme naučiť s poruchou lepšie fungovať, môžeme ho naučiť intelektuálnej empatii, ale tej emocionálnej obvykle nie. Musíme byť realistickí, niektoré z ťažkých narcistických porúch sú jednoducho takmer neliečiteľné. Ľahšie sa liečia exhibicionistickí či tenkokoží narcisi, pretože majú väčšiu motiváciu. Viac totiž trpia a toto ich utrpenie je v podstate dobrý indikátor pre terapiu. Grandiózny narcis sám až tak veľmi netrpí, trpia skôr ľudia okolo neho.

Čoho sa narcis bojí? Hanby, zlyhania?

Za každým úspešným narcisom však treba vidieť vyčerpanú ženu alebo muža či celú rodinu.Zdieľať

Asi áno. Znamená to pre neho stratu reputácie, sociálneho statusu či dôvodu na existenciu. Patologický narcizmus je kreovaný menejcennosťou a neistotou v sebaocenení. „Neviem, ako oceniť samého seba, potrebujem na to preto svoje fantázie a iných ľudí. Potrebujem výkony, čosi k tomu, aby som prijal sám seba a mohol sa mať rád.“ Narcisi tak životom neustále za niečím bežia. Vďaka tomu bývajú často neuveriteľne výkonní. Treba im však tiež uznať, že bez nich by bol svet ochudobnený o niektoré veľké činy. Mnohí takíto umelci, ale aj politici boli vizionármi a dokázali urobiť pre spoločnosť dobré veci len vďaka tomu, že boli narcistickí.

Za každým úspešným narcisom však treba vidieť vyčerpanú ženu alebo muža či celú rodinu. Keď narcis prospieva a je úspešný, treba za tým vidieť aj jeho blízkych, ktorí mu v podstate celý čas slúžia ako palivo. Títo ľudia tým veľmi trpia. A on si zbiera slávu, stále sa zaoberá sebou a svojím rastom. Spoločnosť ho obdivuje, čím jeho narcizmus sýti. Narcisa často velebí, ale tí doma okolo neho trpia a platia z jeho slávy veľkú daň. Ak začne narcis zlyhávať, čeliť frustrácii a cítiť hanbu, neraz prepadáva rôznym závislostiam.

Prečo sú pri narcizme často prítomné závislosti?

Jeho grandiozita musí byť neustále niečím sýtená a závislosti ako alkohol, drogy, gambling či sex v podstate sýtia slastný systém narcisa. Jeho systém slasti zabezpečuje, že sa cíti aspoň prechodne trochu lepšie. Ak teda narcis prežíva úzkosť či depresiu, častejšie si to kompenzuje alkoholom, drogami, sexom, čo v ňom rozplýva realitu a cíti sa tak trochu stabilizovanejšie. Dočasne.

Trpia narcizmom viac muži či ženy?

Celé stáročia sa od muža vyžaduje, aby sa nebál, nesmútil či nehanbil. Musel sa tak naučiť vytesniť svoje emócie.Zdieľať

Je isté, že narcizmus je viac mužská záležitosť. Podľa výskumu 50 až 75 % narcisov sú muži. Je to zrejme tým, ako sme sa socializovali. Muž bol totiž ten, ktorý musel loviť mamutov, doniesť domov jedlo, chrániť rodinu. Jeho rola bola chrániť a priniesť zdroje. A to sa veľmi oceňovalo, lebo to bolo dôležité pre prežitie. A dlhodobo sa práve tieto hodnoty u mužov oceňujú ako dôležité.

Ženy neboli nikdy menej dôležité, ale spoločnosť dala najdôležitejšie funkcie v komunitách či štátoch napokon mužom. Mužov k tomu stále vedieme viac. Aj preto sa chlapcom hovorí: „Neplač! Nebuď ako baba! Chlap predsa nesmie plakať.“ Tým sa však popiera v človeku prirodzenosť, pretože každý z nás má emócie hanby, smútku či strachu. Keď sa však celé stáročia od muža vyžaduje, aby sa nebál, nesmútil či nehanbil, musel sa naučiť vytesniť svoje prirodzené emócie a namiesto nich si nasadiť a udržiavať falošnú masku. Aj preto muži inklinujú k rôznym funkciám a k dôležitosti oveľa viac než ženy.

V ľudskej spoločnosti bol narcizmus pravdepodobne prítomný vždy. Je ho dnes viac ako kedysi?

Médiá a spoločnosť v nás doslova kultivujú narcistické črty.Zdieľať

To je ťažká otázka. Výskum i názory nie sú v tomto smere v zhode. Avšak áno, silne vnímam, ako je dnes mladá generácia intenzívne tlačená k ideálom a k tomu, aby zdôrazňovala svoju individualitu. Médiá a spoločnosť v nás doslova kultivujú narcistické črty. Na sociálnych sieťach sme vedení k tomu, aby sme boli videní a úspešní.

Akcentovať vlastnú dôležitosť je však už samo osebe narcistické. Postujem, teda som. Toto je v nás podporované, aby sme sami seba a svoju dôležitosť zdôrazňovali. Aby sme si užívali, aby sme dosahovali ideály, ktorú sú nám médiami podsúvané. Filozof Slavoj Žižek tvrdí, že kým pred sto rokmi mohol ľuďom konzervatívnej spoločnosti pomáhať postoj – „Mám právo si to užívať!“, dnešnej generácii môže pomôcť občas si povedať: „Dosť, mám aj právo si to neužívať!“

Je možné sa tomuto rastúcemu trendu v spoločnosti účinne brániť?

Dieťa nás v prvých dvoch rokoch potrebuje oveľa viac, než si vieme predstaviť.Zdieľať

Nie je ľahké sa brániť, ak v takomto prostredí vyrastáte. Ak považujeme takéto prostredie za normálne, je normálne aj to, ak doň chcete zapadnúť a prežiť v ňom. Viete, keď som čítal váš seriál, tak som súcitil s ľuďmi, ktorí žijú pri ťažkých narcisoch. Nie je to ľahký život. Ani narcis to však nemá, a najmä nemal, ľahké. To, že sa kruto správa k najbližšiemu okoliu, by sa nutne nemuselo diať, ak by detstve nezažíval masívne frustrácie či zanedbávanie, alebo, naopak, rozmaznávanie.

Dieťa nás v prvých dvoch rokoch potrebuje oveľa viac, než si vieme predstaviť a dokážeme pripustiť. K novorodeniatkam a bábätkám sme často málo empatickí, pretože v tom čase nemáme vyvinuté pamäťové centrá a nedokážeme si spomenúť, ako sme sa cítili po pôrode či v prvých dvoch rokoch. Povedané metaforou, prvý rok je dôležitý ako správne zapnutý prvý gombík na košeli: potom sa to napráva dlho a ťažko. Na malé dieťatko sa potrebujeme silno napojiť, vnímať ho a milovať také, aké je. Keď reagujeme na jeho signály správne, prežívame spolu s ním jeho emócie, jeho mozog a psychika sa vyvíjajú zdravo. V siedmich rokoch je už osobnosť človeka viac-menej vybudovaná a počas puberty nás postupne potrebuje čoraz menej.

Ak chceme v našom modernom technologickom svete menej narcisov, riešením je najskôr zazdrojovať v dieťati zdravú sebaúctu, a to oveľa skôr, než zazdieľa svoj prvý status na facebooku či instagrame. Ak sa budeme zaoberať menej sami sebou a budeme klásť väčší dôraz na bezpečné a osobné vzťahy, môžeme tieto ľudské hodnoty posunúť budúcim generáciám.