RECENZIA: John McCain: Prečo je dôležitá odvaha

V období krátko po 11. septembri 2001 dostával John McCain od viacerých ľudí ponuku napísať knihu o odvahe, ktorá by Američanom dopomohla zbavovať sa traumy z teroristických útokov. Mnohí vtedy mávali obavu napr. chodiť výťahom do horných poschodí mrakodrapov, cestovať lietadlom a podobne. McCain, ako aj píše v knihe, sa tomu bránil. „Ja nemám vzdelanie v obore psychoanalýzy. Neviem, čo povedať ľuďom, aby sa takých obáv zbavili.“ Knihu však napísal. Nie je to „návod na odvahu“, sám viackrát spomína, že niečo také nie je možné. Skôr cez veľmi zaujímavé reálne príbehy približuje, čo podľa neho odvahou je a ako sa ňou nechať inšpirovať.

Čo je odvaha?
V knihe (napísanej so svojím dlhoročným spolupracovníkom Markom Salterom) sa snaží oddeliť skutočnú odvahu od domnelej. Kritizuje, ako sa Amerika v posledných desaťročiach správa k svojim hodnotám, prikláňa sa k názoru, že mnohé základné cnosti si Američania nechali zdevalvovať. Píše: „Podobne Amerika za posledných 30 rokov naložila s odvahou. Za odvahu dnes považujeme všetky druhy konania, ktoré síce môžeme obdivovať, ale ťažko sa dajú porovnať s vedomým sebaobetovaním sa v mene niečoho vyššieho ako je vlastný záujem, ako bola odvaha definovaná kedysi.“ Hovorí, že skutočná odvaha musí byť sprevádzaná racionálnym strachom pred reálnou hrozbou, nie iba nejakou fóbiou (napr. pred vystúpením na verejnosti). V tom zmysle potom odvahu chápe aj ako nevyhnutne morálnu vlastnosť, ako službu pre dobro ostatných, tiež aj ako schopnosť zachovať si napriek riziku svoju česť a presvedčenie. Podobne „predmetom odvahy nie je jednoduché ľúbivé správanie sa alebo fyzické vyjadrenie sily. (...) Keď niekto so stoickým pokojom znáša nevyhnutný ťažký osud, je hodný obdivu, ale nie je odvážny. Kto stoicky vytrpí niečo strašného, čomu mohol uniknúť, ale jeho presvedčenie, jeho zmysel pre česť ho prinútili to prijať, ten odvážny je. Kresťania obetovaní levom si nevybrali smrť medzi zubmi levov, ale vybrali si zostať kresťanmi. Politika a bigotnosť Rimanov im určila zlý koniec, ktorému sa mohli vyhnúť opustením svojej viery. Nevybrali si však smrť. Vybrali si zotrvanie vo svojej viere s nádejou na večný život a znášali dôsledky, ktoré voľba priniesla.“

O skutočných hrdinoch
Nosnou časťou knihy sú skutočné príbehy známych aj menej známych ľudí, ktorí v istých situáciách alebo aj svojím dlhodobým konaním prejavili veľkú dávku odvahy. McCain ako veterán z Vietnamu veľakrát ponúka príbehy z vojenského prostredia. Napr. je to príbeh vojaka Benavideza, ktorý počas ťažkých bojov zachránil ranených vojakov svojej jednotky, sám mnohokrát zasiahnutý tak, že keď do helikoptéry doniesol posledného raneného, od úplného vyčerpania a straty krvi omdlel, až ho považovali za mŕtveho; podobne je spomínaný boj navajských náčelníkov o záchranu svojich území s mnohonásobnou americkou presilou, či príbeh Hannah Seneshovej, Židovky, ktorá za 2. svetovej vojny narukovala do jednotky židovských výsadkárov, aby v Maďarsku zachránila svoju matku a doviedla ju do Palestíny. Viackrát sú spomínané aj príbehy amerických černochov bojujúcich za rovnoprávnosť, napr. ako v jednom nenásilnom pochode za ľudské práva šli proti nim ozbrojené zložky polície, ktoré ich mlátili do krvi, kým sa oni počas demonštrácie pokľačiačky ticho modlili...

"Vojak obyčajne reaguje s nádejou, že má šancu v boji vyhrať. Ale človek, ktorý sa vopred zriekol použitia násilia, hoci ho sám dopredu očakával, musel dúfať v niečo väčšie ako iba prežitie.“ Zdieľať

Nerobí z ľudí v príbehoch neomylných zidealizovaných hrdinov, ale naopak o nich hovorí ako o častokrát obyčajných, krehkých ľuďoch, ktorí sa v istom momente vzopreli strachu a často riskujúc vlastný život rozhodli sa konať v záujme dobrej veci. Viackrát načiera aj do svojich skúseností z politiky, napr. keď spomína na stretnutie s Aun Schan Su Ťij, vedúcou osobnosťou barmského disentu. McCain jej pokojnému, ale veľmi dôslednému a vytrvalému boju za demokraciu vo svojej krajine venuje 20 strán knihy. „Aun Schan Su Ťij ma prijala v prijímacej miestnosti rezidencie amerického chargé d’affaires v Barme. Uvidel som ju sediacu na pohovke, ako sa na mňa usmieva, tak drobná a krehká, že keby nebolo jej podmanivej krásy, sotva by si ju človek niekde v dave všimol. Od prvého okamihu vyvolávala trvalý dojem čistoty a krásy, na ktorý nikdy nezabudnem. Som odmeraný človek a moje spôsoby môžu byť hrubé. Hoci sa snažím nebyť úmyselne nezdvorilý, dávam najavo, keď sa mi niečo nepáči. Ona hovorila mäkko a pred premyslenou odpoveďou na moje otázky sa vždy odmlčala. Môže toto byť tá istá žena, ktorá narobila všetky tie problémy? pýtal som sa sám seba. Ktorá toľkokrát zmiatla svojich nepriateľov, mocných a krutých mužov, ktorí nezákonne vládli v jej zemi, zatvárali do väzenia, mučili aj zabili tisíce ľudí, a pritom sa zdali byť úplne vyvedení z miery nezmieriteľným odporom jedinej jemnej dámy?“

McCain viackrát delí odvahu na „zmierlivú“ a „bojovnú“. Sám o sebe hovorí, že je skôr tej bojovnejšej povahy, ale pritom vyššie hodnotí tú trpezlivejšiu, „ghándiovskú“ odvahu bojovať nenásilnou formou. „Ak je potrebné mať odvahu na zabitie druhého alebo na to byť sám zabitý vo vojne, potom je táto odvaha často podporovaná inštinktom prežiť. Vaša odvaha je reakciou na nejakú hrozbu porovnateľnej alebo dokonca rovnakej veľkosti. Vojak, bez ohľadu na to, ako veľa sa bojí, obyčajne reaguje s nádejou, že má šancu v boji vyhrať. Ale človek, ktorý sa vopred zriekol použitia násilia, hoci ho sám dopredu očakával, musel dúfať v niečo väčšie ako iba prežitie.“

Aj o McCainovi
John McCain bol počas vojny vo Vietname zajatý a so svojimi druhmi po vyše 5 rokov vo vietnamskom väzení držaný a tvrdo mučený. Keďže bol synom vysokopostaveného námorného dôstojníka, dostal možnosť sa vykúpiť, ale odmietol to, kým nebudú prepustení aj jeho spoluväzni. V knihe sa o skúsenostiach z väzenia a mučenia aj krátko zmieňuje, absolútne skromne, bez akéhokoľvek pokusu niečo vyzdvihovať. Človek z nášho prostredia si jednoducho musí pri čítaní knihy odmyslieť náš cynizmus k politikom, inak by neveril, že autorom je dlhoročný senátor. Sám k sebe je úprimný a napriek svojej povesti sa na hrdinu nehraje („Moje mentorovanie o živote v cti ma príliš často nedokázalo inšpirovať k tomu, aby som v ťažkých situáciách robil veci, o ktorých som vedel, že by boli správne....“) Aj práve táto jeho poctivosť k sebe samému mu potom umožňuje poukazovať na pochybenia iných. „Každý politik, ktorého reputácia a život sú ruinované jeho vlastným nečestným skutkom, vás za múdreho prikyvovania uistí, že „zastieranie zločinu je vždy horšie ako zločin sám“. V skutočnosti ľudia klamú preto, lebo sa to vypláca. Klamstvo obyčajne nepriťahuje nepríjemnú verejnú pozornosť, dáva nám možnosť jej uniknúť. Na každého verejného činiteľa pristihnutého pri klamstve pripadá omnoho viac takých, ktorí sa verejnému opovrhnutiu klamstvom vyhli.“

Keď McCain krátko po oznámení výsledkov minuloročných prezidentských volieb v prejave priznal porážku a za hlasného bučania svojich fanúšikov vyzdvihoval Obamu a potrebu podpory pre neho, mnohí sa vtedy chytali za hlavu, kde bol tento McCain počas posledných mesiacov volebnej kampane. Takého ho vždy poznali. Ak sa o ňom chcete dozvedieť viac, alebo ak sa chcete nechať poučiť o klasickej podobe odvahy z pera vojnového veterána, skúste si túto výnimočnú knihu prečítať.

Lukáš Obšitník

John McCain, Mark Salter: Proč je důležitá odvaha. Praha: Mladá fronta, 2008.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo