Éric Zemmour Čierny kôň francúzskych volieb alebo iba vírenie vody?

Od roku 1986, keď získal svoje prvé stále novinárskej miesto v Quotidien de Paris, sa stal uznávaným komentátorom, ktorý popri písaní článkov a kníh pôsobí aj v rozhlase a televízii. Jeho záber a hlavne pracovné nasadenie sú neuveriteľné.

Jeho priatelia a fanúšikovia mu neustále prízvukujú, že prišiel čas konať a pretaviť mediálne skúsenosti a znalosť politiky do konkrétnej politickej funkcie, a to priamo do tej najvyššej. Aké sú teda jeho šance a ide vôbec o reálny projekt?

Falošná nálepka extrémnej pravice

Zemmour býva často označovaný za hlavnú mediálnu hviezdu extrémnej pravice. Keď však zistíme, aké sú jeho korene, uvedomíme si, aké nesprávne je takéto označenie.

Pod krajnou pravicou si predstavíme antisemitizmus, fašizmus a rasizmus, ktorý má vo Francúzsku často podobu nenávisti k Arabom. Éric Zemmour svojím rodinným pôvodom všetko toto rúca.

Sám sa definuje ako berberský Francúz, pretože jeho rodina pochádza z Alžírska. Ani obvinenia z antisemitizmu neplatia, pretože má silnú židovskú náboženskú výchovu, pozná dokonca základy hebrejčiny. Do synagógy chodil do otcovej smrti pravidelne. Označovať ho za pravicového extrémistu teda nedáva zmysel. Skôr sa ukazuje, ako sa za posledných tridsať rokov zmenilo vnímanie politických výrokov.

Éric Zemmour je taktiež vášnivý znalec francúzskej histórie. Skôr než k myšlienkam extrémnej pravice sa hlási k bonapartovsko-gaullovskému odkazu, ktorý vidí Francúzsko ako silný štát s vlastnou národnou identitou. Ústrednou témou Zemmourových myšlienok je práve strata národnej hrdosti a suverenity v čoraz globálnejšom svete.

Rozchod s ľavicou

Zemmour napĺňa typické klišé svojej generácie, čiže ľudí narodených vo Francúzsku v období medzi koncom vojny a začiatkom 60. rokov. Vtedy sa mladí veľmi rýchlo nadchli pre ľavicové ideály, no postupom času vytriezveli a začali hlasovať pre pravicu a konzervatívne myšlienky.

Zemmour sa narodil 31. augusta 1958 v Montreuil, čo je jedno z parížskych predmestí. Na vlastnej koži zažil jeho prerod na dnešnú neslávne povestnú „no go“ zónu.

Aj kedysi v mladosti volil ľavicu. V roku 1981 a 1989 hlasoval za socialistického kandidáta Françoisa Mitterranda, ktorý napriek svojej ľavicovej orientácii mal ambíciu byť suverénnym francúzskym prezidentom udávajúcim tón.

Definitívny rozchod s ľavicou pre Zemmoura prišiel v septembri 1989 po kauze islamskej šatky na škole v Creil. Jej riaditeľ hrozil vylúčením dvom žiačkam, ktoré nechceli po jeho výzve islamskú šatku zložiť. Na škole v tom čase bolo z 876 žiakov viac ako 500 moslimov. Celkovo ju navštevovali deti 25 rôznych národností.

Toto rozhodnutie vyvolalo búrku predovšetkým u ľavicových aktivistov, ktorých rozhorčilo, že je možné v mene myšlienok laickosti zasahovať do súkromného života. Ľavicoví politici sa pod vplyvom aktivistov rýchlo stavali na obranu dievčat. Zemmour rýchlo precitol, pretože šatka bola len časťou problému. Rodičia židovských žiakov sa, naopak, začali báť svoje deti do školy posielať.

Celá aféra sa nakoniec skončila dohováraním medzi rodičmi žiačok a vedením školy. Dievčatá mohli nosiť šatky pred vyučovaním a po jeho skončení. Pre Zemmoura to bol dôkaz, že ľavica islam podcenila, a preto sa s ňou názorovo rozišiel.

Kariéra úspešného spisovateľa

Prvou jeho knihou bol Balladur, nepružný s veľkým krokom (Balladur, immobile à grands pas). Ako názov napovedá, išlo o zhodnotenie pôsobenia bývalého francúzskeho premiéra v období rokov 1993 – 1995.

Publikácia vyšla v roku 1995. Nasledovalo päť ďalších kníh, ale jeho prvý naozajstný bestseller vyšiel v roku 2006 s titulom Prvé pohlavie. Ako napovedá názov knihy, ide o ironickú narážku na bibliu feminizmu od Simone de Beauvoirovej Druhé pohlavie.

Zemmour vo svojej knihe upozorňuje na skutočnosť, že praví muži a mužnosť zo súčasnej spoločnosti vymizli. Dnešný muž je mäkký, namiesto boja preferuje toleranciu a dialóg, pred budovaním autority dáva prednosť kompromisom. Súčasný ideálny muž je pre Zemmoura silne feminizovaný.

Je to dôsledkom rozšírenia konzumnej spoločnosti, lebo, ako je známe, najlepší konzumenti sú ženy. Feminizácia a propagácia homosexuality idú ruka v ruke s kapitalizmom, ktorý potrebuje nových spotrebiteľov.

Feminizácia spoločnosti je jednou z príčin spoločenského a ekonomického úpadku Západu, pretože sa vytráca ochota riskovať. Knihu silne kritizovala krajná ľavica ako reakcionársku a označila ju za oslavu prežitého patriarchátu.

Napriek tomu sa z knihy Prvé pohlavie stal bestseller a predalo sa z nej vyše 100 000 výtlačkov.

Ďalšou výraznou knihou Érica Zemmoura bola Francúzska melanchólia, ktorá vyšla v roku 2010. Autor sa v nej venuje predovšetkým francúzskym dejinám a svojim obľúbeným postavám Ľudovítovi XIV., Ľudovítovi XVI. a Napoleonovi.

Ide o pomerne neobvyklú esej, pretože Zemmour dovtedy vždy písal o aktuálnom dianí a politike. Medzi politickými komentátormi však vyniká práve pohľadom na celú francúzsku históriu, svoje televízne a mediálne vystúpenia často prepletá historickými súvislosťami.

To, že nevníma iba bezprostrednú prítomnosť, ale je schopný ju zasadiť do historického rámca, je jeho nesporným plusom.

Francúzska samovražda

Zemmourovým zatiaľ komerčne najúspešnejším dielom je Francúzska samovražda (Le Suicide français). Odhaduje sa, že sa jej predalo vyše 330 000 kusov. Po tom, čo v októbri 2014 vyšla, dosahovali jej denné predaje neuveriteľných 5000 kusov.

Ako titul napovedá, nejde o radostné čítanie, autor pozoruje za posledných 40 rokov systematickú deštrukciu francúzskej identity. Je podkopávaná v prvom rade dekonštruktivistickou filozofiou, migráciou, islamom, feminizáciou spoločnosti, krízou autority a propagáciou homosexuality na úkor rodiny.

Hlavným vinníkom je podľa neho generácia intelektuálov a politikov, ktorá vzišla z protestov počas mája 1968. Títo ľudia sa riadia tromi heslami: výsmech, dekonštrukcia a deštrukcia.

Mainstreamovú kritiku však nezaujímal celý obsah knihy a zamerala sa len na kapitolu, ktorú autor venuje vichistickému režimu počas druhej svetovej vojny. Poukazuje v nej na to, že bránil francúzskych Židov viac ako iné režimy v nacistickej Európe.

Škoda, že historická polemika odviedla pozornosť od Zemmourovej analýzy súčasnej francúzskej spoločnosti, ktorá je zo svojej podstaty závažnejšia, pretože autor nie je profesionálnym historikom.

Rozchod s vydavateľom

Po úspešnej knihe nasledovali ešte dve ďalšie. V roku 2016 vyšla publikácia Päť stratených rokov (Un quinquennat pour rien), kde Zemmour analyzuje päťročné funkčné obdobie socialistického prezidenta Françoisa Hollanda, ktorý v jeho očiach v podstate pokračoval v nastolenom smere spoločenského a ekonomického úpadku. Nasleduje kniha Francúzsky osud (Destin français) z roku 2018, kde sa Zemmour znovu vracia k súvislostiam medzi francúzskou históriou a aktuálnou politickou situáciou.

Na jeseň 2021 pripravoval novú knihu, ktorá mohla potenciálne odštartovať jeho prezidentskú kampaň, lenže jej vydanie sa značne skomplikovalo. Nakladateľstvo Albin Michel sa rozhodlo ukončiť so Zemmourom spoluprácu a knihu nevydať.

Albin Michel patrí k najväčším nakladateľom v krajine. Ukončením spolupráce so Zemmourom si iste ekonomicky uškodí, pretože patrí k najpredávanejším autorom.

Len čo táto správa prenikla do médií, iný úspešný pravicový autor a bývalý politik Philippe de Villiers sa rozhodol na protest nakladateľstvo tiež opustiť. Poslednou novinkou je odchod Lisy Boëllovej z pozície editorky. Práve Boëllová mala na starosť politickú literatúru a spoluprácu so Zemmourom a de Villiersom.

V poslednom čase sa jej, mimochodom, nepodarilo presadiť vydanie knihy francúzskeho kardinála Philippa Barbarina, kde sa vracal k svojmu procesu. Vydal ju nakoniec inde.

Podľa denníka Le Monde došlo k ukončeniu spolupráce so Zemmourom predovšetkým v dôsledku sťažností ostatných spisovateľov vydávajúcich knihy u Michela. Nechceli, aby sa ich meno spájalo s kontroverznou osobnosťou.

Prezidentská budúcnosť?

Otázka, nad ktorou teraz špekulujú mnohí analytici aj voliči, znie: Zdvihne Eric Zemmour rukavicu a postaví sa ako kandidát do nadchádzajúceho súboja o Elyzejský palác v máji 2022?

Ak sa tak stane, bude to v mnohých ohľadoch veľmi zaujímavý a kontroverzný kandidát. Nezabúdajme, že Zemmour bol v minulosti pre svoje výroky niekoľkokrát odsúdený francúzskym súdnym tribunálom, čo by určite všetci jeho odporcovia pripomínali. Ale poďme sa pozrieť na jeho silné stránky.

Zemmourova kandidatúra dáva zmysel hneď z niekoľkých dôvodov. Zemmour by bol ideálny kandidát pre pravicové jadro, ktorému sa odborne hovorí Buissonova línia.

Patrick Buisson bol poradca Nicolasa Sarkozyho v jeho úspešnej prezidentskej kampani v roku 2007. Jeho úvaha bola jednoduchá: Ako krajina je Francúzsko vo svojej väčšine pravicové. Ale pravici sa nedarí voľby vyhrať vinou rozdeleného konzervatívneho elektorátu, a to medzi strany republikánov a Le Penovej Národného zhromaždenia. A práve títo ľudia by mali byť primárnymi Zemmourovými voličmi.

Éric Zemmour má obrovskú výhodu v tom, že by bol naozaj novým nevšedným kandidátom s určitým potenciálom zamiešať karty v prezidentských voľbách. Francúzska politika čelí upadajúcemu záujmu voličov, čo preukázali nedávne regionálne voľby so žalostnou 35-percentnou volebnou účasťou.

Nie je to preto, že by sa Francúzi o politiku nezaujímali, ale preto, že nie je koho voliť. Prípadný duel v druhom kole medzi Macronom a Le Penovou by túto frustráciu len potvrdil.

Aj napriek čím ďalej tým väčšiemu úpadku by Francúzsku vládli stále rovnakí politici.

Vinou väčšinového systému majú okrajovejší, hoci veľmi zaujímaví kandidáti veľmi ťažkú pozíciu v politike preraziť.

Tu by mal Zemmour veľkú šancu, pretože vďaka svojmu dlhodobému pôsobeniu v politike sa zapísal do povedomia ľudí, čo sa nedá povedať o kandidátoch, ako je napríklad republikán Xavier Bertrand.

Všetci proti Zemmourovi

Zemmourovou výhodou je, že má nábeh získať nálepku antisystémového kandidáta. Ešte ani oficiálne nekandidoval a všetci, vrátane Le Penovej, jeho nomináciu odsúdili.

Práve Marine Le Penová v ňom vidí veľké nebezpečenstvo, pretože hrozí, že by jej prebral istú časť voličov, a to hlavne tých, ktorí ju považujú za antisystémovú voľbu. V poslednom čase sa jej však vyčíta, že sa v mnohých záležitostiach nebezpečne blíži k mainstreamu, čo u Zemmoura nehrozí.

Ďalšia výčitka smeruje na jej intelektuálne a mediálne schopnosti. Tu má Éric Zemmour navrch pred všetkými kandidátmi.

Vďaka každodennému vystupovaniu v televízii a v mnohých polemikách je veľmi obávaným diskutérom. Ani v debatách s viacerými účastníkmi sa nebojí hovoriť nepríjemné pravdy a dokáže byť veľmi útočný.

Pre milovníkov búrlivých diskusií by bol zážitkom možný stret s Macronom pred druhou prezidentskou voľbou. Ale to veľmi predbiehame.

Zemmourov program?

V tejto chvíli ešte nie je jasné, či bude kandidovať, a tým menej, aký bude jeho program. Môžeme sa teda len domnievať a špekulovať, aké témy a hlavne riešenia zvolí.

To je práve častá výčitka prichádzajúca od pravicových komentátorov a mysliteľov. Niečo iné je totiž o politike písať a diskutovať a niečo iné je nachádzať konkrétne riešenia a presadzovať ich. Čo sa týka myšlienok a nápadov, Zemmour nedostatkom netrpí, ale otázka je, či bude schopný ich zrealizovať.

Pokúsme sa veľmi lapidárne zhrnúť niekoľko bodov možného Zemmourovho programu. Prvým nosným pilierom je boj proti islamu. Na rozdiel od súčasných politikov nechce robiť rozdiel medzi ním a politickým islamom, pretože ten je podľa neho len jeho nevyhnutným následkom.

Je aj za prísny boj proti migrácii a jej úplné zastavenie.

Presadzuje zápas za francúzsku suverenitu, a teda proti Európskej únii. Zemmour EÚ často kritizuje, a to hlavne pre pokrytectvo. Buď v nej rozhodujú malé štáty, a preto by tam Francúzsko nemalo zostať alebo by malo mať vplyv zodpovedajúci svojmu hospodárskemu a populačnému významu. Respektíve rozhoduje len Nemecko a v tom prípade by Francúzsko malo byť na rovnakej úrovni ako východný sused.

Zemmour veľmi ostro kritizuje aj Čínu.

Dajme sa prekvapiť na konci leta

V septembri by malo byť jasné, či sa Zemmour na prezidentských voľbách zúčastní ako kandidát, alebo nie. Rozuzlenie by mohlo padnúť pri príležitosti vydania jeho novej knihy, ale presný dátum sa pre spory s nakladateľstvom iste ešte posunie.

Ďalšou kľúčovou témou je, či bude kandidovať ako nezávislý kandidát alebo sa bude uchádzať o priazeň niektorých už existujúcich strán. To bude zásadné rozhodnutie, pretože aj keby Zemmour vyhral a stal sa prezidentom, je otázkou, koho by volili jeho priaznivci o mesiac v následných parlamentných voľbách.

V každom prípade Zemmourova kandidatúra zdvihla mediálny záujem o celé voľby ako v samotnom Francúzsku, tak aj v zahraničí.