Príbeh manželov Prešli si civilným rozvodom aj nulitou, dnes žijú vo sviatostnom zväzku

Manželia Tibor a Lucia sú tridsiatnici a žijú v malej obci pri Košiciach spolu s Luciiným synom z prvého manželstva a spoločnou dcérou. Lucia v najbližších dňoch privedie na svet tretie dieťa. Obaja si prešli manželstvami, ktoré sa po necelých dvoch rokoch skončili civilným rozvodom a neskôr boli z rozhodnutia cirkevného súdu vyhlásené za nulitné. 

„​Osobne si myslím, že keď človek vstupuje do procesu s tým, že je presvedčený, že jeho manželstvo je nulitné, tak je preňho nemožné zmieriť sa s rozsudkom, ktorý povie, že to manželstvo nulitné nie je. Ak je o tom hlboko presvedčený, tak to, čo bude napísané na kúsku papiera, je preňho druhoradé,“ zamýšľa sa Lucia v rozhovore.

O tom, ako sa vyrovnávali s rozpadom svojich manželstiev, morálnymi dilemami s tým spojenými, ale aj o tom, ako sa zoznámili a ako spoločne pristupujú k výchove Luciinho syna, nám porozprávali v rozhovore, ktorý si želali viesť v anonymite. Ich pravú identitu však v redakcii poznáme.

Tibor, za akých okolností ste uzatvárali svoje prvé manželstvo?

Tibor: Sobášil som sa vo februári roku 2010 ako dvadsaťpäťročný. S prvou manželkou sme sa poznali už zo strednej školy. Akurát som odchádzal na vysokú školu, takže naše chodenie prebiehalo na diaľku skrze telefonáty a občasné stretnutia. Boli sme mladí a mali sme pocit, že celý svet je náš.

Keď sme spolu začali chodiť, zažil som osobné obrátenie k viere. Priateľka bola z neveriacej rodiny, ale začala spolu so mnou riešiť otázku viery a dala sa z vlastnej vôle aj pokrstiť. To prvotné nadšenie však u nej dosť rýchlo vyprchalo. Zdá sa mi, že sme sa nezaľúbili do seba navzájom, ako skôr do svojich predstáv o tom druhom.

V tom čase ste nerozlišovali, či je vstup do manželstva pre vás tá správna voľba?

Tibor: Vtedy som vo všetkom veľmi tlačil na pílu. Boli sme s bývalou manželkou totálne nezrelí a to bol náš najväčší problém. Predtým ako sme sa vzali, sme spolu chodili šesť rokov. Obaja sme zároveň študovali na vysokej škole, každý v inom meste. Ja som mal veľký problém s tým, aby som ju ukončil. Nebol som veľmi zodpovedný ani motivovaný a museli ma dotovať aj rodičia. Bývalá manželka chodila už do práce, nemala vo mne dostatočnú oporu a myslela si, že som jej dal len prázdne sľuby.  

To viedlo k definitívnemu rozpadu manželstva?

Tibor: Vzájomné odcudzenie nastalo takmer ihneď po svadbe. Mali sme problémy, ktoré boli markantné, ale obaja sme ich prehliadali a nekomunikovali o nich. Manželka si po roku a pol zbalila kufre a išla si svojou cestou. V práci si našla nového priateľa a začala žiť s ním. O rozvod požiadala o dva roky neskôr.

Nezaľúbili sme sa do seba navzájom, ako skôr do svojich predstáv o tom druhom.Zdieľať

Predpokladám, že pre vás bolo sviatostné manželstvo záväzkom na celý život. Ako ste vnímali jej odchod?

Tibor: Zo začiatku som veľmi bojoval o to, aby sme vzťah obnovili. Opakovane som vyjadril, že jej odpúšťam a že chcem, aby sme to skúsili urovnať. Z jej strany nebola žiadna snaha, ani minimálna. Ja som to bral tak, že v manželstvách problémy boli, sú a budú, ale treba ich riešiť. Manželka bola nastavením niekde inde. Ani svoju vieru už nežila aktívne. Jednoznačne vedela, že to chce ukončiť. Ja som sa bránil ako správny katolík a chcel som to za každú cenu udržať.

Lucia, ako vyzeralo prvé manželstvo u vás?

Lucia: Veľmi podobne ako u Tibora. To bolo aj niečo, čo nás pri zoznámení spojilo. Vydávala som sa ako dvadsaťjedenročná po známosti, ktorá trvala päť rokov. Obaja sme boli rovesníci a spoznali sme sa počas strednej školy. Bola to taká prvá láska s ružovými okuliarmi. Do manželstva sme vstupovali veľmi nezrelí.

Už počas chodenia sme mali problémy a vzájomné rozdiely, preto sme aj rozmýšľali, či by sme sa nemali radšej rozísť. Po piatich rokoch vzťahu sme došli do bodu, že sa buď zoberieme, alebo rozídeme. Vybrali sme si svadbu a dúfali, že tento veľký životný krok niečo zmení.

Nemali ste v tom čase vo svojom okolí človeka, ktorý by vás pred týmto krokom varoval?

Lucia: Pamätám si, že naši rodičia boli z tohto rozhodnutia veľmi prekvapení. Ale nikdy ma do ničoho nenútili a ani mi nič nezakazovali. Povedali mi len svoj názor s tým, že sa mám rozhodnúť sama. Prekážalo im najmä to, že sme boli obaja ešte na vysokej škole, ani jeden z nás nepracoval a nemali sme žiadne zázemie.

Po piatich rokoch vzťahu sme došli do bodu, že sa buď zoberieme, alebo rozídeme.Zdieľať

Spomínali ste nezhody a problémy už počas chodenia. Zlepšilo sa to vstupom do manželstva?

Lucia: Problémy sa skôr zintenzívnili. Boli sme obaja veľmi rozdielni. Ja som fungovala aktívne v cirkevnom spoločenstve. Do týchto aktivít som nasilu ťahala aj svojho prvého manžela.

Čoskoro po svadbe som otehotnela, narodilo sa nám dieťa a odrazu bolo potrebné riešiť iné, vážnejšie veci. Ja som popri materskej stále študovala a aj v riešení týchto praktických vecí sa rozdiely medzi nami naplno ukázali.

Čo bolo tým impulzom, ktorý viedol až k civilnému rozvodu?

Lucia: U nás bola tou poslednou kvapkou manželova nevera. Ja som manželstvo chcela napriek tomu zachrániť a neveru odpustiť. Neskôr sme si s Tiborom uvedomili, že obaja sme vo svojich vzťahoch odpúšťali ešte skôr, než nás o to niekto vôbec poprosil či prejavil aspoň nejakú ľútosť. O rozvod požiadal môj bývalý manžel. Na pojednávaní som s tým nesúhlasila.

Boli sme len dva roky po svadbe a mali sme ročné dieťa. Nechcela som rozvod z kresťanského ani existenčného hľadiska. Uvedomila som si, že ako externá študentka ostanem s ročným dieťaťom na všetko sama. Rozviedli nás však rýchlo, už na prvom pojednávaní. Bývalý manžel je dodnes so synom v občasnom kontakte.

Neprejavil záujem o striedavú starostlivosť?

Lucia: Nebol pripravený na to, že budeme mať dieťa tak rýchlo. Napriek tomu, že sobáš pre väčšinu ľudí znamená založenie rodiny. O striedavú starostlivosť nikdy neprejavil záujem. Je spokojný s tým, že ja sa o syna starám a on sa s ním občasne stretáva.

Čítajte tiež

Príbeh rozvedenej Závidela som fungujúcim manželstvám a hovorila si, že moja cesta je zrejme iná

Lenka Chlebanová

Rozhovor s Máriou Dudovou-Bašistovou o tom, ako manželova žiadosť o rozvod ovplyvnila jej osobný aj duchovný život.

Ako aktívne veriaca ste sa odrazu ocitli v pozícii rozvedenej matky s dieťaťom. Aké to pre vás bolo?

Lucia: Prvý rok som sa cítila najmä šokovaná. Trvalo mi dlho, kým mi to celé došlo. Z kruhu našich známych sme sa brali ako prví a prví sme sa stali aj rodičmi. Každý sa nás pýtal, aké to je, a o rok som už bola rozvedená. Pomáhalo mi, že som nemala čas nad tým rozmýšľať.

Chodila som do školy, starala sa o malé dieťa a snažila sa nejako si privyrobiť. Sem-tam som dala syna postrážiť kamarátke a utekala na prednášku. Večer, keď malý zaspal, som si s ním hodinu pospala a potom sa celú noc učila a písala zadania. Ľahla som si potom opäť nadránom.  

Nechceli ste sa vrátiť k rodičom a požiadať ich o pomoc?

Lucia: Obaja moji rodičia chodili do práce. Otec pracoval na zmeny a potreboval sa cez deň občas vyspať. Rodičia aj svokra mi pomáhali, koľko mohli. Mne ten môj režim vcelku vyhovoval. Aspoň som sa s malým nemusela prispôsobovať ešte ďalším ľuďom.

Obaja sme vo svojich vzťahoch odpúšťali ešte skôr, než nás o to niekto vôbec poprosil či prejavil nejakú ľútosť.Zdieľať

Ako prijali váš nový stav ľudia z kruhu veriacich?

Lucia: Nezažila som nič nepríjemné, skôr také ľútostivé pohľady a povzdychy. Veľmi mi pomohol jeden kňaz, ku ktorému som chodila na duchovné rozhovory. Stále mi prízvukoval, že kresťanské spoločenstvo nie je elitný klub, kam by patrili len dokonalí. Povzbudzoval ma, aby som doň naďalej chodila, aj keď sa tam občas možno nebudem cítiť dobre.

Tibor, ani vy ste na súde s civilným rozvodom nesúhlasili. Napriek tomu ste skončili ako rozvedený. Aké to bolo pre vás?

Tibor: Ja som sa na ten rozvod dokonca vyobliekal, aby som dobre vyzeral. Moja bývalá manželka na pojednávanie nakoniec neprišla. Poslala za seba len advokátku. Potvrdilo sa mi tým len to, že som stále žil vo svojich vzdušných zámkoch.

Po rozvode som sa vrátil domov, do bezpečného prostredia. Rodičia ma veľmi podporovali, vyrozprávali sme si množstvo vecí a dnes máme úprimnejší vzťah. Veľa som tiež čítal Sväté Písmo. Pomohli mi aj kamaráti, kňazi a kresťanské spoločenstvá v Košiciach.

Kresťanské spoločenstvo nie je elitný klub, kam by patrili len dokonalí. Zdieľať

Obaja ste boli po rozvode rozhodnutí žiť v celibáte a požiadať si o možnosť pristupovať k sviatostiam?

Tibor: Chcel som zostať sám a dokázať tak ostatným, že dokážem byť dobrý katolík. Od obrátenia som však vo vnútri vedel, že mojím povolaním je byť dobrým manželom a otcom rodiny. To sa vo mne neskutočne bilo a prerastalo do neuveriteľných excesov.

Pred spoločenstvom katolíkov som chcel vyzerať tip-top a potom som sa raz za mesiac neuveriteľne spíjal. Všetko to vo mne prasklo. Zápasil som s tým dva alebo tri roky kým som si uvedomil, že vo svedomí mám niečo iné a že Boh odo mňa nechce život v celibáte.

Lucia: Pre mňa boli sviatosti veľmi dôležité. Nad novým partnerom som nerozmýšľala. Mám dieťa a to som pri hľadaní vzťahu vnímala ako istý hendikep. Už v mladosti som rozlišovala, či je pre mňa cestou manželstvo alebo rehoľný život. Rozhodla som sa pre život v manželstve. Odchod manžela pre mňa znamenal akoby vynútený život v reholi. Akoby za mňa niekto iný rozhodol, že mám žiť v celibáte.

Bolo vaše vzájomné stretnutie spúšťačom toho, že ste zatúžili po živote s partnerom?

Lucia: Za mňa určite áno. S Tiborom sme sa prvýkrát stretli vo výťahu v našej bytovke. Páčilo sa mi, že sa prihováral môjmu synovi. Postupne som sa dozvedela, že má veľmi podobný životný príbeh.

Tibor: Ja som v tom čase veľmi zápasil medzi tým, ako by to z pohľadu cirkvi malo byť, a tým, čo mi hovorí vlastné svedomie. Napokon som to vzdal a povedal som Bohu, že ak budem mať príležitosť, tak pôjdem do vzťahu.

Nemali ste v sebe dilemu, že by ste svoju novú partnerku pripravili o možnosť pristupovať k sviatostiam?

Tibor: Áno, mal. Nevedel som si predstaviť, že by kvôli mne niekto nemohol pristupovať k sviatostiam. Aj s Luciou sme o tom veľa diskutovali. Začali sme totiž spolu chodiť skôr, než nám potvrdili nulitu predošlých manželstiev. Premýšľali sme, čo bude, ak jednému z nás vyhlásia nulitu a druhému nie.

Lucia: Ak by ani jednému z nás neuznali nulitu manželstva, tak by sme aj tak išli do vzťahu. Problémom by bolo, keby sa len jeden z nás stal znova slobodným. Nechceli sme tomu druhému zmariť príležitosť na sviatostné manželstvo.

Čítajte tiež

Pastorácia rozvedených Nechceme im rozbíjať nové vzťahy, ale poukázať na pravdu a zodpovednosť

Pavol Rábara Lenka Chlebanová

Saletín Matej Trizuliak hovorí o vzniku nového spoločenstva aj o výzvach, ktoré sprevádzajú pastoráciu rozvedených katolíkov.

Ako ste vôbec dospeli k rozhodnutiu dať si preskúmať nulitu manželstva?

Tibor: Ja som do toho procesu išiel hneď po rozvode. Bral som to ako revanš za civilný rozvod. Tak to potom aj dopadlo. Stopol som ten proces tesne pred koncom, keď som sa od svojej advokátky dozvedel, že na 95 percent to manželstvo nebude nulitné. Vtedy som ten proces na dva roky pozastavil. Keď som spoznal Luciu, otvoril som ho nanovo.

Medzitým som navštevoval kresťanskú psychologičku, dozrel som a uvidel ďalšie veci, ktoré som potom v procese doplnil ako nové dôvody. Lucia mala prvá rozhodnutie o tom, že jej manželstvo je nulitné. Ja som svoj rozsudok dostal o mesiac neskôr. Ten mesiac bol najhorší v mojom živote.

Odchod manžela pre mňa znamenal akoby vynútený život v reholi.Zdieľať

Lucia, ako to bolo u vás?

Lucia: O nulitu som požiadala asi dva roky po rozvode. Bolo to v čase, keď som spoznala Tibora. Myslela som si, že počas procesu budeme všetci spoločne skúmať, či je to manželstvo platné alebo nie. Ale tak tento proces nefunguje. Človek musí byť presvedčený, že jeho manželstvo je nulitné, a musí to aj dokázať.

Osobne si myslím, že keď človek už vstupuje do procesu s tým, že je presvedčený, že jeho manželstvo je nulitné, tak je preňho nemožné zmieriť sa s rozsudkom, ktorý povie, že to manželstvo nulitné nie je. Ak je o tom hlboko presvedčený, tak to, čo bude napísané na kúsku papiera, je preňho druhoradé.

Tibor, spomenuli ste, že ten mesiac čakania na výsledok vášho procesu bol pre vás najťažší. Nad čím ste vtedy premýšľali?

Tibor: Počas civilného rozvodu som na vlastnej koži zažil, že so slobodnou vôľou druhého človeka sa nedá pohnúť. Lucia mi potom neskôr povedala, že život so mnou je jej slobodné rozhodnutie. Že si nemám dávať za vinu, že uprednostní manželstvo so mnou pred sviatostným životom. Presne na moje narodeniny mi však zavolala advokátka a povedala, že proces sa skončil vyhlásením nulity. Vtedy som plakal od radosti ako blázon.

Lucia, nemali ste ako veriaca výčitky svedomia, že by ste uprednostnili Tibora pred sviatostným životom?

Lucia: Ja som to takto nevnímala a ani dnes to tak nevnímam. Na tábore organizovanom saletínom Matejom Trizuliakom som si uvedomila dôležitú vec, na ktorú my katolíci často zabúdame. Sviatostný život totiž neznamená len sviatosť oltárnu a sviatosť zmierenia. Vzťah s Bohom vytvára aj modlitba, Sväté Písmo, láska k blížnym či spoločenstvo.

Ísť na prijímanie nie je jediným spôsobom, ako sa spájať s Bohom. Nebolo to teda o voľbe medzi Bohom a Tiborom. Skôr to bolo o tom, že si vyberám niečo z veľkého balíčka vecí, ktoré ma spájajú s Bohom.

Sviatostný život neznamená len sviatosť oltárnu a sviatosť zmierenia.Zdieľať

Kam smerovali vaše prvé myšlienky po nulite? 

Tibor: To, čo som v sebe najviac riešil, bolo, že si neberiem len Luciu, ale aj jej syna. Bál som sa, či to bude fungovať. Uvedomoval som si, že nebudem nikdy jeho plnohodnotný otec. Stále je tam totiž jeho biologický rodič, aj keď s oveľa menšou mierou starostlivosti. Nastavil som sa tak, že idem do nevďačnej roly, kde možno budem odmietaný a nepochopený.

Lucia: Tibor je naozaj v nevďačnej úlohe, pretože keď sa so synom stretne jeho biologický otec, tak od neho nič nechce a celý čas sa len zabávajú. Tie stretnutia často vychádzajú na narodeniny, meniny či Deň detí, takže syn od otca navyše dostáva aj darčeky. Tibor je pritom preňho taký ten klasický otec, ktorý od neho niečo aj vyžaduje a kladie na neho isté nároky.

Čítajte tiež

Radšej odložiť termín sobáša, ako sa o tri roky u nás hlásiť s nulitou

Lenka Chlebanová Pavol Rábara

Rozhovor s cirkevným právnikom Radoslavom Šaškovičom o nulitách a prístupe k manželstvu.   

Dnes žijete vo sviatostnom manželstve. Nemali ste pri sobáši obavu z toho, že sa môže opäť skončiť rozvodom?

Tibor: Ja som sa vôbec nebál. Nešiel som do toho s tým, že sa to môže pokaziť. Je to najmä preto, že sme si obaja prešli ťažkými vecami. Vieme, čo všetko je s rozpadom vzťahu spojené, a vieme, že tým nechceme znova prejsť.

Lucia: To sviatostné manželstvo má teraz pre mňa určite vyššiu hodnotu. Obaja sme si vyskúšali, aké je žiť sám. Ani naše chodenie nebolo tradičné. Stále sme mali pri sebe malé dieťa a sledovali sme, ako spolu vieme fungovať ako rodina. Obaja sme pri tom všetkom dozreli a boli lepšie pripravení na to, čo v živote môže prísť.   

V spoločnosti dlhodobo stúpa počet rozvodov a zároveň aj žiadostí o preskúmanie nulity. Čo by podľa vás mohlo byť účinnou prevenciou?

Lucia: Podľa mňa je dôležité sa pred sobášom veľa a najmä správne rozprávať. Obaja sme s bývalými partnermi chodili relatívne dlho a dnes môžem povedať, že je lepšie rozísť sa hoci aj deň pred sobášom a nebrať sa len pre tlak okolia či zo zotrvačnosti vo vzťahu.

Tibor: Veľkým faktorom je aj tlak okolia a očakávania, ktoré sme si okolo manželstva vytvorili. Taktiež to, že prípravu na manželstvo môže človek absolvovať za jeden víkend, ale nulitu potom rieši aj niekoľko rokov. Je v tom istý nepomer. Určite treba snúbencov viac konfrontovať s ťažkými témami a nútiť ich, aby sa o nich do hĺbky rozprávali.

Lucia: Doplnila by som, že ako ľudia máme tendencie druhých meniť a trochu s nimi manipulovať. Ísť do manželstva s tým, že mi na druhom niečo prekáža, ale verím, že sa to po sobáši zmení, je omyl.

Snúbencov treba viac konfrontovať s ťažkými témami a nútiť ich, aby sa o nich do hĺbky rozprávali.Zdieľať

Nikto nie je dokonalý. Je reálne hľadať si v živote partnera, na ktorom nám nebude nič prekážať?

Tibor: Človek by si mal v prvom rade zodpovedať, či túto vlastnosť u druhého bude schopný znášať a tolerovať po celý život.

Lucia: Manželstvo prinesie veľmi veľa ďalších vecí, ktoré nám na tom druhom budú prekážať. Takže ak už počas chodenia je tých vecí, ktoré treba odpúšťať a prehliadať, veľa, tak neskôr sa to ešte zhorší.

Ak by vaše manželstvá neboli vyhlásené za nulitné, žili by ste dnes z pohľadu cirkvi v hriechu. Ako sa dívate na ľudí v podobnej situácii?

Tibor: V katechizme je napísané, že Boh k človeku hovorí cez jeho svedomie. Svedomie je Boží hlas v nás a je to tá posledná inštancia. Mnohým nemusela prejsť nulita manželstva preto, že sa mnoho vecí udialo za zatvorenými dverami, medzi štyrmi očami a bez svedkov.  

Človek napokon aj tak bude celý život žiť sám so sebou. Ani kňaz, ani cirkevný tribunál, ani nový či starý partner nebudú na konci života stáť s nami pred Bohom. Budeme tam len my so svojím svedomím. Predtým som to takto nevnímal, ale naučil som sa to práve počas procesu skúmania platnosti manželstva. Vtedy som sa cítil bytostne opustený všetkými – ako Ježiš na kríži.

Lucia: Ducha Svätého poznáme po ovocí, ktorým je láska, radosť a pokoj. Ak niekto zostane sám preto, že mu to niekto prikázal, ale vnútorne s tým nebude stotožnený, tak zvyšok života strávi v závisti a zatrpknutosti. Veľmi obdivujem ľudí, ktorí sa z vlastnej vôle rozhodli po rozvode zostať sami a v tomto stave našli zmysel, pokoj a radosť. Je to veľká služba a obeta, ktorej by som ja nebola schopná.

Určite nechcem, aby to vyznievalo tak, že všetkým párom v problémoch odporúčame nulitu či rozvod. Toto bola naša cesta a vnímam, že bola požehnaná.