Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
10. júl 2021

Príbeh rozvedenej

Závidela som fungujúcim manželstvám a hovorila si, že moja cesta je zrejme iná

Rozhovor s Máriou Dudovou-Bašistovou o tom, ako manželova žiadosť o rozvod ovplyvnila jej osobný aj duchovný život.

Závidela som fungujúcim manželstvám a hovorila si, že moja cesta je zrejme iná
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Máriou Dudovou-Bašistovou o tom, ako manželova žiadosť o rozvod ovplyvnila jej osobný aj duchovný život.

V posledných rokoch stúpa počet civilných rozvodov aj medzi sviatostnými manželstvami. Rovnako sa na cirkevných súdoch zvyšuje počet žiadostí o preskúmanie nulity manželstva. Kto sú títo ľudia a akým spôsobom sa vyrovnávajú s rozpadom vzťahu, ktorý mal trvať až do konca života? 

Postoj sa chce bližšie pozrieť na príbehy konkrétnych ľudí, ktorí napriek rozvodu či cirkevnej rozluke nestratili vieru a túžia zostať súčasťou cirkevného spoločenstva. Ako títo ľudia zvládajú zložitnú životnú situáciu, v ktorej sa ocitli? Ako je cirkev pripravená na sprevádzanie ľudí s takýmto osudom? 

Mária Dudová-Bašistová vyštudovala masmediálne štúdiá a pracuje ako novinárka v regionálnom týždenníku. Žije v Prešove, ale pochádza z malebnej obce pri Levoči. V čase, keď jej manžel požiadal o rozvod, mali za sebou päť rokov spoločného života. „V čase, keď sme oslavovali naše piate výročie, som už vnímala, že je tam iná žena, s ktorou musím bojovať o pozornosť svojho manžela. Dúfala som však, že ho to nejako prejde. S manželom sme sa v byte viac-menej obchádzali a spali každý oddelene.“

Dnes je už takmer tri roky civilne rozvedená. Manžel si založil novú rodinu a momentálne majú rozbehnutý proces skúmania nulity manželstva, ktorý toho času ešte nie je ukončený. V rozhovore približuje okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu manželstva, aj ich následný spoločný život, ktorý sa kvôli vážnym a dlhodobým problémom ukázal ako nemožný. Z úcty k bývalému manželovi sa respondentka rozhodla tieto problémy bližšie nešpecifikovať.

Z akej rodiny pochádzate?

Mám veľké šťastie, že som sa narodila do úžasnej veriacej rodiny. Nebola to pritom len formálne žitá viera, ale otec sa s nami odmalička modlieval, čítal nám z detskej Biblie a viedol nás k úcte k Božiemu milosrdenstvu. Osobnejšie prežívanie viery u mňa nastalo na strednej škole, keď som chodila na cirkevné gymnázium. Na vysokej škole sa to prehlbovalo cez rôzne kresťanské akcie a podujatia.

Manželstvo ste teda vnímali ako sviatosť s vedomím, že je na celý život?

Čo sa týka teoretického základu, mala som všetko naštudované. Manželstvo ako sviatosť bolo pre mňa celoživotné a nerozlučiteľné. Od dvanástich rokov som sa intenzívne modlila za svojho budúceho manžela a cítila povolanie do manželstva.

Ako vyzerala počas dospievania vaša formácia v oblasti vzťahov?

U mňa dosť zavážilo prostredie cirkevného gymnázia. V kontexte vzťahov sa tu vyzdvihovala najmä čistota, vernosť, rešpekt či vzájomná úcta. V tomto duchu som bola vychovávaná aj doma, keďže moji rodičia sú v manželstve vyše tridsať rokov. Partnera som vnímala ako dar od Boha, ktorý mám prijať, a nie trvať na svojich vysnívaných predstavách.

Máte pocit, že vás v mladosti dostatočne pripravili aj na praktické problémy, ktoré sa v manželstve môžu vyskytnúť?

Naša predmanželská náuka bola vedená skôr v pozitívnom duchu. Povedali nám, že začiatky budú ťažké kvôli vzájomnému spoznávaniu a zlaďovaniu. Málo sa však hovorilo o tých menej príjemných veciach. A keď už, tak skôr na teoretickej báze. Mladým sa ukazujú ako príklad „sväté“ manželstvá, kde sa dvaja spolu modlia, žijú sviatostne a podobne. Manželstvo však nie sú len medové týždne.

Je to boj a opätovné rozhodovanie sa pre človeka, ktorého som si raz už vybrala. Kňazi sa na prijatie sviatosti kňazstva pripravujú šesť rokov. Manželstvo je tiež sviatosť a rovnako na celý život, ale príprava na ňu sa dá absolvovať za víkend alebo za pár týždňov. V takom krátkom čase podľa mňa nie je možné pochopiť celú hĺbku tohto záväzku.

Kedy a kde ste sa s manželom prvýkrát stretli a ako ste vedeli, že to je človek, s ktorým chcete stráviť zvyšok života?

Spoznali sme sa pred dvanástimi rokmi počas púte na Mariánskej hore v Levoči. Stretli sme sa pod krížom. (Smiech.) Ja som v tom čase mala devätnásť a on o rok viac. Očaril ma na prvý pohľad a vnímala som ho ako vypočutie svojich modlitieb. Keďže som rodáčka z Levoče, tak Mariánska hora bola pre mňa častým útočiskom a miestom modlitieb. Vtedy som neváhala ani nerozlišovala, či je to ten pravý. Musel byť pravý, keď som ho dostala na Mariánskej hore. Brala som to stretnutie ako dar a zároveň znamenie.

Začali ste teda spolu hneď chodiť?

Už na druhom stretnutí sme sa dali oficiálne dokopy. Nebol tam žiaden čas na nejaké bližšie spoznávanie. Dnes to vnímam ako veľkú chybu. Bolo to postavené najmä na pocitoch a presvedčení, že sme v mnohých názoroch a hodnotách rovnakí.

Obdobie chodenia však trvá istý čas a je tam priestor spoznávať sa a zisťovať, či má daný vzťah budúcnosť. Ako to prebiehalo u vás?

S manželom sme spolu chodili tri roky, ak počítam čas od stretnutia až do svadby. Pol roka z toho bol manžel v zahraničí a počas toho zvyšného času sme každý študovali v inom meste. Náš vzťah bol teda postavený na víkendoch a spoločných telefonátoch. Určite je iné stretávať sa denne a vidieť sa v rôznych situáciách, ako sa stretnúť na víkend raz či dvakrát do mesiaca. 

V tom čase sa už vyskytlo viacero vecí, pri ktorých mi blikala kontrolka. Viem, že som váhala a pýtala sa, či to zvládnem a či je to, čo prežívam vo vzťahu, normálne. Mala som však tendenciu všetky prešľapy ospravedlňovať. V tom čase som tiež veľmi veľa plakala. Mala som však pocit, že chodenie má byť ťažké a „odplakané“. Samozrejme, že som videla aj páry, ktoré boli šťastné. Hovorila som si, že aj u nás to príde. Že po svadbe bude všetko už len krásne.

Dostávali ste na váš vzťah spätnú väzbu aj od priateľov, rodiny či okolia?

Áno, ale bola som voči tomu hluchá a slepá. Svojho muža som mala rada a vtedy moja racionálna stránka išla bokom. Rodina rešpektovala moje rozhodnutie a až neskôr, keď som im povedala o rozvode, mi prezradili, ako to od začiatku vnímali. Viem však, že sa za mňa modlili a dodnes sa modlia.

Niektoré kamarátky mi nerozumeli a niektoré mi, naopak, manžela závideli. On totiž nebol zlý a aj po tom všetkom, čo sa stalo, mám dojem, že je to dobrý človek. Len nebol vhodný pre mňa. Dnes vidím, že som si pred mnohými vecami sama zatvárala oči a bol som tvrdohlavá.

Bývalý manžel vás teda požiadal o ruku, zasnúbili ste sa a absolvovali predmanželskú prípravu. Ani počas nej neprišiel moment, ktorý by vás priviedol k rozhodnutiu zrušiť svadbu?

Manžel ma požiadal o ruku po siedmich mesiacoch chodenia. Vtedy som hneď povedala áno a ani som nezaváhala. Dnes vnímam, že to bol krátky čas. Vo chvíľach prudkého zaľúbenia by človek nemal robiť takéto rozhodnutia. Čas zásnub bol pre mňa osobne záväzkom. Celé svoje nastavenie som nasmerovala na cieľ, ktorým bola svadba. Veľakrát som mala pochybnosti, ale brala som to tak, že som už zasnúbená a nechcem z toho vycúvať.

Čítajte tiež

Aké ste mali dôvody?

Premýšľala som, kto iný by ma ešte chcel, a bola som rada, že sa vôbec niekto našiel. Mala som dvadsať rokov a myslela si, že toto je môj posledný vlak. Dnes tomuto svojmu uvažovaniu nerozumiem. Keby som opäť mala vtedajší vek, ale dnešné skúsenosti, nikdy mu to áno nepoviem.

Boli v tom aj také moje večné boje s predsudkami a komplexmi. Človek sa ich síce celý život snaží odbúravať a pracovať na nich, ale nie vždy to ide. Súhra týchto okolností ma napokon presvedčila o tom, že do toho napriek všetkému idem. Ľúbila som ho a myslela si, že ak by prišli akékoľvek problémy, s Bohom to spoločne vyriešime.

Mnohé páry prežívajú dilemu, keď už majú na svadbu všetko objednané, rezervované a v prípade vážnych problémov je im hlúpe vycúvať z toho v tomto štádiu. Bolo to u vás podobne?

Áno, bol to aj môj prípad. Napriek tomu, že obdobie zásnub bolo dlhé a času na rozmyslenie bolo dosť. Ja som to už vnímala ako záväzok. Faktom je, že moja svokra nebola so synovým rozhodnutím veľmi stotožnená. To bolo pre mňa tiež veľmi bolestivé. Hovorila, že do toho ideme veľmi rýchlo. Dnes viem, že mala pravdu. Ja som totiž bola v poslednom ročníku na vysokej škole, manžel školu predčasne ukončil, nemali sme prácu ani bývanie. Myslím si, že ak by sme rok počkali, niektoré veci by sa určite ukázali.

Odhováral vás od sobáša ešte niekto ďalší?

Zdvihnutým prstom bol pre mňa aj kňaz z manželovej farnosti. Keď sme mu oznámili, že sa ideme brať, povedal, aby sme ešte počkali. Obrátil sa pritom najmä na mňa. Ja som vtedy skutočne zaváhala a premýšľala, či na tom niečo nebude. Nastala tak menšia výmena názorov medzi mnou a manželom. On to bral ako cúvanie z mojej strany a pýtal sa ma, či ľúbim jeho alebo či chcem radšej počúvať rady nejakého kňaza. Tak som mu povedala, že ideme do toho.

S odstupom času vidím, že mi Boh veľakrát ukazoval cesty a možnosti. Ja som si ako zaľúbená išla tvrdohlavo to svoje. Ten kňaz bol však pre mňa obrovskou oporou i modlitbovou podporou v ťažkých časoch manželstva. Ako jediný z dvoch ľudí na svete vedel o tom, čo sa u nás deje, čo prežívam. Veľmi ma celý čas držal, za čo mu dodnes ďakujem.

Aké boli teda vaše prvé mesiace po svadbe?

Boli sme manželmi päť rokov. Z toho najkrajší čas bol pre mňa napriek všetkému práve čas chodenia a prvý rok manželstva. Žili sme v internátnej izbe, nemali sme televízor ani inú techniku, a tak nebolo veľmi kam od seba uniknúť. Mali sme čas na modlitbu, rozhovory, spoločné varenie a podobne. Manžel vtedy nemal prácu a ja som pendlovala medzi prácou a školou. Bol to hektický čas, ale pre mňa osobne najkrajší. Po tom prvom roku to už išlo samospádom a prišli prvé vážne problémy.

Ako ste sa ich pokúšali vyriešiť?

Manžel vtedy odišiel na pol roka pracovať do zahraničia s tým, že si dáme čas, aby sa veci napravili. To bola podľa mňa najväčšia hlúposť. Iba sme si tú agóniu predĺžili. Keď sa potom vrátil, veci sa už nikdy nenapravili. Ďalšie roky sme fungovali už len v takej zotrvačnosti. Žili sme vedľa seba ako spolubývajúci.

Vaše manželstvo bolo napokon bezdetné. Predpokladám však, že pri vstupe do manželstva ste deti plánovali.

Ja som dieťa vždy vnímala ako dar. Keby sme ho dostali vo svadobnú noc, bola by som tomu rada. Zapadalo to aj do mojich časových plánov v otázke ukončenia štúdia. Božie plány však boli iné. Z okolia, samozrejme, prichádzali otázky, kedy to už bude. Osobne tieto otázky neznášam a pripadajú mi maximálne drzé a neúctivé. Vnímam to ako výsostne intímnu vec. S manželom sme boli stále otvorení životu, ale dieťa je Boží dar a my sme tento dar nedostali. Manžel dnes je už otcom novej rodiny a ja sa učím hlbšie prežívať svoje duchovné materstvo.

Inzercia

Čítajte tiež

Problémy vo vašom manželstve sa postupom času zhoršili až tak, že sa nedali vyriešiť?

Bola tam ešte snaha nejako to nakopnúť. Veľký podiel viny som na rozpade vzťahu mala aj ja tým, aká som povaha. Ťažko sa mi odpúšťali veci spojené s nenaplnením sľubu vernosti. Celý čas som mala pocit osobného zlyhania.

Mali ste pocit, že je vaším zlyhaním, ak nedokážete odpustiť neveru?

Áno. Mala som pocit, že nech by sa stalo čokoľvek, stále je to môj manžel a ja mu musím odpustiť. Bojovala som skôr s tým, ako to urobiť a ako ten vzťah opäť naštartovať. Tie zranenia zo strany manžela boli však u mňa už príliš hlboké.

Po jeho návrate zo zahraničia sme stále riešili otázku bývania a tým, že nemal stabilnú prácu, nechceli nám dať hypotéku. Každý rok sme sa sťahovali z podnájmu do podnájmu. Keď sme si konečne bývanie zakúpili, žili sme v ňom iba niečo vyše roka. Potom sa manžel definitívne odsťahoval.

Vo svojich ťažkostiach ste nevyužili služby párového terapeuta alebo manželskej poradne?

Nie, nikdy. Tým zlomom, keď sa to z mojej strany celé rozpadlo, bol moment, keď som manžela volala do kostola. On mi vtedy odpovedal, že mám ísť sama, že on Boha nepotrebuje. To bola pre mňa pomyselná facka. Zistila som, že naše životné cesty majú úplne odlišný smer. Jeho odpoveď na každé moje pozvanie k modlitbe bolo nie. To ma veľmi bolelo, veď ja som si našla manžela na Mariánskej hore.

Váš manžel sa predtým prezentoval ako veriaci. Zmenil sa časom alebo uňho bola viera len formalita?

Ťažko sa mi o tom hovorí. Mám pocit, že z mojej strany tam bol omyl v jeho osobe. Mnohé veci neboli také, aké sa javili. Mne vtedy stačilo vidieť to, čo je na povrchu. Stáva sa, že stretnete človeka, ktorý má vieru v Boha a ide z neho určitý pokoj. Toto som u svojho muža nepociťovala. Profiloval sa síce ako veriaci, ale v praxi to tak nebolo. Nechcem mu však týmto krivdiť. Vo svojom prežívaní viery sme sa jednoducho nestretli, a tak sa ten vzťah ani nemohol inak skončiť.

Podľa vášho názoru je rovnaký prístup k prežívaniu viery nutnou podmienkou šťastného manželstva?

Dnes si myslím, že to nie je nutnou podmienkou. Poznám viacero párov, ktoré sa spolu ani nemodlia, ani nechodia do kostola, a predsa majú pekný vzťah. Kedysi som však tento pohľad nemala a bola som v tomto smere dosť vyhranená. Stále som však presvedčená, že rovnaké prežívanie viery môže spoločný život uľahčiť. Osobne som vždy túžila po veriacom mužovi, takže to pre mňa bolo pri hľadaní partnera dôležité.

Váš manžel napokon podal žiadosť o rozvod. Bol to pre vás šok alebo ste vedeli, že niečo také skôr či neskôr príde?

V čase, keď sme oslavovali svoje piate výročie, som už vnímala, že je tam iná žena, s ktorou musím bojovať o pozornosť svojho manžela. Dúfala som však, že ho to nejako prejde. S manželom sme sa v byte viac-menej obchádzali a spali každý oddelene. Občas sa ku mne dostávali informácie o tom, s kým je a kde ho videli, s akou ženou. Ja som to všetko zatĺkala, klamala a vymýšľala. Hanbila som sa priznať, aké máme problémy. 

V deň, keď zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú a ja som toho mala ako novinárka plnú hlavu, mi manžel večer oznámil, že odo mňa odchádza a podáva žiadosť o rozvod. Prosila som ho, aby nám dal ešte šancu, ale on trval na svojom. Apelovala som na to, že sme sa brali pred Bohom. Vtedy mi povedal vety, ktoré mi ukázali, že to medzi nami naozaj nemá budúcnosť.

Čo to bolo?

Povedal, že už ma nemiluje a že nevidí v živote so mnou žiaden ďalší zmysel. Aj ďalšie iné bolestivé veci. Pripadalo mi to absurdné. Poprosila som ho ešte, aby sme sa za to naposledy pomodlili. Najprv nechcel, ale potom súhlasil. Mne pri modlitbe tiekli slzy a dúfala som, že to s ním pohne. On sa však len postavil, zobral si veci a odišiel.

Nechápala som, čo sa stalo. Vstrebávalo sa mi to šialene ťažko. Moje telo doslova skolabovalo a ja som strávila tri dni v teplotách. Nevedela som ten šok spracovať. Život sa mi zrútil v priebehu niekoľkých sekúnd. Brali sme sa predsa v kostole a on proste nemôže len tak odísť. Bola to pre mňa neexistujúca možnosť.

V takomto vzťahu ste však ani vy nemohli byť šťastná. Keď ste videli iné páry v spokojných manželstvách, netúžili ste aj vy po niečom podobnom?

Bolo mi to, samozrejme, ľúto. Závidela som tým, u ktorých som videla, že dokážu fungovať aj inak. Brala som to tak, že to je ich cesta a ja mám tú cestu inú. Prijala som, že môj manžel je taký, aký je, a že iné to už nebude. Často som sa však samej seba pýtala, čo je zmyslom môjho života. Bola som manželka, ale necítila som v tom povolaní pokoj. Zmierila som sa teda s tým, že nie každý môže mať krásne a idylické manželstvo.

Boli by ste teda v podobnom rozpoložení vydržali do konca života?

Čo sa mňa týka, nikdy by som sa nebola rozviedla. Modlila som sa však za to, aby Boh tieto veci vyriešil. Možno jeho riešením bolo práve to, že sa manžel rozhodol náš vzťah ukončiť. Ja sama by som tento krok nikdy neurobila. Do poslednej chvíle som dúfala a čakala, že k tomu rozvodu napokon nedôjde a manžel si to rozmyslí. Napriek tomu, že už žil s inou ženou, by som ho prijala späť.

Aj napriek svojej úprimnej snahe ste skončili ako rozvedená. Ako vás v tomto novom stave prijala Cirkev?

Viac ako iní som sa súdila ja sama. Mala som paranoidný strach, že v kostole na mňa budú všetci pozerať. Pochádzam totiž z malej obce. Zaťažkávajúcou skúškou bolo, keď som počas svätej omše išla na prijímanie. Po rozvode som si totiž podala papiere na príslušný cirkevný úrad a tri dni pred Veľkou nocou mi prišlo rozhodnutie o tom, že pokiaľ budem žiť v čistote a vernosti, môžem prijímať sviatosti.

U nás v obci ľudia nevedeli o takej možnosti, tak bolo potrebné im to odkomunikovať. Cirkvi som však veľmi vďačná za to, že som neskončila bez možnosti svätého prijímania, odkopnutá, ako som sa cítila u manžela. Našla som tam prijatie aj skrze spomínané sviatosti.

Ste teda zmierená so životom v celibáte?

Keď som si tie podmienky prečítala prvýkrát, povedala som si, že tu som asi skončila. (Smiech.) Riešila som to však v čase, keď som k mužom cítila odpor a nemala o nový vzťah ani najmenší záujem. Jediný muž, ktorého som akceptovala, bol môj otec. Dnes som sama už vyše troch rokov, a keď sa mám úprimne priznať, je to ťažké.

Muž mi v živote chýba. O to viac, že som už okúsila, aké to je mať manželský vzťah. Riešim to prácou, záľubami, trávením času s rodinou, priateľmi alebo sa snažím fyzicky unaviť. Človek potom ďakuje za to, čo má, a nemyslí na to, čo mu chýba. Stále však žijem sama a aktuálne sú pre mňa Boh a sviatosti na prvom mieste.

Čítajte tiež

Zdá sa vám podmienka života v čistote zo strany Cirkvi primeraná?

Myslím, že je na mieste. Aj keď ju sama vnímam ako ťažkú. Na druhej strane to chápem, vzhľadom na to, aby sa zachovala vážnosť sviatosti manželstva, ktoré pokiaľ nie je vyhlásené za nulitné, je stále platné a trvajúce. Možno ak by to nebolo takto podmienené, stratili by sme istú citlivosť na hodnotu a váhu manželstva. Je to síce tvrdá podmienka, ale beriem ju tak, že cirkev je pre mňa autorita, ktorej učenie chcem rešpektovať.

Máte podanú žiadosť o preskúmanie nulity vášho manželstva. V prípade kladného rozsudku by ste v budúcnosti ešte mohli uzavrieť cirkevný sobáš. Bolo to vašou motiváciou pri podávaní žiadosti?

Vedela som, že niečo také existuje, ale zo svojej strany som nevidela žiadne zneplatňujúce dôvody. Bola som presvedčená, že toto pre mňa nie je cesta. Zlomovým bodom bolo stretnutie s kňazom, ktorý sa ma pýtal, či by som do toho procesu nešla ani vtedy, ak by ho začal môj manžel. Odpovedala som, že nie. Že tú radosť mu neurobím. Bolo to ešte v takej pýche a tvrdohlavosti.

Vtedy mi ten kňaz povedal, aby som nezatvárala dvere, ak mi ich Boh chce otvoriť. Tieto slová sa ma dotkli. Začala som teda o tej možnosti uvažovať a celé to premodlievať. Bol to u mňa proces. Keď som však po rozhovore s manželom žiadosť napísala a odoslala, pocítila som pokoj.

Od vašej svadby ubehlo už deväť rokov. Máte pocit, že vás celé to obdobie niekam v živote posunulo?

Keď sa obzriem späť, vidím samu seba ako mladučké a naivné dievčatko. Dnes je zo mňa životom obitá a poučená žena. Určite som zrelšia a racionálnejšia. Na mnohé veci sa dnes dívam inak. Určite som viac otvorená načúvaniu. Snažím sa na sebe pracovať a vo všetkom hľadať Božiu vôľu. V duchovnom živote ma to neskutočne posunulo a očistilo to moju vieru.

Viem, že môžem pred Bohom plakať a kričať, a on ma stále miluje. Bol mojou kotvou počas tých mesiacov nespavosti, keď mi vypadávali vlasy, lámali sa nechty a celé moje telo sa búrilo proti danej situácii. Manžel si dnes žije svoj život a ja som mu odpustila. Popravde bolo ťažšie odpustiť sebe, ako jemu. Boh mi však dal druhú šancu na život a ja ju nechcem premárniť. Teraz žijem konečne v slobode a vnútornom pokoji.

Fotografie: Tomáš Puškáš

Odporúčame