Zápisky z trolejbusu Vzadu sa vám bijú chalani, urobte s tým poriadok!

Predvíkendová tlačenica von z mesta, obohatená o nabúraných nepozorných nedočkavcov, spomalila premávku na minimum. V polovici polhodinovej jazdy zo stanice na konečnú už máme meškanie 40 minút. Domov sa vracajúci cestujúci pokojne sedia, veď takúto piatkovú situáciu zažívajú bežne. Občas posuniem trolejbus a státie si krátim čítaním knihy. Zrazu pri mne v chodbičke zastane robustnejšia dáma a s výrazom a aj s tónom armádneho generála na mňa spustí:

„Vzadu sa vám bijú cigáni, urobte s tým poriadok!“

Akákoľvek diskusia s týmto odisteným granátom by bola márna, preto som sa rozhodol konať. Po svojom. Zrejme inak, ako velenie očakávalo. Vzadu som uvidel troch rómskych chlapcov, ako neskôr vysvitlo - druháka, tretiaka a siedmaka, ako sa kopú, šticujú a ako si nadávajú. Je im dlho.

„Chlapci, poďte sem!“ snažím sa rázne, ale dôstojne chlapcov zaujať.

Napodiv sa hneď dovalili a zvedavými bystrými očami skúmajú, čo bude nasledovať.

„Kam idete?“

„Domov.“

„Kde bývate?“

„V Pentagone, hehe.“ (Pentagon je niekoľko blokov s množstvom lacných bytov. Tento celok s americkým originálom spája nielen architektonická podobnosť, ale aj závažnosť problémov, ktoré sa tam riešia.)

„A kam chodíte do školy?“ Rozhovor sa stočil na futbal, kamarátov…

Najmladšieho sa pýtam: „Už si niekedy šoféroval trolejbus?“ Položím jeho drobnú ruku na volant a kúsok sa posunieme. „To je zábava!“

„Chlapci, teraz choďte dozadu a pozrite, aké auto ide za nami. Ty mi povieš, akej je značky, ty zas, aké má písmená na ešpézetke, a ty, aké sú na nej číslice.“

„Čo je to ešpézetka?“

Vyškolení chlapci s jasnou úlohou letia dozadu.

Zasa sme sa posunuli a už vidím príčinu zdržania, čiže o chvíľu, keď minieme dopravnú nehodu, sa rozbehneme. Chlapci pribehli späť a podávajú jeden cez druhého správy z pozorovania.

„Tak, chlapci, pozrite, teraz už to pôjde rýchlo, choďte si, prosím, sadnúť dozadu, pozorujte autá za nami a pozerajte, aké sú to značky a aké majú čísla a písmená na ešpézetke.“

V zrkadle smerom do vozidla vidím dva svety: na zadných sedadlách tri kľačiace postavičky zamestnané pozorovaním áut za trolejbusom a kúsok za mnou na sedadle generála pred infarktom.

Tak asi takto vyzeral Jonáš, keď sa mu nesplnilo exemplárne potrestanie zlého mesta.

Čo je to trest?

Ako má vyzerať správny trest?

Čo je zmyslom trestu?

„Hnevajte sa, ale nehrešte.“ – „Hnevajte sa, ale trafte cieľ.“

Vidí sa mi, že z pestrej palety hnevov najčastejšie používam divokú červenú a z palety ešte pestrejších trestov dunivo čiernu. Čo takto skúsiť modrý hnev a zelený trest? Možno sa vtedy presnejšie trafím do cieľa. Domnievam sa, že vylievaním si zlosti, hoci na vinníkovi, ubližujem možno viac a viacerým, ako si myslím – si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.