Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
29. apríl 2021

Udeľovanie Oscarov

Ak nevybuchujú obálky, vybuchujú aspoň slová

Reakcia na článok Lukáša Krivošíka: Udeľovanie Oscarov / Čím spolitizovanejšie, tým irelevantnejšie.

Ak nevybuchujú obálky, vybuchujú aspoň slová

Pohľad na červený koberec na 93. ročníku udeľovania filmových cien Oscar 25. apríla 2021 na železničnej stanici Union Station v Los Angeles. FOTO TASR/AP

So záujmom som si prečítal komentár pána Krivošíka venovaný tohtoročným Oscarom. Prišiel s pomerne zaujímavou interpretáciou poklesu sledovanosti týchto ocenení, pričom však nezabudol pripomenúť aj iné faktory, ktoré v tomto prípade mohli zohrať úlohu.

Ja by som sa chcel zamerať práve na tieto iné faktory. Nejde mi len o vysvetlenie výrazného prepadu sledovanosti posledného ročníka či postupného prepadu sledovanosti posledných rokov, ale možno aj o poukázanie na širší kontext zmienenej radikalizácie a premeny Oscarov. Ide teda skôr o pokus o doplnenie.

Otázkou by teda mohlo byť: Aké faktory zohrávajú rolu v poklese sledovanosti a v radikalizácii ďakovných rečí?

Začnem súčasným ročníkom. Ako hovorí aj pán Krivošík, Oscary sú predovšetkým oslavou Hollywoodu. Tu sa otvárajú dva nové pojmy: „oslava“ a „Hollywood“. Najskôr sa pozriem na Hollywood.

Hollywood je pomerne kritizovaná inštitúcia a v minulosti to platilo rovnako ako dnes. Jednou z hlavných príčin kritík bol jej priemyselný charakter, až akási pásová výroba, budovanie kultu hviezd a najmä snový charakter, v ktorom sa zlá sociálna situácia doslova zakrýva plachtou. A z toho vyplýva viacero vecí.

Po prvé: Hollywood je vybudovaný na hviezdnom systéme. Producenti cez slávnych hercov (výnimočne i režisérov) propagujú svoje filmy a týchto hercov (či režisérov) „budujú“ a propagujú cez veľké médiá. To je teda prvá a kľúčová vec. Ak nemáte veľké hviezdy, nemáte ani sledovanosť. A povedzme si to na rovinu, tohtoročný Oscar mal len málo skutočne veľkých hviezd.

V režisérskej kategórii nájdeme skôr nezávislých tvorcov (Vinterberg, Chung, Zhaová) a debutantov (Fennellová), jedinú výnimku tvorí David Fincher. U hercov je tento názor ľahšie napadnuteľný, ale prípadným kritikom odporúčam, aby si skúsili porovnať tohtoročné herecké kategórie s predchádzajúcim rokom.

Možno aj sem by mohla smerovať kritika woke ideológie, ale určite nebude vysvetľovať problém v jeho celosti. Musíme brať do úvahy pandémiu, ale aj „veľkosť rolí“ zviazanú s „veľkosťou filmov“. Tu sa dostávame k bodu číslo 2, ktorý je s bodom číslo 1 previazaný – nemožno ich od seba oddeľovať.

Takže po druhé: Hollywood je a po väčšinu svojej histórie aj bol (azda s výnimkou tzv. Nového Hollywoodu) taktiež producentským systémom. Veď aj toho Oscara za najlepší film si tradične preberá producent filmu.

Opäť teda pripomínam, Hollywood je továreň na sny. A táto továreň na sny funguje tak, že ak nemáte veľký film, prestávate byť pre „masu“ zaujímavý. Tento rok chýbalo viac „typických“ Oscaroviek založených na hereckých výkonoch a na silnom individuálnom príbehu (napr. Zelená kniha alebo Kráľova reč) a tiež inteligentné blockbustre v hlavných kategóriách (napr. Dunkerk alebo Pán prsteňov).

Výnimku tvoria možno ešte Chicagsky tribunál, Mank alebo The Father, ale to je veľmi málo a ide o nepríliš známe filmy. Oscary tento rok skrátka pripomínali skôr festival v Sundance než niektorý z minulých ročníkov. Hollywood akoby prestal produkovať sny a zároveň, v manažérskej reči povedané: chýbal ľahko rozpoznateľný „oscarový“ produkt. Mimochodom, ja osobne to nepovažujem za zlé, skôr naopak, ale to je teraz irelevantné.

Druhým nastoleným pojmom je „oslava“. Oscary sú predovšetkým oslavou Hollywoodu a ako sme si povedali, Hollywood je o hviezdach a je továrňou na sny. Tieto veľké oslavy (Oscar, Grammy atď.) sú predovšetkým o veľkolepej šou. Ich honosnosť v sebe má niečo aristokratické, sú ukážkou výnimočnosti a elitárstva.

Je to akási sekularizovaná liturgia či meritokratická korunovácia. Bez veľkých hviezd promenádujúcich sa po červenom koberci je takáto akcia skrátka polovičná. Ľudia chcú vidieť čo najväčšie množstvo hviezd vznášať sa v krásnych šatách a oblekoch osvetlených blikotajúcimi svetlami fotoaparátov a zúčastňovať sa na tomto kolektívnom rituáli. Ak im tento rituál niekto vezme, prípadne ho oslabí, aký má zmysel pozerať sa na niekoľkohodinovú akciu?

Toľko za mňa k tohtoročnému prepadu. Otázka dlhotrvajúceho poklesu záujmu o sledovanie odovzdávania Oscarov je však zaujímavejšia a bohatšia a nejaké to percento zo sledovanosti pravdepodobne ukrojila aj tento rok. Zároveň podľa mňa ukáže aj príčinu narastajúceho zástupu angažovaných príhovorov.

Začnem tým najzrejmejším dôvodom, ktorého sa dotkol aj pán Krivošík. V ére, keď má pomerne veľký počet ľudí (pozri Nebezpěčná mělčina Nicolasa Carra) problém prečítať dlhší text a videá na tik-toku trvajú niekoľko sekúnd, pôsobí trojhodinová šou s množstvom reklám ako relikt z iného sveta. Snaha zaujať pozornosť obrazmi presýteného a nekoncentrovaného konzumenta môže byť úspešná len s mimoriadne akčnou dramaturgiou. Čo je to za program, kde obálky pri otvorení nevybuchujú? Ak vezmeme do úvahy aj ďalšie ukazovatele, ako napríklad narastajúcu konkurenciu iných médií, sociálnych sietí a videohier, a ďalšie problémy, ktoré spomínal aj pán Krivošík, získame zaujímavý koktail.

Zároveň už ľudia nemusia čakať, kým svoje hviezdy uvidia na červenom koberci, stačí ich followovať na Facebooku alebo na Instagrame, kde si ich fotografie môžu prezerať každý deň. Hviezdy ľuďom zovšedneli, poľudštili sa, a tým sa aj oslava trochu znivelizovala.

Hviezdy už nie sú také nedosiahnuteľné, sú to normálni ľudia a snažia sa tak aj pôsobiť. A neplatí to len pre umenie.

Inzercia

Zoberme si napríklad takého Billa Gatesa alebo Steva Jobsa. Obaja sa svojím oblečením i vystupovaním snažia/snažili pôsobiť ako „ľudia z ľudu“.

Alebo súčasní slovenskí politici: vyhrnuté rukávy na košeli, žiadna viazanka, občas rifle či dokonca tenisky. Výnimočnosť a ani profesionalita elít už nemá byť tak okato zdôrazňovaná vystupovaním, pôsobí to vraj neautenticky a naškrobene, prípadne nadradene a snobsky.

A týka sa to aj prezentácie názorov. Väčšia otvorenosť svetu sociálnych sietí nad rámec profesionality privádza hviezdy k väčšiemu zverejňovaniu intímnych udalostí, názorov a postojov. Získavajú nový status. Stávajú sa influencermi. A to je niečo iné ako hviezda. Tá je predsa tajomná, žiarivá a nedosiahnuteľná. Je z iného sveta. Influencer nie.

Kľúčovým je tiež dlhodobé smerovanie Hollywoodu. A nejde tu len o smerovanie doľava, o ktorom hovorí pán Krivošík. Dnešné komiksové a fantasy veľkofilmy cielia na iné publikum než Odviate vetrom, Titanic, Tanec s vlkmi alebo Gladiátor.

Budem síce reprodukovať stereotypy, ale geekovská a nerdovská kultúra (a zďaleka nejde len o adolescentov) je svojím životným štýlom v priamej opozícii voči luxusným šatám a veľkolepým oslavám. Kľúčové a najzárobkovejšie hollywoodske produkty poslednej doby (napr. Marvel Universe) skrátka cielia na úplne iné publikum než Oscary.

Navyše, komiksové a fantasy blockbustre na Oscaroch dlhodobo nebodujú, a tak ich veľká množina fanúšikov aj z tohto dôvodu dlhodobo ignoruje. Namiesto toho vyhrávajú v posledných rokoch skôr malé artové tituly ako Moonlight, Parazit, Zem nomádov či Birdman.

Menšie projekty síce vyhrávali aj v minulosti, ale nikdy nie také malé a toľko rokov za sebou. To je zapríčinené predovšetkým oslabovaním nejakého „stredného prúdu“, ktorý by dokázal zaujať publikum všetkých vekových skupín a ideológií. Ide však o príliš komplexný problém, než aby som ho tu mohol rozvádzať.

Oscary tak stáli pred rozhodnutím, či etablujú komiksové a fantasy adaptácie a napoja sa tak na väčšinový divácky konsenzus (na základe sledovanosti), čím by sa však museli premeniť a stať sa inou šou (viac geekovskou), alebo sa stanú súčasťou súčasného dominantného intelektuálneho konsenzu v USA, čím by sa opäť museli premeniť (prijať výhrady ku konzervativizmu). Netreba hovoriť, že vyhrala (a prečo vyhrala) druhá možnosť.

Lenže Hollywood, a teda aj Oscary stoja na hviezdnom a producentskom systéme, ako som sa to snažil ukázať, a tým sa dostávajú do problémov. Oscary sú čoraz viac odtrhnuté od diváckej väčšiny, nemôžu sa už o ňu oprieť, a tak sa stávajú rozpadajúcou sa inštitúciou (už neviem koľkou v poradí), ktorá sa zúfalo snaží udržať si zdanie relevantnosti a bojuje o sledovanosť.

A tak sa na záver dostávam k ďakovným rečiam. Ak sa na ďakovné reči hviezd pozrieme z pohľadu celkovej situácie, vidíme ich skôr ako výsledok viacstranného vývoja – ako špičku ľadovca. Hviezdy sa ľuďom otvorili na sociálnych sieťach a stali sa influencermi. To je asi aj príčinou toho, že sa dnes cítia byť viac povolané hovoriť aj o politických a osobných postojoch. Už zdanlivo nie sú tak radikálne odtrhnuté od všedných ľudí.

Aktivistické ďakovné reči sú tiež pokusom urobiť z upadajúcich Oscarov (zo snobskej akcie) inštitúciu relevantnú aj v súčasnom svete, a to nielen čo sa týka zmieneného konsenzu, ktorý Oscary proste museli prijať, či sledovanosti, ale aj čo sa týka sveta zmietaného v krízach.

Oscary už nie sú nejakou oázou, kde ľudia v prítomnosti hviezd zabudnú na každodenné starosti. To by dnes bolo vnímané ako pozlátka. Tým však Oscary samy seba stále viac nivelizujú a premieňajú, film samotný ustupuje do úzadia.

Zároveň sa s počtom angažovaných predslovov nivelizuje aj samotná angažovanosť a pôsobí čoraz jednoliatejšie. Ak tisíc ľudí hovorí to isté, prestáva to byť zaujímavé. A tak sa aj angažovanosť radikalizuje. Obálky tak síce nevybuchujú, ale zato slová áno.

Azda práve toto má urobiť Oscary opäť zaujímavými – stávajú sa prehliadkou influencerov. Ale už to je samo osebe problematické, pretože to zmenilo charakter celej šou. Ak totiž hviezda, kométa či meteor reaguje na súčasné problémy, padá na zem a stáva sa len nezaujímavým kusom kameňa – nie je totiž intelektuálom, politikom či vedcom.

A áno, ak je tento kameň neustále vrhaný len jedným smerom, nechuť veľkej časti občanov voči Oscarom sa len prehlbuje.

Autor je riaditeľ Klubu filmových novinárov.

Odporúčame