Iné pohľady na klasiku Antigona uprostred kultúrnych vojen

Ako je možné, že nás priťahuje pohľad na Stonehenge? Že nás povznáša čítanie Aieneidy? Že nás baví sledovať stále nové a nové spracovania antických drám? Akoby boli otvorené do sveta a svojím dychom z neho nasávali existenciu a s výdychom ju ponúkali nám, ktorí sedíme vo svojich bytoch ponorení do všednosti.

Skrátka, zdá sa mi, že sú živé ako my, ako príroda okolo nás – rovnako tajomné, a pritom rovnako známe ako každá nová jeseň či každá nová jar. Prečo to tak je? A prečo sa umelecké dielo javí zakaždým inak?

Ako by povedal Gadamer, každá historická etapa na nás vplýva svojou vlastnou projekciou sveta, z ktorej vyvierajú naše predporozumenia a predsudky.

Zjednodušene, k umeleckému dielu pristupujeme s dobovou (či osobnostnou) „záťažou“, ktorá ovplyvňuje, ale v podstate aj umožňuje naše interpretácie. Ich novosť. A samotné dielo nie je hermeticky uzavretý svet. Nie je oknom do sveta, je vo svete, spoluvytvára svet a svet vytvára dielo.

Antigona ako progresivistická rebelka?

Stačí sa pozrieť na najnovšie spracovania Sofoklovej slávnej tragédie Antigona. Pri Spišákovej inscenácii na stránke SND čítame o „rebelke, ktorá sa nechce pokoriť pred skazenou, autoritatívnou mocou“.

Katarzia na svojom albume s názvom Antigona spieva o ženách, ktoré sa búria voči chlipným a autoritatívnym mužom. V rovnomennej kanadskej filmovej adaptácii z roku 2019 vidíme Antigonu ako emocionálnejšiu a značne „poľudštenú“ bojovníčku za práva migrantov. Deraspeová v rozhovoroch hovorí o Antigone ako o odvážnej a dôstojnej žene, s ktorou sa treba stotožniť, vníma ju ako výsostne pozitívnu postavu, ktorá sa postavila za niečo väčšie. A kritici, napríklad Angelo Muredda, hovoria o paralelách so súčasnými progresívnymi hnutiami.

Takýto progresívny spôsob čítania Antigony je nepochybne legitímny, lenže dnes možno až príliš prevažuje.

Spomínaný Gadamer by tiež dodal, že o svojich predsudkoch musíme vedieť, musíme ich reflektovať, a hoci sa im nevyhneme, nesmieme si v nich spokojne hovieť. Musíme sa ich len snažiť využiť pre možnosť prístupu k dielu, k novému náhľadu a následne ich vo vzájomnej komunikácii aspoň obrusovať. A ja mám pocit, že toto sa dnes nedeje.

Pri takomto jednostrannom výklade hrozí, že bude dielo v kolektívnom vedomí deformované.

Antigona nie je hrou o boji cnostnej Antigony a pyšného Kreonta.Zdieľať

O čo ide v prípade Antigony? Antigona patrí do cyklu hier tzv. Tébskych tragédií, ktoré zobrazujú tragické osudy potomkov mýtického kráľa Kadma – zakladateľa Téb. Dej sleduje situáciu po bratovražednom boji medzi Eteoklom a Polyneikom. Polyneikos sa pokúsil, za pomoci cudzích vojsk, zvrhnúť z tébskeho trónu svojho brata.

Téby útok ustáli, ale obaja bratia v boji zahynuli. Nový kráľ Kreón, ich strýko, rozhodol, že kým Eteokles bude mať kráľovský pohreb, Polyneikos, ktorý ohrozoval rodné mesto a zapríčinil smrť mnohých jeho občanov, zostane ležať nepochovaný za mestom.

S tým sa však nevie zmieriť Polyneikova a Eteoklova sestra Antigona, ktorá poruší „svetský zákaz“ kráľa Kreonta v prospech „božského príkazu“, ktorý pozostalých núti pochovávať svojich rodinných príslušníkov. Spor medzi ňou a Kreontom tvorí jadro tejto vrcholnej antickej tragédie.

Už Hegel chápal, že nielen Kreontov, ale ani Antigonin nárok nebol legitímny, a uvedomuje si to aj Martha Nussbaumová vo svojej slávnej knihe Krehkosť dobra, z ktorej tento môj článok do veľkej miery vyviera.

Ide tu teda o pokus o menej tradičné čítanie tohto konfliktu, ktoré azda môže byť prínosné aj pre spoločnosť zmietajúcu sa uprostred kultúrnych vojen.

Konflikt spravodlivostí

Zdá sa mi, že Antigona nie je hrou o boji cnostnej Antigony a pyšného Kreonta. V jej základe drieme pnutie medzi neúprosným osudom a bezmocnými, ale predsa vzdorujúcimi jednotlivcami. Tými jednotlivcami, ktorí si nemôžu či odmietajú pripustiť, že práve svojím bezškrupulóznym, neemočným a zaťatým správaním (hybris) napĺňajú svoj osud a utekajú mu v ústrety. A netýka sa to len Antigony, ale všetkých tých Oidipov prchko vraždiacich pocestných, Agamemnónov kruto obetujúcich svoje dcéry a Iokasty vysmievajúce sa z veštieb.

A práve z toho vyviera tá rozporuplná až heroická krása celej hry. Nielen nešťastná Antigona, Isména a Polyneikos, ale aj Kreón sú súčasťou toho istého všeľudského pechorenia sa, bezmocného vzdorovania, snahy ohraničiť a uchopiť si kúsok sveta prostredníctvom techné, z ktorého by vzdorovali osudu a tyché.

Takúto snahu však obvykle sprevádza zaslepenosť a racionalistická arogancia, ktorá je tým hlavným spúšťačom božskej odplaty. Súčasne je to ukážka neúplnosti ľudského pohľadu a neschopnosti predvídať kroky osudu (vypichnutie si očí u Oidipa je silne symbolické).

Osud, tento spočiatku skrytý rozprávač celého príbehu, je tu treťou postavou. Vzpínajúcich sa hrdinov a ich pokusy o individuálne príbehy neustále strháva na zem a opäť pohlcuje do svojho neúprosného naratívu.

Skrátka a dobre, v momente, keď je prirodzený beh osudu narušený a vyvrátený na jednu stranu, vracia sa ako kyvadlo naspäť do pôvodnej polohy a likviduje pritom všetko, čo sa mu pyšne stavia na odpor. Shakespeare by to nazval „vykĺbený čas“.

A potom tu je Kreón – v súčasnosti akýsi výlučný antagonista príbehu. Kreón sám seba stotožňuje s rolou kormidelníka lode, ktorá musí obstáť v búrke. Z toho však vyplýva aj časť jeho legitimity. Obec je zvonku ohrozovaná prírodou či inými obcami (veď len prednedávnom sa skončil mor vyvolaný Oidipovým hriechom a hneď vzápätí prebehla bratovražedná vojna) a on ako vodca skrátka musí klásť blaho celku nad všetko ostatné, aj nad rodinu, pokiaľ táto obec zradí.

Kto „ohrozuje“ rodinu, je nepriateľ či zradca, rovnako ako ten, kto ohrozuje obec.Zdieľať

Občianske vzťahy stavia nad rodinné. A po tragickom osude Laia, Iokasty, Oidipa a Eteokla, ktorí všetci zahynuli (prípadne trpeli) rukou rodiny, jeho vlastnej rodiny, sa mu azda ani nemožno čudovať.

Problémom je, že z tohto abstraktného princípu odvodzuje všetko. Ignoruje, že jeho zbožnosť je pokrivená a zjednodušená, že sa proti nemu obracia samotný ľud.

Kreontov abstraktný absolútny princíp ho tak núti bojovať v mene obce proti každému narušiteľovi (často aj proti členom obce) a zjednodušovať si svet, ovládať ho a vtesnať ho do škatuľky. A práve toto je príčinou jeho antagonizmu. Konflikt, náhoda a ani nič iné v jeho myslení nemôžu jestvovať, pretože vnútri obce treba nastoliť poriadok, v ktorom už nebude pochýb o hodnotách. Inak povedané, svoju loď sa snažil viesť príliš priamo.

Antigona – dnes rýdzo pozitívna postava – kreslí rovnakú čiaru ako Kreón, akurát vnútri rodiny.

Kto „ohrozuje“ rodinu, je nepriateľ (strýko Kreón) či zradca (sestra Isména), rovnako ako u Kreonta ten, kto ohrozuje obec. Jej absolútnym princípom je abstraktný celok rodiny, ktorú nadraďuje aj nad lásku k blížnym.

Antigona je na viacerých miestach označená ako chladná, a to v priamej konfrontácii k svojej sestre Isméne, ktorá Antigone prejavuje sesterské city. Aj svojho milého Haimóna odsúva až za mŕtveho brata. Sú to, paradoxne, mŕtvi, ktorým preukazuje lásku, pretože tí už prestali byť ľudskými bytosťami – stali sa neosobným princípom, ktorý večne stelesňuje ideu rodiny. Veď samotná Antigona hovorí, že jej vzťah k iným je chladný, pretože jej duša je mŕtva.

Základný problém je však v tom, že niektorých bohov ctí (Háda, Diké) a iných nie (Eróta, Dionýza – spätých so životom), čo je prízvukované aj v hre. Aj ona si zjednodušuje svet do škatuľky, odhadzuje potenciálne konflikty, pretože „odhalila“ absolútny princíp a hodnotu, ktorá jej dodáva legitimitu. Ani Antigona nepochybuje.

Aj ona v istých momentoch (očividne voči sestre Isméne) prejavuje aroganciu a pýchu (hybris). Samozrejme, Antigonina požiadavka je legitímnejšia. Ťažko to však vnímať len ako reakciu na zlého Kreonta – príčinu všetkých problémov. V jadre príbehu predsa drieme nešťastný osud Oidipových a Laiových potomkov, ktorý v závere dopadne nielen na ňu, ale aj na Kreonta.

S týmto osudom obaja zdanlivo bojujú prostredníctvom svojej zaťatosti, ale pritom mu bežia nevedomky v ústrety. A práve toto je skutočná tragédia.

Bohatstvo hodnôt človeka

V čom teda tkvie problém oboch hrdinov? Ako hovorí zbor (ktorý býva u Sofokla často stotožňovaný práve s postojom gréckej polis, čím vyvažuje istú nadpozemskosť tragických hrdinov), obaja unikajú Erótovi – pre jedného sú ostatní dôležití len ako súčasť obce a pre druhého sú buď mŕtvi, a teda dôležití, alebo živí, a teda ľahostajní.

Áno, Antigona sa aspoň na nikom inom, okrem seba samej a rodinných vzťahov, nedopúšťa zla a útlaku a je Dávidom v boji proti Goliášovi. Tým však skôr zdôrazňuje to, že Kreontova zodpovednosť za jeho činy je väčšia, pretože má aj väčšiu moc. U oboch je zároveň otázna aj legitimita ich zbožnosti.

Ak Antigona nebude mať nad sebou obec, a teda špecifickú kultúru, a nebude vôkol nej živá rodina, nebude ani božstiev, rodiny a ani špecifického nároku na pochovávanie. A ak Kreón nebude vládnuť rodinám, ktoré by pochovávali, tak opäť nebude kultúry, a teda ani zbožnosti, ktorú chráni a na ktorú sa odvoláva.

Oba abstraktné princípy treba niečím zaplniť. Skutočným človekom s celým bohatstvom jeho života.

Potrebujeme aj emócie, city, schopnosť vnímať individualitu človeka.Zdieľať

Bohatstvo hodnôt, ako upozorňuje Nussbaumová, však prináša konflikty a nesúhlas. Nič dôležité totiž nevstupuje ľuďom do života bez pohromy. Snahy vyhnúť sa tomuto konfliktu vedú k zjednodušovaniu, popieraniu a zaťatosti či k ešte horším konfliktom (smrť všetkých Kreontových blízkych), ktoré časom vyeskalujú (mor), ako keď rieka pretrhne priehradu.

Aká by teda mohla byť adekvátna reakcia? Ukazujú to skôr vedľajšie postavy – zbor, Haimón, Isména a Teiresias. Potrebujeme aj emócie, city, schopnosť vnímať individualitu človeka a z toho vyplývajúce medziľudské vzťahy, potrebujeme pružnosť myslenia, schopnosť učiť sa, túžbu nechať sa prekvapovať a dojať.

Musíme byť tými stromami na okraji útesu, ktoré sa prispôsobia vetru, pretože inak by ich zlomil. Snaha o spravodlivosť bez týchto cností a schopností zostane tvrdá a krutá a v podstate aj sebadeštruktívna, pretože ju rozdrví vracajúce sa kyvadlo.

Odhodenie šelmy z človeka

Ak sa teda progresivizmus tak ostentatívne vidí v Antigone, neuvedomene preberá aj jej negatívne vlastnosti, čo sa najpríznačnejšie odzrkadľuje na jednostrannosti pohľadu, absencii človeka a na zaťatosti.

Zároveň to ukazuje aj neosobný chlad, ktorý sa skrýva za vrelými slovami, neschopnosť odhaliť v druhých ľuďoch ľudí. Vytvára zo svojich protivníkov rovnaké neosobné abstraktné princípy ako tie, ktoré mu v minulosti tak prekážali práve na opačnom pohľade. Jeho abstraktný princíp ho dokonca často dostáva do konfrontácie so zradcami.

A ak sa celé dejiny dajú vykladať z pozície abstraktného nepriateľa, zjednodušuje si svet a odmieta vnímať hodnotové konflikty, kontext, náhody, nedorozumenia, výnimky či omyly, prípadne legitimitu druhých.

Nejestvuje skutočný hodnotový konflikt, len dobro a zlo. Tým nechcem popierať nutnosť hodnotových princípov, len zdôrazňujem nutnosť ich neustáleho korigovania a kontrolovania tvárou v tvár človeku či skupine ľudí, inak sa stávajú tyranskými dogmami, ktoré prirodzene nevyvierajú z komunity, ale z racionalistickej abstrakcie prichádzajúcej „zvonku“.

A ani Kreón nepôsobí iba ako nejaká „konzervatívna“ sila. Zoberme si len hodnotovo autoritatívny jazyk pri diskusiách o spoločnosti a o demokracii a vymedzovanie názorových oponentov ako „šialených“ či ako dehonestovania hodných zo strany súčasných elít. Alebo podobnosť so (sveto)občianstvom nadradeným nad rodinné vzťahy a lokálne tradície.

Princípy sú potrebné a zjednodušenia nutné, ale stále ide len o abstrakcie.Zdieľať

A v neposlednom rade je to i technokracia a zmena etického jazyka: Kreón si prispôsoboval kategórie zbožnosti na vlastné účely a vytláčal iné použitie jazyka a etiky, dnes často vidíme to isté v heslách politickej korektnosti.

Platí to však aj pre druhú stranu, ktorá by v každom oponentovi rada videla neomarxistu, bojovníka proti slobode, nepriateľa civilizácie, genderistu a „úchyláka“.

Princípy sú potrebné a zjednodušenia nutné, ale stále ide len o abstrakcie vyčnievajúce zo živého organizmu spoločnosti, v ktorej žijeme.

Podľa Sofokla, resp. tejto interpretácie, by sme teda mali skôr odhaľovať Teiresiasov v nás. S odkazom na Chestertona by som rád dodal, že na to máme ideálnu príležitosť vtedy, ak budeme zdôrazňovať podstatu človeka z pohľadu jeho pádu. Tá je ideálnou hrádzou pre každého, kto by sa rád vnímal ako rovný Bohu, kto by rád staval do popredia svoj abstraktný morálny princíp a kto by sa nesnažil práve v „praxi“ žiť skutočnou láskou k ľuďom a najmä k svojim blížnym.

Ide tu o obojstrannú dialogickú nutnosť konfrontovať svoje princípy skúsenosťou a tvrdou prácou na sebe a naopak. Je to akýsi celoživotný bildung založený na hermeneutickom kruhu.

Na záver by sa tiež dalo povedať toto: Ovládame spoločnosť, prírodu a seba samých a žijeme dlhšie a bezpečnejšie, máme menej konfliktov. Najmenej konfliktov bude mať bezpochyby spoločnosť osamelých singlov riadená neosobným technokratickým prístupom bez akejkoľvek plurality a politického a etického konfliktu.

Ak sa teda pozrieme na modernú spoločnosť, tá dokonca odhadzuje aj šelmu z človeka, vraj aby sme ochránili ľudstvo samo pred sebou a samotnú prírodu i spoločnosť pred ľuďmi. Zdá sa však, že tu ide o pravý opak.

Takéto ovládajúce chápanie ide nielen proti prírode (pretože tá časť človeka, ktorú odhadzujeme, je najviac prírodnou, pudovou), ale aj proti ľudstvu a spoločnosti, a to vo viere v akúsi jej abstraktnú podobizeň (zlaté teľa) – nenáhodný, nekonfliktný, pretože dokonale ovládaný svet plný chladných indivíduí, ktoré si budú navzájom ľahostajné, svet bez iných hodnôt a skutočnej ideovej plurality, svet prírody ako vytlačenej sily z nás i z nášho okolia.

Je to tak aj možná výzva vrhnutá k nohám samotnej modernite.