O Oscaroch a filme Emilia Pérez Prečo film o drogovom bosovi, ktorý sa stal charizmatickou ženou, nemusí uspieť

No nielen tento film je teraz kontroverzný, hoci bol pôvodne oslavovaný. Napríklad je tu aj kritikmi veľmi oceňovaný a výpravný film Konkláve o smrti pápeža a o komplikovanom hľadaní jeho nástupcu (redakcia Postoja bola k filmu rezervovanejšia). 

Iste, je to fiktívny príbeh, ale Svätý Otec je teraz v kritickom stave v nemocnici, a tak by výhra tohto filmu mohla mať všelijaké konotácie. Hodilo by sa oslavovať teraz film o konkláve?

Alebo je tu film Brutalista, ktorý patrí medzi nominantov v kategórii najlepší film, ale ozývajú sa nespokojné hlasy zo zákulisia. Vraj ak by bol ocenený tento viac ako trojhodinový film, tak to ešte viac povzbudí tvorcov točiť takéto dlhé filmy.

Viacerí akademici sa tajne priznali, že film ani nedopozerali, lebo tá dĺžka ich odradila, a neboli schopní sa na film sústrediť. A možno by bolo dobré vyslať aj takto signál (neudelením Oscarov) – filmári, vráťte sa k normálnej dĺžke filmov, ideálne 90 minút. 

No a potom je tu jeden výnimočný film, ktorý má ešte komplikovanejšie pozadie. Ide o Emiliu Pérez, teda francúzsko-belgický film, v ktorom je hlavnou hviezdou transrodová herečka Karla Sofía Gascón. Tá získala za rolu v tomto filme už niekoľko prestížnych cien ako najlepšia herečka. Získala aj cenu v Cannes ako najlepšia herečka, ale viac ako o jej výkone sa pochopiteľne zdôrazňovalo, že „pre transrodových ľudí šlo o míľnik – Karla Sofía Gascón sa stala prvou trans ženou, ktorej sa podarilo uspieť v tejto kategórii“.

A akosi prirodzene sa čakalo, že ďalšia žatva príde na Oscaroch. Lebo Gascón je prvá herečka, ktorá je nominovaná na Oscara až po tom, čo zmenila pohlavie. 

Päťdesiatdvaročná španielska herečka žila do svojich 46 rokov ako muž, potom sa z nej stala žena, a naďalej žije so svojou manželkou a dcérou. To je už taká nová normalita, zdá sa.

Zoe Saldaña a Karla Sofía Gascón, dve hlavné hrdinky filmu. Foto: Netflix

Jej víťazná cesta za všetkými možnými oceneniami bola ešte podporená tým, keď francúzska politička Marion Maréchalová, vnučka zakladateľa Národného frontu Jeana-Mariho Le Pena, po ocenení Gascón v Cannes na sieti X napísala: „Takže najlepšou herečkou sa stal muž. Pokrok pre ľavicu znamená vymazanie žien a matiek.“

Samozrejme sa herečka stala hneď oslavovanou hrdinkou, ktorá je obeťou nenávistnej krajnej pravice. Ale potom sa to radikálne zmenilo. Žiadna obeť, ale vraj rasistka. Začiatkom februára tohto roka sa Gascón musela obhajovať, že ona naozaj nie je rasistka. Vytiahli sa totiž jej staršie príspevky na Twitteri a jeden z nich znel napríklad takto:

„Prepáčte, to len ja mám ten pocit alebo je v Španielsku čoraz viac a viac moslimov? Zakaždým keď idem po dcéru do školy, vidím ďalšie a ďalšie ženy so zahalenou hlavou a sukňou až po zem.“

A našli sa aj iné výroky, ktoré vzbudili rozruch. Po smrti Georgea Floyda totiž Gascón napísala: „Som si istá, že len veľmi málo ľudí zaujímal nejaký drogovo závislý muž a podvodník. No teraz sa vďaka nemu poukazuje na to, že niektorí ľudia doteraz považujú černochov za opice bez práv a policajtov za vrahov. Celé zle.“
Isto, je to celé trochu kampaň, prezerajú sa jej staré statusy, to sa pred Oscarmi robí, konkurencia nespí, ale zároveň je to zaujímavé.

Lebo z Karly Sofíe Gascón sa najprv robila ikona progresívneho sveta, no jej názory teraz poburujú útlocitné umelecké duše. Vydesilo to aj Netflix, ktorý kúpil práva na film a viac teraz dáva do popredia inú hrdinku, nie tú transrodovú.

Ale mlieko je už rozliate, a tak sa môžu názory Karly Sofíe Gascón stať vážnou prekážkou k oceneniu aj pre celý film, ktorý natočil francúzsky scenárista a režisér Jacques Audiard.

Pritom je to naozaj prekvapujúce dielo a nie div, že už získalo významné ceny (ale v tom časte ešte neboli známe staršie statusy španielskej herečky).

Už len tá odvážna kombinácia rôznych žánrov, je to romantická dráma, kriminálka, muzikál aj film tvrdo kritizujúci mexickú spoločnosť s jej silnými drogovými kartelmi a s tisíckami nešťastných ľudí, ktorých príbuzní sú nezvestní – politika je načisto skorumpovaná, trpia najmä chudobní ľudia, ktorých osudy vládu nezaujímajú. 

Drogové kartely vládnu krajine. Zaujímavé je, že francúzsky režisér vraj o Mexiku toho ani veľa nevedel, nevie ani po španielsky, ale zdá sa, že je to vcelku jednoduchý spoločenský vzorec.

Tragédia Mexika na pozadí príbehu je vskutku presvedčivá.

Ten film je naozaj taký prekvapivý a taký nepredvídateľný, že človek sa v kine môže cítiť ako detský divák, ktorý nikdy nijaký film nevidel a nevie nič predvídať. Jednoducho netušíte, kam celá tá divoká jazda povedie.

Keď máte pocit, že teraz už viete, čo bude nasledovať, zrazu začnú herci spievať a celú jednu dejovú peripetiu odspievajú. A je to osviežujúce, veľmi prirodzené aj pekné.

Alebo príde zvrat v inom. Napríklad sú tu deti, ktorých otcom bol predtým bos drogového kartelu. Toho už niet, ale teraz sa zrazu do ich výchovy mieša akási bohatá teta.

Zdá sa dlho, že to bude happyend – teda že na ženu preoperovaný drogový bos sa totálne zmení vizuálne a zo zločinca sa stane čistá duša, ktorá demaskuje skorumpovanú spoločnosť a vďaka svojmu bohatstvu (z drog) bude teraz bojovať za ľudské práva a bude akýmsi svedomím spoločnosti.

Ale potom sa to celé otočí a záver je brutálny, žiadna selanka.

Isto, na prvý pohľad sa môže zdať, že v tomto filme ide najmä o to, aby sme videli, že dokonca aj fyzicky, aj psychicky ohavný drogový bos Manitas sa môže po operácii na ženu totálne zmeniť a dokonca chce k lepšiemu meniť aj spoločnosť.

Ale nie je to celkom také jednoznačné. Aj preto, že v skutočnosti je ten príbeh bláznivý a pôsobí skôr ako rozprávka pre dospelých.

A sú tam aj také scény, ktoré pôsobia skôr bizarne. Keď sa dosť odpudzujúci bos drogového kartelu vyznáva právničke, ktorú si najal na diskrétne služby so svojím prerodom, aká silná je v ňom túžba byť ženou, je to dramatické, lebo veď podmienky sú bojové. Ale zároveň je to aj veľmi smiešne. A v kine aj zaznie smiech.

Najbizarnejšie sú scény, keď najatá právnička hľadá pre svojho klienta vhodnú kliniku na operáciu. Najprv je to v Thajsku, v tej klinike vám s ázijskou úslužnosťou spravia, čo len chcete, majú tu plno, vidíme veľa európskych ochlpených mužov, ktorých prerábajú na krehké krásky, je to tu ako manufaktúra. 

Pôsobí to najmä ako veľkolepý biznis – no a nie je tu ani veľa súkromia. Nie div, že právnička hľadá napokon pomoc tam, kde je medicína na špičkovej úrovni a kde je aj diskrétnosť zaručená. Zájde za izraelským špecialistom. Ten právničku v peknej odspievanej scéne varuje, že operácia nezmení dušu človeka, nie je to ani cesta k Bohu. 

Ale napokon do toho ide, je to niečo unikátne, neodolá, isto aj honorár je atraktívny. A výsledok je potom veľkolepý. Izraelčania sú borci.

Zoe Saldaña ako právnička Rita. Foto: Shanna Besson/Netflix

Isto je dobré, že preoperovanú ženu hrá skutočná preoperovaná herečka. Lebo je síce atraktívna, ale jej stavba tela je stále dosť mužská. Nie je to éterická kráska.

Aj preto je to prekvapujúci film, občas naozaj selanka ako z mexickej telenovely, potom tvrdá kriminálka, potom film tepajúci do nespravodlivej spoločnosti – a náš polepšený hrdina ako zakladateľ mimovládky bojujúcej za ľudské práva.

Je to však aj emocionálne vášnivé, ako sa na mexické prostredie patrí. Ale ako reklama na šťastie po operácii pohlavia tento film asi celkom dobre neposlúži. Nie je príliš jednoznačný. A ukazuje aj na neobmedzené možnosti týchto pohlaví. Zo zločinca altruista.

V niečom je tento film preto aj podvratný.

Ale najväčšou pointou je to, že herečka, ktorá bola pred pár rokmi mužom a mala byť hviezdou progresívneho sveta, musí teraz vysvetľovať svoje nekorektné politické názory, lebo mohli „ubližovať“ moslimom či černochom.

Akoby to bola jej nová operácia. Už nie pohlavia, ale názorov. 

Ak chceš uspieť vo filmovom svete, nemôžeš si jednoducho myslieť niektoré veci. A keď si ich myslíš a zverejníš ich, tak je problém. 

Karla Sofía Gascón sa posťažovala, že z nej teraz urobili monštrum, a už ani nevychádza s dcérou von. Dokonca sa jej pýtali, či sa pre svoje názory nevzdá nominácie na Oscara.

Inak, toto celé politické pozadie k tomu filmu dokonale pasuje. Lebo je to také uletené.

Keď sa vám zdá, že niet inej cesty – lebo transrodová herečka predsa musí dostať Oscara, ukáže sa, že jej názory nie sú také, ako by Hollywood čakal, a môžu ľudí rozrušiť či pobúriť. 

Tak uvidíme, čo sa bude na Oscaroch diať. Môže to byť celkom vzrušujúce.