Hollywood má za sebou 93. ročník udeľovania filmových cien Oscar. Víťazi v najdôležitejších kategóriách tento rok vlastne nevyzerajú až tak zle.

Ocenenie za najlepšiu snímku získal film Nomadland (Krajina nomádov), dráma o starnúcej žene, ktorá všetko predala, kúpila si dodávku a začala v nej jazdiť po Amerike, hľadajúc si prácu po tom, ako zatvorili fabriku, kde dlhé roky pracovala. Film bol nakrútený podľa rovnomennej reportážnej knihy novinárky Jessicy Bruderovej z roku 2017 a keďže na webe Česko-Slovenskej filmovej databázy má 71-percentné hodnotenie, nemusí ísť o zlú snímku.

Krajina nomádov skórovala aj v kategórii Najlepšia réžia (vyhrala ju Chloé Čao) a Najlepšia herečka (Frances McDormandová). Ako Najlepší herec bol ocenený Anthony Hopkins za úlohu, ktorú stvárnil v dráme The Father (Otec). A najlepším zahraničným filmom sa stala dánska snímka Chľast s aj u nás známym Madsom Mikkelsenom v hlavnej úlohe…

Stále menej ľudí udeľovanie Oscarov pozerá

Hoci letmý pohľad na víťazov najdôležitejších kategórií vyzerá celkom príčetne, americká filmová akadémia čelí predsa len problému. A nie je ním len to, že posledné nominované filmy málokto videl, keďže pandémia na veľkú časť minulého roka zatvorila brány kín.

V čase písania tohto článku ešte nevieme, koľko ľudí si včerajšie slávnostné udeľovanie Oscarov vlastne pozrelo. (AKTUALIZÁCIA, 27. 4. 2021: Posledných Oscarov sledovalo len 9,85-miliónov divákov, teda ešte o 58 percent menej ako vlani a zatiaľ najmenej v moderných dejinách tohto podujatia.) No sledovanosť tejto ceremónie má dlhodobo klesajúcu tendenciu.

Podľa webu americkej televízie CNBC zvyklo od 80. rokov približne do prelomu milénia sledovať udeľovanie Oscarov okolo 40 až 50-miliónov divákov. Odvtedy však toto číslo kleslo až na minuloročné dno – len 23,6-miliónov divákov. Dodajme, že populácia Spojených štátov (a teda domáci okruh potenciálnych divákov) sa rozrástla z 230-miliónov na začiatku 80. rokov na súčasných skoro 330-miliónov ľudí.

Vlaňajšia ceremónia bola vysielaná 9. februára, teda predtým, než naplno udrel koronavírus a hodnotené boli filmy z roku 2019, kedy ešte kiná mali brány otvorené. Trend poklesu sledovanosti zaznamenávajú aj ocenenia Emmy a Grammy.

Udeľovania týchto prestížnych cien sú nielen príležitosťou ukázať extravagantné róby. Šoubiznis takto zároveň oslavuje sám seba. No pre širšiu verejnosť sú tieto ocenenia stále menej relevantné a stále viacej odtrhnuté od reality, v ktorej žije.

Pokles sledovanosti niektorí odôvodňujú zmenenými diváckymi návykmi mladšej generácie, ktorá neznesie dlhé reklamné prestávky. Iní argumentujú inflačným nárastom rôznych šoubiznisových ocenení v posledných rokoch, čím klesá aj záujem o tradičné ocenenia, ako sú Oscary. Prípadne vyzdvihujú dáta, ktoré poukazujú na vyššiu sledovanosť, keď sú medzi nominovanými divácky úspešné kinohity, oproti nižšej sledovanosti, keď sú nominované divácky menej úspešné filmy, ktoré sa však páčia kritikom.

Zrejme tiež platí, že oproti minulosti je divácky vkus menej monolitný. Už nežijeme v časoch, kedy každý v práci rozprával o filmoch ako Odviate vetrom alebo Titanic, a každý stál v rade pred kinom, aby ich videl a nebol mimo spoločenskej konverzácie. Publikum je dnes naozaj fragmentovanejšie a filmov, ktoré „videl každý“, sa zdá byť paradoxne čoraz menej.

Herci a aktivisti

No je tu ešte slon v miestnosti, o ktorom sa toľko nehovorí: a tým je jednostranná politizácia, priam ideologizácia Oscarov a ďalších ocenení. Parafrázujúc amerického historika a konzervatívneho publicistu Victora Davisa Hansona: Kopec bežných divákov má plné zuby pozerať sa na Roberta de Nira, ako ich spoza kecpultu so zlatou soškou v ruke a s jeho polmiliardovým odhadovaným majetkom kára, akí sú „privilegovaní“ a ako zle volili v roku 2016.

Hollywood je odjakživa skôr vľavo. No najmä v posledných rokoch, keď bol prezidentom Donald Trump, sa značne rozmohol medzi filmovými hviezdami nešvár využívať slávnostné odovzdávania cien ako platformu na „zásadné“ politické vyhlásenia, poučovanie verejnosti a na signalizovanie vlastnej morálnej nadradenosti.

„Musím byť úprimná“, zahlásila včera hneď na úvod herečka Regina Kingová. „Ak by sa tento týždeň v Minneapolise vyvinuli veci ináč, možno by som svoje opätky vymenila za pochodové čižmy.“ Narážala tak na odsudzujúci verdikt poroty nad bývalým policajtom Derekom Chauvinom, ktorý vlani zabil Afroameričana Georgea Floyda. Keby ho porota oslobodila, namiesto účasti na Oscaroch by dnes herečka demonštrovala.

Ďalšia „herečka a aktivistika“ Marlee Matlin zase pri odovzdávaní Oscara za Najlepší dokument vyzdvihla ženu, ktorá mobilom zachytila Chauvinov zásah proti Floydovi. A ako tým spustila protesty po celej krajine. Nevypovedané zostalo, koľko ľudí utrpelo kvôli týmto protestom škody na majetku či na zdraví, hoci so zabitím Georgea Floyda nemali nič spoločné.

„Dnes polícia zabije troch ľudí, a zajtra zase polícia zabije troch ľudí, a pozajtra zabije polícia troch ľudí, lebo v priemere polícia v Amerike každý deň zabije troch ľudí“, upozornil ďalší ocenený, Travon Free.

No nejde len o kritizovanie polície, protitrumpovské slogany či vyjadrenia solidarity s farebnými, gejmi a ženami. Keď si minulý rok preberal Joaquin Phoenix Oscara za film Joker, využil príležitosť, aby sa zastal kráv: „Cítime sa oprávnení umelo oplodniť kravu a keď porodí, zoberieme jej bábätko, aj keď jej mučivé výkriky sú zjavné, a potom si vezmeme jej mlieko, ktoré malo byť pre jej teliatko a dáme si ho do kávy alebo ním zalejeme ovsené vločky…“

Reakciou bol veľkolepý potlesk v hľadisku sediacich hollywoodskych hviezd, z ktorých asi žiadna nepije svoju kávu s mliekom. A to je ďalší dôvod, prečo tieto udeľovania cien radšej ignorovať.

Verejnosť radšej nepoučujte

Poučovanie verejnosti a moralizujúce gestá zo strany hollywoodskych celebrít pôsobia na časť verejnosti bizarne, pretože niektorí títo herci majú dosť vlastných kostlivcov v skriniach a niekedy nevedia dostáť ani svojim deklarovaným štandardom. Napríklad v roku 2017 portál Quartz uverejnil na YouTube krátky zostrih z udeľovania Oscarov počas viacerých rokov. Vidieť v ňom, ako celá plejáda svetoznámych hercov s dojatím ďakuje bývalému producentovi Harveymu Weinsteinovi, hoci jeho sexuálne útoky na herečky mali byť v Hollywoode verejným tajomstvom dlho predtým, než odštartovali hnutie MeToo.

Na udeľovaní Zlatých glóbusov v decembri 2019 britský komik Ricky Gervais natrel celebritám ich pokrytectvo priamo do očí. Hoci v hľadisku sedel šéf spoločnosti Apple, Tim Cook, komik spomenul, že ide o firmu, ktorá prevádzkuje polootrokárske manufaktúry v Číne:

„Vieme, že ste všetci ,woke’, ale tie spoločnosti, pre ktoré pracujete – Apple, Amazon, Disney – keby ISIS spustil streamovaciu službu, hneď by ste volali svojmu agentovi. Preto ak dnes večer získate nejaké ocenenie, nevyužívajte to prosím ako platformu na politický prejav. Nie ste v pozícii, aby ste poučovali verejnosť o čomkoľvek. Nič o skutočnom svete neviete. Väčšina z vás strávila v škole menej času než Greta Thunbergová.“

Samostatnou témou je, ako sa mení druh nominovaných a oceňovaných filmov. V septembri 2020 zarezonovalo, že filmová akadémia zavádza štandardy pre zastúpenie a inklúziu v rámci oscarovej kategórie Najlepší film. Aby sa snímka mohla uchádzať o ocenenie, sú tu uvedené nároky na zastúpenie explicitne vymenovaných menšín medzi hercami či pokiaľ ide o rozoberané témy.

Niektorí tieto trendy vítajú. Napríklad nemecký magazín Spiegel o včerajších Oscaroch napísal: „Je v nich viac diverzity, sú čiernejšie, ázijskejšie, menej monokultúrne a áno, menej dominované bielymi a mužmi.“ Článok ďalej vymenúva, aký historický bol včerajší oscarový večer pre takú alebo onakú minoritnú skupinu.

Nič proti napríklad afroamerickým hercom. Denzel Washington, Will Smith alebo Morgan Freeman sú skvelí. No je rozdiel, či Oscara dostanete, lebo ste skvelý herec či režisér (bez ohľadu na farbu pleti), alebo ste ocenený naopak len preto, že akadémia si potrebuje urobiť čiarku v tej správnej kolónke.

Filmy o menšinách v menšinách

Posledný problém je, že filmy, ktoré by mohli osloviť široké publikum, sú práve z politických a ideologických dôvodov vytláčané medzi nomináciami často snímkami, ktoré sa zaoberajú menšinami v rámci menšín a ich divácky záber je preto logicky menší.

Dobre sa to ukázalo počas udeľovania Oscarov v roku 2017. Počas vyhlasovania Najlepšieho filmu došlo k chybe. Ako víťaz bol vyhlásený muzikál La La Land, hoci skutočným víťazom bola dráma Moonlight.

Nič neilustruje lepšie, kam sa Oscary v posledných rokoch posunuli, než práve táto chvíľa. La La Land bol nablýskaný, dobre vypointovaný muzikál, ktorý niektorými odkazmi nadväzoval na zlatú éru Hollywoodu a popri tom riešil veľmi súčasný problém: dievča a chlapec prídu do veľkého mesta, kde sa snažia presadiť a splniť si svoje sny, začnú spolu chodiť, no časom musia riešiť, či dajú prednosť svojmu vzťahu alebo naplneniu svojich profesionálnych ambícií.

Je to téma, ktorú dnes rieši veľa dvadsiatnikov a tridsiatnikov po celom svete. Hoci nie každý musí mať rád „spevavú“, muzikálovú formu tohto konkrétneho filmu, La La Land je film pre Markízu do hlavného vysielacieho času.

Naproti tomu, Moonlight je ťaživá sociálna dráma o homosexuálnom afroamerickom mladíkovi zo zlej štvrte, ktorý hľadá svoje miesto vo svete. Je to legitímna téma, no ide o ten druh filmu, ktorý sa hodí na ARTE do vysielacieho času medzi 23. a 1. hodinou v noci.

Ak chcú byť Oscary artovým ocenením pre úzky segment divákov, sú na správnej ceste. Akurát sa všetkou tou snahou o inklúziu napokon prestáva cítiť reprezentovaný filmový záujem väčšinového diváka - nevraviac o nedostatku snahy o inklúziu tej konzervatívnejšej polovice Ameriky, ktorá dostáva sústavne výprask v akceptačných rečiach celebrít. Pokles sledovanosti udeľovacej ceremónie je dôsledkom aj týchto trendov.

A to je škoda, lebo medzi kvalitou a diváckym úspechom nemusí byť konflikt. Minulý rok získal Oscara za Najlepší film juhokórejský Parazit, ktorý funguje na viacerých úrovniach – je prudko pozerateľný, miestami zábavný a miestami vážny, súčasne prináša aj akúsi spoločenskú výpoveď.

Občas teda porotcom vyjde karta. No mali by sa sústrediť na filmársku kvalitu, nie udeľovať ceny za ideologické agitky a politickú snaživosť.