O filme Ema a smrtihlav Poučné to je, aj Alexandra Borbély je pôsobivá, ale niekde to viazne

Keď človek ide do kina na nový slovenský film Ema a smrtihlav, ide naň už s vedomím, že by to malo byť to najlepšie, čo tu za uplynulý rok vzniklo. Alebo to najreprezentatívnejšie.

Lebo práve tento film bude zastupovať Slovensko v boji o Oscara v kategórii najlepší zahraničný film, teda bude sa uchádzať medzi mnohými ďalšími o zaradenie do užšieho výberu.

Film mal premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, teda na prestížnom podujatí, kde sa hocikto nedostane. A hlavnú rolu stvárňuje talentovaná Alexandra Borbély, slovensko-maďarská herečka, ktorá získala pred siedmimi rokmi európsku cenu pre najlepšiu herečku (v maďarskom filme O tele a duši).

Film mal zjavne vysoké ambície. Je to historická dráma zameraná na nie veľmi známe udalosti, ktoré sa diali v slovensko-maďarskom pohraničí počas vojnového slovenského štátu. 

Zhrnuté, podčiarknuté. Dosť na to, aby boli divácke očakávania vysoké.

Alexandra Borbély ako Marika. FOTO: Anton Faraonov/PubRes

Keby sme radšej boli išli do toho kina bez tých očakávaní!

Keby sme išli len s tým, že slovenská režisérka Iveta Grófová si pre svoj druhý hraný film vybrala opäť ťažkú tému, lebo také ju priťahujú. A že dokončila niečo, čo mal v úmysle natočiť spisovateľ a režisér Peter Krištúfek, ktorý v roku 2018 tragicky zahynul pri nehode autobusu.

Režisérka jeho námet a scenár dotiahla do konca a film natočila. Borila sa s tou ťažkou historickou témou, nakoľko jej sily stačili. 

A teraz je tu túžba, aby to zaujímalo aj ľudí mimo Slovenska.

No na českom portáli csfd.cz, kde sú hodnotenia filmov, má film dosť nízke hodnotenie a českí diváci sa sťažujú, že sa vo filme strácali.

Veď to aj je komplikované. Ide o maďarskú obec blízko Bratislavy (Podunajské Biskupice), ktorá mala tú smolu, že sa jej netýkala Viedenská arbitráž, a teda uviazla v slovenskom štáte. A už k národnostným menšinám nebola veľká empatia, navyše maďarsko-slovenské vzťahy boli stále veľmi napäté. 

Do maďarskej dediny prichádzajú Slováci v uniformách Hlinkovej gardy, chcú to tu slovakizovať. Ale skutočným pánom je tu nemecký dôstojník pohŕdajúci Slovákmi aj Maďarmi. A ešte sú tu židia, šikanovaní, prenasledovaní, vraždení.

Celú tú zmes jazykov, národností a komplikovaných etnických vzťahov nie je asi ľahké pochopiť pre ľudí, ktorí nepoznajú bližšie slovenskú históriu. 

Film by však mal niesť príbeh mladej vdovy, Maďarky. V stodole nájde ukryté židovské dieťa, syna svojej židovskej priateľky, a potom sú tu dvaja muži, ktorí sa okolo nešťastnej a tajomnej Mariky točia.

Nico Klimek v postave židovského chlapca Šimona. FOTO: Anton Faraonov/PubRes

Ale ešte k tomu Oscarovi. Asi to bolo tohto roku tak, že Slovenská filmová a televízna akadémia, ktorá vyberá film, nemala veľmi  z čoho vybrať.

A tak ponúkla to, kde je ambícia vyrovnať sa vďaka filmu s ďalšou z ťažších kapitol slovenských dejín. Teda najmä priznať vinu a ukázať, že ani Slováci sa k Maďarom nesprávali vždy dobre. A keď väčšina uzná, že ubližovala menšine, to vždy vyzerá v zahraničí pôsobivo. Že si vieme priznať chyby, že sme scitliveli. 

Ale Slováci z toho filmu nevypadli ani ako tí najhorší. Vyzerajú pomstychtivo, nabudene, agresívny slovenský kňaz je naozaj odpudzujúci, ale predsa len sú vo filme Slováci napokon citlivejší a menej odpudzujúci ako sadistickí kultivovaní Nemci. Ešteže si môžeme vždy povedať, že v tej vojne boli Nemci tí úplne najhorší. A nikto sa neurazí.

Netreba ani veľmi prežívať, ak sa film nestretne na medzinárodnej scéne s veľkým záujmom, napriek historickej téme či herectvu Alexandry Borbély. Veľké šance zaujať má totiž český film Vlny, v ktorom hrajú aj slovenskí herci a Slováci sa na filme podieľali aj ako spoluproducenti, takže vlastne toto je teraz výkladná skriňa českej, a aj trochu slovenskej kinematografie.

Ema a smrtihlav je v niečom veľmi slovenský film. Ťažká dráma od začiatku do konca, boľavé to je veľmi. A aby to divák uniesol, sú v nej poetické vsuvky, teda predstavy o Eme a smrtihlavovi, ktoré má v hlave detský hrdina. Zavretý v stodole, bez kontaktu s deťmi, s inými ľuďmi intenzívne prežíva svoje sny a my s ním. Ten poetizmus to mal celé niekam povzniesť, ale nedarí sa mu to príliš. 

Funguje najmä príbeh vdovy, ktorej muž zahynul v slovenskej armáde kdesi v Rusku. A ocitla sa uprostred komplikovaných historických dejov, ktoré stvárňujú aj jej nápadníci.

Vdova Marika ostala bez príjmu, osamelá, nemá ani dieťa. Rozumie sa móde, vraj ju niekde vo Francúzsku študovala, takže vie prešívať šaty po židovských ženách pre manželku nemeckého dôstojníka.

Ale Marika žije na malom gazdovstve, ktoré jej ostalo po mužovi. Má kozu, prasa, záhradu, pole. Stala sa z nej sedliačka.

Chcela by v pokoji smútiť za mužom, ale udalosti sa valia veľmi rýchlo a nedoprajú jej čas na smútok. 

Motá sa okolo nej dobre vyzerajúci Slováčisko z Hlinkovej gardy, ktorý sa tu na Dolniakoch cíti osamelo. Mal by tu prevychovávať Maďarov, ale asi by radšej niečo sadil, obrábal. Viac ho priťahuje úrodné pole a mladá Maďarka, ale je to vlastenec, a tak plní rozkazy. Je možno veľmi jednoduchý, príliš sa nad vecami nezamýšľa, ale srdce nemá zlé ten chlapec z Horniakov.

Scéna z kostola. FOTO: Anton Faraonov/PubRes

A keďže aj dobre vyzerá, mladú vdovu fyzicky priťahuje (ďalšia filmová rola ušitá pre Milana Ondríka). Ale Marika je ťažko čitateľná. Nevieme celkom, prečo tento vzťah pestuje, či je to skutočná príťažlivosť alebo iba poistka, ochrana či zdroj príjmov. 

Vidíme aj to, ako o vdovu cynickým spôsobom prejavuje záujem starší nemecký dôstojník, ako medzi dvomi sokmi vzniká napätie. 

Veríme Marike, keď hovorí, že smrť by pre ňu bola v niečom ľahšia ako táto ťažká situácia plná strachu, neistoty, ponižovania, ale ona v tom všetkom nejako balansuje.

Vidíme aj to, ako ňou opovrhujú svokrovci, lebo sa zaplietla so slovenským gardistom, ako je pre susedov morálne pochybnou ženou, a len my diváci vieme, že má v stodole ukrytého malého žida.

Herectvo Alexandry Borbély je zvláštne. Marikou nelomcujú na povrchu silné emócie, vie sa kontrolovať a odolávať nebezpečenstvám, je dosť tvrdá aj silná, aby osud čiernej ovce niesla. Ale niečo ju zaskočí, a nie sú to muži okolo nej. Alexandra Borbély hrá svoju rolu trochu inak, ako sme zvyknutí.

Nie je ľahké jej postavu pochopiť, ale práve preto je tajomná pre mužov okolo seba, ale aj pre divákov. Toto zdržanlivé herectvo má niečo do seba.

Alexandra Borbély ako Marika. FOTO: Anton Faraonov/PubRes

K ukrývanému chlapcovi začína vdova postupne pociťovať nielen zodpovednosť, ale aj blízkosť. 

Možno toto mohla byť silnejšia linka príbehu namiesto poetických vstupov z chlapcových fantázií. Krásna je scéna, ako Marika učí chlapca plávať. Vidíme zrazu inú ženu, je akože tvrdá, ale tušíme, čo je za tou maskou. 

Príbeh nie je veľmi zložitý, v podstate je to komorná dráma štyroch ľudí roztiahnutá na vyše dve hodiny. 

Vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi sa vyhrocujú najmä v kostole, odkiaľ musí odísť kňaz, ktorý nevie po slovensky. A príde iný, vie po slovensky, ale láskou k blížnemu nesrší. Tá dráma sa končí Vianocami, nie všetko je vypovedané, skôr naznačené. Ale to nevadí. 

Skôr je problém, že dve hodiny sú na ten príbeh jednoducho priveľa. 

FOTO: Anton Faraonov/PubRes