Prečo neoslavovať Alexandra Dubčeka

Alexander Dubček – reformátor je jedným z ďalších nezdravých historických mýtov. Uznanie si zaslúžia iní.

Pôvodne som chcel písať o spoločenskom kontexte, v rámci ktorého si pripomíname 40. výročie vstupu 22 divízií Varšavskej zmluvy na územie Československa. Olympijské hry v komunistickej Číne, smrť literárneho pohrobka komunizmu Alexandra Solženicyna, prirovnanie vpádu ruských jednotiek na územie Gruzínska k obsadeniu Československa v šesťdesiatom ôsmom (gruzínsky prezident Michail Saakašvili), vegetovanie bývalých členov KSČ v najvyšších slovenských ústavných funkciách...

Zdalo sa my to byť zaujímavejšie ako písať o samotnej okupácii, ktorej sa už celý týždeň špeciálnymi prílohami a reláciami venujú takmer všetky české a slovenské médiá. Stretnutie päťdesiatky „šesťdesiatosmičkárov“ s premiérom Robertom Ficom na úrade vlády, odovzdanie pamätného listu ako výrazu úcty a vďaky za humanizmus a obetavosť Alexandra Dubčeka jeho synovi Pavlovi a oznámenie predloženia zákona o jeho zásluhách však zmenilo moje plány.

Reformátor (ale len tak trošku)

„Alexander Dubček sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, slobodu slovenského národa a o ľudské práva.“ Takéto znenie by mal mať prvý paragraf spomínaného zákona, ktorý sa v parlamente chystá predložiť poslanec Boris Zala (SMER-SD). Podľa druhého paragrafu by mala byť Dubčekova busta s týmto nápisom umiestnená v priestoroch Národnej rady SR.

Niet pochýb o tom, že počas „Dubčekovskej jari“ došlo k istému otepleniu pomerov (zrušenie cenzúry, povolenie činnosti Gréckokatolíckej cirkvi dovtedy zlúčenej s pravoslávím, prijatie Akčného programu KSČ sčasti, ale naozaj len sčasti liberalizujúcemu politické a ekonomické pomery, atď.). Boli to však len symbolické zmeny, podstata zločineckého komunistického systému ostala nezmenená. Nazvať presadenie týchto kozmetických úprav „mimoriadnou zásluhou o demokraciu, slobodu slovenského národa a o ľudské práva“ je rovnakým nezmyslom ako oslavovať Hitlerov režim, lebo v jeho koncentračných táboroch zomrelo menej nevinných ľudí ako v Stalinových gulagoch.

Návrh zákona úplne ignoruje Dubčekove skutky po 21. auguste 1968, keď podpísal tzv. moskovský protokol a neskôr obuškový zákon, súhlasil s prítomnosťou sovietskych vojsk na našom území a aj po odstránení z pozície tajomníka ÚV KSČ a predsedu vlády participoval na (už normalizačnej) moci ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSSR a veľvyslanec v Turecku. Argument, že ináč sa nedalo je bezobsažný. Viaceré ľudské príbehy dosvedčujú, že ináč sa dalo. František Kriegel, ktorý bol tiež prítomný na moskovských rokovaniach (23.-26. august 1968) moskovský protokol nepodpísal a spolu s ďalšími troma poslancami ako jediní hlasovali proti pobytu cudzích vojsk na československom území.

František Kriegel nie je jediným dôkazom. Ruský spisovateľ Anatolij Marčenko už mesiac pred okupáciou rozposlal európskym denníkom list, v ktorom vyslovil obavy z napadnutia Československa. Čo ho potom čakalo, nie je potrebné uvádzať. Jeho manželka Larisa Bogorazovová bola jednou z ôsmich statočných Rusov, ktorí pár dní po sovietskej agresii protestovali na Červenom námestí v Moskve. Jednu z týchto protestujúcich prijali počas spomienok na 21. august 1968 najvyšší predstavitelia Českej republiky, prezident Václav Klaus a premiér Mirek Topolánek. Slovenský premiér Robert Fico sa zmohol akurát tak na prijatie komunistov vyhodených zo strany po ´68.

Odkaz augusta ´68

„Pražská jar, na rozdiel od maďarskej revolúcie z roku 1956, ktorá odtrhnutie sa od Sovietov spájala s národnou nezávislosťou, nechcela skončiť s komunizmom. Chcela sa pokúsiť o jeho rekonštrukciu, reformovanie, v lepšom prípade o nejakú tretiu cestu,“ bilancuje dni spred štyridsiatich rokov Rudolf Chmel (SME, 16. august 2008). Je vôbec možné nájsť niečo pozitívne na udalostiach spred štyridsiatich rokov? Podľa Chmela áno. Osobne s ním súhlasím. August ´68 „ukázal Západu, ale aj Východu, že komunizmus je nerekonštruovateľný, nereformovateľný, ukázal na nezastaviteľnú degradáciu Sovietskeho zväzu...“. Socializmus s ľudskou tvárou à la Dubček či socializmus light à la Fico je neudržateľnou fikciou.

Pri sledovaní dobových záberov a rozprávaní pamätníkov možno nájsť aj iné pozitíva: schopnosť ľudí zomknúť sa vo vypätých situáciách, zanechať individualizmus, podať si ruky, vytvoriť more solidarity...

... a piesne Karla Kryla.

Imrich Gazda

***

Povedali/napísali o auguste ´68:

„Keby rok 1968 pokračoval tak ako začal, dnes sme mohli byť úplne niekde inde. Dnes sme mohli byť na úrovni Rakúska a možno aj ďalej. Mohli sme byť na úrovni veľmi vyspelých krajín západnej Európy. Heslá, ktoré prinášal Alexander Dubček ako Socializmus s ľudskou tvárou, to boli heslá, ktoré mali v sebe hlbokú pravdu. Môžem len vysloviť ľútosť, že to v roku 1968 takto skončilo a že to nepokračovalo ďalej. Aj preto sa k tradíciám Dubčeka veľmi hlásim.“
Rober Fico, predseda vlády SR
SITA, 16.8.2008

„Cez osobnosť Alexandra Dubčeka, ktorá sa dá označiť prinajlepšom za kontraverznú, sa 21. august na Slovensku mýtizuje. Rodí sa legenda, že tak ako všeobecne ľudia, aj komunisti sa delia na dobrých a zlých, čo je falšovanie histórie, pretože KSČ bola zločineckou organizáciou od začiatku do konca.“
Peter Schutz, komentátor denníka SME
SME, 21. august 2008

„Určitým zadosťučinením pre všetkých ešte žijúcich a sklamaných reformátorov z rokov šesťdesiatych je súčasná Ficova vládna garnitúra a jej hospodárska a sociálna politika návratu do minulého storočia.“
Jozef Kučerák, podpredseda vlády pre ekonomickú reformu (1990-1991)
.týždeň, 18. august 2008

„Som však presvedčený, že myšlienku socializmu nemožno pochovať. Možno bola chyba, že vznikla a šírila sa práve z Ruska, ktoré na to nebolo historicky predurčené.“

Peter Colotka, predseda vlády SSR (1969-1988)
SME, 21. august 2008