Zaužívaný obraz Dubčeka nový film nenarušil

Zaužívaný obraz Dubčeka nový film nenarušil

Herec Adrian Jastraban, predstaviteľ Alexandra Dubčeka vo filme Dubček počas tlačovej konferencie po novinárskej premiére 9. apríla 2018 v Bratislave. FOTO – TASR/Martin Baumann

Pritom trochu viac irónie a kritického odstupu by možno vyvolalo užitočnú spoločenskú diskusiu.

Moja najväčšia divácka obava bola, že ma ten film bude nudiť. Živili ju nie veľmi pochvalné recenzie vo viacerých médiách.

No tých 61 percent, ktoré má snímka Dubček na stránke Česko-Slovenskej filmovej databázy, je vcelku férové hodnotenie. Ide o film, ktorý mierne prekračuje priemer.

Divák so záujmom obsedí až do konca. Aj keď nad niektorými prvkami filmu zdvihne zrejme tak brežnevovsky obočie.

Problematické obdobie chýba

Dej? Vidíme starého Alexandra Dubčeka, ktorého šofér v roku 1992 vezie z Bratislavy do Prahy a pri pohľade z okna auta spomína na jar 1968, výhražné stretnutia s Brežnevom, noc augustovej invázie a následné rokovania v ZSSR, na ktorých Sovieti vnútili československej delegácii podpísanie Moskovského protokolu...

Popisný spôsob rozprávania robí z filmu vhodný učebný materiál pre stredoškolákov. Postupnosť a historické súvislosti sú vysvetlené polopatisticky. A odbočkami do Dubčekovho rodinného života tvorcovia predišli tomu, aby z filmu zostala kabinetná dráma.

No na veľkú spoločenskú výpoveď tomu niečo chýba. A hoci tento rok uplynie polstoročie od invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, verejné polemiky o Alexandrovi Dubčekovi zrejme film nespustí.

Drží sa totiž jeho zaužívaného obrazu v slovenskej spoločnosti: Dubček je vykreslený ako dobromyseľný politik, ktorý chcel totalitný socializmus sfunkčniť reformami a dať mu tým ľudskú tvár. Po celý čas dúfal, že to so Sovietmi nejako uhrá. No v tom sa prepočítal. – Tragédia lídra malej krajiny, ktorý neodhadol mantinely, nastavené „spojeneckou“ veľmocou.

Tvorcovia prepásli šancu trochu osobnosť Dubčeka sproblematizovať. Vidieť to na tom, že po nastúpení československej delegácie do lietadla po podpísaní Moskovského protokolu je divák zrazu premiestnený desať rokov do budúcnosti, na koniec 70. rokov, keď Dubček musel žiť ako jednoduchý robotník v ústraní, monitorovaný Štátnou bezpečnosťou.

Lenže Dubček po návrate z Moskvy ešte istý čas zotrval vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Potom ako predseda Federálneho zhromaždenia podpísal takzvaný pendrekový zákon a krátko ešte pôsobil na poste veľvyslanca v Turecku.

Práve táto etapa Dubčekovho života, keď si azda myslel, že zotrvaním vo vysokých funkciách niečo zachráni aj po invázii, by mohla byť zdrojom zaujímavej osobnej drámy. Ako však už bolo povedané, vo filme absentuje.

Dva portréty Dubčeka

Na tomto mieste sa núka porovnanie s pozoruhodným televíznym seriálom České století. Jeho epizóda Musíme se dohodnout, ktorá sa dá voľne vidieť TU, rieši práve august ´68.

Ani Pavel Kosatík, tvorca Českého století, sa nevenuje Dubčekovmu kontroverznému obdobiu. Onen diel je ohraničený jednak nocou invázie a jednak odletom československej delegácie z Moskvy o pár dní neskôr po nátlakovom podpísaní Moskovského protokolu.

Napriek tomu sa Kosatíkovi už vtedy, pred štyrmi rokmi, keď České století vzniklo, podarilo celú tému niekam posunúť: On tých sovietskych a československých vedúcich predstaviteľov ukazuje ako v podstate jednu partiu komunistických súdruhov, medzi ktorými sa odohralo akési „súdružské nedorozumenie“ a teraz to musia nejako utriasť, aby obraz socializmu a východného bloku vo svete utrpel dôsledkami invázie čo najmenej.

Je to vcelku originálna perspektíva, ktorá diváka provokuje a pritom nie je nepravdivá. Dubček, Svoboda a spol. mali v roku 1968 obrovskú podporu obyvateľstva. No aj ono reformné komunistické vedenie bolo pri moci akurát z milosti Moskvy, nie vďaka tomu, že by si ho slobodne zvolili Česi a Slováci. Jeho členovia tak boli v istom zmysle rozpoltení medzi lojalitu k vlastnému ľudu a ku komunistickému hnutiu.   

Ku koncu epizódy Brežnev odporúča Dubčekovi, aby prestal myslieť na všetkých a myslel iba na komunistov, lebo iba na nich záleží. Kosatík touto scénou vypovedal niečo dôležité o podstate komunistického totalitného režimu, ktorú ani Pražská jar nemohla prekročiť.        

To však bolo České století. Tvorcovia filmu Dubček zachovávajú verziu vtedajších udalostí, ako bola kanonizovaná v povedomí slovenskej spoločnosti. Nemajú ambíciu ju nijako vyzvať, spochybniť alebo niekam posunúť.

Nechcú nikoho dráždiť ani provokovať. Výsledkom je, že film nevyvolá ani spoločenskú polemiku, ktorá by mohla viesť k prehĺbeniu alebo aktualizácii nášho chápania roku 1968.

Kde aj králi chodia pešo

No umenie by takúto ambíciu mohlo mať. Ako príklad sa opäť núka České století. Hoci T. G. Masaryk a Václav Havel sú nespochybniteľnými českými ikonami, v príslušných epizódach tohto seriálu sú ukazované aj ich nelichotivé vlastnosti.

Masaryk, ktorého hral slovenský herec Martin Huba, je ukázaný aj ako prefíkaný politik, ktorý v exile cez prvú svetovú vojnu tlačil do dohodových politikov rozprávky o tom, aká idylka zavládne v strednej Európe, pokiaľ odsúhlasia rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik nástupníckych štátov.

V epizóde o Charte 77 je zase naznačený Havlov mimomanželský vzťah s akousi bezmennou dievčinou priamo pred očami jeho ženy Olgy. A v ďalšej epizóde o Nežnej revolúcii ide Havel tvrdo po funkcii československého prezidenta s pomocou Mariána Čalfu a proti... Alexandrovi Dubčekovi.

A to ešte nie sme pri párkoch Marty Gottwaldovej, nahom Edvardovi Benešovi či pri Patočkovom natieraní paštéty nožom na chlieb. Aj to bolo v Českom století.  

Nejde pritom o nejaké cielené okiadzanie historických osobností. Možno sa však tí velikáni dajú ľahšie sprostredkovať človeku, ak sa vyberú z pozláteného relikviára a sú priznané aj ich morálne drámy, poklesky či kompromisy, pričom divák vidí, že aj prezidenti občas chodia na záchod ako bežní ľudia.

V umeleckom zobrazení prílišné mýtizovanie už dnes vyznieva pateticky. Schválne, skúste si v roku 2018 pozrieť hraný film Milan Rastislav Štefánik z roku 1935. Mimochodom, na rok 2019, keď uplynie storočnica od Štefánikovej smrti, sa o ňom pripravujú hneď dva nové filmy. Azda sa tvorcom vydaria.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo