Alexander Dubček je najznámejší slovenský politik za Dunajom a Tatrami. Jeho meno rezonuje od Moskvy po Paríž, zvlášť dobre je známy v Ríme, ale napríklad aj v Ankare. Dubček patrí nielen k československému roku 1968, ale aj k podivnému mixu udalostí tohto revolučného roku plného ilúzií na celom Západe.

Dnešné výročie Dubčekovej smrti nie je okrúhle, ale keďže strana Roberta Fica sa snaží oživiť Dubčekovu pamiatku, stojí za to položiť si otázku, čím je pre nás Dubček dnes.

Najskôr malý kontext. Zoznam slovenských politikov, ktorí sú známi mimo Slovenska, hovorí čosi podstatné o našich dejinách. Okrem Dubčeka ide najmä o prezidentov Tisa a Husáka, a teda tri tragické príbehy. Malá krajina, ktorá je známa vďaka politikom, ktorí nedokázali obstáť vo svojej dobe, vysiela o sebe zvláštny odkaz.

Dubčeka, ale ani Tisa s Husákom z našich dejín neškrtneme. Patria k nám, ale dôležitejšie je, či majú patriť k našej politickej tradícii. Naše devätnáste storočie sme postavili na vymedzení sa voči našim vtedajším panovníkom, čo, samozrejme, zľahčoval fakt, že išlo o Rakúšanov a Maďarov. Napriek tomu téze, že budúcnosť našich dejín viac určovali dobovo nie príliš vplyvné, často dokonca okrajové postavy, nemožno nič vytknúť. Podobný zápas prebieha aj našim dvadsiatym storočím, napriek tomu, že na čele štátu už stoja Slováci a Česi. Pre slovenské dejiny je pritom určujúce vysporiadať sa so Slovákmi, menovite Tisom, Dubčekom a Husákom. A zdá sa, že sme na polceste. Hoci Povstanie považujeme vo všeobecnosti za dôležitejší politický dátum ako 14. marec, tento prístup nedoťahujeme do konca, ak ho neuplatníme aj voči Dubčekovi a Husákovi. Tajná Cirkev a disent totiž znamenali pre budúcnosť nášho spoločenstva viac ako normalizácia. Korec s Tatarkom a Krčméry s Hamadom boli dôležitejší ako Husák s Biľakom. Nie vplyvom ani mocou. Ale tým, v čo verili, kde stáli.

Vráťme sa však k Dubčekovi. Jeho ústredný problém vidím v zrážke dvoch vektorov. Dubčekov symbol je spojený s liberalizáciou komunistického režimu (slovo demokratizácia je zavádzajúce), oslabením ovládania, cenzúry a reštrikcií. Dubček bol na čele režimu, keď k týmto procesom dochádzalo, reprezentoval ich. Pre spoločnosť sa stal synonymom nádeje a rastúcej sebadôvery. To všetko obľúbený „Saša“ vedel, cítil – a prečo to nepovedať – užíval si to.

Protiváhu tomuto procesu tvoril tlak Brežneva a viacerých komunistických vodcov z východnej Európy, ktorí rozumeli mocenskej poučke, že totalitný režim a jeho liberalizácia sú nezlučiteľné. Dubček tento tlak cítil a rozumel mu. V januári 1968 bol v kontakte s Brežnevom, v marci boli ďalšie rokovania v Drážďanoch, v máji opäť v Moskve, v júli vo Varšave a koncom mesiaca v Čiernej nad Tisou... až prišla tragická Moskva. Tlak Brežneva postupne rástol, vrcholil počas telefonátu 13. augusta. Prepis toho telefonátu je jednoznačný: Brežnev žiada mocenské rozhodnutia, ktoré mu Dubček prisľúbil, ten s ich vykonaním súhlasí, ale odkladá ich. Citát:

Brežnev: „Ak teda správne chápem, nechceš dnes rozoberať tieto záležitosti. Chcem sa ťa priamo opýtať, Saša, čo týmto sleduješ? Čo mi z toho vychádza, je, že nás klameš!“

Dubček na to odpovedá: „Leonid, ak by si mohol vidieť, ako to bolo teraz pripravované v ústrednom výbore, nehovoril by si takto. Sľúbili sme, že to vyriešime, a robíme všetky potrebné kroky na ich správne vyriešenie...“

Áno, Dubček bol medzi dvomi mlynskými kameňmi – očakávania zdola ho tešili, ale súčasne Moskve sľúbil veci, ktoré chcelo počuť tamojšie politbyro. Lenže nebolo možné, aby si uchoval aj priazeň Marty Kubišovej, aj Leonida Brežneva. Tie dve tváre patria do dvoch svetov.

Táto schizofrénia dospeje k tragédii: V júli-auguste roku 1968 si mohol Dubček vybrať. Mohol sa stať sociálnym demokratom a významne ovplyvniť vývoj nielen po roku 1969, ale aj po roku 1989. Postaviť sa na čelo obrodného procesu a nechať sa odstaviť, ale trvať na jeho programe a ideáloch. Poprava mu nehrozila.

V skutočnosti si mohol vybrať ešte aj o rok, v auguste 1969, keď sa režim postupne pripravoval na schválenie prítomnosti varšavských vojsk, keď sa v úzkom okruhu okolo Dubčeka na čele Federálneho zhromaždenia schvaľoval pendrekový zákon (pôvodne nariadenie).

Dubček si mohol vybrať aj opačnú možnosť a udržať si moc. Mohol sa zahrať na Husáka. Ale to on nechcel.

A tak skončil v mlčaní a rezignácii. Najskôr na poste predsedu Federálneho zhromaždenia, potom na veľvyslanectve v Ankare a potom doma, v Bratislave.

Dubček nebol taký naivný, aby tieto možnosti nevnímal. Václav Havel mu vo svojom liste napísal: „Ľudia vo vás vidia čestného, poctivého a odvážneho človeka, ste pre nich politikom zanieteným pre spravodlivú vec, majú radi váš úprimný pohľad a ľudský úsmev, verím, že nie ste schopný zrady.“

Existuje však niečo, čo zradou nie je, ale v politike môže mať rovnaké dôsledky: nerozhodnosť.  

Dubček bol nerozhodný tak dlho, až rozhodli za neho iní.

Keď sa dnes Ficova strana hlási k Dubčekovej pamiatke, hlási sa k vyprázdnenému symbolu. Dubček mal obrovskú popularitu, stal sa nádejou a symbolom Pražskej jari, ale nedokázal ním byť. Neskôr sa síce nazval sociálnym demokratom, ale keď sa ním mohol stať, zľakol sa a odmietol to.

Tisovo vyznamenanie nacistických vojakov v Banskej Bystrici po Povstaní, Husákovo akceptovanie sovietskych vojsk na našom území a Dubčekovo mlčanie sú tri podoby zlyhania slovenskej politiky. Oceniť nepriateľa, nazvať ho priateľom a mlčať, keď od vás krajina nežiada už ani čin, len slovo, to je príbeh slovenského totalitarizmu.  

Mám pocit, že Dubček o svojom zlyhaní vedel. Nosil ho vo svojom pohľade.