Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
19. november 2021

História

Nerobme z Dubčeka hrdinu, lebo ním nebol

Načrime do spomienok jeho znechuteného predchodcu a pouvažujme, či z neho hovorí len hnev.

Nerobme z Dubčeka hrdinu, lebo ním nebol

2. august 1968. Alexander Dubček počas rokovania československých a sovietskych predstaviteľov v Čiernej nad Tisou. Foto: Archív TASR.

V týchto dňoch si pripomíname sté výročie narodenia Alexandra Dubčeka. Ide o najznámejšieho slovenského politika za hranicami, tvár Pražskej jari z roku 1968, reprezentanta myšlienky socializmu s ľudskou tvárou.

O čo vlastne išlo v politike, ktorú reprezentoval Dubček? Pod neochvejnou vedúcou pozíciou komunistickej strany, ktorá mala po prijatí ústavy z roku 1960 v unitárnom Československu monopol moci, sa mal vybudovať akýsi systém tretej cesty, niečo medzi komunizmom a kapitalizmom.

Akú šancu mala táto politika na úspech? Azda najvýstižnejší výrok predniesol šéf sovietskych komunistov a celého socialistického bloku Leonid Brežnev, keď počas kvasiaceho obrodného procesu, ako sa vtedy tento pohyb nazýval, položil Dubčekovi jednu otázku: Socializmus s ľudskou tvárou? A my máme aký?

Inými slovami, povedal to, čo sa potvrdilo po vojenskom obsadení Československa v auguste 1968. Socializmus je len jediný, taký, aký je v Sovietskom zväze. A kto si zmyslí, že chce mať inakší, dostane po prstoch. Pocítili to predtým v Poľsku i Maďarsku.

Dalo sa však vytvoriť niečo na spôsob prívetivého komunistického systému, kde by ľudia napĺňali svoje práva, mohli sa cítiť slobodne, speli by k blahobytu – aspoň k takému, aký mali už vtedy na Západe?

Odpoveď sa dá nájsť v kľúčovom dokumente vypracovanom v prvých mesiacoch roka 1968, ktorý dostal názov Akčný program Komunistickej strany Československa. Postupovať sa malo podľa neho a on mal byť východiskom na prijatie záväzného materiálu, aké odsúhlasovali na zjazdoch komunistickej strany. Takýto zjazd sa mal uskutočniť v závere leta 1968.

Akčný program sa spoliehal na aktivity a podporu jednotlivcov, či už boli komunistami, alebo nie, potiahnutie za spoločný povraz, čo malo nastoliť cestu rozvoja spoločnosti a priviesť ekonomickú prosperitu. Ale v akých podmienkach? Diktát akejsi obrodenej komunistickej strany mal ostať zachovaný, ona mala byť jediným ťahúňom zmien, ľudia by boli naďalej spútaní, hoci pod akýmsi láskavejším dohľadom, súkromné vlastníctvo v ekonomike malo byť až na drobné výnimky ďalej zakázané.

O čo vlastne Dubčekovi išlo?

Tvárou obrodného procesu bol Dubček, mladý komunistický politik, ktorý sa vedel usmievať a ktorý nepôsobil ako diktátor. Otváral témy nevídaným spôsobom, po dvoch desaťročiach panovania nevrlých vodcov prišiel ako požehnanie. Chcel ľudí počúvať, poznať ich názory, komunikovať s nimi. To bolo niečo nevídané, dovtedy ľudia poznali len diktát, v lepšom prípade nudu.

Dubček sa stal symbolom nádeje, lebo v spoločnosti zdecimovanej za dve desaťročia násilím, habaním majetku, vyháňaním či likvidovaním odporcov, potláčaním iných názorov a vystavenej tvrdej cenzúre sa spasiteľom mohol stať trebárs aj povoľnejší komunista. Nikto iný okrem komunistov vtedy nemal šancu a spoločnosť sa dostala do takého stavu, že sa v nej o inej možnosti ani neuvažovalo.

Bol Dubček ozaj ten dobrák, ktorý ľuďom dožičil a ktorého na vrchol moci v komunistickej strane, a tým aj v štáte, vyniesli jeho vlastné kvality? Mal predstavu, kam doviesť štát a jeho obyvateľov? Bol rojkom, alebo aparátnikom s novými marketingovými spôsobmi?

O týchto otázkach sa hovorí stále málo, prevažuje skôr obraz mučeníka, ktorému jeho ušľachtilé myšlienky rozdupali sovietske tanky. Ako to bolo v skutočnosti? To si určite žiada hlbšiu analýzu.

Teraz ponúkneme len jeden z pohľadov. Bol určite stranný a stranícky, pretože ho vyslovil jeho predchodca na poste prvého muža v komunistickej strane – Antonín Novotný, ktorého Dubček vlastne z postu proti jeho vôli zosadil. Z postojov Novotného čpie zaujatosť a zatrpknutosť, treba ich brať s rezervou, no určite nabádajú k zamysleniu, akú rolu zohral Dubček v procese Pražskej jari.

Sovieti Novotného nepodržali

V roku 1992 vyšla kniha od historika Rudolfa Černého s českým názvom Pozdní obhajoba, hovory s mužem, který nerad mluvil. Vznikla zo série rozhovorov s Novotným na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia.

Novotný bol do roku 1968 prvý tajomník Komunistickej strany Československa a zároveň prezident republiky. Išlo o starého komunistu ešte z prvých rokov medzivojnovej republiky, vojnového väzňa z nemeckého koncentračného tábora, spolupracovníka zakladateľa stalinistického režimu Klementa Gottwalda, aktívneho účastníka likvidovania odporu v 50. rokoch a súčasníka chruščovovského uvoľnenia v 60. rokoch.

Mizerne vzdelaný politik, ale šikovný stratég verný akémukoľvek sovietskemu vedeniu otvoril v 60. rokoch Dubčekovi dvere do najvyššej politiky. Dubček stúpajúci po rebríčku moci sa stal s jeho hlavným prispením šéfom slovenských komunistov, lebo Novotný sa musel zbaviť jeho skompromitovaných predchodcov, aby si sám zachránil krk. To ešte netušil, že tento jeho favorit ho raz pošle do dôchodku a sadne si na jeho miesto.

Antonín Novotný. Foto: Wikimedia.org.

Keď sa v roku 1967 po pnutí v spoločnosti, najmä pre vážnu ekonomickú krízu či pre vzdúvajúce sa národné požiadavky slovenských komunistov, rozhojdávala pod Novotným stolička, čakalo sa, že ako vždy predtým zasiahne Sovietsky zväz. V decembri stavil Novotný všetko na jednu kartu a pozval na návštevu Brežneva, nech sa vyjadrí, kto má káru ťahať ďalej. Šéf sovietskych komunistov povedal legendárnu vetu: To je vaša vec.

Inzercia

Zdanlivo priaznivý výrok bol pre Novotného politickou popravou. Brežnev už dlhšie chválil Dubčeka, svojho známeho ešte z čias moskovských štúdií, ktorého dôverne volal Saša. Popularita medzi ľuďmi mala svoje miesto aj v komunistických režimoch a Dubček ju mal nesporne vyššiu ako Novotný. On sám v Černého knihe hovorí, že pre Brežneva sa stal v závere roka 1967 Dubček „najväčším synom československej robotníckej triedy“.

Nastalo prepriahanie a už na začiatku januára 1968 Novotný padol. Na najvyššom komunistickom poste ho nahradil Dubček. Keďže Novotný tušil, že jeho dni sú spočítané, snažil sa aspoň ovplyvniť výber nástupcu. Jeho favoritom bol ďalší Slovák Jozef Lenárt. Považoval ho za schopného politika, ktorý v posledných rokoch vyrástol. Od roku 1963 bol predsedom vlády. Lenárt zároveň neodporoval jeho unitárnej politike.

To bolo dôležité, lebo emancipácia Slovákov sa stávala čoraz pálčivejšou otázkou dňa a tlmiť ju najlepšie mohol ústretový Slovák na najvyššom poste. Okrem Lenárta už videl Novotný na Slovensku len jediného schopného politika – Gustáva Husáka. S tým bol však na nože, lebo sám mu hádzal polená pod nohy pri jeho rehabilitovaní za jeho väznenie v 50. rokoch a navyše ho stále považoval za slovenského nacionalistu.

Nuž, Novotný mohol v tých časoch už len snívať, lebo jeho domáca i zahraničná pozícia upadala. Lenárt, na ktorom staval, držal jeho líniu, a hoci v roku 1968 prišiel o post predsedu vlády, vo vysokých straníckych funkciách ostal aj po odchode Dubčeka a napokon až do pádu režimu v roku 1989.

Dubček ako oportunista

Novotný potom charakterizoval Dubčekovu novú pozíciu výrazom „vodca más“. Podľa neho bol bez akejkoľvek politickej koncepcie. Keď sa ho ešte skôr opýtal, čo mieni robiť, Dubček mu odpovedal, že sleduje Novotného líniu. Mieni sa držať záverov 13. zjazdu Komunistickej strany Československa z roku 1966, kde Novotný presadzoval svoju líniu, hlavne čo sa týka unitárneho usporiadania štátu.

„Ja nehodlám na tvojej doterajšej línii nič meniť,“ povedal mu Dubček. „Vidím len niektoré chyby v neplnení programu 13. zjazdu, preto sa pokúsim dať niektorým tým prehliadaným aspektom väčšiu silu a rýchlosť,“ doplnil.

Pritom Dubček sa práve v období okolo spomínaného zjazdu priečil Novotnému, účelovo už uvažoval o federalistickom usporiadaní štátu. Novotný ho chcel dokonca odvolať z pozície, ale nepodarilo sa mu to. Sám Dubček sa neskôr sťažoval, že ho v tých časoch sledovala tajná polícia.

Novotný pritom Dubčekove postoje k národným pomerom v štáte pokladal za neúprimné. Doslova povedal: „On sa vždy prikláňal k existujúcemu stavu, a ak niekedy vyrukoval s myšlienkou na prospech federalizovania, tak to považoval len za diplomaciu. Keď ma striedal vo funkcii, prestal sa tým okamžite zaoberať.“ Na priamu otázku, čo si myslí o federalizovaní, mu Dubček odpovedal, že Slovensko má vďaka strane dobrú pozíciu, a pridal: „My sa toho jednotného národa predsa len dočkáme.“ Toto bola zjavne vtieravá narážka na Novotného prianie, že Slováci a Česi raz splynú v jeden národ. Veď napokon v komunistickej spoločnosti bude jedno, kto má aký národný pôvod.

Novotný ostal presvedčený, že Dubčekova línia bola protistranícka. Autor knihy Černý si to okrem konkrétnych vyjadrení potvrdil na Novotného reakcii na vtedajší vtip, ktorý chladného Novotného nebývalo rozohrial.

Dubček bol na Šumave na hubách, a ako sa za nimi po kolenách predieral, náhle uvidel oproti sebe Franza Josefa Straussa, čo bol vtedy významný bavorský pravicový politik a nemecký minister financií. Strauss sa pýta: Kde sa tu u nás v Spolkovej republike beriete, pán Dubček? Ten na to: Kurník šopa, pán Strauss, asi som zablúdil. Prosím o prepáčenie, hneď sa vrátim k nám do Československa. Čo by ste sa vracali, môžete ostať u nás. Čo by som tu, prosím vás, robil? Neviem nič iné, len tú politiku. Strauss ho nabáda: Mohli by ste trebárs viesť našu komunistickú stranu. Dubček nechápe: Ako by som ju mohol viesť, keď ste ju tu zakázali? Strauss sa vynájde: To je fakt. Ale ak ju budete viesť vy, tak ju zas hneď povolíme.

Nech Moskva prijme opatrenia

Novotný si bol dokonca istý, že Dubčekova politika, čím myslel nielen jeho samého, ale aj tých, ktorí ho do najvyššej pozície vmanévrovali, zákonite viedla k vojenskej intervencii do Československa v auguste 1968. Obsadenie štátu pokladal za nevyhnutnú bratskú pomoc, lebo Československo sa rútilo von zo socialistického tábora.

Nevylučoval dokonca, že vo vtedajšej československej komunistickej centrále vedeli o chystanom obsadení a pripravovali sa naň. Ak by vznikol vojenský konflikt, československá armáda, ktorá chystala na 22. až 23. augusta vojenské manévre v severných Čechách, by rozvinula obrannú líniu proti vojskám útočiacim zo zahraničia. Invázia z 20. až 21. augusta tieto manévre predstihla.

Hoci bol Novotný dobre informovaný človek, jeho tvrdenia zaváňajú konšpiráciou. Zvlášť keď k tomu pridal, že československá armáda mala potom ustúpiť do západného Nemecka. Konflikt by znamenal koniec Varšavskej zmluvy i socialistického bloku na čele so Sovietskym zväzom.

Dubček bol podľa Novotného o hrozbe obsadenia Československa informovaný a možno rátal s týmto scenárom. Prikláňajú sa k tomu aj niektorí historici. Odvolávajú sa na telefonický rozhovor Brežneva s Dubčekom pár dní pred intervenciou. Šéf sovietskych komunistov vyzýval svoj československý náprotivok, aby riešil neuspokojivú politickú situáciu v štáte podľa moskovských pokynov. Dubček žiadal čas a Brežnevovu dôveru. Ak ju však nemá, potom nech Moskva prijme „opatrenia, ktoré považuje za správne“. Brežnev mu odvetil, že ak opatrenia budú považovať za správne, nepochybne ich prijmú.

Trpký Dubčekov koniec

Vojská piatich spriatelených armád Československo skutočne obsadili a Pražská jar sa skončila skôr, ako prišla jeseň. Ešte predtým Novotný predpovedal, že Sovieti nenechajú vývoj v Československu na samospád a do vedúcich funkcií opäť presadia oddaných ľudí. V tom mal určite dobrý úsudok.

Rovnako mal pravdu, keď Dubčekovi po nástupe k moci v januári 1968 predpovedal vrcholovú kariéru maximálne na rok. Bolo to síce trochu dlhšie, ale nie o veľa. Dubčeka ponechali vo vedúcej straníckej funkcii do apríla 1969, aby si vypil kalich horkosti do dna.

Z Novotného určite hovoril srd. Nedokázal zniesť, že dovtedy najdlhšie úradujúceho vedúceho komunistického činiteľa odstavili od moci. A navyše bol pri tom človek, ktorého si v začiatkoch 60. rokoch sám vybral – Dubček.

Ale aj Novotný si musel ešte vypiť svoj kalich. Starému komunistovi z roku 1921 pozastavili v máji 1968 členstvo v strane. Vrátili mu ho až v roku 1971, teda v čase normalizácie, ktorú predpovedal, ale udialo sa to tajným spôsobom. Do verejného života sa nevrátil. Keď v roku 1975 zomrel, v znormalizovaných novinách sa objavili len krátke správičky.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva