Pred 55 rokmi V službe medzinárodného komunizmu Dubček zlyhal, Biľak sa osvedčil

Môj (budúci) otec mal vtedy 21 rokov, moja (budúca) mama 19 rokov. Na porovnanie: ja som mal v novembri 1989 osemnásť rokov a moja najstaršia dcéra má teraz devätnásť rokov. To len pre časovú perspektívu.

Lenže z čisto racionálneho, logického a chladnokrvne uvažujúceho hľadiska to, čo sa vtedy stalo, bolo vysoko pravdepodobné, predvídateľné a vlastne sa to stať muselo – ak sovietski vládcovia chceli byť dobrými komunistami a to oni chceli.

Komunizmus bol ideologickým hnutím, ktoré sa snažilo získať monopol politickej moci a následne uskutočniť totálnu transformáciu danej krajiny (akejkoľvek a každej) na socialistickú a potom komunistickú.

Akékoľvek spochybnenie tohto mocenského monopolu je podľa komunistov nemysliteľné. A všetky reči o demokracii, ľudských právach či o slobode prejavu sú len naivnou buržoáznou sentimentalitou.

Komunistický režim bol už od čias Vladimira Lenina v Sovietskom zväze centralizovaný – mal jasnú hierarchickú a vertikálnu mocenskú štruktúru s centrom v Kremli. Každý dobrý komunista kdekoľvek na svete mal byť lojálny voči nemu, a nie voči krajine, kde žil – napríklad Česko-Slovensku.

No jeho skutočnou vlasťou bol Sovietsky zväz.

Česko-slovenské udalosti mohli ovplyvniť národy v ostatných krajinách sovietskeho bloku.Zdieľať

Z komunistického hľadiska bolo preto logické, že Leonid Brežnev poslal do Česko-Slovenska tanky. Išlo o štandardnú odpoveď komunistov na udalosti, ktoré sa vymykali ich predstavám, či na volanie prostých ľudí po slobode – a to ako v roku 1968 v Česko-Slovensku, v 1956. roku v Maďarsku, v 1953. vo východnom Berlíne, v 1940. v baltských krajinách, v zime 1939/40 vo Fínsku, v 1939. vo východnom Poľsku, v 1937. v Barcelone, tak už v roku 1921 v Kronštadte pri povstaní námorníkov.

Najneskôr v roku 1921 bolo zrejmé, že to, čo si myslia robotníci, roľníci, pracujúca inteligencia a soviety (rady) revolučných vojakov – komunistov, vôbec nezaujíma ich hlavný štáb. Odpoveď na podobnú nespokojnosť bola vždy rovnaká: tanky, prípadne iná smrtiaca vojenská či policajná represívna sila.

Štandardné vysvetlenie, prečo nás Sovieti v auguste 1968 okupovali, je toto: na začiatku roku 1968 reformní komunisti zvrhli vtedajšieho autoritatívneho šéfa KSČ Antonína Novotného, čím sa začala Pražská jar.

Bola zastavená či aspoň zmiernená cenzúra, nastala liberalizácia spoločnosti, väčšia sloboda prejavu, „obrodný proces“ a budovanie „socializmu s ľudskou tvárou“.

To sa však nepáčilo Sovietom a Brežnevovi došla trpezlivosť, pretože Dubčekovo vedenie nebolo ochotné či schopné dostatočne pritvrdiť. Preto v auguste 1968 poslal do Česko-Slovenska tanky.

Na tomto vysvetlení je veľa pravdy; česko-slovenské udalosti mohli ovplyvniť národy v ostatných krajinách sovietskeho bloku, a preto znepokojovali ich komunistických vládcov, a zverejnenie manifestu Dvetisíc slov bolo asi tou poslednou kvapkou.

Toto vysvetlenie však nehovorí celú pravdu.

Prečo napríklad dobrý komunista Vasil Biľak patril medzi hlavných odporcov Novotného a k najvýznamnejším „predstaviteľom januára 1968“, teda bol jedným z tých, kto odštartovali Pražskú jar – a zároveň on, kto tak ostro vystupoval proti Novotnému, sa potom stal odporcom aj Alexandra Dubčeka?

Český exilový historik Josef Kalvoda (1923 – 1999; bol to skutočný kresťanský demokrat v tom najlepšom zmysle slova, veľký kritik Edvarda Beneša a vyhnania sudetských Nemcov, stúpenec rovnoprávnosti Česka a Slovenska) vo svojej knihe Rola Česko-Slovenska v sovietskej stratégii upozornil, že existoval i druhý, nemenej podstatný dôvod na sovietsku inváziu.

Neočakávali, že Dubček a ľudia okolo neho podľahnú svojej popularite.Zdieľať

Podľa neho si Sovieti vyhodnotili, že v prípade vojny v Európe sa nemôžu na česko-slovenskú armádu spoľahnúť, pričom vo vtedajšej NDR mali svoje jednotky, ale v Česko-Slovensku nie. Tým by na západnej hranici ČSSR mohla vzniknúť medzera a jej vinou by prípadný sovietsky blitzkrieg na Západ neuspel.

Preto už od polovice 60. rokov 20. storočia požadovali, aby na našom území boli rozmiestené ich jednotky. Antonín Novotný s tým nesúhlasil (v tomto zmysle teda ani on nebol dobrý komunista). Preto musel padnúť.

Príkazy sovietskeho vedenia ochotne plnil Biľak, ktorý bol tak jedným z hlavných organizátorov jeho pádu.

Sovieti si po Novotnom za šéfa KSČ vybrali Dubčeka, ktorý vyrastal v Sovietskom zväze a o ktorom sa domnievali, že urobí všetko, čo budú chcieť (v 50. a 60. rokoch to bol úplne poslušný a servilný komunista); za prezidenta ČSSR si vybrali generála Ludvíka Svobodu, o ktorom a jeho spolupráci s nimi v 40. rokoch za vojny a aj po nej – napríklad počas prevratu 25. februára 1948 – takisto všetko vedeli.

Neočakávali, že Dubček a ľudia okolo neho podľahnú svojej popularite natoľko, že začnú tolerovať nebezpečné nekomunistické a občas aj antikomunistické názory vo verejnej diskusii.

Ešte horšie pre sovietske vedenie však bolo to, že ani títo spolupracovníci Dubčeka nechceli súhlasiť s trvalým pobytom sovietskych vojsk na česko-slovenskom území. Preto Brežnev, ktorého Dubček sklamal, vydal Biľakovi, Indrovi, Jakešovi, Šalgovičovi a ďalším nové rozkazy.

Dňa 21. augusta sa uskutočnilo spoľahlivé vyriešenie česko-slovenského problému.

Na vlastné oči videl krach svojho celoživotného diela.Zdieľať

Z tohto vysvetlenia sovietskej okupácie v roku 1968 nevychádza Antonín Novotný úplne zle, Dubček a spol. vychádzajú ako láskaví a v dobrom zmýšľajúci amatéri a Vasil Biľak ako dobrý komunista, ktorý v roku 1968 vždy vedel, čo robí.

Slúžil komunizmu neochvejne, bol vždy lojálny voči svojej skutočnej vlasti, ktorou bol Sovietsky zväz, a zasadil sa za trvalú (ako veril) prítomnosť jeho vojsk na našom česko-slovenskom území.

Tým vykonal pre vec medzinárodného komunizmu veľmi dobrú prácu.

Netušil, že o desať rokov neskôr krakovský arcibiskup bude zvolený za pápeža, o ďalšie dva roky bývalý herec kovbojok zase prezidentom USA a do konca tej dekády sa mu jeho sen rozplynie pred očami.

Na vlastné oči videl krach svojho celoživotného diela. Nie však cez väzenské mreže; náš režim bol k nemu milosrdnejší než jeho režim k stovkám až miliónom ľudských bytostí na celom svete.