Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
27. august 2018

Ako Dubčeka poslali do Turecka

Pôsobenie Alexandra Dubčeka vo funkcii veľvyslanca v Turecku predstavovalo jeden z krokov na ceste k jeho postupnému odstráneniu z politického a straníckeho života.
Ako Dubčeka poslali do Turecka

Foto v článku: Dubček na ceste do Turecka. (Zdroj: Archív bezpečnostných zložiek)

Text vyšiel v publikácii Historického ústavu SAV Miroslav Londák, Slavomír Michálek a kolektív: Dubček, VEDA Bratislava 2018.

„Celý svoj život, najmä od vstupu do KSČ, som sa snažil poctivo a obetavo pracovať, majúc na zreteli predovšetkým záujmy robotníckej triedy a našich národov. Podieľal som sa na plnení úloh Komunistickej strany Československa. Sledoval som hospodársky, politický a kultúrny rozvoj Československej socialistickej republiky.“

Týmito slovami ukončil Alexander Dubček svoj dvojstranový životopis napísaný krátko pred odletom do Ankary. V jeho slovách sa odrážalo sklamanie spôsobené odvolaním z parlamentnej a straníckej funkcie – z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia a člena Predsedníctva ÚV KSČ v septembri 1969, ale aj snaha deklarovať lojalitu voči novému straníckemu vedeniu.

V tom čase ešte nepochyboval o svojom zotrvaní v KSČ a dlhšom diplomatickom pôsobení v zahraničí. Ako sa neskôr ukázalo, jeho takmer šesťmesačné pôsobenie vo funkcii veľvyslanca Československej socialistickej republiky v Turecku bolo len ďalším krokom k jeho odstráneniu z politického a verejného života.

Sám Dubček s odstupom času nazval svoju diplomatickú misiu v Ankare exilom a prirovnával ju k vyhnanstvu Leva Trockého.

Z politika diplomat 

Od konca roka 1969 bol život Alexandra Dubčeka vo všetkých smeroch plne spätý s rozhodnutiami straníckeho vedenia a činnosťou Štátnej bezpečnosti. O jeho osude rozhodoval jeden zo signatárov tzv. pozývacieho listu, ktorým sa legitimizovala intervencia vojsk varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968, tajomník ústredného výboru KSČ pre zahraničné vzťahy Vasil Biľak. 

Ten v polovici októbra 1969 predvolal Dubčeka do svojej kancelárie v Prahe a oznámil mu, že Predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo o jeho vyslaní do Ghany v diplomatickej funkcii veľvyslanca. Dubček o vycestovanie z Československa neprejavil záujem. Osobná, ale aj rodinná situácia, ovplyvnená útokmi v masovokomunikačných prostriedkoch (ohradil sa voči nim listom predsedníctvu), ako aj tlakom straníckeho vedenia, personifikovaného Gustávom Husákom, na oficiálnu podporu normalizačného politického kurzu komunistickej strany, viedla k postupnej zmene jeho rozhodnutia. 

Keď mu začiatkom novembra 1969 Vasil Biľak spoločne s prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom predostreli požiadavku Predsedníctva ÚV KSČ o nastúpenie do diplomatických služieb, ponuku po zvážení prijal. Súhlas s diplomatickou misiou v Ankare vyjadril 13. novembra 1969 štátnemu tajomníkovi prezidenta republiky. S odbornou prípravou a vybavením oficiálnych formalít mu mal pomôcť minister zahraničných vecí Ján Marko.

Ten sa však do poslednej chvíle osobnému stretnutiu s Dubčekom vyhýbal, termín stretnutia telefonicky posunul na neurčito. Dubček sa stal „politickou mŕtvolou“ a kontakty s ním v období prebiehajúcich straníckych čistiek považovali mnohí jeho bývalí kolegovia a priatelia za nevhodné. Aj preto sa o zverejnení menovania do funkcie veľvyslanca dozvedel od personálu sanatória, kde sa liečil.

V ten deň, 17. decembra 1969, sa zároveň dozvedel o termíne odchodu do Turecka najneskôr v polovici januára 1970. Na prípravu krátke obdobie aj pre kariérneho diplomata, nielen pre politika bez hlbších znalostí diplomatického protokolu, reálií a miestnych zvyklostí. 

Nasledujúci deň sa listom obrátil na ministra zahraničných vecí a požiadal ho o doriešenie otázky diplomatickej prípravy, liečenia, osobných návrhov a rodinných pomerov. Po vianočných sviatkoch a oslavách nového roka nastúpil začiatkom januára 1970 na týždňovú odbornú prípravu na ministerstvo zahraničných vecí a 8. januára, v sprievode kariérneho diplomata Václava Pizingera, absolvoval zdvorilostnú návštevu tureckého veľvyslanca v Prahe. Pod dojmami zo stretnutia napísal nasledujúci deň list ministrovi Markovi: 

„Som si vedomý, že odchádzam pracovať do oblasti, v ktorej sa po desaťročia križujú rôzne záujmy. Budem pracovať v zložitých podmienkach už i vzhľadom na funkciu, ktorú som predtým zastával. Prosím, aby sa to bralo do úvahy. Chcem vynaložiť všetko úsilie, aby som poverenie splnil v záujme zahraničnej politiky nášho socialistického štátu i našich spojeneckých záujmov, predovšetkým vo vzťahu k Zväzu sovietskych socialistických republík. K splneniu môjho poslania budem potrebovať i pomoc vedenia ministerstva a najmä príslušných odborov, o čo som i jednotlivých súdruhov požiadal a súdruhovia ma o tom ubezpečili.“

Odchodu Alexandra Dubčeka na diplomatickú misiu do Turecka venovali pracovníci teritoriálneho odboru Ázia ministerstva zahraničných vecí a ministerstva vnútra zvýšenú pozornosť z odborných aj politických dôvodov. Obavu z možných protisovietskych akcií vyjadril aj sovietsky veľvyslanec v Turecku Vasilij Fedorovič Grubjakov, ktorý odporúčal, aby Dubček cestoval priamou leteckou linkou do Ankary.

V utorok 20. januára 1970 informoval minister Marko tajomníka ÚV KSČ Vasila Biľaka o odbornej príprave a zabezpečení cesty Alexandra Dubčeka do Turecka. Podľa Marka Dubček vyhlásil, že sa „bude usilovat o naplnění vládního programu v zahraniční politice našeho státu, že bude od začátku vytvářet si své vztahy k diplomatům SSSR a socialistických zemí v pozitivním smyslu. Řekl, že se s linií zahraniční politiky naší strany v plné míře ztotožňuje.“

Minister zároveň tajomníka ÚV KSČ pre zahraničné vzťahy informoval o nesúhlase Alexandra Dubčeka s pridelením tlmočníka Stanislava Spanilého. Dubček argumentoval jeho neskúsenosťou (Spanilý cestoval do zahraničia po prvýkrát) a neznalosťou tureckého jazyka. Poručík Stanislav Spanilý však bol príslušníkom československej rozviedky a v internej komunikácii používal krycie meno INEMAN. 

 



Pod dohľadom rozviedky 

Štátna bezpečnosť, ktorá do septembra 1969 zabezpečovala ochranu Alexandra Dubčeka, spracovala na príkaz straníckeho vedenia návrh akcie s krycím menom BUKANÝR. Prečo si československá rozviedka vybrala ako názov akcie slovo označujúce francúzskych pirátov v karibiku v 17. storočí, môžeme len hádať. 

Návrh opatrení československej rozviedky na sledovanie Alexandra Dubčeka na veľvyslanectve v Ankare predložil náčelník I. správy MV plk. Čestmír Podzemný na schválenie federálnemu ministrovi vnútra 29. decembra 1969. Jan Pelnář, ktorého z funkcie federálneho ministra vnútra odvolali už o necelý mesiac, schválenie akcie podmienil súhlasom 1. tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka. Neštandardnú akciu rozviedka oficiálne spracovala ako opatrenia na zabránenie úniku informácií predstavujúcich štátne tajomstvo a osobnú ochranu Alexandra Dubčeka v Ankare. Sledovanie člena ústredného výboru KSČ interné normy federálneho ministerstva vnútra nepovoľovali. 

Na prelome 60. a 70. rokov nevykonávala československá rozviedka v Turecku vlastnú operatívnu činnosť. Informácie o situácii v tejto moslimskej krajine a prípadné spravodajské požiadavky zabezpečovala pre československú stranu sovietska a bulharská tajná služba. V Turecku mala československá rozviedka troch príslušníkov, ktorí udržiavali spojenie a šifrovanie – na veľvyslanectve v Ankare radistu a šifranta, na generálnom konzuláte v Istanbule šifranta. 

Operatívne úlohy na území Turecka zabezpečoval rezident rozviedky v rokoch 1957 až 1961 a neskôr v rokoch 1964 až 1967. Krátko po príchode Dubčeka do Ankary navýšilo ministerstvo zahraničných vecí so súhlasom Turecka číselný stav zastupiteľského úradu o dve diplomatické miesta. Ešte pred začiatkom odbornej prípravy Dubčeka na pôsobenie v Turecku vybrala rozviedka dvoch dôstojníkov ako tlmočníka a rezidenta.

Obnoviť sa mala aj funkcia domovníka, ktorú zrušil ešte predchádzajúci veľvyslanec. Túto funkciu mal obsadiť dôstojník rozviedky pôsobiaci v Káhire (k uskutočneniu tohto opatrenia vzhľadom na rýchly priebeh udalostí napokon nedošlo). Sledovanie Alexandra Dubčeka sa považovalo viac za stranícku než služobnú úlohu. Informácie z rezidentúry v Ankare smerovali cez náčelníka rozviedky, federálneho ministra vnútra a tajomníka ÚV KSČ pre zahraničné vzťahy priamo 1. tajomníkovi ÚV KSČ Gustávovi Husákovi.

Odchod do Turecka 

Menovanie Alexandra Dubčeka za veľvyslanca v Turecku vyvolalo veľký záujem západných i tureckých novinárov. Už 18. novembra 1969 priniesla správu o vyslaní Dubčeka do Ankary turecká spravodajská agentúra. O deň neskôr turecký denník Yeni Gazete v úvodníku uviedol, že v prípade Dubčeka ide pravdepodobne o príkaz a jeho vyslanie do Ankary je exilom ako trest za to, že bol vodcom pokusu o revolúciu potlačenú vonkajšími silami.

Rovnaký denník o týždeň neskôr uverejnil článok pod názvom Či príde Dubček do Ankary. Turecký novinár Hikmet Bil v ňom uvádzal: 

„Všichni Češi a Slováci následovali Dubčeka, který se postavil proti ruskému jhu, aby přinesl více svobody a prospěchu své zemi. Rusové nedovolili tomuto sympatickému stát- níkovi uskutečnit jeho naděje. Československo bylo obsazeno ruskými armá- dami přivedenými ze Sibiře. Dnes vyvstala otázka vyslání Dubčeka jako čs. velvyslance do Ankary. Zavírám oči a zdá se mi, že v duchu vidím Dubčeka, jak vystupuje z letadla na letišti v Ankaře. Snadno si představuji vřelé přijetí, které by mu připravila turecká mládež, jež tak prudce reagovala při příjezdu [Roberta] Komera.Na první pohled Ankara se může zdát jako místo exilu, kde by Dubček měl upadnout v zapomenutí. Ale skutečnost je opačná. Právě naopak Dubček zůstane vždy vůdcem při pohledu z Ankary, kde bude mít příležitost, jež by mu dovolila přijít znovu na pomoc své vlasti.“

Do Turecka odletel Dubček 25. januára 1970 vo večerných hodinách za veľkej pozornosti tureckých médií aj verejnosti. Na letisku sa s ním rozlúčili diplomatickí zástupcovia Turecka v Prahe, zodpovední pracovníci ministerstva zahraničných vecí aj pplk. Jaroslav Škaroupka, príslušník československej rozviedky, ktorý mal vycestovať do Ankary ako rezident zodpovedný za akciu BUKANÝR. 

Vo svojej správe vyjadril prekvapenie nad malým počtom mladých ľudí na letisku a idealistické predstavy Dubčeka o práci v Turecku, ktorá bola limitovaná možnosťami rozvoja a rozširovania kontaktov najmä z tureckej strany. Zároveň uviedol, že štáty západnej európy využijú prítomnosť Dubčeka v Ankare na narúšanie rozvíjajúcich sa vzťahov Turecka so ZSSR a s Československom. Predpokladal, že najmä v prvých troch týždňoch pôjde o „akciu senzácia“ zo strany novinárov a následne o akcie západných rozviedok.

Dubček napokon cestoval letecky s prestupom v Istanbule. V lietadle na trase Istanbul – Káhira – Benghází a späť cestovalo okrem štyroch členov posádky desať cestujúcich v turistickej triede a Dubček s manželkou a turecký reportér v I. triede. Kontrolu Dubčeka počas letu zabezpečoval agent československej rozviedky s krycím menom STEVART. 

Na ploche letiska v Istanbule čakalo na Dubčeka približne dvesto ľudí, prevažne novinárov. Trvalo približne štvrťhodinu, kým vystúpil z lietadla. Pomaly si razil cestu davom do salónika na letisku. S novinármi nekomunikoval. Po rozbití jedného z okien vytlačila turecká polícia časť novinárov zo salónika. Približne po polhodine uvoľnila cestu k vozidlám. 

Dubček strávil noc v byte konzula Miloša Parisa na generálnom konzuláte v Istanbule. Prenasledovaný novinármi navštívil na druhý deň obchodné oddelenie a napoludnie odletel v sprievode šéfa istanbulskej polície a tretieho ekonomického tajomníka obchodného oddelenia Jana Vančatu do Ankary. 

V hlavnom meste Turecka čakalo na Dubčeka asi 120 novinárov a fotografov. Na letisku ho privítal 1. tajomník československého veľvyslanectva Josef Knobloch a diplomati krajín socialistického bloku. V salóniku sa zdržal asi desať minút, médiám rozhovor neposkytol. Na rozdiel od Istanbulu bola atmosféra pokojná a polícia nemusela zasahovať.

Pôsobenie v diplomatickej funkcii 

Nasledujúci deň, v utorok 27. januára 1970, sa Dubček zoznámil s pracovníkmi veľvyslanectva a v rozpore s diplomatickým protokolom odišiel na návštevu sovietskeho zastupiteľského úradu až o týždeň neskôr, 3. februára 1970, odovzdal poverovacie listiny prezidentovi tureckej republiky.

V rovnaký deň prijal Dubček na osobné stretnutie aj prideleného tlmočníka. Por. Stanislav Spanilý pricestoval do Ankary začiatkom februára aj napriek nesúhlasu Dubčeka. Rýchle vybavenie formalít súvisiacich s jeho príchodom do Turecka vyvolali diskusie nielen medzi zamestnancami veľvyslanectva, ale aj v tureckých denníkoch, ktoré Spanilého označili za Dubčekovho „strážcu“. 

Len 28-ročný por. Stanislav Spanilý absolvoval v roku 1967 moskovský inštitút medzinárodných vzťahov so zameraním na moslimské krajiny a od septembra 1968 pracoval v čs. rozviedke. Na veľvyslanectve v Ankare pôsobil v legalizačnej funkcii III. tajomníka, ale aj ako člen a neskôr predseda previerkovej (pohovorovej) komisie. 

Inzercia

V rámci spravodajskej činnosti mal za úlohu informovať o obsahu oficiálnych a spoločenských stretnutí Dubčeka a získavať informácie od pracovníkov zastupiteľského úradu. Pražskú centrálu rozviedky informoval aj o politických postojoch a psychickom stave Alexandra Dubčeka. 

V prvom komplexnejšom hlásení z 19. februára 1970 uviedol, že Dubček „...již v prvním rozhovoru se mnou zdůraznil, že nikde a v žádném případě nebude šířit ty své názory, jež se liší od politiky současného vedení strany a naznačil, že jde o otázky vnitropolitického charakteru. Na poslední stranické schůzi také plně podpořil závěry lednového pléna. Řekl mi také, že jeho otec zasvětil straně celý život a on sám jedenatřicet let a je proto velmi rád, že mu strana dala možnost, aby pro ni pracoval i nadále. Odsuzuje také činnost pravicových a protisocialistických sil. Při našem prvním rozhovoru mluvil velmi vřele o SSSR, jenž je pro něj ,druhou vlastí ́. V tomto okamžiku byl nucen se odmlčet, protože byl hluboce dojat.“

Z rozhovorov s Dubčekom, ale aj z jeho sústredenia sa na pracovné problémy a štúdium anglického jazyka urobil por. Spanilý záver, že „nebezpečí jeho náhlého návratu do ČSSR nehrozí, právě naopak, dle některých známek lze učinit závěr, že diplomatickou kariéru bere velmi vážně a že Ankaru nepovažuje za místo svého posledního působení v zahraničí“.

Od nástupu do Ankary sa Dubček stretával najmä s diplomatickými zástupcami krajín sovietskeho bloku a udržiaval s nimi aj kontakty nad rámec zdvorilostných návštev. Naopak, styky s veľvyslancami demokratických štátov obmedzoval na približne polhodinové oficiálne návštevy. Ostatné ponuky na stretnutie (napr. pozvanie amerického a juhoslovanského veľvyslanca na koktail či zástupcu tureckého ministerstva zahraničných vecí na lov) odmietal s odvolaním sa na dĺžku pobytu v Ankare. 

Por. Stanislav Spanilý v hláseniach pre vedenie bezpečnostného a straníckeho aparátu hodnotil aj argumentačnú schopnosť veľvyslanca: „Při diskusích se západními tituláři se projevuje značná nezkušenost v diskusi (či přehnaná opatrnost), jež spočívá v častém opakování se a také v ne vždy nejvhodnějším výběru argumentů a neschopnosti soustředit se, což vede k velmi komplikované a útržkovité formulaci myšlenek, jež značně ztěžuje překlad.“

Voľný čas v pracovných dňoch trávil Dubček prevažne v budove veľvyslanectva, len občas sa večer prešiel po uliciach priľahlej štvrte. Cez víkend jazdil autom aj mimo Ankaru. Cestoval s manželkou alebo s rodinami niektorých pracovníkov zastupiteľského úradu. Najradšej chytal ryby na neďalekom jazere Gölbaşi. Blízky vzťah si vybudoval najmä s rodinou radistu Karla Pejška, pracovníka obchodného oddelenia Jana Vančatu a experta OSN Jaromíra Junu. Tri dni v období veľkonočných sviatkov strávil bez vedomia príslušníkov rozviedky u futbalového brankára Justína Javoreka v meste Mersin na juhu Turecka. 

Dňa 10. marca 1970 dostal Alexander Dubček telegram z medzinárodného oddelenia ÚV KSČ, v ktorom ho informovali o rozhodnutí Predsedníctva ÚV KSČ pozastaviť mu členstvo v KSČ až do straníckeho prešetrenia jeho prípadu. 

„Po přečtení zbledl, několikrát tlg. Ještě četl a potom mi jej beze slova vrátil,“ hlásil do Prahy mjr. Antonín Badelec, ktorý na veľvyslanectve zabezpečoval šifrové spojenie. 

Dubček pozastavenie členstva v komunistickej strane niekoľko dní neoznámil ani manželke a svoj zlý zdravotný stav jej zdôvodňoval problémami s trávením. 

V nasledujúcich dňoch sa ospravedlnil z účasti na členskej schôdzi základnej organizácie KSČ, odriekol večeru s maďarským veľvyslancom aj obed na počesť obchodnej delegácie. Psychicky sa upokojiť mu nepomohol ani výlet do Ankary. V tureckých médiách sa onedlho objavila správa, že Alexandra Dubčeka z funkcie veľvyslanca onedlho odvolajú. 

Oficiálne zverejnenie pozastavenia členstva vnímal Dubček ako nekvalifikované riešenie, ktoré môže ublížiť Československu. V rozhovore s por. Spanilým sa podľa záznamu príslušníka rozviedky vyjadril, že „funkci tituláře odmítal, že řešení mohlo a mělo být chirurgické, že je zbytečné řešit věci na pokračování. Nemá nic společného s [Františkem] Krieglem, [Antonínem] Liehmem a podobnou sebrankou. Do poslední chvíle se domníval, že je možné nevojenské řešení vývoje v ČSSR a nabídky pomoci považoval za nedorozumění. Byl pro jinou technologii řešení. Byl by prosadil odložení sjezdu. Došlo-li k vojenské akci, je nutno ji podpořit. Přijme i případné vyloučení ze strany, neboť věci tohoto druhu /pozastavení členství/ se spíše vyvíjejí negativním směrem.“

Dňa 27. marca 1970 odcestovala manželka Alexandra Dubčeka vlakom do Bratislavy. Podľa slov šoféra Štefana majerníka mala intervenovať u 1. tajomníka ÚV KSS Jozefa Lenárta.

Až 19. apríla 1970 prišiel do Ankary rezident čs. rozviedky pplk. Jaroslav Škaroupka, ktorý mal riadiť operatívnu časť akcie BUKANÝR. V internej komunikácii používal krycie meno ŠKÁCHA a spravodajské úlohy v Turecku plnil už po tretíkrát. 

Vo svojej prvej správe do Prahy uviedol, že Dubček netrpezlivo očakáva pozvanie do Československa a uzavretie svojho prípadu na straníckej úrovni, aby sa mohol s väčšou iniciatívou venovať diplomatickej funkcii. Podľa nasledujúcej správy považoval Dubček články v západoeurópskych a amerických médiách za psychologický nátlak na jeho emigráciu: „To by se Západu velmi hodilo, ale toho se nikdy nedočkají, neučinil bych to, ani kdybych byl poloblázen.“

Psychologický nátlak na Alexandra Dubčeka však v druhej polovici mája 1970 prišiel pravdepodobne z Československa. Článok v časopise Stern č. 21 pojednával o blízkom vzťahu Alexandra Dubčeka a speváčky Marty Kubišovej. Dubček vnímal zverejnenie tejto falošnej správy ako akciu ľudí z Československa, a to aj z toho dôvodu, že ho na možnosť publikovania správy upozornili už v rámci odbornej prípravy na ministerstve zahraničných vecí. V tomto období, krátko po návrate manželky z Československa, dostal Dubček 28. mája 1970 telegram s výzvou na dostavenie sa do Prahy. 

Návrat do Československa a definitívny odchod do ústrania 

V autobiografii Alexandra Dubčeka, ktorú po jeho tragickej smrti literárne a edične spracoval exulant Jiří Hochman, je zachytený dobrodružný odchod Dubčeka z Turecka do Československa koncom mája 1970. Po tom, čo Dubčekovi tretí raz oznámili, že let Československých aerolínií je obsadený, zabezpečil si prostredníctvom známych, pracujúcich v tureckých priemyselných závodoch, letenku na let maďarských aerolínií z Istanbulu do Budapešti. 

V noci sa nepozorovane vykradol z veľvyslanectva a vlakom sa prepravil do Istanbulu. Prvé problémy pri „úteku“ do Československa sa vyskytli až na budapeštianskom letisku, kde ho očakával bývalý vedúci tajomník KSČ v Západoslovenskom kraji František Dvorský a odviezol ho priamo pred ústrednú kontrolnú a revíznu komisiu ÚV KSČ do Prahy.

Zachované hlásenia príslušníkov československej rozviedky a pasových útvarov poskytujú celkom iný pohľad na odchod Dubčeka z Ankary. Krátko po prevzatí telegramu z Prahy informoval rezident pplk. Jaroslav Škaroupka Prahu, že Dubček plánuje cestovať do Prahy 29. mája 1970 lietadlom ČSA z Istanbulu a počíta s návratom do Turecka. 

V správe z nasledujúceho dňa hlásil pplk. Škaroupka zmenu termínu odletu Dubčeka na 30. mája z dôvodu technickej poruchy lietadla ČSA, prílet maďarským lietadlom do Budapešti aj žiadosť o zabezpečenie odvozu autom miestneho zastupiteľského úradu do Bratislavy za synmi a až následne do Prahy.

Podľa šoféra veľvyslanectva Štefana Majerníka, ktorý Dubčeka viezol na letisko v Istanbule, si Dubček návratom do Turecka nebol istý. Štátne hranice Československa prekročil v Komárne 2. júna 1970 v spoločnosti československého konzula, predstaviteľa federálneho ministerstva vnútra v maďarsku kpt. Andreja Havašiho.

Dňa 19. júna 1970 informoval šifrou manželku v Turecku: „Šetrenie uzavreté uznesením P[redsedníctva] ÚV KSČ. Vylúčenie zo strany a odvolanie z Ankary. Do Ankary sa nevrátim a s balením Ti príde pomôcť a doprevadiť Peter. Zostávam v stave MZV a na ÚV KSČ sa má dohodnúť moje ďalšie zaradenie. Čakám aj na Tvoj návrat, na ktorý sa teším. O príchode chlapca budem informovať prostredníctvom MZV.“

 


Na základe uznesenia Predsedníctva ÚV KSČ zbavil prezident republiky Ludvík Svoboda 24. júna 1970 Dubčeka úradu mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca ČSSR v Turecku. O šesť dní neskôr, v posledný júnový deň, sa do Československa vrátila jeho manželka Anna. Dubčeka s platnosťou od 1. júla 1970 zaradili na funkčné miesto veľvyslanca v ústredí ministerstva zahraničných vecí v Prahe. 

V súlade s rozhodnutím predsedníctva zaslalo ministerstvo Dubčekovi dohodu o rozviazaní pracovného pomeru dňom 15. septembra 1970. Dubček ju dostal poštou až 24. septembra a aj z dôvodu spätnej platnosti ju nepodpísal. V liste vedúcemu kádrového odboru ministerstva zahraničných vecí Jaroslavovi Janouškovi, ktorý zaslal na vedomie aj ministrovi zahraničných vecí Jánovi Markovi, požiadal o zákonom stanovenú výpovednú dobu s tým, že v tomto období si zaobstará zamestnanie. 

Zároveň vyslovil poľutovanie nad prístupom ministerstva zahraničných vecí, hoci predpokladal, že tomu predchádzalo stranícke uznesenie alebo pokyn. V závere listu uviedol: „Inak prístup k rozviazaniu pracovného pomeru ma neudivuje a zrejme toto tiež nie je výnimka. Buďte bez starostí, ja o ďalšie zamestnanie obavu nemám. Nie som až taký uplakaný a roztrasený, ako sa to oficiálne o mne šíri.“

Ministerstvo zahraničných vecí na príkaz Vasila Biľaka zaslalo Dubčekovi výpoveď s okamžitou platnosťou k 27. novembru 1970 – v deň jeho narodenín. V liste uviedlo: „Vaše jednání v zastávaných funkcích bylo v rozporu ze socialistickým společenským řádem. Dále se v přůběhu Vašeho působení v za- hraničí služebně prokázalo, že pro tuto činnost nesplňujete potřebné odborné předpoklady.“

Listom z 2. decembra 1970 sa Dubček ohradil voči výpovedi a jej dôvodom: „Za obdobie výkonu funkcie veľvyslanca v Tureckej republike i po návrate na MZV som sa ničím neprevinil vo vzťahu k môjmu pracovnému úväzku a vykonával som všetky práce v súlade so záujmami ČSSR a podľa pokynov MZV. Za celé obdobie mojej práce v službách MZV som nedostal žiadnu výtku a práca ZÚ v Ankare za môjho pôsobenia bola MZV hodnotená pozitívne.“ 

Dubček nesúhlasil s tvrdením, že nemá príslušnú odbornú kvalifikáciu. Obhajoval sa vysokoškolským vzdelaním, skúsenosťami v politickej i verejnej oblasti, ale aj znením druhej pracovnej zmluvy z 10. júla 1970, ktorá pri jeho funkčnom zaradení zohľadňovala rozsah a dôležitosť funkcie, jeho odbornú a jazykovú kvalifikáciu a dosiahnuté pracovné výsledky. V liste zároveň ministerstvo zahraničných vecí informoval o svojom novom zamestnaní v podnikovom riaditeľstve Štátnych lesov v Bratislave. Pracovnoprávny vzťah s ministerstvom zahraničných vecí ukončil 3. decembra 1970 počas osobnej návštevy. 

Niekoľkomesačné pôsobenie Alexandra Dubčeka v diplomatickej funkcii veľvyslanca v Turecku predstavovalo jeden z krokov na ceste k jeho postupnému odstráneniu z politického a straníckeho života. Už samotná ponuka diplomatického pôsobenia v takých exotických destináciách, akými v tom čase boli Ghana a Turecko, slúžila na diskreditáciu Dubčeka v očiach verejnosti. 

Rovnaký cieľ sledovali aj ďalšie opatrenia normalizačného režimu – vo februári zverejnili jeho fotografiu z nástupnej audiencie, vo fraku a s cylindrom pôsobil ako „strýčko Sam“, v marci zverejnili informáciu o pozastavení jeho členstva v KSČ, v apríli mu plánovali doručiť uznesenie o odložení trestného stíhania v prípade jeho oznámenia o trestnom čine hanobenia republiky a jej predstaviteľa, v máji napokon bola zverejnená informácia o jeho údajnom vzťahu s Martou Kubišovou. 

Svojím príjemným a ľudským vystupovaním si však Alexander Dubček získal sympatie nielen tureckých diplomatov, ale aj širokej verejnosti. Svedčia o tom spomienkové podujatia, pomenovanie jednej z ankarských ulíc po Alexandrovi Dubčekovi, ale aj ďalšie aktivity slovenskej a tureckej diplomacie.

Po návrate do Československa a vylúčení z komunistickej strany bol označený za hlavného predstaviteľa pravicovooportunistických síl na Slovensku a až do decembra 1989 ho sledovali útvary Štátnej bezpečnosti. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva