Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Bezpečnosť Komentáre a názory
06. január 2021

Nová bezpečnostná stratégia

Čo sa ešte musí stať, aby sme Turecko považovali za hrozbu?

Autori našej novej bezpečnostnej stratégie niečo dôležité prehliadajú.

Čo sa ešte musí stať, aby sme Turecko považovali za hrozbu?

Foto: TASR/ Martin Baumann

Tesne pred koncom minulého roka schválila vláda dva odkladané strategické dokumenty, návrhy novej bezpečnostnej a obrannej stratégie. Parlament by o nich mal onedlho hlasovať. 

Ministri Ivan Korčok a Jaroslav Naď hovorili o úspechu a poukazovali na to, že svet sa dramaticky mení, prichádzajú nové výzvy, na ktoré musíme strategicky reagovať.

Na začiatok treba povedať, že Slovensko novú bezpečnostnú stratégiu určite potrebovalo. Tá doterajšia bola z roku 2005, čo už je naozaj dosť dávno. Ocenenie si tiež zaslúži to, že dokument naozaj reaguje na mnohé bezpečnostné výzvy novej doby, ako sú kybernetické útoky, hybridné hrozby, klimatické zmeny, zdravotné ohrozenia či nelegálna migrácia.

Ak však autori v úvode dokumentu píšu, že svet sa zmenil, stal sa menej stabilným a bezpečným, tak jeden z dôvodov tohto stavu až nepochopiteľne prehliadajú.

Ale poporiadku.

Časť bezpečnostnej stratégie s názvom Nespokojné susedstvo je venovaná nestabilným regiónom v susedstve euroatlantického priestoru, ktoré majú „priamy dopad na bezpečnosť Slovenska a jeho spojencov“.

V pasáži o východnej Európe sa spomínajú konflikty na Ukrajine a v Gruzínsku a ako hrozba je tu jasne pomenované „agresívne správanie“ Ruskej federácie. Čo je v poriadku.

Pri regióne Blízkeho a Stredného východu a severnej Afriky sa však len vágne hovorí o regionálnej rivalite či globálnom súperení bez toho, aby boli pomenovaní konkrétni aktéri a ich zodpovednosť. Nie je tam nič o Turecku, ktoré patrí k najaktívnejším hráčom a určite nezohráva pozitívnu úlohu. Aj v jeho prípade sa dá hovoriť o agresívnom správaní a významnom podiele na destabilizácii.

Francúzsky senát dokonca v novembri minulého roku prijal rezolúciu, ktorá tvrdí, že dnes je Turecko „hlavným faktorom“ destabilizácie vo východnom Stredomorí, na Blízkom a Strednom východe, na južnom Kaukaze. Rezolúcia ďalej hovorí, že to predstavuje hrozbu nielen pre bezpečnosť Francúzska, ale Európy ako celku.

Inzercia

Súčasný turecký prezident hrá vlastnú veľkú geopolitickú hru, ktorá prevrátila naruby schémy, v ktorých sme roky Turecko vnímali. Zdieľať

Autori našej bezpečnostnej stratégie však problém Turecka úplne ignorujú. V celom dokumente o ňom nie je jediná zmienka.

Ponúka sa niekoľko možných vysvetlení, ale žiadne z nich príliš neobstojí.

Možno autori dokumentu nepovažujú Turecko za takého globálneho hráča, aby im stálo za zmienku. To je však omyl. Turecko má jednu z najväčších armád na svete, druhú najpočetnejšiu v NATO. V priebehu krátkeho času sa agresívne angažovalo v Sýrii, v Líbyi, v Stredozemnom mori a v Náhornom Karabachu. Rýchlo sa zorientovalo aj v taktike hybridnej vojny. Podporuje a následne vo svojom záujme využíva milície, ktoré sa pokojne dajú označiť za džihádistov a svoj vplyv sa snaží rozširovať aj prostredníctvom podpory Hamasu a Moslimského bratstva.

Prezident Erdogan zároveň prišiel aj s novou expanzívnou ideológiou návratu k niekdajšej osmanskej veľkosti. Turecko sa dnes jednoducho cíti ako globálny hráč, strážca záujmov významnej časti islamského sveta a podľa toho sa aj správa.

Ďalším a pravdepodobnejším dôvodom, prečo autori našej bezpečnostnej stratégie nezmienili Turecko ako problém, môže byť ohľad na to, že ide o člena NATO. Teda o nášho spojenca. Problém je, že prezident Erdogan sa tak nespráva.

Turecko je dnes nevypočítateľným partnerom, ktorý záujmy svojich spojencov ignoruje. V Sýrii boli pre Erdogana väčším nepriateľom Kurdi ako Islamský štát, krajiny EÚ sa turecký prezident vôbec neštíti vydierať témou migrantov a na nejaké spojenecké vzťahy neberie ohľad ani pri spore o plyn a ropu v Stredozemnom mori.

Niežeby Turecko pred Erdoganom bolo ukážkovou demokraciou, ale aspoň sa správalo ako spojenec. Súčasný turecký prezident hrá vlastnú veľkú geopolitickú hru, ktorá prevrátila naruby schémy, v ktorých sme roky Turecko vnímali.

Pre Západ to samozrejme predstavuje problém, a nie celkom si s tým vie dať rady. Zjavne to nevedia ani autori našej bezpečnostnej stratégie. Tak to radšej opomenuli.

Tak trochu nestrategické.

Odporúčame