Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
24. december 2020

Františkán brat Filip

V bublinách máme dve možnosti: začať spolu hovoriť alebo zožierať sa

Rozhovor s františkánom Filipom Andrejom Čiernym o pandemickom advente, Ježišovi v rúšku a Láske, ktorá nie je milovaná.

V bublinách máme dve možnosti: začať spolu hovoriť alebo zožierať sa

Foto: Archív Postoja

Kňazom home-office nehrozí. Ako prežívate druhú vlnu a epidemický advent vy?

Bol som stále s ľuďmi a pri ľuďoch, to ma rozvíjalo. Po krstoch aj pohreboch chceli mnohí zrazu riešiť veci, ktoré roky zanedbávali; prišli na spoveď. Nie sú to žiadne pastoračné úspechy, ale formácia môjho srdca. Potvrdzuje sa mi, že ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné. V prvej vlne sme si pred oltár položili historický obraz Panny Márie Trnavskej, ktorá dakedy zázračne zachránila toto mesto. V druhej vlne sme tam postavili ikonu Panny Márie, Matky Ticha. Nie preto, že by Panna Mária Trnavská nezabrala, ale tá druhá vlna by sa mala niesť v znamení ticha a zostupu dovnútra.

Ktoré témy u vás posledné dni rezonujú najviac?

Že zdanie klame. Prišli k nám zase raz ku bráne bezdomovci a hovorili, že potrebujú peniaze na cestu do Majcichova, teda asi na čučo. Bolo jasné, že priorita je inde: mali úplne premočené topánky. Vzal som teda peniaze z benefičného koncertu a poďho do najbližšej obuvi. Bol som presvedčený, že predavačkám bude veľmi nepríjemné ich obsluhovať.

No jedna z nich, asi päťdesiatročná dáma s červenými nechtami, chalanov usadila a nosila im vhodné čísla a modely topánok. Kľačala im pri nohách. Potom vložila do bezdomoveckých topánok ruky a pomohla im obuť sa. Dala im pocítiť, že sú ľudia. Boli dojatí a ja s nimi. Odvtedy na ňu myslím. Žijem z toho celý advent. Aj z príbehu o inzulíne.

O inzulíne?

Dcéra jednej staručkej panej ma poprosila, aby som priniesol pre jej mamu inzulín, pretože ona je v karanténe. Keď som hľadal jej byt, ani jej najbližší sused nevedel, že už roky býva hneď vedľa neho. Inzulín som za celé doobedie nevybavil, chýbal predpis od lekára. Na to mi jej dcéra v telefóne povedala: mňa to už nezaujíma, vybavte si to s mamou. Keď zomrie, tak zomrie, je mi to jedno. A položila. Z jednoduchej poštárskej úlohy som zrazu v strede veľkého príbehu. A pýtam sa, aký je to postoj? Nie k cukrovke, ale k vlastnej mame!

Prevládajúca emócia týchto dní je často strach, o rodinu, o živobytie, o budúcnosť. Z čoho máte strach vy?

V súvislosti s koronou strach nemám, až ma to desí. (Úsmev.) No to neznamená, že sa správam nezodpovedne. Rúško nosím neustále. Písmo vraví, že v láske niet strachu. Stretávam ľudí vo vysokom veku, ktorí sú na smrť pripravení. Bol som u vdovy, ktorá tridsať rokov žije pustovníckym životom, deti ju navštevujú len málo. Nebojí sa toho, že zomrie na covid, ale že zomrie zdravá, bez svojich blízkych. Smrť je prechod do večnosti a objatie Božej náruče. Neviem si napríklad predstaviť teraz stratiť svojich rodičov. No keď sa to stane, musím si tým prejsť a chcem si tým prejsť vedome. Ako je hriechom sveta pýcha, ktorá neprijíma Svetlo, môže byť hriechom aj strach.

Mnohí hovoria, že po korone nebude už svet ani my ako predtým. Akí budeme?

Niektoré vety okolo tejto krízy sú akoby povinnou jazdou. Toto je jedna z nich. Figu. Pár mesiacov na také dielo nestačí. Keď príde vakcína, situácia v nemocniciach aj doma sa znormalizuje a budeme si klikať svoje letné dovolenky, veľmi rýchlo zabudneme. Bojím sa, že po dvoch rokoch si mnohí spomenú len na to, že odložili svadbu alebo že krstili v rúškach. Snívame o tom, aby sme sa čím skôr vrátili do vychodených, osvedčených koľají. Aj za cenu toho, že sme v nich už dávno pred pandémiou krívali a zlyhávali.

Vnímate to tak aj zo stoviek rozhovorov, ktoré absolvujete pri spovediach a duchovnom vedení?

Keby som veci videl cez optiku spovedných rozhovorov, povedal by som, že Slovensko sa obrodzuje. Okolo Vianoc prichádzajú jednoročiaci aj päťročiaci. Často s vecami, ktoré sú už dlho predkvasené. To vie byť veľmi uzdravujúce. No moja intuícia mi hovorí, že hlavný prúd ešte stále očakáva návrat do normálu. Pre mnohých veci ešte nie sú dosť vážne na to, aby nimi zatriasli.

Druhá vlna by sa mala niesť v znamení ticha a zostupu dovnútra. Zdieľať

Je teda pandémia vôbec časom na obrátenie?

Áno, je to výborný čas na reštart. Už sa niečo musí stať. Podobne ako v príbehu o cudzoložnici, keď Ježiš písal prstom do piesku. Jedni biblisti hovoria, že spisoval hriechy farizejov, ktorí chceli hádzať kamene. Iní hovoria, že tam písal o novom živote hriešnice, teda kým sa môže stať. Táto druhá možnosť sa mi pozdáva viac. Dnes každý môže začať ďalšiu kapitolu s Kristom.

Vo filme Nebo nad Berlínom vraveli, že až keď sa človek zmieri so smrťou, tak pochopí, že všetko v živote je nové. Mne sa žiada dodať, že ide o smrť hriechu a vôbec celému doterajšiemu spôsobu života. No keď máme predstavu, že zbaviť sa hriechu znamená prísť o kus osobného šťastia, zmena nemôže prísť. Potrebujeme pochopiť, že si z hriechu nemusíme kradnúť, aby sme oživili svoje suchopárne dni. Šťastie prinesie čistá cesta a sloboda v Bohu.

Tušíme, že Boh môže tieto ťažké dni premeniť na niečo dobré. Čo máme robiť my, aby sme mu vyšli v ústrety?

Nepreletieť touto skúsenosťou. „Z vlaku, ktorý ma vzďaľuje, hlboko vyklonený, mávam a mávam do času, všetkému, čo v ňom bolo. A čo vždy išlo cezo mňa, keď išlo naokolo,“ hovorí Milan Rúfus. Touto krízou máme prejsť vedome a pozrieť sa jej do očí. Už nech je koniec vytesňovania. Nenechajme veci vyhniť a nezameťme ich pod koberec.

Abraháma Boh vyzval opustiť všetko, keď mal sedemdesiatpäť rokov. V našom pomyselnom dome viery sa nemôžeme zabarikádovať. Nemôžeme povedať, že v istom momente životnej cesty máme už všetko pochopené a zmáknuté. Ide o dynamizmus všetkého dňa, dynamizmus viery. A kulisy, ktoré nám vystaval covid, to je urýchľovač častíc, obrovská potencia.

Sprevádzajú nás zúfalé večerné správy, pozitívne výsledky testov, vidíme blízkych trpieť a zdravotníkov pracovať do vyčerpania. Kde dnes vziať nádej a pokoj?

Ďalšia zo životných poučiek hovorí, že život je boj, ak nemáš zdroj. A ďalšia notoricky známa vianočná pieseň hovorí, že kráľovstvo padne, ak chýba láska. Ale čo ak dnes nanovo ide práve o oprášenie týchto notoricky známych právd? No vnímam, že aj ukotvení ľudia, kostolní ľudia, ktorých stretám, hľadajú nádej a pokoj veľmi zvláštne.

Čo tým myslíte?

Sú takí, ktorí považujú za najväčší problém to, že biskupi sa dvakrát podvolili zákazu svätých omší. Odmietajú vnímať, čo by naše búšenie na dvere znamenalo. Ako ťažko dnes svetu vysvetliť, čo je pre nás dôležité. Áno, dá sa to naformulovať pekne: máme fyzické a duševné zdravie. A aby sme mohli zápasiť o zdravie duchovné, potrebujeme my veriaci prístup k sviatostiam. No neviem pochopiť ľudí, ktorí sa v kríze upínajú na niečo čiastočné a povedľa nich ide podstata, ktorú si nevšimnú.

Čo je podstatou?

Po spovedi, v rámci ktorej sme celú uzatvorenú jeseň dávali ľuďom v spovednici hneď aj sväté prijímanie, mi jeden chlapík vraví, že on chce prijímať do úst. Odpovedám: prepáčte, je zhoršená pandemická situácia a biskupi nariadili, že prijímanie budeme dávať na ruku. Nechcem ho odbiť. Vysvetľujem, že ústami tiež robíme veľa ťažkých hriechov, tak ako rukami. Jeho odpoveď znie: buď do úst, alebo idem preč. Pýtam sa ho: vy necháte Eucharistiu tak iba preto, že nesúhlasíte so spôsobom, akým je podaná? „Áno, buď do úst, alebo nechcem.“

Inzercia

Vravím si, že asi nechápeme plnosť toho, čo prijímame a aký je to dar. Tým, že sme takto konfrontovaní, lepšie spoznám ľudí zo svojho kostola. Inak by sedeli v laviciach a ja by som hovoril vznešené slová od ambóny. Ide tak trošku aj o triedenie duchov.

Vnímate to tak, že z mnohých skôr teraz vychádzajú tí horší duchovia?

Každý deň staviame obraz svojho života. Pamätáte si komunistické mozaiky na budovách? Každý deň do nej vložíme jeden naleštený kamienok. Sú dni, keď nám kamienok úplne vypadne. Potom to vyzerá ako mozaika u nás v Leviciach na obchodnom dome Pokrok. Každá štvrtá kocka chýba. My kňazi potrebujeme najskôr zabrániť, aby kamienky vypadávali nám. A potom môžeme nabádať druhých, aby si poctivo ukladali mozaiku svojho života. No niektoré dni sú navždy stratené. Voda, čo dnes obmývala moje nohy v bratislavskom Dunaji, bude o pár dní v Budapešti.

Keď máme predstavu, že zbaviť sa hriechu znamená prísť o kus osobného šťastia, zmena nemôže prísť. Zdieľať

Čaká vás príprava vianočných kázní. Každý rok opäť „ten istý príbeh“. O akom príchode Boha budete hovoriť na Vianoce 2020?

Chcel by som povedať dačo o sile Božieho Slova a začať sebakriticky od seba. A to by som sa musel priznať, že zle využívam čas. Stále rolujem nové a nové správy a veci mi unikajú. Ľudia sa spovedajú, že trávia hodiny na mobile, a ja sa v nich vidím. Svätý František povedal, že Láska nie je milovaná. O tom by som chcel hovoriť tento rok. Ťažisko máme vždy niekde inde ako pri ňom. No Božie Slovo má veľkú moc, ním vzniká svet.

Ježiš Kristus je personifikovaná Božia múdrosť, najväčší prejav lásky Boha k nám. A toto Slovo zaznieva do slobodného priestoru. Nemusím ho zobrať, nebudem vyšľahaný bičom. Najlepšia ponuka všetkých čias sa dáva nebadane, za chrbtom sveta v maštali. Boh sa nám spolu so svojím Slovom vydáva na milosť a nemilosť, či si ho všimneme a prijmeme, alebo nie.

Dokážete vianočný príbeh každý rok znovu prežiť?

Vianočné texty som počul už toľkokrát. No tento rok som niektoré prvý raz počul zrejme naozaj. „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom.“ Triviálne texty, ktoré sa ma teraz tak dotýkajú. Cítim vďačnosť voči Bohu a cítim, ako rád žijem. Nie preto, že by som mohol kvôli korone zomrieť. Ale začínam chápať plnosť života. My nejdeme do ničoty. Prichádza svetlo do tmy.

Je tu aj mnoho povrchnosti a vyprázdnenosti. V uzavretých bublinách na to prichádzame, narážame na seba. Máme len dve možnosti, začať spolu hovoriť alebo sa začať zožierať. Ale už nemôžeme byť indiferentní. S vnútornou pravdou musíme ísť von.

Svätá rodina nám môže pripadať vzdialene: tehotná panna, adoptívny otec, manželstvo netelesnej lásky, dieťa – Boh. V čom sú nám podobní?

V neistote. Ani Márii a Jozefovi nič nebolo jasné. No postupne od Boha a vďaka Bohu pochopili, ako to myslí. A dokázali v tom byť vytrvalí a verní. Panna Mária má od začiatku protiotázky. Jozef má také pochybnosti o tom, koho si vybral, že chce Máriu poslať preč. To zažívame aj my. Nič nebolo tak, ako si to Jozef predstavoval. Ani Máriu anjel nesprevádzal: odišiel od nej a nič jej ako Boží posol ďalej neuľahčoval. Chudoba, extrémne vylúčenie, útek, pochybnosti, vnútorné zápasy. Aj preto sa v tomto obraze dokážeme nájsť všetci.

Budúci rok je rokom svätého Jozefa. Myslím, že má čo povedať aj o dnešnej mužnosti: svojou spravodlivosťou, čistotou, zdržanlivosťou aj svojou charakternosťou a miernosťou.

Adventné zamyslenia nám ponúkli myšlienku, že Vianoce nie sú udalosť, ale osoba. Sú stretnutím, po ktorom sa všetko zmení. Ale kde môžeme stretnúť dieťa Ježiša počas pandémie?

Vo svojom vnútri. To znie trošku tuctovo, ale keď sa človek pýta túto otázku, má k stretnutiu blízko. Možno na mieste a v čase, kde to najmenej čaká. Cítiť sa pod psa a aj tak stále hľadať znamená prejsť polovicu cesty. Boh je majestátny a svojou prítomnosťou objíme akýkoľvek hriech, neodpustenie, krivdu, bolesť. To všetko sa utopí v mori Božej prítomnosti. Kto to zažije, tomu už nikto nenahovorí, že je to lacný sebaklam.

Ako to môže vyzerať prakticky? Do chrámov sa možno nezmestíme či kvôli karanténe nedostaneme a na online omše či tichú modlitbu sa mnohí budeme sústrediť len ťažko.

Prvým krokom je nežiť iba sám sebe. V koronakríze je veľa nenaplnenia a bolesti. Ak môžeme, pomôžme. Zároveň platí, že veľa ľudí chce pomáhať charite, dobrovoľníčiť. No aj to môže byť pasca, ak je to zase krok smerom von, nie dovnútra. Možno nás doma niekto potrebuje a čaká, že umyjeme riady, ktoré sme celý rok neumyli. Čo ak deti túžia zahrať sa s otcom aspoň raz spoločenskú hru? V mnohých rodinách je táto sféra nenaplnená a popri tom má mať prvé miesto. Túžba dať niečo zo seba človeka približuje do duchovných sfér. Ak je to úprimné, je to dobré vykročenie smerom k magickej Božej hĺbke.

Okolnosti nikdy neboli priaznivejšie naklonené tomu, aby sme začali žiť niečo radikálne nové. Zdieľať

Mnohí očakávame podporu, povzbudenie, pokoj a nádej práve od vás, kňazov a rehoľníkov. Neťaží vás toto očakávanie?

Áno, mnohé rozhovory si žiadajú veľa počúvania a niekedy by som radšej hádzal štrk do miešačky. No je to výzva pre nás kňazov, každý deň nanovo vystavať svoju dušu. Sýtiť sa dobrými textami, obrazmi, slovami. Žiť presvedčením, že aj keby bola situácia vonku desaťkrát horšia, chceme žiť pravdu a lásku, byť živým argumentom Ježiša v tomto svete. Keď sa prihovárame k ľuďom, toto má hovoriť celá naša bytosť. A platí to aj pre laikov, ktorí majú ten istý krst. Okolnosti nikdy neboli priaznivejšie naklonené tomu, aby sme začali žiť niečo radikálne nové.

Myslíte, že ak by Pán prišiel druhý raz teraz, prišiel by v rúšku?

Jeho druhé meno je láska, určite by prišiel v rúšku. Sám by ho nepotreboval, ale nosil by ho zo solidarity. A dajako intuitívne vnímam, že by sa stala podobná vec ako vtedy pri reči na hore. Kristus by tak ako vždy v príbehoch hovoril pravdy o Bohu, o svete a o ľuďoch. A potom by dodal: „Aby ste vedeli, že moje slová nestoja na vode, zbavujem vás všetkých tejto hnusoby,“ ako hovorí istý nemenovaný premiér.

„Žite slobodne, pretože ja som prišiel, aby ste mali plnosť a aby ste ju mali v hojnosti.“ To by bolo znamením pre tento svet, že on je Cesta, Pravda a Život. To vlastne aj je nepretržitým znamením od čias Ježišovho prvého príchodu. Sme teda takto bohatí, rúška sú oproti tomu iba nepatrný detail. Každý sme teda BOHaTY, ako som to nedávno videl na jednej nástenke u hľadajúcich ľudí.

Odporúčame