Na Štedrý deň v roku 1938 sa v kostole v Šuranoch zhromaždili veriaci pri bohoslužbe. Po jej skončení zaspievali hymnickú pieseň Hej, Slováci, ktorá sa o niekoľko mesiacov neskôr stala hymnou samostatného slovenského štátu.

Nebolo by to nič výnimočné, nebyť jedného faktu. Šurany už vtedy patrili pod Maďarsko. Dostali sa tam po Viedenskej arbitráži z novembra 1938. Napriek tomu, že 95 percent obyvateľov tvorili Slováci.

Šuriansky výbežok, kde žilo mnoho Slovákov, bol len dôkazom, ako ťažko sa dalo spravodlivo rozdeľovať územie na pohraničí podľa národnostného kľúča. Isté je len jedno, že pri Viedenskej arbitráži mali prevahu Maďari, pretože sa za nich postavili Taliani a napokon aj Nemci. Tieto dva štáty v tom čase už pomaly bez zasahovania Francúzska či Veľkej Británie kreslili nové hranice v strednej Európe. Udalosti nasledujúceho roka 1939 to mali len potvrdiť.

Miestni veriaci zaspievali hymnickú pieseň ako prejav vzdoru. Pred Vianocami v roku 1938 zorganizovala päťpercentná menšina Maďarov v tejto veľkej slovenskej obci deputáciu do Budapešti, kde žiadali zachovanie Šurian v Maďarsku, s čím vystúpili aj v štátnom rozhlase. Niekoľko týždňov po pripojení južného pohraničia k Maďarsku sa totiž medzi ľuďmi šírili reči, že sa niektoré územia vrátia späť do Česko-Slovenska.

Keď sa dopoludnia na sviatok Božieho narodenia zišli veriaci v kostole opäť, miestny kňaz spustil kázeň v maďarčine. Reakciou bolo, že veriaci opustili kostol ešte pred skončením bohoslužby. Ďalšia bohoslužba už bola v slovenčine a po jej skončení vznikli pred kostolom slovné potýčky medzi miestnymi Slovákmi a Maďarmi.

Ozvala sa streľba prítomných žandárov. Zásah dostala do brucha 17-ročná Mária Kokošová a krátko nato skonala. Potom nasledovali vyšetrovania piatich desiatok občanov spojené s bitím, čo bola vlastne forma trestu za vyjadrenie vzdoru.

Rozrieďovanie ako nástroj proti menšinám

Podobných prípadov tvrdých policajných vyšetrovaní na území donedávna patriaceho Česko-Slovensku boli desiatky a proti obyvateľom slovenskej národnosti sa viedli s úmyslom zastrašovania. Pritom najskôr si v Budapešti mysleli, že Slováci sa do niekdajšieho spoločného štátu ochotne vrátia.

Mnohí Maďari aj 20 rokov po zániku Uhorska pokladali Slovákov za svojich a predpokladali, že je len otázkou času, kedy sa polepšia a uznajú nevyhnutnosť prijatia maďarčiny. Budapeštiansky rozhlas vysielal relácie, kde vyzýval Slovákov, aby ostali, lebo pôvodom a dejinami patria do Maďarska, Čechom odkazoval, aby sa pratali.

Zdroj: Wikimedia.org

Keď Slováci zostávali tvrdošijní, museli sa pobrať aj oni. Maďari ich obviňovali, že sa za dvadsať rokov „počeštili“. Keďže príchodom aktívnych „počeštených“ Slovákov po Viedenskej arbitráži sa začali aktivizovať aj dávnejšie usídlení Slováci vo vnútrozemí, nebezpečenstvo spoločného postupu vláda potláčala obviňovaním iniciátorov týchto stykov z protištátnych panslavistických sprisahaní proti celistvosti veľkého Maďarska.

Na niektorých miestach vytvárali Slováci ucelené enklávy, a preto vláda oprášila pôvodnú československú myšlienku zrieďovania budovaním kolonistických poľnohospodárskych osád, napríklad v oblasti Palárikova a Senca. Kolonistov, ktorí sem prišli v časoch Československej republiky a ktorí si svoje polia kúpili, maďarská vláda jednoducho vyháňala.

Do určitej miery išlo o revanš. Bolo zrejmé, že pri vzniku Československa v roku 1918 boli povojnové víťazné veľmoci k novému štátu veľkorysé. A tak sa dostali pod kontrolu Prahy územia na juhu Slovenska, kde boli vo väčšine Maďari. Nepriaznivá východisková situácia sa mala zvrátiť rozrieďovaním maďarskej populácie slovenskými a českými kolonistami.

Postup maďarskej vlády po novembri 1938, hoci tvrdší, bol v podstate ten istý. Kým predtým sa sledovalo zníženie podielu maďarského obyvateľstva, teraz sa mal potlačiť podiel slovenského a českého.

Po arbitráži boli v Maďarsku stovky tisíc Slovákov

Do akých pomerov dostalo národnostné menšiny v nových štátoch rozdelenie monarchie? Sčítanie v roku 1920 ukázalo, že v Maďarsku ostalo 142-tisíc občanov slovenskej národnosti, o desať rokov ich už bolo iba 104-tisíc. Postavenie tejto menšiny dobre ilustruje situácia v školstve.

Zákon o menšinovom školstve bol veľkorysý, zriaďoval tri typy štátnych národnostných škôl. V prvom z nich sa vyučovalo plnohodnotne v materinskom jazyku, s maďarčinou ako povinným predmetom. V druhom sa v materinskom jazyku vyučovali prírodopis, fyzika, chémia, ekonómia, po maďarsky dejepis, zemepis, občianska náuka. V treťom druhu bola úplným vyučovacím jazykom maďarčina, v materinskom jazyku bolo len zvládnutie základného písania a čítania a náboženstvo v prvých ročníkoch.

Slováci nemali v Maďarsku ani jednu školu prvého typu, 94 percent všetkých škôl bolo tretieho typu. Znamenalo to, že slovenčina sa na školách v Maďarsku vyučovala v drvivej väčšine prípadov len niekoľko hodín týždenne.

Preto nie div, že počet Slovákov klesal. Po obsadení južných území maďarská vláda drasticky siahla na slovenské školy, ktoré prebrala z Československa. Ostali len dve slovenské gymnáziá v Šuranoch a Košiciach.

Ďalšie sčítanie obyvateľstva sa uskutočnilo v roku 1939 na odtrhnutých územiach. Úrady napočítali 124-tisíc Slovákov, hoci slovenské čísla spred Viedenskej arbitráže boli omnoho vyššie. Kam sa podeli chýbajúci Slováci?

Odpoveď poskytuje na konkrétnych príkladoch pedagóg a neskôr politik Emanuel Böhm z oblasti Košíc, kde žil. Obyvateľov často ani neinformovali, že ide o sčítanie, jednoducho sa ich komisári opýtali, či vedia po maďarsky. A keď si to ľudia uvedomovali, odpoveď bola verejná – priznanie sa k slovenskej národnosti mohlo znamenať napríklad postihy v školách, stratu zamestnania.

Celoštátne sčítanie v roku 1941 zistilo na území zväčšeného Maďarska spolu 269-tisíc Slovákov. Böhm si dal so spolupracovníkmi prácu a tri roky návštevami po celom Maďarsku osobne zisťoval výskyt Slovákov. Napočítali ich 405-tisíc v predarbitrážnom Maďarsku a ďalších 345-tisíc na pripojených územiach.

Keďže výsledné číslo 750-tisíc je niekoľkonásobne vyššie, ako uvádzajú oficiálne štatistiky, Böhm asi hľadal týchto Slovákov veľmi zanietene. Zvážiac však zjavnú zaujatosť komisárov pri oficiálnych zisťovaniach a nezriedkavú poddajnosť Slovákov, ktorí viac šomrali doma, ako otvorene vystupovali na verejnosti, možno s určitosťou povedať, že oficiálne maďarské vládne štatistiky boli hlboko podhodnotené.

Pomaďarčovanie už nebolo také jednoduché

Vystupovanie Slovákov na odtrhnutých územiach bolo iné ako vo vnútrozemí. Böhm potvrdzuje, že verejná mienka v Maďarsku bola deformovaná, preto obsadzujúci ozbrojenci boli prekvapení, že ich obyvateľstvo všeobecne nevíta ako osloboditeľov.

Slováci mlčali, Maďari sa tešili, ale radosť ochladla, keď zistili, že im klesá životná úroveň. Aby ju budapeštianska vláda ako-tak udržala, musela prijímať dodatočné opatrenia. Napríklad keď sa zistilo, že úradníkom z odtrhnutých území aj po prepočítaní miezd na maďarskú menu v upravenom kurze predsa vychádzajú vyššie sadzby ako úradníkom z predarbitrážneho Maďarska, vláda bola prinútená zvýšiť platy úradníkov vo vnútrozemí na tú istú úroveň. Proti poklesu životnej úrovne protestovali Maďari na obsadenom území a stávalo sa, že si želali návrat do predarbitrážnych pomerov.

Ako vidieť, postavenie slovenskej menšiny v Maďarsku sa neveľmi posunulo od uhorskej minulosti a obdobia maďarizácie. Budapešť síce mala vyspelejšie zákony, ako napríklad v školstve, ale tie sa podobne ako dakedy národnostný zákon nedodržiavali. Prístup sa po dvadsiatich rokoch od zániku veľmi nezmenil.

Stále tu bola snaha priviesť Slovákov na správnu cestu pomaďarčenia. Východisko však už bolo tentoraz iné. Slováci na zabratých územiach z Československa povyrástli a nabrali sebavedomie. Dokázali sa búriť. Za hranicou bol malý slovenský štát, ku ktorému mohli vzhliadať. V Budapešti sedel vyslanec tohto štátu, ktorý toho síce nemohol veľa vybaviť, ale domáca vláda ho rešpektovala.

Šachová partia vojnového Slovenska a Maďarska

Slovenská vláda postavila menšinovú politiku na princípe reciprocity. V Slovenskom štáte ostala 60-tisícová maďarská menšina, ktorá mala vlastnú politickú stranu a jedného poslanca v sneme. Základné školstvo ostalo Maďarom zachované, stredné školy sa zredukovali.

Maďari vydávali vlastné tlačoviny a mali národnostné spolky. Násilnosti známe z Maďarska sa na menšine nepáchali. Odpor voči Maďarom však bol všeobecne rozšírený, preto nemožno očakávať, že Slováci by sa správali takto veľkoryso, keby vnútornou politikou nesledovali dosiahnutie podobných práv pre krajanov za južnou hranicou.

V Maďarsku mali Slováci tiež svoje noviny, spolky a politické zastúpenie v Strane slovenskej národnej jednoty. Tá však nemala v maďarskom parlamente zastúpenie, hoci za ňou stála proporcionálne početnejšia národnostná menšina, ako to bolo na Slovensku. Predsedom tejto strany sa stal Emanuel Böhm. Práve na ňom je zaujímavé ukázať, ako fungoval systém vyvažovaného napätia.

Böhma povolali v novembri 1941 do armády a mali ho poslať s plukom pozostávajúcim z príslušníkov nemaďarských národov na front do Ruska, kde už vtedy Maďarsko viedlo vojnu. Zámer maďarskej vlády bol zrejmý – zbaviť sa politicky nepohodlného človeka.

Böhm neváhal, napísal list slovenskému ministrovi obrany Ferdinandovi Čatlošovi, aby rovnako povolali na front jeho partnera za severnou hranicou – predsedu Maďarskej strany a poslanca Jánosa Esterházyho. Slovensko tiež viedlo vojnu v Sovietskom zväze, minister Čatloš takúto možnosť mal.

Čatloš povolal Esterházyho do slovenskej armády. Ten neváhal, nasadol do auta a ohlásil sa v Budapešti u maďarského ministra vojny Károlyho Bartha. Na jeho výzvu Böhma na východný front neposlali a mohol ďalej pôsobiť vo svojich civilných funkciách. Doma ostal aj Esterházy.

Na tomto príklade vidieť, že bratislavská a budapeštianska vláda sa držali navzájom v šachu. Prvá sa nádejala, že sa jej vrátia predviedenské územia, druhá mala apetít na celé Slovensko. Hralo sa na šachovnici, kde bol rozhodcom Hitler. I preto boli Bratislava a Budapešť k nemeckému hegemónovi také ústretové, ústupkami Berlínu sa snažili získať výhodu.

Mat nakoniec dostali obe reprezentácie. Samostatné Slovensko zaniklo, Maďarsko prehralo s Nemeckom vojnu a hranica sa vrátila na predviedenskú úroveň. Po roku 1945 sa tak mohol spustiť nový revanš, tentoraz namierený na československých Maďarov.