Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
25. september 2020

Drogy a závislosti

Bol som ochotný spraviť čokoľvek, len aby som nemusel byť doma

Peter Lackovič si v mladosti prešiel tvrdými drogami. Vďaka komunite Cenacolo je dnes z neho šťastný manžel a budúci otec.

Bol som ochotný spraviť čokoľvek, len aby som nemusel byť doma

Foto: Andrej Lojan

Peter Lackovič má za sebou búrlivé detstvo a mladosť. Napäté vzťahy v rodine ho priviedli až k závislosti od drog a automatov. Skončil na ulici a chcel si siahnuť na život. Vďaka sestre získal kontakt na človeka zo slovenskej komunity Cenacolo, ktorá sa venuje závislým. V komunite strávil tri roky. Dnes je členom kresťanského spoločenstva, oženil sa a s manželkou o pár mesiacov čakajú svoje prvé dieťa. Aká bola jeho cesta k viere, Bohu, odpusteniu a znovuobjaveniu vlastnej hodnoty?

Z akej rodiny pochádzate?

Som z klasickej veriacej rodiny, ktorá spoločne chodievala v nedeľu do kostola. Keď sme sa z neho vrátili, tak sa začala nedeľná domáca klasika. Keď bola polievka málo slaná, už sa búchalo po stole. Ocino bol dosť temperamentný a my sme to ticho znášali. Ale potom sa vám to celé premieľa v hlave – v kostole počúvate o láske a odpustení a doma zažívate niečo iné.

Vnímali ste už ako dieťa rozpor medzi tým, ako by to malo byť a aká je realita?

Jasné, to bol totálny kontrast. Veľmi ma to od viery odradilo. Najprv som ako chalan aj miništroval a kostolník nás pritom často skúšal, či vieme latinské názvy všetkých liturgických predmetov. Keď to začal skúšať na mne, tak som miništrovanie nechal. Postupne som začal chodiť za kostol a už sa to celé rozbehlo.

Nenašiel sa nikto, kto by vám ukázal dobrý príklad?

Do mňa sa veľmi vštepilo najmä to, čo sme mali doma. Hádky, bitky a tieto veci. Potom vám môže hovoriť, kto chce, čo chce o láske a odpustení. Ako malé dieťa to proste neprijmete, lebo denne žijete v inom prostredí. 

Ako sa to začalo s drogami?

Veľmi jednoducho. Ak máte doma nepríjemné prostredie, tak v ňom trávite čo najmenej času. Môj ocino pracoval na zmeny, takže som mal presný harmonogram, kedy bude doma. Vtedy som zdrhal, aby som sa s ním nestretol. A keď ste poobede vonku, tak čo budete robiť? Hľadáte si nejakých ľudí, s ktorými by ste mohli byť. Normálne decká v takom čase vonku nebývajú, nemajú dôvod utekať z domu.

Otec si nevšimol, že vždy, keď je doma, vy tam nie ste?

Otec sa ma len pýtal, čo bolo v škole, a keď bolo dobre, tak bolo dobre. Keď bolo zle, tak bola bitka. Pamätám si situáciu, keď som mu v dvanástich ukradol auto. Spolu s kamarátom sme chceli utiecť z domu. Išli sme chvíľu po normálnej ceste, potom odbočili na poľnú, prerazili podvozok a vleteli do kopy stavebného odpadu. Keď sa na to prišlo, tak sa ocino neopýtal, prečo som to urobil. Teda najprv ma zbil a potom sa pýtal. Povedal som mu, čo je ten dôvod. Vtedy mi prvýkrát povedal, že ak sa mi doma nepáči, tak mám vypadnúť.

Vy ste si to vtedy interpretovali tak, že vás doma nechcú?

Nechcel som ísť preč. Chcel som sa obesiť, ale bál som sa. Sedel som už na čerešni s povrazom okolo hrdla. Bolo to strašné. Ani neviem, koľko som tam sedel, či hodinu, alebo päť. Bál som sa však, čo bude potom.

V širšej rodine ste nenašli oporu a pomoc?

Bol som v tom úplne sám. Zoberte si, že ste v stave, keď sa chcete obesiť. Nemôžete o tom nikomu povedať. Keď poviete otcovi, že chcete utiecť z domu, on vám povie, aby ste išli. A na ďalší deň máte ísť normálne do školy a podávať výsledky. Boli to strašné tlaky.

Ani v škole ste nenašli pomoc? Nejaká učiteľka alebo školská psychologička?

Nie. Aj v škole som mal iba problémy. Stalo sa, že tam raz zhorela avia. Keďže ja som bol ten typ, čo zvykol robiť podobné hlúposti, vina sa zviezla na mňa. Vtedy nás v škole zobrali policajti, bez rodičov či zákonného zástupcu, a strašne nás tam dusili, aby sme sa priznali. Trvalo to celé vyučovanie, možno aj päť hodín.

Ako do tejto situácie vstúpili drogy?

Ako som hovoril, zostával som čoraz dlhšie vonku a tam zostávajú len tí, čo majú podobné problémy. Oni už všetci boli v tom. Raz tak po mňa prišiel kamarát, či s ním nepôjdem za frajerkou do druhej dediny. Po ceste sa ma pýtal, či si dám. Bol som ochotný spraviť čokoľvek, len aby som nemusel byť doma. Kedykoľvek som niečo rozbil alebo niekoho zbil, bol to protest a útek. Potreboval som si zamestnať hlavu a vyčistiť ju od myšlienok na bolesť a smútok.

Kedy ste si uvedomili, že ste do toho už padli?

Bolo to dosť rýchle. Keď som mal pätnásť, tak už som doma kradol peniaze. Samozrejme, väčšinou sa na to prišlo. Potom sa zisťovalo prečo. Počul som svoju sestru, ako mame žaluje, že so susedom fajčím trávu. Bol som hore na poschodí a ony boli dolu v jedálni. Načúval som, čo sa deje, a čakal, čo z toho bude. Sedel som v obývačke a pozeral telku. Prišiel ocino a neprepol ju, ako mal vo zvyku. Už som vedel, že bude zle. Začal mi vyčítať, že chodíme do baru, že tam fajčíme trávu a tak ďalej. Ja som to, samozrejme, poprel. Ráno to však pokračovalo, ocino sa rozčúlil, búchal po stole a povedal, že ak sa to bude opakovať, tak si ma na rohu počká a zastrelí ma. Vraj si radšej odsedí dvadsať rokov, akoby mal mať syna feťáka. Vtedy som s tým asi na dva mesiace prestal. Naozaj som sa zľakol. 

Ako situáciu vnímali vaši súrodenci?

Najstarší brat doteraz hovorí, že vždy, keď dostal bitku, vedel za čo. Sestra mala podobne ako ja rôzne depresívne myšlienky. V osemnástich odišla do Nemecka, bola tam niekoľko rokov, potom sa vrátila a založila si rodinu. Druhá sestra zas bola veľmi uzatvorená, stále sa len učila. Mala taký svoj svet.

Kedy prišiel ten moment, že ste si uvedomili svoju závislosť?

Zvykne sa hovoriť, že je to vtedy, keď môžete prestať, ale nechcete. To je prvý príznak. V tom čase som bol ešte len na tráve. Nie je to o fyzickej potrebe, človek to vyhľadáva, lebo je to preňho lepšia realita. Ten zlom je, keď sám sebe povie, že je to nahovno, ale aj tak ide do toho.

Spomínali ste, že ste začali trávou. Potom prišlo niečo tvrdšie?

To sa vyvinulo tak prirodzene. Kradol som, prišlo sa na to, začali sa problémy. Sused prišiel s nápadom, aby sme si zohnali prachy, nakúpili trávu, polovicu vyfajčili a polovicu predali. Tak som začal predávať. To sa tiež rozbehlo veľmi rýchlo. Keď som mal pätnásť rokov, točil som už také prachy, aké môj tato v robote. A popri tom som stretol ďalších ľudí. Najprv som na nich pozeral ako na feťákov, ale hrávali sme spolu futbal. Keď mi vtedy niečo ponúkali, vždy som povedal nie. Postupom času som si povedal, že to vyskúšam. Videl som, že všetci na tom fičia a hoci sú feťáci, tak sú normálni, majú také problémy ako ja.

Nevedeli ste v tom čase odhadnúť následky?

Vtedy sme boli všetci v začiatkoch, rozbehlo sa to až neskôr. Najhoršie to bolo, keď som mal takých osemnásť rokov. V tom čase som mal frajerku, ktorá bola do mňa veľmi zaľúbená. U nich doma som videl, že rodina môže fungovať aj normálne. Doteraz som nepochopil, prečo ma medzi seba prijali. Boli totiž z tej istej dediny. Vedeli, že som díler a že fetujem. Mám na čas strávený u nich pekné spomienky. Priateľka však po dvoch rokoch prišla na to, že sa to so mnou jednoducho nedá, a tak to ukončila.

Takže hoci sa vám normálny život páčil, nevedeli ste už z toho kolotoča von?

To sa už nedalo. Ja som jej niekoľkokrát sľúbil, že prestanem, a myslel som to od srdca. Zahodil som aj telefón a vynadal všetkým, ktorí za mnou chodili a pýtali drogy. Viete, keď sme išli niekam von do baru, tak sa pri mne do hodiny pristavilo pätnásť ľudí, či niečo pre nich nemám. Neskôr po rozchode mi veľmi chýbalo to dobré a pekné, čo som u nich zažil.

Dá sa povedať, že vás rozchod ešte viac položil?

Úplne ma to položilo, lebo som si uvedomil, že som na dne a neviem s tým nič robiť. Skúšal som nevychádzať z domu, vyhýbať sa čo najviac ľuďom. Celé dni som hral hry na počítači. Mama za mnou chodila s lajstrom kontaktov, aby som si vybral psychiatra, ktorý by mi pomohol. Ja som bol presvedčený, že nie som psychicky chorý, ale že ma niečo vnútri bolí.

Spomínate si na nejaký konkrétny moment, ktorý bol pre vás veľmi ťažký? 

Najhoršie bolo, keď som raz nadránom prišiel z herne domov a mal som ísť do roboty. Kamarát ma doviezol pred dom s tým, že sa len prezlečiem a ideme. Vtedy som si povedal, že som úplne blbý, keď v robote zarobím množstvo peňazí a vzápätí idem do herne, kde prehrám svoje peniaze, kamarátove peniaze aj peniaze svojich rodičov. Začal som premýšľať, prečo vôbec chodím do práce. Díval som sa na náš dom a povedal si, že tam už nikdy nevkročím. Keď som videl utrápené tváre svojich rodičov, ako ma moja mama celú noc zo strachu čaká pri okne, tak som si povedal, že keď už ničím život sebe, tak nebudem ešte ubližovať aj im.

Kam ste potom išli?

Išiel som na cintorín, ktorý bol oproti nášmu domu, tam som si sadol a prezeral mobil, aby som našiel nejaký kontakt, komu by som mohol zavolať. Mal som tam tisíc čísel, ktoré mi volali, keď potrebovali trávu alebo piko, ale nikoho, komu by som sa mohol ozvať. Bol som úplne sám.

Kde ste sa teda pokúšali nájsť pomoc?

Nikde. Ja som nemal silu hľadať pomoc. Najprv som spával na cintoríne. Premýšľal som, sediac na múriku, kde ma jedného dňa zakopú a kto mi príde na pohreb. Či sa moji rodičia potešia, že už majú pokoj, alebo budú plakať. Boli to veľmi ťažké chvíle. Chcel som sa aj zastreliť. Na ničom mi už nezáležalo.

Inzercia

Čo vás presvedčilo nevzdať to?

Nejako mi došlo, že ak je to teraz zlé, tak potom to bude ešte horšie. Mrzelo ma, že tu za sebou nezanechám nič pekné. Neveril som takým rečiam, že po smrti je len koniec a tma. Napriek tomu, že som bol totálne proti náboženstvu a Cirkvi, vedel som, že život len tak neskončí. Zavolal som teda svojej sestre, že som na dne a potrebujem pomoc. Povedala mi, že jasné, že ona to vie. Dala mi číslo na zástupcu komunity Cenacolo na Slovensku.

Aké bolo vaše prvé stretnutie s komunitou?

Do telefónu som tomu pánovi povedal, že mám nejaký životný problém, a on sa ma pýtal aký. Takto sme sa chvíľu doťahovali, až sa ma opýtal: „Čo si feťáčik?" Tak som povedal, že áno, že som trošku prefetovaný, a on mi povedal, aby som v piatok prišiel do Piešťan. So sestrou sme tam prišli okolo ôsmej večer. Videl som tam len samých starších ľudí, tak hovorím sestre, že sme tu zle. Tu nikto nefetuje. Sestra ma prehovorila, aby sme vydržali, že pôjdeme a uvidíme. Na poschodí boli v takej miestnosti rozostavané stoličky do kruhu, repráky, v strede stolček so sviečkou. Keď sme vošli, akurát sa všetci postavili a začali sa modliť. Hovoril som si: Ty si taký idiot, fetuješ, chceš sa zabiť a ešte si sa dostal aj do sekty. (Smiech.)

Ako to stretnutie pokračovalo?

Keď začali rozprávať, pochopil som, že to nie sú feťáci, ale rodičia feťákov. Počúval som ich príbehy s otvorenými ústami. Jeden otec tam hovoril o synovi, ktorý je už dva roky na ulici a on naňho vždy ráno, keď ide do roboty, pozerá. Všetci tam rozprávali, ako hľadajú pomoc pre svojich chalanov. Potom dali mikrofón aj mne. Porozprával som im o sebe, že som feťák a chcem sa zabiť. Nezdalo sa, že by to na nich urobilo nejaký dojem. Povedali mi, že keď chcem pomoc, mám sa dať ostrihať a o týždeň prísť zas spolu s rodičmi.

Zasiahlo vás v ten večer niečo?

Keď sa to celé skončilo, prišla za mnou taká pani a objala ma. Odkedy sa so mnou rozišla priateľka, tak ma nikto nepostískal. Premýšľal som, prečo ma táto cudzia žena objíma. Cítil som, že mi chce dobre. Že možno vôbec nevie, ako mi má pomôcť, ale chcela mi nejako prejaviť blízkosť. Bolo to pre mňa veľmi silné.

Koľkokrát ste tam takto museli ísť?

Dvakrát som tam bol so sestrou a tretíkrát už s našimi. Povedal som im, že chcem so sebou niečo robiť, že som sa stretol s ľuďmi, ktorí mi chcú pomôcť, a že sme sa tam modlili. Keď mama počula, že sa tam modlili, tak bola hneď nadšená. Otec bol skôr skeptický. Vraj mi dal už veľa šancí a že on so mnou nepôjde. Vtedy som mu vyhodil na oči, že je to aj jeho vina, že som takto dopadol. 

Máte teraz spätne pocit, že si to v tom čase váš otec už uvedomoval?

Myslím, že nie. Preňho bolo také správanie normálne. Mne to tiež došlo až neskôr, keď mi mama rozprávala, akých mal otec rodičov a ako bol vychovávaný. Bolo to drsné, to by som nechcel zažiť. On nemal nič pekné, čo by si mohol z domu do rodiny odniesť.

Nastúpili ste teda do slovenského domu komunity v Kráľovej pri Senci. Aké to tam bolo?

Dnes už to funguje trochu inak. Aj komunita sa prispôsobuje dobe. Feťákov je dnes už pomenej, skôr rastú závislosti na mobile a internete. S takými je ešte ťažšie pracovať, pretože feťák si aspoň uvedomuje, že je na dne. Dnes je na mobile každý a závislosť sa tam odhaľuje ťažšie.

Aké to bolo, keď ste tam prišli vy?

Zdalo sa mi to parádne, všetci tam boli vysmiati a povzbudzovali ma. Mal som takého anjela strážneho, bol to chalan, ktorého mi pridelili, aby bol so mnou 24 hodín. Práce tam bolo veľa, stále sme niečo robili, tak človek nestíhal premýšľať nad hlúposťami. Prvý mesiac bol skôr taký zážitkový. Keď mi dali papier, aby som sa naučil po taliansky nejaké modlitby, tak som im ho hneď vrátil.

Neboli ste v pokušení vzdať to a odísť?

Asi po troch mesiacoch od príchodu do komunity som sa cítil natoľko dobre, že som chcel ísť domov. Pol roka som bol čistý, chcel som si hneď nájsť prácu a založiť rodinu. Jeden chalan ma najprv prehováral, že je to skoro, ale potom mi vrátil doklady a naložil ma do auta. On išiel do Piešťan a povedal, že po ceste ma vyhodí. Vysadil ma v Trnave priamo na mieste, kde sme chodili na trávu. Hovorí mi: Tu si môžeš vystúpiť a keby niečo, zavolaj mi. Hovoril som mu, aby ma tam nevykladal, ale on mi odpovedal, že tu som medzi svojimi. Vystúpil som z auta a utekal, pretože som nechcel nikoho stretnúť. Zastavil som sa až v kostole.

Ako dlho ste boli takto vonku, kým ste opäť kontaktovali niekoho z komunity?

Asi tri hodiny. (Smiech.)

Ako sa vám podarilo prekonať odpor voči viere a náboženstvu?

Človek si zvykne, že príde do kaplnky a ničomu nerozumie. Už mi to nepripadalo ako sekta, ale len ako skupina týpkov, čo sa modlia po taliansky. Bolo mi to jedno. Neviem, kedy presne sa môj postoj začal meniť, ale vždy, keď som prišiel do kaplnky, tak som si kľakol na kolená a plakal som. Strašne som sa hanbil, lebo som to nevedel ovládať. Pýtal som sa starších chalanov, čo boli v komunite dlhšie, o čo ide. Oni mi povedali, že či tomu verím, alebo nie, tak som pred Bohom a ožíva mi srdce. To, čo som v ňom mal, muselo ísť nejakým spôsobom von.

Aký čas ste strávili v komunite a kedy ste nadobudli presvedčenie, že teraz už naozaj môžete odísť?

Približne tri roky, istý čas som bol aj v Poľsku. Tam som im povedal, že by som chcel ísť domov. Na Slovensku mi však povedali, že ešte potrebujú, aby som chvíľku zostal. Spolu s našimi sme totiž pomáhali ďalším chalanom a pripravovali ich na vstup.

Aj vaši rodičia začali s komunitou intenzívne spolupracovať?

Oni sa veľmi obrátili. Komunita môjho tatka zmenila ešte viac ako mňa. Teraz, keď ho vidím s vnukmi, tak je to celkom iné. Momentálne prerábame s manželkou dom a otcovi som hovoril, že ich izby sú už hotové a môžu sa konečne v pokoji vyspať. Prišiel za mnou a vyobjímal ma. Toto nikdy predtým neurobil. Vidím, že má taký pokoj v očiach a nie je už taký výbušný ako kedysi.

Aké pocity ste prežívali po odchode z komunity? Mali ste z niečoho obavy? 

Povedal by som, že som z komunity odchádzal ako nový človek. Videl som sám na sebe, že som sa zmenil. Mal som nádej, že môj život bude lepší a kvalitnejší. Mal som istotu, že keď sa budem držať Boha, nič zlé sa nemôže stať. Chcel som si založiť rodinu, ale nevedel som, kde hľadať veriacu ženu, ktorá by ma prijala takého, aký som, aj s mojou minulosťou. Začal som chodiť do spoločenstva a potom to už išlo. Tam som sa dokázal zaľúbiť aj každý druhý deň. (Úsmev.)

Dnes ste šťastne ženatý a o pár mesiacov sa stanete otcom. Čo vás naučilo manželstvo?

Keď si prejdete toľkými komunitami, modlitbami a pobytmi v rôznych kláštoroch, tak si o sebe myslíte, že ste skoro svätý. Manželstvo vám ukáže, že to tak nie je. Lucka mi pomohla zistiť o sebe veci, ktoré som predtým nevedel. Som napríklad úplný cholerik. Večer na ňu môžem nahučať, ale o hodinu neskôr, keď ma to prejde a ospravedlním sa, tak ona je schopná ma postískať. Aj toto je pre mňa takým odrazom bezpodmienečnej Božej lásky.

O chvíľu vstúpite do roly rodiča. Akým otcom by ste chceli byť?

Teším sa na to a určite by som chcel byť dobrým a milujúcim otcom. Môj otec bol v správaní veľký cholerik a ja som takým nikdy nechcel byť. Napriek tomu to v sebe mám. Na toto si chcem dávať pozor. Asi sa nebude dať vyhnúť tomu, aby dieťa doma nikdy nepočulo hádky, ale dôležité je, aby videlo, že sa vieme uzmieriť.

Máte nejaký odkaz pre niekoho, kto si práve teraz prechádza ťažkým obdobím a nevidí žiadne východisko?

Odkázal by som mu, nech dá šancu sám sebe. Život stojí za to. Každé utrpenie či námahu vie Boh tisícnásobne vynahradiť. Netreba sa vzdávať. Každý z nás môže byť pre druhých prínosom. V komunite nás učili nevŕtať sa len vo vlastných problémoch, ale myslieť aj na iných. V manželstve aj živote to funguje tak, že čím viac dávate, tým viac dostávate.

 

Foto: Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame