Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
09. august 2020

Hľadanie povolania

Až keď som si sadol do trolejbusu, objavila sa vo mne túžba tvoriť

Rozhovor s Tomášom Komrskom, ktorý viedol firmu, no až za volantom bratislavskej MHD sa uňho stretlo telo, duch aj duša. 

Až keď som si sadol do trolejbusu, objavila sa vo mne túžba tvoriť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Tomášom Komrskom, ktorý viedol firmu, no až za volantom bratislavskej MHD sa uňho stretlo telo, duch aj duša. 

Tomáš Komrska vlastnil stavebnú firmu. Okrem toho bol viac ako dvadsať rokov správcom kostola Cirkvi bratskej. Keď pred siedmimi rokmi uvidel šoféra autobusu, ktorý si pri jazde spieva, rozhodol sa. Stal sa šoférom bratislavskej MHD. 

Na nočnom „kolečku“ rozhorúčenou Bratislavou mi pán Tomáš za volantom vysvetľuje tajomstvá svojho povolania. Ako jazdiť zákruty po vonkajšej osi, aby „netrafil obrubník”, alebo ako v zastávke vozidlo „zalomiť“, aby v spätnom zrkadle videl aj na štvrté a piate dvere. Ukazuje mi, ako si nikto nevšíma, že vozidlo šoféruje živý človek. Vďaka tomu môže nerušene pozorovať, keď sa na zastávke alebo v trolejbuse odohráva rande či dráma. Vidí tak všetky odtiene ľudskej povahy. 

Odkedy vozí ľudí v „salóne“ svojho trolejbusu, vynárajú sa mu v mysli zamyslenia nad príbehmi, ktoré zažil. Knižne vyšli pod názvom Zápisky z trolejbusuV rozhovore hovorí o tom, ako ho podnikanie dostalo do nemocnice, o svojom hľadaní miesta, kde sa spája telo, duch aj duša, o šoféroch ‒ básnikoch, ale aj o tom, že navonok „kariérna cesta smerom dole“ môže byť „duchovnou cestou smerom hore“.  

Akú linku jazdíte dnes? 

Robí sa rekonštrukcia električkovej trate do Karlovej Vsi a šoférov na náhradných autobusoch je málo, preto tieto dni pomáhame aj my trolejbusári na spoji X33. „Svoju“ linku nemám, striedam niekoľko liniek podľa istého kľúča. Je to komplikovaný, no premyslený a dobrý systém. Je osviežujúce, že každý deň bude niečo nové a zaujímavé.

V akom rytme idú vaše šoférske dni? 

Každý šofér je zaradený v istom „systéme“, ktorých je niekoľko. Dostanem rozpis služieb a idem. Keď prídem na koniec rozpisu, začnem odznova. Väčšinou sú to štyri dni práce doobeda, potom dva dni voľna a nasledujú štyri poobedné služby. Vzhľadom na rodinné okolnosti som požiadal len o poobedné služby, čiže končím niekedy medzi ôsmou večer a pol jednou v noci. 

Tešíte sa do práce?

Do roboty sa teším každý deň. Tieto dni nás vo vozovni nešetria, dávajú nám rôzne staré a poruchové vozy. Je to vždy výzva, či vôbec dorazím na konečnú. A keď nedorazím, či sa aspoň nejako dovlečiem do vozovne. Niektoré autobusy majú najazdených šesťsto- či osemstotisíc kilometrov. Baví ma sledovať, ako sa vyvíjal dizajn a konštrukcia autobusov. To, aký voz „dostanem“, je vždy prekvapenie.  

Šoférujete už siedmy rok. Prešlo už to prvotné nadšenie? Je už pre vás šoférovanie menšia „romantika“ a viac rutiny?

Odpoviem z inej strany. V istom období života som si uvedomil, že existujú ľudia, ktorí vedia robiť pravidlá a sú v tom dobrí. Potom sú ľudia, ktorí vedia dodržiavať pravidlá a sú v tom dobrí. Problém je, keď sa to vymení. Ja som si musel zadefinovať, že mi oveľa viac vyhovuje, keď pravidlá nasledujem. To mi dopravný podnik maximálne umožňuje. (Smiech.) To však nevylučuje ani tvorivosť v rámci daných pravidiel. Tesne po revolúcii som podnikal. Musel som vytvárať pravidlá, a to bolo pre mňa maximálne stresujúce. Ako šofér dostanem úlohu, ktorú splním s chuťou a niekedy aj s huncútstvom. Fantastické je, že v momente, keď odovzdám kľúče a voz, starosti sa skončili a môžem sa venovať niečomu inému. 

Ako ste v práci fungovali predtým?

Predtým som prácou žil. Ráno som s ňou vstával, večer som pre ňu nevedel zaspať a v noci som sa pre prácu budil zo spánku. Dnes chodím do práce rád. Bavia ma ľudia. Vznikajú rôzne situácie, ktoré sa občas snažím zachytiť na papier. Už v tom nemám „nadšenecký drive“, ktorý bol na začiatku, keď som objavil tento svet bratislavskej MHD. Stále však vnútorne cítim, že toto je to, čo mám robiť. 

Prečo ste podnikanie zavesili na klinec?

Od prvého momentu, keď som do podnikania išiel, som vnútorne vedel, že to nemám robiť. Nebol som vnútorne presvedčený, že to je správne, že to je to, čo mám robiť. Výsledkom bolo, že som sa po štyroch rokoch dostal na psychiatriu. Ďalšie štyri roky som sa trápil s firmou aj s nemocnicou. Osem rokov som si vedome vytváral trápenie. Až keď som to všetko uťal, skončil s podnikaním a presťahovali sme sa, nastalo uzdravenie. To neznamená, že už nie sú problémy. Možno som stále háklivý či príliš vnímavý na niektoré veci, no teraz lepšie viem, ako s tým zaobchádzať. Viem lepšie rozpoznať: „Toto nerob, toto rob a k tomuto zaujmi takýto postoj!“

Bol teda problém v tom, že ste nepočúvali svoj vnútorný hlas?

Áno.

Čo vám na podnikaní či biznis prostredí nesedelo?

Najzásadnejšia vec je, že som s tým vnútorne nebol stotožnený. Druhou vecou je, že na stavbe sa projekty prelínajú. Jeden dom sa stavia, druhý pripravuje, tretí dokončuje a na štvrtom sa riešia reklamácie. Je to nikdy sa nekončiaca reťaz aktivít, ktoré na seba nadväzujú. Nevedel som to ustáť. Mám kamarátov, ktorí sa v tom, naopak, vyžívajú. No ja potrebujem trolejbus a istotu, že začínam napríklad 13.30 a končím 23.04. 

Ako by ste nazvali to, čo sa vám stalo? Bolo to vyhorenie alebo tomu nepotrebujete dávať nálepky?

Nechcem používať výrazy, pod ktorými si každý predstaví niečo iné. Keď sa telo, duša a duch dostanú do kŕču, buď skolabuje telo, alebo osobnosť. Či už to nazveme vyhorenie alebo inak, keď medzi týmito tromi nenastane súhra, je problém. Každý deň začínam ranným čítaním Biblie a rozjímaním nad životom v kontexte prečítaného, niekedy pol hodinu, niekedy hodinu. Vnímam, že je to strašne dôležité pre môj deň. Hovorím strašne, lebo má strašné dôsledky, keď sa to nedeje. Práve som čítal, že sám Luther hovoril, že čím plnší má deň, tým viac sa ráno modlí; niekedy aj tri hodiny. Človek vie v tom „rozpálení“ sa úlohami ľahko odletieť, ak sa na úlohy nepripraví. 

Ako ste vtedy to ťažké obdobie prežívali?

Nemohol som spávať. Na hrudi som mal obrovský tlak. Nebol som schopný logicky rozmýšľať a bol som neustále v strese. To ženie k myšlienkam na samovraždu, pretože nič nemá zmysel. Každá ďalšia úloha bola len klincom do rakvy. Odišiel som do nemocnice a už o tri dni po tom, čo som nastúpil do nemocnice a vystúpil z kolobehu, ktorý som si vytvoril, som bol akoby zdravý. Veľký obdiv patrí mojej manželke, ktorá to s deťmi ustála. Nevedel som prísť na to, kde je chyba. Až širšia rodina mi povedala, nech nechám podnikanie. Prvý rok po ukončení podnikania som pracoval ako pomocný robotník v jednej z firiem, ktoré pre mňa predtým robili. Sekal som drážky na kúrenárske trubky. Šesť rokov som potom montoval dvere. To bola veľmi zaujímavá a dôležitá skúsenosť.

Prečo?

Každý deň ste v inej domácnosti a strávite s ľuďmi u nich doma šesť až desať hodín. Máte predstavu, čo sa všetko dozviete, a to bez toho, že by ste sa s nimi nutne rozprávali? Pozoroval som, ako sa správajú ľudia, ktorí majú veľa peňazí, a tí, čo si ťažko naškrabali či požičali, aby dvere mohli mať. To bola zásadne iná atmosféra. 

V čom bol medzi nimi rozdiel?

Čím chudobnejšia rodina, tým úprimnejšie a otvorenejšie vzťahy. Čím bohatší, tým chladnejšie až nepriateľskejšie prostredie.

Vtedy vám nenapadlo o príbehoch medzi dverami písať?

Nie, vôbec. To prišlo až s trolejbusom. To asi bude tou elektrikou. (Smiech.)

Dnes, keď riešime zásadnú životnú zmenu, tak konzultujeme s koučmi, chodíme na duchovné vedenie, dlho zvažujeme. Naozaj ste sa rozhodli stať sa trolejbusárom len preto, že ste videli šoféra, ktorý si spieval a šoférovanie si užíval?

Áno, videl som niekoho, koho baví jeho práca. Povedal som si: aj ja chcem prácu, ktorá ma baví! A prečo by som neskúsil túto?! Dopravný podnik je čierna diera zamestnancov-vodičov. Vždy chýbajú, tak ma vzali. 

Bol to však trochu vabank. Strávili ste šesť mesiacov v zácviku, no mohlo sa stať, že vám šoférovanie nebude sedieť ani vás baviť.

Áno, je tajomstvo, že to vyšlo. Do autoškoly prišli aj dvaja Oraváci, zvyknutí šoférovať po lesných cestách v neprístupnom teréne. Odišli po troch dňoch s tým, že oni ten blázinec bratislavskej premávky nedávajú. Sú šoféri, ktorých rozčuľujú ľudia a nevedia komunikovať, tí potom odídu jazdiť na kamiónoch. Mám aj kolegov, ktorí doma nemajú možnosť sa prejaviť. A potom pri prvej príležitosti vypenia. To, že sa všetky predpoklady zídu a funguje to, nie je samozrejmé. 

Zvládnuť bratislavskú premávku, manažovať vozidlo, cestujúcich aj sám seba asi nie je ako riadenie firmy, ale tiež to znie stresujúco. Takýto MHD chaos vám nevadí?

Vôbec nie a neviem, prečo to tak je. No nemohol by som byť napríklad dispečer v dopravnom podniku. Ten musí dvihnúť telefón a promptne a primerane zareagovať na dopravnú nehodu, úrazy či prepadnutie. Ja by som začal panikáriť. Ale pri šoférovaní mám vždy na telefóne dispečera ja. Konflikt či nehodu riešim s ním, nie som v tom sám. 

Ako vás šoféri ako bývalého majiteľa firmy prijali?

Toto sa medzi vodičmi vôbec nerieši. Fluktuácia zamestnancov je taká veľká, že za sedem rokov zostala v dopravnom podniku z mojich pôvodných kolegov možno štvrtina. Mám kolegu právnika aj lekára či poslanca. Potom sú medzi nami šoférmi manažéri, ktorí si nechajú svoje zamestnanie, chodia si však raz do týždňa zajazdiť a odreagovať sa. 

Korona vás posunula trochu ďalej od cestujúcich. Nosíme rúška, vaša sekcia je oddelená páskou. Ako ste prežívali toto obdobie?

Fantasticky. Bolo to moje najkrajšie šoférske obdobie. Napísal som päť či šesť príbehov z tohto obdobia, ktoré vyjdú v druhom pokračovaní Zápiskov z trolejbusu. Málo áut, málo ľudí, nikto necloní v zrkadle a nestojí v prvých dverách. (Smiech.) Samozrejme, je mi ľúto tých, čo boli chorí alebo prišli o prácu. No pre šoférov to bol rozprávkový čas.

Je šoférovať trolejbusy a autobusy vaším poslaním?

Každá práca môže byť poslaním, keď to človek tak zoberie. Keby som bol smetiarom či riaditeľom a vnímal, že je to dobré, obe povolania môžu byť poslaním. Problémom mnohých – aj mojich kolegov, ktorí nadávajú a zúria, že ich práca nebaví – je, že neporozumeli svojmu poslaniu. Niekedy je dobré zmeniť prácu a niekedy treba zmeniť svoj postoj k práci či situácii, v ktorej sa nachádzam. 

Inzercia

Je jedno, čo človek robí, ak to robí s láskou? Alebo máme každý jedinečné dary a sú miesta, ku ktorým sme volaní viac?

Som presvedčený o tom, že každý človek má obdarovania, ktoré sa počas života môžu rozvíjať, utlmiť alebo dokonca až časom vynoriť. Poslanie objavujeme celý život. Je dôležité nebáť sa do tohto objavovania pustiť. K tejto práci som prišiel tesne pred päťdesiatkou. Dovtedy mi ani nenapadlo, že by som niečo takéto mohol robiť. Dovtedy som ani tvorivo nepísal. Až keď som si sadol do trolejbusu, objavila sa vo mne túžba tvoriť týmto spôsobom. 

Takže to, čo navonok vyzerá ako „kariérny prepad“, môže byť životnou aj duchovnou cestou smerom hore? 

Na to neexistuje univerzálna odpoveď ani princíp. Niekto je výborný zamestnanec, no dostane sa na vedúcu pozíciu a je z neho zloduch, ničiaci seba aj firmu. Niekto sa na nižšej pozícii pripraví, aby bol lepším šéfom, ktorý práci rozumie. Nepýtaj sa však: „Čo mám robiť, aby som sa stal riaditeľom, lebo je ním aj môj sused?“ Radšej sa pýtaj: „Kde je moje miesto?“

Je to však aj otázka sebahodnoty. Nepokúša vás presvedčenie, že šéf firmy je viac ako šofér autobusu? 

Toto som nikdy neriešil a je to ohromne oslobodzujúce. Je mi úplne jedno, čo si o mne iní myslia. Raz, keď som montoval dvere, som v zaprášených montérkach  stretol kamaráta. Išiel so svojím známym z Kanady. Radšej prešiel na druhú stranu, ako by sme sa mali stretnúť. Dnes chce spomenutý Kanaďan, aby som svoju knihu vydal v angličtine. Čo to znamená „byť niekým“? Keď sa cítim dobre v tom, čo robím, vtedy som to, čo som.

V knihe píšete, že Božie požehnanie znamená kĺzať sa po Božej milosti cez križovatky, výhybky aj miesta bez prúdu ‒ cez Božie mlčanie. A že mať v poriadku uhlíky, ktoré stále musia byť v kontakte so zdrojom energie, je vašou bytostnou potrebou v práci aj v živote. Pochádzate z rodiny kazateľa Cirkvi bratskej. Aký je príbeh vašej viery?

V rámci Cirkvi bratskej mám na starosti modlitebné stretnutia pred nedeľnou bohoslužbou. Pozývam tam veľa rôznych ľudí a kladiem im otázku: „Čím žiješ?“ Zdá sa mi, že to je lepšia otázka. Môj vzťah k Bohu je vzťah k Otcovi. V tieto dni sa snažím vedome si klásť otázky a potom na ne hľadám odpoveď v Biblii. Každý deň mi z biblickej aplikácie, ktorú používam, príde verš. Prečítam si celú kapitolu a potom hľadám nadväznosti na tento verš v celej Biblii a vytváram si plastickejší obraz danej témy.  

Ako sa stalo, že ste šoférske zážitky začali zapisovať ako príbehy?

Napríklad večer si idem po meste trolejbusom, niečo sa udeje, zastanem na červenú a zrazu príde prúd myšlienok... To sa mi nikdy predtým nestalo. Preto som si začal nosiť do trolejbusu zápisník. Inokedy rýchlo poviem niečo do diktafónu alebo si to zapíšem na konečnej. Niekedy príbeh vznikne za hodinu, pošlem ho na korektúru a potom kamarátom. Na začiatku asi desiatim, dnes stopäťdesiatim. 

Ale niektoré myšlienky nechám kvasiť a príbeh dokončím aj za šesť týždňov. Doma mám tvorivý kút, pustím si hudbu a uvoľní sa nazbierané. V príbehoch vidím „okienka do života“. Situácie, ktoré opisujem, nie sú len momenty. Hovoria niečo o nás. Čím žijeme, aké máme postoje. Príbeh vyjde von a hladina sa uzavrie. Na mnohé si už ani nespomeniem.

Šofér autobusu, ktorý je aj básnikom, je hlavnou postavou filmu Jima Jarmusha Paterson. V tomto meste sa narodil Williams Carlos Williams, ktorý bol cez deň lekár a v noci básnik. Sixto Rodriguez z dokumentárneho filmu Searching for Sugerman zas cez deň demoloval domy a popritom skladal piesne. Vy ste na trolejbusovom vedení začali „vidieť vianočné gule myšlienok“, a preto aj tvoriť. Čím to je?

To je presne tá záhada. Nemôžem vám povedať, že keď začnete robiť túto prácu, budete skladať básne. Stretne sa telo, duch a duša a začnú písať básne. To, či sa stretnú pri kopaní hrobov, demolovaní domov či šoférovaní, je tajomstvom individuality človeka a jeho vzťahu s Bohom. Trafí sa do čierneho, no nemusí to tak byť celý život. Dvadsať rokov som bol správcom kostola na Cukrovej ulici. Nevedel som si predstaviť lepšie zamestnanie a myslel som si, že je to navždy. Nejde o to hľadať prácu na celý život, ale hľadať miesto, kde sa tieto tri časti človeka stretnú. Pri montovaní dverí som vedel, že je to dobrá prestupná stanica, ale ešte to nie je ono. 

Formujú vás skúsenosti, ktoré dávate do zápiskov?

Áno. Žijeme uprostred príbehov iných ľudí a ja ich v trolejbuse pozorujem alebo som ich súčasťou. Či chcem alebo nechcem, pýtam sa: Ako by som zareagoval ja? Alebo nemohol som zareagovať inak? Tieto zastavenia a prehodnotenia ma posúvajú. Je to škola, z ktorej vzíde „diplomovka“, ktorú mi nikto nemôže zobrať ani spochybniť. (Smiech.)

Na denných aj nočných linkách ste zažili už asi naozaj všetko: zabudnuté dieťa v kočíku, bitky, opitých či agresívnych cestujúcich, búračky aj sťažnosti. No z vašich zápiskov cítiť snahu o trpezlivosť a láskavosť. Kde ju beriete?

Veľkú úlohu hrá spomínané „ranné zamyslenie“ nad Písmom. Aj sediac v autobuse po ceste do práce a z práce, sa snažím čítať hodnotné veci. To neznamená, že občas nemám riadne nervy. Toto zamestnanie však má oproti iným niekoľko výhod. Síce nás šoféruje niekoľkotisíc, no nestretávame sa alebo len na chvíľu. Nesedíme spolu hodiny v jednej kancelárii. Aj našich „klientov“ stretnem na chvíľu. Síce sa mi raz stalo, že som päť dní za sebou ako šofér viezol ten istý pár, chlapca a dievča na vozíku. To sme sa všetci pýtali, čo to má byť. Ale inak som neustále v kontakte s novými ľuďmi a nevznikajú ponorkové situácie. Je ľahšie mať rád človeka, ktorého vidíte len na chvíľu. (Smiech.

Stane sa, že niekedy vybuchnete? 

Jasné. No snažím sa pýtať, čím si človek v danej chvíli prechádza. Keď je niekto agresívny, nemusí byť zlý. Možno tým zakrýva svoju bolesť. Niekto je milý a pritom je pekná sviňa. Snažím sa byť láskavý ku každému, no keď mi vbehne do dráhy auto, lebo šofér ťuká do telefónu, tak si uľavím. Vulgarizmy sú prirodzenou súčasťou jazyka, len musia mať svoje opodstatnenie a presné miesto. Sú jahôdkou na torte, no nemôžu byť tortou. Takto použité sú dokonca na povzbudenie a pobavenie okolia. Napríklad, posledná poviedka v mojej knihe síce nie je o vulgarizmoch, ale o šušňoch.

O čom?

O sopľoch. Aký je rozdiel medzi sopľom a šušňom. Keď sme pripravovali preklad do češtiny, tak mi korektorka napísala, že sa pod ten príbeh v žiadnom prípade nepodpíše; že musí z knihy von. Svoju knihu som dal napríklad krčmárke v krčme, kde sa občas zastavím na pivo. Povedala mi: „Celé dobré, ale tá posledná je fuj, ako môžeš niečo také napísať? Na druhej strane ma zastavila klaviristka, ktorá hrá vo filharmónii. Hovorí mi: „Výborná knižka, ale tá posledná poviedka, tá je úplne najlepšia! Každému sedí niečo iné. Musím byť citlivý na to, ako na moje písanie ľudia reagujú, a súčasne byť sám sebou. Prekvapilo ma, ako na knihu ľudia reagujú, napríklad aj pani prezidentka.

Ako sa k nej dostala?

V trolejbuse občas vozím jej poradcu. V jednej relácii hovorila, koľko prejavov nenávisti od ľudí dostáva. Rozmýšľal som, ako ju podporiť. Bolo to pred Vianocami, tak som dal knižku poradcovi a cez neho aj pani prezidentke. 16. januára, ten dátum si pamätám, som dostal list z prezidentskej kancelárie. Sused sa ma pri vyberaní schránky pýta: „To čo máš?“ Hovorím: „Z prezidentskej kancelárie, to dostávam bežne.“ Napísala mi, že sa jej kniha páčila a že je mojím listom a mojou podporou povzbudená. Tento list si vážim viac ako diplom zo školy, ktorý síce nemám. Vzhľadom na to, čo sa deje, som asi aj rád, že ho nemám. Často sa mi však stane, že si myslím, že by sa poviedky niekomu mohli páčiť a nestane sa to. Prestal som to riešiť. Som ako ten rozsievač. Rozhodí zrno a zvyšok už nie je na ňom. 

Na záver ešte niekoľko krátkych otázok a krátkych odpovedí od trolejbusára – básnika: 

Mercedes či Ikarus? Mercedes.

Najobľúbenejšia linka? Tá, ktorú mám v daný deň.

Zastávka s najvtipnejším názvom? Horné a Dolné Krčace. Dodnes neviem, čo to znamená. 

Najväčší strach trolejbusára? Zraniť niekoho. Že by som zle situáciu vyhodnotil a zrazil nedisciplinovaného cyklistu či chodca, ktorí mi náhle skočia do cesty, alebo že prudkým brzdením poraním ľudí v trolejbuse.

Najväčšia zmena vo svete MHD za posledných päť rokov? Nový systém trestov, ktorý sa posunul viac v prospech šoférov. 

Pekný prejav kolegiality? Kolega na hlavnej ceste „podrží“ premávku a pustí kolegu z vedľajšej. 

Časté nepochopenie? Cestujúci „na mobile“ zabudne stlačiť „zastávku na znamenie” a potom sa hnevá. Keď som rozbehnutý, tak nemám šancu zastaviť a navyše – za zastavenie mimo zastávky je pokuta.  

Najťažšia bratislavská križovatka? Tam, kde sa stretne veľa blbcov a nejdú svetlá. 

Foto: Dominik Sepp

Odporúčame