Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tac Komentáre a názory
21. júl 2020

Sloboda slova

Bari Weissová, hrdinka

O odchode komentátorky z The New York Times, šikane a americkej žurnalistike, kde intelektuálnu zvedavosť nahradil vopred určený ľavicový naratív.

Bari Weissová, hrdinka

Bari Weissová počas Miami Book Fair v novembri 2019. Foto: Profimedia

Bari Weissová, hrdinka

Dnešné neskoré ráno a skoré popoludnie som strávil sediac vonku v tomto príšernom počasí. V Baton Rouge dnes namerali 109 Fahrenheita (asi 42 °C) a dával som si ľadovú kávu spolu s jedným čitateľom tohto blogu. Je gej, politický progresívec a praktizujúci kresťan. Užili sme si skvelé chvíle.

Rozprávali sme sa o Bohu, rodine, umení a politike. Hovoril mi aj o problémoch, ktoré zažil pre „kultúru vymazávania“ („cancel culture”), a ako tých miernejších prekričia tí militantní. Zostal by som aj dlhšie, no potreboval som ísť domov navariť deťom obed a okrem toho, to teplo bolo naozaj ako za trest. Dohodli sme sa, že sa znova stretneme. Bavilo ma opäť si uvedomiť, že Twitter a vôbec internet nie sú reálny život.

Keď som sa vrátil domov, zistil som, že Bari Weissová odišla z The New York Times a veruže, neodišla potichu! Celú jej výpoveď si môžete prečítať tu. Ak o nej nič neviete, je to mileniálka a je, alebo dodnes bola, redaktorkou a komentátorkou v Timesoch. Samu seba definuje ako „centristku, ktorá sa prikláňa vľavo“. Z jej minuloročného profilu v časopise Vanity Fair:

Hoci väčšina jej kamarátov sú liberáli, niekedy sa stretáva aj s konzervatívcami. Ako hovoria jej priatelia, rada sa háda – nielen preto, aby počula vlastný hlas, ale preto, že sa môže niečo naučiť. Je o nej známe, že niekedy po tom, čo si vypočuje iný pohľad nejakého človeka, urobí niečo úžasné ‒ zmení svoj názor. Vzhľadom na súčasnú klímu, v ktorej sa všetci stiahnu do nahnevaného alebo do ešte nahnevanejšieho kúta, považujú ľudia, ktorí sa s ňou stretnú, túto jej schopnosť za osviežujúcu.

Viac:

Všeobecne povedané – práca, ktorú robí Bari Weissová, je čosi ako heterodoxia (inoverectvo); odmieta jednoduché škatuľkovanie typu my/oni či vľavo/vpravo. Od jari 2017, keď začala pracovať pre The New York Times, sa zameriava na aktuálne kultúrne témy, ako #MeToo, hnutie Ženský pochod, aktivizmus na univerzitných kampusoch. Ku každej téme pristupuje s konfrontačným skepticizmom, ktorý mal až donedávna v liberálnom diskurze pevné miesto. Jej hlavná idea ja asi takáto: aj keď podobné hnutia majú dobrý úmysel, ich prehnaná horlivosť, ktorú často prinesie tvrdá ľavica, môže vypáliť zle.

Neznáša Donalda Trumpa. Viac:

Keby Weissová chcela, mohla by ho kritizovať v každom svojom článku. No ona sa pýta: „Je našou úlohou, aby sme boli ,teplý kúpeľ‘ a ideologicky bezpečné miesto pre ľudí, o ktorých si myslíme, že sú naši čitatelia? Alebo je našou úlohou ukázať im šírku názorov, legitímnych názorov, ktoré majú ľudia zo všetkých častí našej krajiny? Ja si myslím, že toto je naša práca. No sú tu aj ľudia, ktorí si zjavne myslia, že úlohou novín je byť umením sociálneho realizmu.“

To je Bari Weissová. Je typ človeka, ktorý by každý racionálny šéfredaktor chcel mať vo svojej názorovej sekcii. Či s ňou v jednotlivých otázkach súhlasíme, alebo nie, jej zvedavosť a eklektizmus je to, čo novinovým stránkam prináša život.

Weissová bola v Timesoch pod silným tlakom. Nakoniec ho nevydržala. Detaily pochopíte z listu, ktorý ako súčasť svojej výpovede adresovala vydavateľovi Timesov A.G. Sulzbergerovi. Úryvky:

Do novín som pred troma rokmi vstupovala s vďačnosťou a optimizmom. Prijali ste ma, aby som priniesla hlasy, ktoré by inak vo vašich novinách nezazneli: začínajúci autori, centristi, konzervatívci a ďalší, ktorí by Times prirodzene nepovažovali za svoju domácu pôdu. Prečo sme sa o to snažili, bolo jasné: to, že noviny nedokázali predpovedať výsledok volieb v roku 2016 znamenalo, že nerozumejú dobre krajine, o ktorej píšu. Dean Baquet a ďalší to pri rôznych príležitostiach priznali. Prioritou názorovej sekcie bolo pomôcť napraviť tento zásadný nedostatok.

Viac:

Ale to, čo sme sa z tých volieb mali naučiť ‒ lekcie o tom, že je dôležité pochopiť iných Američanov; že je potrebné aby sme vzdorovali tribalizmu a že slobodná výmena myšlienok je základom demokratickej spoločnosti ‒ sme sa nenaučili. Namiesto toho vznikol v printových médiách, no azda najmä v týchto novinách, nový konsenzus: pravda nie je procesom kolektívneho objavovania, ale ortodoxiou, ktorá je už jasná niekoľkým osvieteným, a ich úlohou je, aby o nej informovali všetkých ostatných.

Twitter nie je súčasťou tiráže The New York Times, no stal sa z neho šéfredaktor, čo má posledné slovo. Keď sa etika a morálka tejto platformy stala etikou a morálkou týchto novín, noviny sa čoraz viac stali miestom istého typu predstavenia. Príbehy vyberáme a podávame tak, aby sme uspokojili to najužšie publikum, namiesto toho, aby sme zvedavej verejnosti umožnili čítať o svete a vytvoriť si svoje vlastné závery. Vždy ma učili, že úlohou novinárov je napísať prvý hrubý náčrt histórie. Dnes je samotná história ďalšou efemérnou vecou, ktorú prispôsobujeme tak, aby vyhovela potrebám vopred určeného naratívu.

Hovorte mi o tom! Preto som zrušil svoje predplatné Timesov. Z liberálnych, no spravidla spoľahlivých novín ‒ ktoré sa oplatí mať a predplatiť ‒ sa stala Pravda progresívnych elít. Weissová má úplnú pravdu. Viac:

Moje vlastné vpády do sveta „Wrongthink“ (anglický neologizmus, doslova „nesprávne myslenie“, v zmysle názor či myšlienka, ktorá ide proti aktuálnemu mainstreamovému ľavicovému naratívu, pozn. prekl.) zo mňa urobili terč neustáleho šikanovania zo strany kolegov, ktorí nesúhlasili s mojimi názormi. Nazvali ma nacistkou a rasistkou; naučila som sa otriasť z komentárov o tom, že „zase píšem o Židoch”. Dokonca aj kolegov, ktorých považovali za mojich priateľov, ich spolupracovníci napádali. Moju prácu aj moju osobu otvorene ponižovali na celofiremných kanáloch platformy Slack, do čoho sa pravidelne zapájali redaktori v seniorskom postavení. Na Slacku niektorí kolegovia trvali na tom, že na to, aby táto firma mohla byť naozaj „inkluzívna“, ma z nej musia eliminovať a k môjmu menu dopĺňali aj emoji obrázok sekery. Ďalší zamestnanci New York Times ma na Twitteri verejne označujú za klamárku či za bigotnú, a nemajú vôbec strach z toho, že by voči nim niekto za toto šikanovanie vyvodili náležité opatrenia. Nikdy sa to nestalo.

Na toto všetko existujú pojmy: nezákonná diskriminácia, nepriateľské pracovné prostredie a vykonštruované prepustenie. Nie som právny expert. Ale viem, že toto nie je správne.

Nerozumiem, ako ste mohli dovoliť, aby takéto správanie vo vašej firme pokračovalo pred očami všetkých zamestnancov a verejnosti. A už vôbec nechápem, ako ste sa mohli vy a ďalší lídri Timesov tomu prizerať, zatiaľ čo ste ma v súkromí chválili za moju odvahu. Pôsobiť ako centristka v amerických novinách by si nemalo vyžadovať odvahu.

Dúfam, že ich riadne zažaluje, rovnako ako dúfam, že profesori, ktorých takýmto spôsobom zneužívajú ich kolegovia na akademickej pôde, zažalujú univerzitných prezidentov. Viac:

Časť vo mne túži povedať, že moja skúsenosť bola ojedinelá. No pravdou je, že intelektuálna zvedavosť ‒ a vôbec akékoľvek riskovanie ‒ je dnes v Timesoch nevýhodou. Načo našim čitateľom predostrieť výzvu alebo napísať niečo odvážne, keď pritom musíte zároveň prejsť tým umŕtvujúcim procesom, v ktorom sa snažíte urobiť to ideologicky kóšer? Je predsa oveľa jednoduchšie zabezpečiť si pracovnú stabilitu (a kliky na naše články) tým, že zverejníme v poradí štvortisíci komentár, ktorý tvrdí, že Donald Trump je mimoriadne nebezpečný pre krajinu a pre svet? A tak sa normou stala samocenzúra.

Inzercia

Tie pravidlá, ktoré v Timesoch zostali platiť, sa uplatňujú mimoriadne selektívne. Keď niečia ideológia vyhovuje novej ortodoxii, on ani jeho práca nepodlieha kritickému skúmaniu. No všetci ostatní žijú v strachu z digitálnej búrky. Keď je mierený na tie správne ciele, tak online jed ospravedlňujú.

V tom má pravdu. Z Timesov sa stali také nudné noviny práve preto, lebo je vám jasné, čo povedia ku každej téme, a viete, že to povedia s moralistickým zápalom. Weissová dáva konkrétne príklady tohto ľavicového šialenstva v Timesoch. Viac:

Aj po tom všetkom som presvedčená, že väčšina ľudí v Timesoch tieto názory nezdieľa. No podriaďujú sa tým, ktorí tieto pozície zastávajú. Prečo? Možno veria, že ich konečný cieľ je spravodlivý. Možno si myslia, že ich ochráni, keď budú súhlasne prikyvovať, zatiaľ čo jazyk ‒ platobnú menu tohto nášho kráľovstva ‒ degradujeme a dávame do služby tých správnych tém, ktoré sa neustále menia. Možno to robia preto, že v tejto krajine máme milióny nezamestnaných a majú pocit, že sú šťastnými ľuďmi, keď majú prácu v odvetví, ktoré sa neustále zmenšuje.

Alebo možno to robia preto, že vedia, že dnes si nezískaš pochvalu tým, že sa postavíš za nejaký princíp. Nakreslí ti to na chrbát terč. A tak mi niektorí, ktorí sú príliš rozumní na to, aby takéto veci zdieľali na Slacku, píšu súkromné správy o novom mccarthyizme, ktorý sa zakorenil v novinách, o ktorých je reč.

Toto všetko neveští nič dobré najmä pre mladých, nezávisle mysliacich autorov a redaktorov, ktorí si dávajú pozor na to, čo treba urobiť, ak chcú byť vo svojej kariére úspešní. Prvé pravidlo: To, čo si myslíte, hovorte len na vlastné riziko. Druhé pravidlo: Nikdy neriskujte tým, že zverejníte príbeh, ktorý je v rozpore s daným naratívom. Tretie pravidlo: Nikdy neverte šéfredaktorovi alebo vydavateľovi, ktorý vás povzbudzuje, aby ste išli proti prúdu. Vydavateľ sa nakoniec aj tak poddá davu, šéfredaktora vyhodia alebo presunú a vás nechajú visieť vo vzduchoprázdne.

Prečítajte si celý tento text. Mali by ste. Každý študent žurnalistiky by si ho mal pozorne prečítať. Toto je veľká vec.

The New York Times sú lídrom medzi novinami, no stavím sa, že ľudí ako Bari Weissová, nájdeme aj v The Washington Post, Národnom verejnom rádiu a v televíziách, a mohli by porozprávať podobný príbeh. Ešte počas osemdesiatych rokoch, keď som bol na vysokej škole, som si namiesto akademickej dráhy radšej zvolil žurnalistiku, pretože sa mi páčilo vzrušenie z toho, čo novinárčina dokáže.

Ako som aj dnes povedal svojmu novému priateľovi pri káve, vášeň pre žurnalistiku sa vo mne rozvinula po tom, čo som na začiatku svojej kariéry objavil prácu novinárov, ako boli Tom Wolfe či Truman Capote. Vďaka nim som videl, čím novinárčina môže byť. Americká žurnalistika bola vždy liberálnou profesiou, to k nej skrátka patrí. Ale počas mojej kariéry, ktorá sa začala v roku 1989, sa z nej stalo povolanie, ktoré má viac spoločné s politickou stranou alebo etablovaným náboženstvom než so zbieraním, reportovaním a analyzovaním správ.

Bari Weissová opisuje vrchol klinu, ktorý postupuje naprieč celou touto profesiou, rovnako ako presekáva akademickú pôdu. Rozhovor, aký som dnes pri káve viedol s mojím progresívnym homosexuálnym kamarátom ‒ o náboženstve, o politike, o rozdieloch medzi nami a podobných témach ‒ by som dnes radšej neviedol v redakcii, lebo by som sa bál, že by ho voči mne použili ako zbraň. A verte mi, tisíckrát radšej by som viedol takýto rozhovor než konverzáciu s niekým, kto so mnou súhlasí na sto percent, no kto je príliš bojazlivý alebo málo zvedavý na to, aby o svete rozmýšľal mimo úzkych hraníc ideológie a náboženskej ortodoxie. Môj diskusný partner a ja sme pritom otvorene hovorili o rozdieloch medzi nami, no správali sme sa jeden k druhému ako ľudia, ktorí sa navzájom rešpektujú a ktorí sa môžu niečo od toho druhého naučiť. On pracuje vo svete umenia, aj tam už jarmo ideológie zabíja tvorivosť a pravdovravnosť rovnako ako v žurnalistike.

Dobrou správou je, že Bari Weissová zakončila svoj list vyhlásením, že je presvedčená o tom, že existujú Američania, ktorí chcú to, čo Times boli kedysi:

Pre mladých (disidentských) spisovateľov a redaktorov je tu jedna útecha. Aj keď miesta ako The Times a iné, kedysi skvelé novinárske inštitúcie, zrádzajú svoje štandardy a upúšťajú od svojich princípov, Američania stále túžia po správach, ktoré sú presné, po názoroch, ktoré sú svieže, a po diskusii, ktorá je úprimná. Títo ľudia mi o tom hovoria každý deň. „Nezávislá tlač nie je liberálny, progresívny či demokratický ideál. Je to americký ideál,“ hovorili pred niekoľkými rokmi. Nemôžem súhlasiť viac. Amerika je skvelá krajina, ktorá si zaslúži skvelé noviny.

Na to hovorím: Amen! Svoje peniaze by som investoval do predplatného takýchto novín, ak by ich niekto založil. (A keby som bol Peter Thiel a Elon Musk, dal by som im milióny, aby také niečo mohli založiť). Vidím, že dnes (14. júla 2020, pozn. prekl.) oznámil svoj odchod z New York Magazine Andrew Sullivan, pretože aj jeho už zväzovala rovnaká mentalita policajného štátu, ktorá sa presadila medzi jeho progresívnymi kolegami. Povedal, že viac vysvetlí v rozlúčkovom texte.

Každopádne stojím a povzbudzujem Bari Weissovú, ktorá mala jeden z najlepších džobov americkej žurnalistiky. No uvedomila si, že udržať si ho nestojí za to, aby musela obetovať svoju dôstojnosť tejto zberbe darebákov. A podobne ako slabí vodcovia na čelách univerzít a na čele ďalších inštitúcií dnešného amerického života, ani Sulzberger nemal odvahu vyviesť svojich zamestnancov z týchto útesov.

Z Timesov sa stal ľavicový hate-sheet (noviny, ktoré charakterizujú silné názory proti určitej rase alebo národnej či náboženskej skupine, pozn. prekl.) ‒ a dovoľ, milý čitateľ, aby som ti povedal, že ak nechápeš, aký veľký vplyv majú tieto noviny na to, ako uvažujú a vytvárajú si názory americké elity, tak si nebezpečne mimo hry. Možno vás nezaujíma názor Timesov na nič, ale na tom, čo sa dostane na jeho stránky, a na tom, čo na nich už nie je dovolené zverejniť, záleží až tak veľmi, že je to ťažké aj preceniť. Smerovanie akejkoľvek spoločnosti určujú jej elity. Veľká väčšina Američanov si nikdy neprečíta ani slovo na stránkach Timesov. No tí, ktorí ho čítajú a berú si z neho podnety, sú ľudia, ktorí vedú túto krajinu.

Dúfam, že história dokáže, že deň, keď Bari Weissová vyhlásila nezávislosť, bol dňom, keď ideologická nadvláda neliberálnych amerických médií dostala smrteľnú ranu. Sledujme, čo bude robiť ďalej. Bari Weissová nikdy nezíska Pulitzerovu cenu, ale jedna Bari je hodna tisíc zúrivých propagandistov, ktorí vedú kedysi skvelé noviny na pokraj skazy.

Doplnenie: Pozrite, chápem, že mnohí z vás neznášate Bari Weissovú. No som veľmi unavený z komentárov ľudí, ktorí vravia, že si to zaslúžila, pretože raz povedala niečo škaredé o Tulsi Gabbardovej (americká demokratická politička, členka Snemovne reprezentantov, ktorá sa stala prvou hinduistkou a Samojčankou v americkom Kongrese, pozn. prekl.) alebo že je pro-izraelská. Úplne vám uchádza pointa. Som si istý, že s Weissovou by som nesúhlasil tak často, ako by som s ňou súhlasil, možno viac nesúhlasil. Pointou je že Times, vždy liberálne noviny, vnútri ovládla rigidne ľavicová, militantná banda, ktorá ničí veľmi dôležitú americkú inštitúciu. Bari Weissová ‒ aj keď nenávidí Trumpa ‒ je kanárikom v uhoľnej bani. Ak táto banda ‒ a je to hrozná banda ‒ bude z Timesov vyháňať ľudí ako Bari Weissová a vedenie Timesov sa za ňu z princípu odmietne postaviť (pozri tému univerzitní profesori), tak nám to hovorí o tomto médiu niečo mimoriadne dôležité. Navyše to, čo sa deje v Timesoch, sa nakoniec udeje v celej americkej žurnalistike. Naliehavo vás žiadam, aby ste dali stranou akékoľvek osobné nesympatie, ktoré máte voči Bari Weissovej ako diskutérke, a sústredili sa na hlbší zmysel toho, čo sa tu stalo.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Bari Weiss, hero. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložila S. Gajdošová. Viac článkov z The American Conservative nájdete tu.

 

 

Odporúčame