Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Aj keď J. R. R. Tolkien len veľmi zriedka rozprával o svojej činnosti v prvej svetovej vojne – jeho mlčanie pravdepodobne vyplývalo z pocitu viny, ktorý zdieľal s väčšinou svojich povojnových priateľov –, raz povedal, že jeho svety vznikali vo „vojenských barakoch preplnených ľuďmi a hlukom gramofónov“. Ako si neskôr uvedomil, vojna ho uprostred brutality života v zákopoch prinútila predstavovať si svet krásy a zázrakov.

Keďže Tolkien neochvejne odmietal alegorickosť svojich diel, mnohí jeho podporovatelia roky popierali, že by akékoľvek časti Pána prsteňov mali niečo do činenia so samotnou vojnou, prinajmenšom nie priamo. Na začiatku 50. rokov 20. storočia však Tolkienov dobrý priateľ C. S. Lewis tento názor spochybnil (on sám si vojnou taktiež prešiel – ako dobrovoľník napriek tomu, že bol Írom).

Hoci si Lewis vo svojej autobiografii spomína na príjemnejšie časti vojny, hlavne na priateľstvá, ktoré počas nej nadviazal, prvá guľka, ktorá mu preletela okolo hlavy, ho vyburcovala k myšlienke: „Toto je vojna. Toto je to, o čom písal Homér.“

Tolkien na sklonku svojho života pripustil, že putovanie Froda, Sama a Gluma územím Mordoru odrážalo mnohé z toho, čo zažil v prvej svetovej vojne. Zdieľať

Títo dvaja priatelia sa nepochybne veľakrát – súkromne – rozprávali o svojich vlastných skúsenostiach z vojnových čias. Lewis vo svojej recenzii Tolkienovej trilógie napísal, že bojové scény majú „presne tú kvalitu vojny, ktorú poznala moja generácia. Je tu všetko: nekončiace sa, nepochopiteľné presuny, zlovestné ticho na fronte, keď je ‚všetko pripravené‘, ležiaci civilisti, živé, intenzívne priateľstvá, v pozadí niečo podobné zúfalstvu a v popredí veselosť a z neba zoslané nádielky šťastia, ako boli zásoby výberového tabaku ‚zachráneného‘ z ruín“.

Treba však tiež poznamenať, že Tolkien v roku 1939 vo svojom príhovore na Univerzite sv. Andreja prezradil, že prvá svetová vojna „prebudila“ jeho predstavivosť. Ako potom pripustil na sklonku života, putovanie Froda, Sama a Gluma územím Mordoru v deji trilógie celkom určite odrážalo mnohé z toho, čo zažil v prvej svetovej vojne. „Boli tam hrôzy ako Mŕtve močiare a vyprahnuté planiny severských krajín. Krajina bola o to odpornejšia, že vlečúci sa deň sa len pomaly odhaľoval slabnúcemu zraku,“ napísal Tolkien. „Nič tu nežilo, ani len malomocné výrastky živiace sa hnilobou. Podlhovasté kaluže sa upchali popolom a plazivými bahnami, boli chorobne biele a šedé, akoby hory všetku špinu zo svojho vnútra vyvrhli na okolité krajiny.“ Príbeh na viacerých miestach dôsledne vykresľuje desivé obrazy a hodí sa dodať, že len málo literatúry 20. storočia zachytilo pocity a atmosféru prvej svetovej vojny tak dokonale.

Tolkienovi v mladom veku zomreli obaja rodičia a počas vojny prišiel aj o dvoch z troch svojich najlepších priateľov. Pred vojnou sa on a jeho traja priatelia rozhodli, že posvätia svet skrz poéziu a literatúru. „Bola nám daná akási iskra ohňa – určite kolektívne, ak nie jednotlivo –,“ veril Tolkien, „ktorej bolo súdené zapáliť vo svete nové svetlo alebo, čo je to isté, znovuvznietiť to staré.“ Vzhľadom na hĺbku Tolkienových citov k priateľom a na ťažobu Veľkej vojny nie je dôvod jeho slová podceňovať.

Do roku 1916 už popri písaní poézie začal tvoriť elfské jazyky a aj prvé príbehy pre nich. „Pod veľkosťou [štyroch priateľov] som mal na mysli veľký nástroj v rukách Boha,“ napísal Tolkien v roku 1916, ako „hýbateľa, činiteľa a dokonca aj toho, kto dosiahol veľké veci, pôvodcu tých najmenších z veľkých vecí“.

***

Spomedzi pôvodných príbehov, ktoré Tolkien napísal pre svoju rodiacu sa mytológiu, bol vo svojej hĺbke a šírke prvým skutočným pokusom Pád Gondolinu, ktorý vznikol najpravdepodobnejšie v roku 1916. Odtiaľ nabral príbeh svoj vlastný ťažkopádny a nepredvídateľný život ako mnohé z Tolkienových diel. Jeho žena Edith ho opísala načisto niekedy v roku 1917 a Tolkien v roku 1920 ponúkol jeho verziu ako esej pre verejnosť v Exeter College v Oxforde.

Príbeh sa javil ako jeden z tých najviac vykreslených medzi Tolkienovými Stratenými príbehmi (prvej verzie väčšej mytológie, z ktorej sa neskôr stal Silmarillion). V mierne odlišnej podobe vyšla v roku 1926 pod názvom „Náčrt mytológie“, opäť mierne pozmenená v roku 1930 v Quenta Noldorinwa, a nakoniec v roku 1950 a 1951, keď sa Tolkien pokúšal napísať históriu vekov predchádzajúcich vtedy už skompletizovanému, ale ešte nepublikovanému Pánovi prsteňov. Posledná verzia z roku 1951 sa viac-menej skončila v Silmarillione vydanom v roku 1977.

Mesto Gondolin, ako ho ilustroval Alan Lee. Foto: flickr.com

Hoci by sa dalo akceptovať Tolkienovo tvrdenie, že nemá rád priamu alegóriu a nemal v úmysle vložiť ju do svojho diela, bolo by nerozumné predpokladať, že strata rodiny a priateľov, Veľká vojna a príchod moderného sveta jeho písanie nijako podstatne neovplyvnili. Všetky tieto udalosti formovali jeho mytológiu a uplatnil to, ako povedal svojim priateľom, na posvätenie sveta a nápravu toho, čo sa ubralo zlým smerom.

Pád Gondolinu sa zaoberá hlavne otázkami proroctva a vyvolenia, priateľstva a zrady, straty, prijatia, lásky, hrdosti a, čo je najdôležitejšie, vytrvalosti. Nájdete v ňom vášnivé milostné príbehy, hrdinské bitky končiace smrťou, zblúdilých prorokov, organické stroje nesmiernej sily, rozrušených bohov plných lásky, zmätené úmysly, kráľov žijúcich vydedeneckým životom a do duše prenikajúcu krásu.

Pád Gondolinu sa zaoberá hlavne otázkami proroctva a vyvolenia, priateľstva a zrady, straty, prijatia, lásky, hrdosti a, čo je najdôležitejšie, vytrvalosti. Nájdete v ňom milostné príbehy, hrdinské bitky, kráľov žijúcich vydedeneckým životom a do duše prenikajúcu krásu. Zdieľať

Tajné mesto elfov Gondolin slúžilo ako jediné významné bezpečné útočisko počas pustošenia a tyranie Morgotha (tiež Melka alebo Melkora), diabolskej postavy mytológie, najinteligentnejšej zo stvorených mocností, ktorý sa vzoprel svojmu stvoriteľovi Ilúvatarovi (Bohu Otcovi). Hoci boli v exile, elfovia ako samotní na Východe sveta (v Beleriande a Stredozemi) pokračovali v tradíciách svätých mocností na Západe vo Valinore. Vo svojej skrytej ríši dokázali žiť, no vedeli ju využívať aj na záchranu krajín pred zlom a ničením:

Ulmo bol v tých dňoch naplnený ľútosťou voči odídeným elfom a ich núdzi a kvôli skaze, ktorá ich takmer premohla. Predpovedal, že pevnosť Gondolinu by zo všetkých elfských úkrytov pred mocou Morgotha mohla pretrvať najdlhšie a podobne ako Doriath nebude nikdy zvrhnutá, pokiaľ nedôjde k zrade zvnútra. Vďaka jeho ochrannej moci boli kúzla utajenia najsilnejšie v častiach blízko Sirionu, hoci Okružné hory tu boli najnižšie.

V tej istej verzii opísal Gondolin idylickými slovami:

Na Amon Gwareth, Hore obrany, skalnatej výšine uprostred planiny, bol postavený veľký Gondolin, ktorého sláva a lesk žijú najmocnejšie v piesňach všetkých obydlí elfov z týchto Vonkajších krajín. Z ocele boli jeho brány a z mramoru jeho múry. Noldoli vyhladili steny hory do lesku tmavého skla a jej vrchol zarovnali pre stavbu svojho mesta, len stred nechali a na ňom stála veža a palác kráľa. Mnoho fontán bolo v tomto meste a aj bielych trblietavých vôd padajúcich po hladkých stenách Amon Gwareth. Planinu v okolí uhladili, až sa podobala na trávnik od schodov pred bránami až k nohám horskej steny, a nikto tadiaľ nemohol prejsť ani plaziť sa bez toho, aby ho nevideli.

V dobrom či zlom, elfovia sa rozhodli viac pre pohodlie izolácie než pre misiu vykúpiť svet. Morgothova vláda medzitým rástla, až nakoniec začal obliehať ich mesto. Pán vôd Ulmo v jednej verzii príbehu ponúkol elfom pomoc v podobe mesta, ktoré by im dal.

Mapa Beleriandu, zeme Prvého veku Tolkienovho sveta. Po veľkej vojne, ktorú elfovia zviedli s Morgothom, veľkú časť Beleriandu zaplavilo more. Gondolin sa nachádza uprostred Okružných hôr medzi Doriathom a oblasťou Mithrim. Foto: angrenost.cz

Ešte úchvatnejší a znepokojujúcejší je Tolkienov opis Morgothových zvrátených výtvorov:

Potom Melko zhromaždil všetkých svojich najlepších kováčov a čarodejníkov. Zo železa a ohňa vytvorili množstvo príšer, aké dovtedy svet nevidel a neuvidí do svojho Veľkého konca. Niektorí boli zo železa tak rafinovane zostavení, že mohli prúdiť ako pomalé rieky plné kovu alebo sa zvinúť okolo a ponad všetkých prekážok pred sebou; vo svojich najvnútornejších hĺbkach ich tvorili najtvrdší z orkov s mečmi a kopijami. Iným tvorom z bronzu a medi boli dané srdcia a duše z horiaceho ohňa a všetkých, ktorí stáli pred nimi, ničili hrôzou svojho fŕkania alebo pošliapali tých, čo unikli žiare ich dychu. Ďalší boli tvormi z čistého plameňa, zvíjali sa ako laná roztaveného kovu a zničili všetko, k čomu sa priblížili, železo a kameň sa pred nimi tavili; na nich jazdili stovky Balrogov. Takéto boli najstrašnejšie z monštier, aké Melko vyslal proti Gondolinu.

Tolkien bol presvedčený, že zlo existuje nie ako vec sama zo seba a v sebe, ale ako znásilnenie, imitácia a znesvätenie pôvodného dobra. Napríklad orkovia sú umučení a prevrátení elfovia. Zdieľať

V neskoršom 20. storočí sa podobný opis organických strojov dá nájsť ľahko, no opísať niečo také v roku 1917 bolo úžasne moderné. Rovnako dôležité je, že pôvod Tolkienových výtvorov sa dá ľahko vyvodiť z nemeckého pokroku, v ktorom kavalériu nahradili tanky. V Tolkienovom romantizme sa stroje takmer vždy vyskytujú ako tyranské a protiľudské.

Okrem toho bol Tolkien, sledujúc západnú tradíciu od sv. Augustína a Boétia, presvedčený, že zlo existuje nie ako vec sama zo seba a v sebe, ale ako znásilnenie, imitácia a znesvätenie pôvodného dobra. Napríklad orkovia sú umučení a prevrátení elfovia:

Ako sa vôbec stalo, že spomedzi ľudí sa Noldoli (jedna skupina elfov) premiešali s orkami, Melkovými škratmi, to neviem. Isté je len to, že Noldoli boli skrivení Melkovým zlom a medzi týchto orkov vmiešaní, pretože Melko celú túto rasu vyšľachtil z podzemnej žiary a slizu. Ich srdcia boli zo žuly a telá mali znetvorené. Ich tváre boli odporné a neschopné úsmevu, no ich smiech znel ako zrážanie kovu a nič ich netešilo viac, než plniť najzákladnejšie Melkove ciele. Najväčšia nenávisť panovala medzi nimi a Noldolmi, ktorí ich pomenovali ako Glamhoth, ľud strašnej nenávisti.

Mohla by nám napadnúť aj hebrejská tradícia Boha ako všeobsahujúceho bytia – Som, ktorý som –, z ktorého všetko vychádza, čo neskorší myslitelia nazvali  „ekonómiou milosti“ alebo „veľkým reťazcom bytia“.

A predsa podľa Tolkiena tí na svete najviac nepochopení, ignorovaní či zosmiešňovaní často v istom neočakávanom bode nachádzajú svoju skutočnú podstatu. Tuor, vydedenec, z ktorého je v Páde Gondolinu hrdinský kráľ, sa v plnej miere stáva sám sebou, keď v jednu chvíľu hľadí smerom k posvätnému Západu:

Potom si Tuor obliekol drôtenú košeľu, na hlavu si dal prilbu a opásal sa mečom, čierne bolo puzdro a opasok so striebornými sponami. Takto vyzbrojený sa vybral z Turgonovej sály a v červenom svite slnka sa postavil na najvyššie úrovne Tarasu. Nebolo nikoho, kto by ho videl, keď hľadel na západ, žiaril v striebre a zlate a nevedel, že v tú hodinu sa zjaví ako jeden z mocných Západu a stane sa otcom Kráľov ľudí spoza Mora, ako bolo jeho skutočným osudom. No keď si Tuor, Huorov syn, vzal tieto zbrane, zmenil sa a jeho srdce v ňom vyrástlo. A keď schádzal z dverí, labute mu vzdávali úctu. Všetky si z krídel vyšklbli veľké perá, ponúkli mu ich a svoje dlhé krky zložili na dlažbu jemu k nohám. Vzal si sedem pier a vložil ich do hrebeňa svojej prilby, na čo sa labute hneď vztýčili a odleteli na sever. Viac ich Tuor nevidel.

***

Keď Tolkien v rokoch 1954 a 1955 vydal svoju rozsiahlu trilógiu, majstrovského Pána prsteňov, pôvodne dúfal, že dokončí ešte dlhšie dielo – celé v jednom zväzku. Nádejná kniha mala mať oproti Pánovi prsteňov dvojnásobnú veľkosť, mala zahŕňať širšiu verziu Silmarillionu a volať sa Legenda drahokamov a prsteňov.

Tí, ktorí poznajú Pána prsteňov, vedia, ako často sa príbehy Starých čias v trilógii ocitajú v kritických chvíľach. Keď Nazgúlovia na Veternom kopci zaútočia na hobitov a Aragorna, chodec im rozpovie starobylý a nadčasový príbeh Berena a Lúthien, ktorý je akoby prípravnou modlitbou v očakávaní bitky. Galadriel v jednej chvíli priznáva, že v Stredozemi žila ešte pred pádom Gondolinu. Keď Sam s Frodom dôjdu k Hore osudu a podivujú sa nad svojím údelom, vlastné skúsenosti prirovnávajú s tými z predchádzajúceho veku, pričom zisťujú, že sa nachádzajú v rovnakom príbehu, len v neskoršom čase.

Samotná ampulka od Galadriel, ktorá im veľmi pomôže v dusivej temnote Odulinho brlohu, v sebe nesie svetlo, ktoré existovalo už krátko po samotnom stvorení sveta. Frodo a Sam sa naozaj vyskytujú v rovnakom príbehu ako Beren a Lúthien.

Životu J. R. R. Tolkiena sa venuje celovečerný film, ktorý príde do kín v septembri tohto roku.

Skutočnosť, že Tolkien nedokázal dokončiť príbehy Starých čias, Silmarillion, spolu s vyčerpávajúcim 11-ročným písaním Pána prsteňov marila jeho vlastné túžby. Britská vláda navyše svoje obmedzenia na papier pochádzajúce z vojnových čias naďalej uvaľovala dokonca aj v 50. rokoch 20. storočia. Vydavateľ pôvodne od Tolkiena žiadal a očakával pokračovanie Hobita, nie epiku pokrývajúcu tisícky a tisícky rokov napísanú s hĺbkou a citom Aeneas.

Tolkien dokonca aj po úspešnom vydaní a kritickom prijatí Pána prsteňov a po opustení svojej učiteľskej dráhy zistil, že dokončenie Silmarillionu a svojej vlastnej mytológie mu robí veľké ťažkosti. Namiesto toho sa zaoberal otázkami, ktoré inak rieši vydavateľ, a písal nádherné eseje o filozofických a teologických dôsledkoch ním vytvoreného sveta.

Christopher Tolkien dúfal, že sa mu podarí obnoviť príbehy svojho otca publiku túžiacemu po niečom väčšom, ako sú akčné sekvencie a počítačom generované obrazy ľúbivé pre oko. Dúfal, že aj v pustine modernity 21. storočia stále existuje publikum pre poetické zázračno. Zdieľať

Tolkienovmu synovi Christopherovi trvalo po otcovej smrti štyri roky, kým zostavil a vydal Silmarillion. A aj potom toto dielo predstavovalo skôr nádherný obrys než skutočné vykreslenie ranej mytológie. Od tohto momentu však boli Christopherove príspevky ohromujúce. V roku 1980 vydal Nedokončené príbehy a v rokoch 1983 až 1996 12-zväzkovú Históriu Stredozeme, rozsiahle pojednanie o láske a piete. V nasledujúcom období sa odmlčal, hoci ho veľmi rozčuľovalo zneváženie diela vo filmoch Petra Jacksona.

Vo vydavateľskom svete sa opäť objavil o 10 rokov a dúfal, že sa mu podarí obnoviť myšlienky, slová, postavy a príbehy svojho otca publiku túžiacemu po niečom väčšom, ako sú akčné sekvencie a počítačom generované obrazy ľúbivé pre oko. Dúfal, že aj v pustine modernity 21. storočia stále existuje publikum pre poetické zázračno. Počas posledných 12 rokov sa vracal s odvetou a vydával vedecké práce svojho otca týkajúce sa rôznych jeho mytológií, ako aj konkrétne príbehy zo Silmarillionu, predovšetkým tri, na ktorých jeho otcovi záležalo najviac: príbeh o Beren a Lúthien, Húrinove deti a na jeseň minulého roku Pád Gondolinu.

Christopher Tolkien. Foto: goodreads.com

Podobne ako iné knihy, ktoré Christopher editoval, aj najnovšie dielo Pád Gondolinu sleduje chronologický vývoj rôznych príbehov J. R. R. Tolkiena. Ako vždy, aj tu Christopher ponúka nielen chronológiu, ale aj dôkladné vysvetlenie, prečo si jeho otec vybral to alebo ono na rozdiel od tohto alebo tamtoho. Pád Gondolinu je pravdepodobne posledným Christopherovým príspevkom, hoci tlač stále neuzreli všetky texty jeho otca.

Christopher má teraz 94 rokov a za službu nielen svojmu otcovi, ale, popravde, aj západnej civilizácii by sme si ho mali hlboko vážiť. Koniec koncov, nebude príliš trúfalé, ak mytológiu jeho otca prirovnáme k tým od Homéra, Vergília či Danteho. Budem sa opakovať: hoci J. R. R. Tolkien opovrhoval priamou alegóriou, ním vytvorená mytológia so zrodom niekedy okolo roku 1913 (napriek práci otca aj syna stále neukončená) odráža všetky naše obavy a túžby v modernom a postmodernom svete.

Ak sme v súvislosti s mytológiou Stredozeme hovorili výlučne o J. R. R. Tolkienovi, robili sme vážnu chybu. V skutočnosti treba hovoriť o dvoch Tolkienoch: o J. R. R. a o Christopherovi.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Two Tolkiens, One Better World. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Viac článkov z The American Conservative nájdete tu.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo