Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
16. júl 2020

Reportáž

Poznal som iba svet, ktorý mi predostreli svedkovia

Neodporúča sa im študovať, venovať sa koníčkom a často ani mať deti. Zvestujú a čakajú na koniec sveta. Jehovovi svedkovia.

Poznal som iba svet, ktorý mi predostreli svedkovia
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Neodporúča sa im študovať, venovať sa koníčkom a často ani mať deti. Zvestujú a čakajú na koniec sveta. Jehovovi svedkovia.

Stoja tam, oblečení a upravení ako predajcovia sim-kariet. Chodíme okolo ich stojanov s časopismi a ich nepeknou grafikou takmer každý deň. Kým nás neobťažujú, neprekážajú nám, vieme však, kto Jehovovi svedkovia sú, v čom žijú a čo v sebe nosia? A dokážeme ich vziať späť do spoločnosti, keď sa rozhodnú vystúpiť z kolotoča, v ktorom celý život žili?

„Ak človek odíde z komunity, podľa svedkov zradil Boha,“ rozpráva Richard a rukami si zakryje tvár. „Preto som bol na dcéru taký tvrdý... Mal som zúfalý strach o jej spásu.“

Kto je ideálny jehovista? Koľko viny unesie človek? Ako sa v kolektíve rovesníkov cíti dieťa, ktoré neoslavuje narodeniny či Vianoce? Čo je to kognitívna disonancia a ako funguje dynamika spoločenstva, ktoré vás vyradí z tohto sveta? Trávili sme čas medzi Jehovovými svedkami a bolo to odhaľujúce, obohacujúce a veľmi ľudské – v dobrom i tom zlom.

Bratia, sestry a koniec sveta

Pred podnikom s kamennou terasou stojí vysoký muž, na sebe má červené tričko a krátke, športové nohavice. „Nehovor im jehovisti,“ opakujem si slová kamaráta, ktorými ma vystríhal, a v hlave mi behá jeho hlas, „je to podobné, ako keď katolíkov označujú za katolibancov...“

Muž vykročí ku mne a podá mi ruku. „Tomáš,“ usmeje sa a stisne mi pravicu. „Dnes mám pôst,“ ospravedlňuje sa asi štyridsiatnik, keď sa usádzame a on si v sparne letného večera objednáva miesto piva limonádu.

Kto je ideálny jehovista? Koľko viny unesie človek? Ako sa v kolektíve rovesníkov cíti dieťa, ktoré neoslavuje narodeniny či Vianoce? Čo je to kognitívna disonancia a ako funguje dynamika spoločenstva, ktoré vás vyradí z tohto sveta? Zdieľať

„Medzi svedkov som začal chodiť, keď som mal šesť rokov,“ rozpráva a sŕka slamkou pomedzi limetky. „Doviedla ma tam mama, otec je ateista.“ Spolu s bratom a mamou navštevovali zbor spoločne. Sám začal evanjelizovať, teda kázať o Božom kráľovstve ako osemročný. Ľudí oslovoval vždy v sprievode staršieho svedka: niekedy to bola mama, inokedy ktosi ďalší zo zboru.

V spoločenstve sa oslovovali bratia a sestry a Tomáš si v ňom ako dieťa našiel množstvo kamarátov. „Chcel som vedieť zvestovať Božie slovo čo najlepšie, túžil som, aby ma Boh mal rád a aby som ochránil čo najviac ľudí, keď nadíde čas...“ Usmieva sa cez slamku v ústach.

„Čas na čo?“

„Predsa na to, keď nastane koniec sveta.“

Úcta a oslava patria Bohu

„V zbore nám vraveli, že spolužiaci pre nás nie sú vhodnou spoločnosťou,“ povie mladý muž a pozrie na svoju sestru. „Dôležitejšia je pre nás komunita ľudí v našom zbore.“ Barbora aj Mike Ondrejovci sa do nej takpovediac narodili. Ich rodičia vstúpili k svedkom ešte za minulého režimu. Počas vysokej školy.

Spoločenstvo založil koncom 19. storočia Charles Russell, ako skutočného zakladateľa však svedkovia vnímajú Ježiša Krista. Vo svete je ich dnes približne osem miliónov, na Slovensku v súčasnosti zhruba 11-tisíc. Po krajine fungujú v zboroch.

„Náš otec bol roky starší,“ vysvetľuje Barbora. „V každom zbore máš radových členov, služobných pomocníkov a starších,“ vyratúva na prstoch. Spolu s bratom trávili deti v zbore takmer všetok svoj voľný čas. „Páčilo sa nám to,“ hovorí dnes 27-ročná žena, „tie hodnoty, ku ktorým nás viedlo. K čestnosti, ochote pomôcť. Robil to tak Ježiš, svedkovia to majú v sebe.“

Spolu s učením však prichádzali aj pravidlá. „Na začiatku školského roka sme v škole vždy spievali hymnu,“ rozpráva Mike. Má iba 21 rokov a na brade letmý porast. „Všetci stáli a spievali, no my sme boli ticho.“ Pokrčí ramenami. „V zbore nám opakovali, že úcta a oslava patrí len Bohu.“ Občas sa šli skryť na záchod alebo v ten deň v škole prosto chýbali.

„Neoslavovali sme ani Vianoce, narodeniny, nič, všetko sú to pohanské sviatky.“ Barbora pozrie na mňa: „Vieš si predstaviť, že si všetci okolo teba štrngajú, spievajú živijó a ty sedíš ticho?“

„Nie.“

Trpeli tým všetky štyri deti. Ako rástli, najmä Barbora si začala uvedomovať, že jej rovesníci žijú úplne iný život ako ona. Kým ona na gymnáziu nosila sukňu pod kolená a chodila zvestovať Božie slovo, jej spolužiačky si vymieňali minisukne a fajčili cigarety za sídliskom. Barbora bola od nich stále viac vzdialená.

Ondrejovci boli v zbore dlho dokonalá rodina. Vlastne do momentu, kým sa Barbora nerozhodla všetko pretrhnúť.

Najväčšia zbraň

„Učenie svedkov hovorí, že čoskoro príde Armagedon,“ pokračuje Tomáš, „koniec sveta, po ktorom nastane tisícročné kráľovstvo.“ Pozrie na mňa a v tvári sa mu zračí čosi ako smútok. „Dostanú sa doň len tí, ktorí sú plne oddaní Bohu a spoločenstvu.“

Sám sa podľa svojich slov snažil, ako najlepšie vedel. Zvestovateľská služba a komunita ho celkom pohltili. „Stretnutia v zbore prebiehajú dvakrát do týždňa, je potrebné sa na ne pripraviť, zvlášť je potom týždenné zhromaždenie, na ktorom sa preberajú texty z Biblie a robia cvičenia, ako evanjelizovať,“ vypočítava aktivity, ktoré by hravo zaplnili dva paralelné životy.

Bola to láska k športu, ktorej sa Tomáš nechcel vzdať. A ktorá ho pravidelne dostávala do nemilosti starších. „Rád som okrem školy behával a hrával futbal,“ rozpráva, no v zbore mu to neustále vyčítali. „Spomínam, ako sme raz niesli brata, ktorý bol na vozíku, a jeden zo starších mi hovorí: ,No vidíš, Tomáš, toto je správna práca, a nie tam behať po násype...‘“ Muž si nahlas vzdychne. „Bolo skrátka neprijateľné venovať štyri hodiny týždenne svojmu telu. Radšej som mal evanjelizovať.“

„A koľko hodín evanjelizácie je dosť? Kto je ideálny jehovista... teda Jehovov svedok?“

„Ten, ktorý sa pomimo stretnutí a modlitieb venuje zvestovaniu aspoň 70 hodín v mesiaci,“ odvetí Tomáš pohotovo. „Volá sa Priekopník. Občas sme na zhromaždeniach sledovali videá bývalých priekopníkov, zväčša starších ľudí, ktorí boli nešťastní, že kvôli zdraviu už nemôžu evanjelizovať toľko ako kedysi. Mnohí sme vtedy pocítili výčitky. Veď my sme mladí, zdraví a plní energie...“ Tomáš sa usmeje.

„Vždy sa dalo robiť pre komunitu viac. A starší nám to dali radi pocítiť. Apel na svedomie a naše výčitky bola odjakživa ich najväčšia zbraň.“

Je to predsa môj život

„Otázky sa mi kopili,“ rozpráva Barbora a pohár s kofolou si prisunie bližšie. „Chcela som byť verná učeniu svedkov, v mnohom mi dávalo zmysel.“ Mladá žena sa zamračí. „Na druhej strane ma však tiesnilo, oberalo o záľuby, kamarátov a život.“

Obaja s Mikeom začali žiť akýsi dvojitý život: v škole čoraz viac zapadali medzi rovesníkov a doma o tom čoraz menej hovorili. „Nechceli sme rodičov zarmútiť,“ zhodli sa, no s Barborou to mávalo stále viac. Blížila sa k osemnástke a jej kývanie zo strany na stranu bolo čoraz zjavnejšie.

„Mala som pochybnosti, pýtala som sa na ne v zbore, no nik mi nevedel odpovedať. Tak som sa odtiaľ rozhodla vymaniť.“ Barbora si odpije z kofoly: „Vyspala som sa so svojím najlepším kamarátom.“

Mladá žena svoj hriech netajila, hoci vedela, čo bude nasledovať. Bola pokrstená („Chcela som potešiť rodičov!“) a oficiálne tak patrila medzi Jehovových svedkov. Ak by ju vylúčili, musela by pretrhnúť kontakt nielen s celou komunitou, ale i so svojou vlastnou rodinou.

Barboru v zbore predvolali na Právny výbor (cirkevný súd, pozn. autora). „Mala som 18, oproti mne sedela komisia. Pýtali sa ma na všetky detaily, s kým to bolo, čo sa stalo a najmä, či to ľutujem.“ Barbora zavrie oči. „Bol to tlak, tiekli mi slzy... No nie, neľutovala som. Už som sa rozhodla.“ Po troch dňoch výbor rozhodol, že Barbora Ondrejová viac nepatrí medzi Jehovových svedkov.

„Mala som 18, oproti mne sedela komisia. Pýtali sa ma na všetky detaily, s kým to bolo, čo sa stalo a najmä, či to ľutujem.“ Barbora zavrie oči. „Bol to tlak, tiekli mi slzy.“ Zdieľať

Doma zavládlo sklamanie a ticho. Barbora si krátko nato našla podnájom a z rodinného domu sa odsťahovala. „Odišla som a začala nový život. Iný. Môj. Konečne.“

Potrebujem odísť

„To, či je spoločenstvo okolo teba sekta, spoznáš najlepšie vtedy, keď z neho chceš vystúpiť,“ usmeje sa Tomáš. Aj v ňom sa pomaly zbierali pochybnosti, rástli pri neustálych výčitkách, ktoré počúval v zbore. „Okrem športu som študoval na vysokej škole, svedkovia však nemajú študovať, nemajú mať koníčky, ba niekedy ani deti... Majú evanjelizovať. Na všetko ostatné bude predsa čas potom, keď príde koniec sveta a my vstúpime do Božieho kráľovstva.“

Keď mal 27, šli ako zbor spoločne evanjelizovať na Oravu. Tomáš na prechádzke so svojou budúcou manželkou oslovil jedného muža, zubára. „Dali sme sa do reči, hovoril som mu o Ježišovi, o konci sveta, spáse. Bol dobrý, mnohé argumenty mi vyvracal, poukazoval na problémy, ktoré sme ako komunita reálne mali.“

Keď sa lúčili, muž odporučil Tomášovi knihu Kríza svedomia od Raymonda Franza. „Počul som o nej, napísal ju bývalý svedok. Odpadlík. Hoci som mal sám pochybnosti, tej knihy som sa bál, ja som mal strach z informácií a toho, kam ma zavedú...“

V Tomášovi narastali otázky, ktoré nemal s kým overiť. „V zboroch nemožno vyjadriť neistotu. Hneď na teba všetci hľadia podozrivo, svedkovia nemajú teologické debaty, všetko hľadanie je okamžite heréza.“ Ten tlak a otázky Tomáša umárali natoľko, že si do rúk vzal Krízu svedomia. A zrazu bol mentálne vonku.

„Zo zboru som však neodchádzal,“ rozpráva, ako tam stále chodil, prichádzal na zhromaždenia zas a zas. Nedokázal som sa odtiaľ vymaniť. Aj keď som im už neveril.“

Nech ma trestá Boh, nie vy

„Barborino vylúčenie bolo pre nás tragédiou,“ opisuje mama moment, keď po dcérinom odchode zavládlo doma ticho. Ondrejovci sedia v kaviarni na tom istom mieste, kde pred pár dňami sedeli ich deti. „Chýbala nám, strašne,“ Kamila pozrie na svojho muža, „tato sa s ňou prestal rozprávať. No ja som nemohla. Nemohla som prestať komunikovať so svojou dcérou, aj keď to bolo proti pravidlám. Musela som vedieť, kde je a ako žije.“

Obaja manželia patrili k svedkom desiatky rokov, komunite zasvätili väčšinu života a k viere sa snažili viesť aj svoje deti. „Viete, musíte pochopiť,“ ozve sa odrazu Richard, „že oni to stavajú do polohy, že ak človek odišiel z komunity, zradil Boha. Opustil ho. Ja som mal prosto zúfalý strach o dcérinu spásu.“

V zbore ho podporovali, aby vydržal. Richard bol starší, autorita, pre ostatných mal ísť príkladom. „Samozrejme, že mi Barbora chýbala, no ja som vtedy úprimne veril, že je to Božia organizácia a pravé náboženstvo. A že svoju dcéru k nemu tak dostanem späť.“

Kamila však s dcérou udržiavala kontakt. „Nech ma Boh súdi, a nie vy,“ povedala raz na zhromaždení, keď jej v zbore opäť dohovárali, aby s Barborou prerušila kontakt. Odmietla. Aj ona bola hlboko veriaca, hlboko presvedčená. No rodina bola pre ňu na prvom mieste.

Starší s nevôľou sledovali odklon rodiny, ktorá bola ukážková. Ondrejovci na zhromaždeniach vždy ukazovali dramatizácie, čítali z Písma a hrali biblické scénky. Boli dokonalá rodina svedkov Jehovových. A teraz sa rozpadali.

 

Sídlo Jehovových svedkov na Slovensku sa nachádza v Bratislave-Krasňanoch. Foto – wikimedia.org

„Boli to výnimočné časy,“ rozpráva muž s prešedivenými vlasmi elegantne začesanými dozadu. „Padal režim, hranice sa otvárali a naše svedectvo sa šírilo vo vyše 200 krajinách, presne, ako sa písalo v textoch!“ Viliam sa usmeje. „Počet Jehovových svedkov rástol a ja som toho bol súčasťou. Robil som presne to, čo hovoril Ježiš.“

Na hrane

Krátko po zmene režimu sa na Slovensku začali stavať Sály kráľovstva (miesto pre bohoslužby, pozn. autora). Viliam sa stal starším a, ako dnes vraví, učenie svedkov mu dalo v živote štruktúru. Z muža, ktorý mal rád alkohol a ženy, sa stal chlap so zásadami. „Keď sme hľadali pozemky na nové budovy, existovala možnosť prenajať si parcely,“ spomína na moment, keď si nesúlad učenia a reality uvedomil naplno. „Zmluvy sa vtedy podpisovali na 50 rokov,“ dvihne pohľad. „Ale my sme predsa žili v očakávaní, že prichádza koniec sveta.“

Viliama to miatlo, medzi svedkami sa predsa nehovorilo o rokoch, ľudia okolo neho hádali, či bude koniec sveta na jeseň alebo na jar. „Bol to pre mňa okamih, keď som si naplno uvedomil, že ľudia, ktorí zbory viedli, neveria tomu, čo vravia.“ Viliamove pochybnosti rástli. Keď sa okolia pýtal a žiadal odpovede, boli zväčša neisté alebo sa menili za pochodu. Napokon sa rozhodol. „Napísal som list starším, že už viac neviem patriť do spoločenstva, ktorého učenie nedokážem hlásať ľuďom okolo seba.“ Odpoveď od starších nikdy nedostal. Vedel však, že je vonku.

Prečo niekto dokáže vystúpiť zo zabehaného, kým iný nie, hoci si uvedomuje nedostatky komunity, ktorá ho obklopuje? A ako sa vyrovnať s momentom, keď zistíte, že sa vám rozpadol svet, v ktorom ste fungovali takmer celý život?

Inzercia

Akoby si zomrel

Nezrovnalostí pribúdalo, zápasili s nimi všetci. Snažili sa pýtať okolia i starších, v tichosti i nahlas riešili svoje otázky v úprimnej láske k Bohu, komunite i k sebe. Miesto odpovedí však dostávali späť len ticho či obvinenie z heréz, po ktorých nasledoval právny výbor.

„Mnohí ľudia napriek pochybnostiam v zbore ďalej zostávajú,“ rozpráva Tomáš. „Nechcú prísť o všetkých priateľov. Iných totiž často nemajú. Celé učenie je nastavené spôsobom, aby človeka vyraďovalo z kolektívu v škole i práci. Všetky tie narodeniny, oslavy a Vianoce, ktoré nemôžeš sláviť, do ktorých sa nemôžeš zapájať. To všetko má jediný účel – vyradiť človeka zo spoločnosti a pripojiť ho k sebe.“

Tomáš sa zasmeje, no oči má vážne. „Stáva sa to, ideš po ulici a oproti tebe kráča človek, s ktorým ste spolu vyrastali, poznáte sa desiatky rokov. No on okolo teba prejde, akoby si preňho zomrel. Presne tak sa cítiš.“

Nezrovnalostí pribúdalo, zápasili s nimi všetci. Snažili sa pýtať okolia i starších, v tichosti i nahlas riešili svoje otázky v úprimnej láske k Bohu, komunite i k sebe. Miesto odpovedí však dostávali späť len ticho či obvinenie z heréz, po ktorých nasledoval právny výbor. Zdieľať

Zhodnú sa na tom všetci, s ktorými sme sa rozprávali. Je to najsilnejšia páka, ktorú komunita svedkov má v rukách voči svojim pokrsteným členom. Niektorí to volajú láska, iní bezbrehá manipulácia. Pri pomyslení na odchod ich však ovplyvnila všetkých.

„Keď človek zo spoločenstva odchádza, veľmi pri tom záleží na tom, či bol medzi svedkami od detstva alebo do komunity prišiel až neskôr.“ Tomáš sa vystrie a drobná stolička pod ním sa vtlačí do kamennej podlahy. „Ak si prišiel neskôr, máš osobnosť, na ktorú môžeš po vystúpení opäť nadviazať. Inak je to prúser.“

Človek si dokáže obhájiť úplne všetko

Alan má 27 rokov a iný svet ako ten, ktorý mu predostreli v zbore, nepoznal. „Narodil som do toho Matrixu ako Neo.“ Inú možnosť nemal, v komunite má celú svoju rodinu. Poznačilo to aj celý jeho proces odchodu. Boli to roky, čo sa trápil a hľadal. Čo si dovolil myslieť sám, vypnúť, čo doň naprogramovali, a priznať si, že to učenie má v sebe diery.

Alanovi bolo fyzicky zle, vracal. „Deje sa to mnohým, ktorí sa odtiaľ dostávajú. Nie je to hneď, deje sa to postupne, jeden po druhom prichádzaš o piliere, na ktorých si stál.“ Dnes je stále oficiálne Jehovovým svedkom. Aj keď by ho mnohí označili skôr skratkou PIMO: physically in, mentally out. Fyzicky vnútri organizácie, no mentálne už mimo nej.

Do zboru dnes chodí len sporadicky. Aj on prešiel krstom a ak by teraz došlo k jeho vylúčeniu, príde o kontakt so všetkými blízkymi. „Zrejme sa to aj tak skôr či neskôr stane. Nechcem však ublížiť mame. Je krehká, žije v tom celý život. Neviem, či by ten výstup z Matrixu zvládla.“ Alan si ešte príliš živo pamätá, čo to roky robilo s ním. Dnes žije slobodnejšie, no stále pod veľkým tlakom.

„Keď človek celý život patrí jednej organizácii, nedokáže si predstaviť, že je možnosť nepatriť nikam, neveriť ničomu. Chvíľu si v akomsi čudnom vákuu. Hľadáš sa, učíš sa v tom svete žiť nanovo.“

Alan vždy miloval hudbu, no študovať ju nikdy nešiel, všetok svoj čas venoval zboru a evanjelizácii. „Organizácia ťa celého pohltí, máš v nej ukotvený celý svoj život. Preto z nej mnohí nevieme odísť.“ Dvihne pohľad a uprene pozrie na mňa, „sú tam omnoho múdrejší a vzdelanejší ľudia ako ja. No človek si dokáže obhájiť všetko, absolútne všetko. To sú tie reálne ľudské tragédie.“

Keď koriguje ľudská myseľ

„Stav, keď sa do rozporu dostáva naše správanie a postoje, sa nazýva kognitívna disonancia,“ vysvetľuje psychológ Martin Miler. „Človek ho prežíva veľmi negatívne a prirodzene tak hľadá spôsob, ako nesúlad odstrániť.“

„Časť nášho zboru berie lieky,“ hovorí Tomáš. „Viem o tom, s viacerými som sa o tom rozprával, „Xanax, Helex, to je štandard. Aby bol človek v pohode, musia byť v súlade jeho presvedčenie aj skutky. Naše neboli.“

Sám nikdy nič nebral, pomáhal mu najmä šport. „No cítil som to, samozrejme. Boli to drobnosti, ale bolo ich mnoho. Napríklad sa hovorilo, že kazateľská služba je úžasne radostná. No nie, nie je, pretože ti tam nadávajú a ty si teraz lámeš hlavu, ako je to možné, že chyba bude zrejme v tebe. Opäť apel na svedomie. My svedkovia ho už máme vycvičené na to, aby sme si niečo vyčítali.“ Zasmeje sa.

„Nasledujú výčitky a ešte väčšia snaha. Môžeš sa zblázniť.“ Chvíľu si slamkou napichuje limetky. „Aby človek zmenšil tú disonanciu, musí si všetko racionalizovať. Povie si, že to on robí niekde chybu.“ Dvihne hlavu. „A to je presne recept k depresiám a duševným problémom.“

Takmer som zabil svojho syna

Park neďaleko obchodného centra je plný. Deti behajú zo strany na stranu a rodičia zatiaľ v hlúčiku strážia výbeh na neďalekú dvojprúdovku zakrytú v stromovej aleji.

Viliam chvíľu len sleduje okolie. „Viete, manželka mala veľmi ťažký pôrod,“ povie odrazu. „Nášho syna hneď po narodení vzali pod akúsi lampu. Mal žltačku. Lekárka mi vravela, že ak sa to nezlepší, musia mu vymeniť krv.“ Stíchne. „Ako svedok som nemohol. Šiel som za ňou a povedal jej, že si to neželám,“ rozpráva a oči mu blčia. „Povedal som jej, že nechcem, aby môjmu synovi dali transfúziu.“

„Dodnes si pamätám ten jej pohľad, akým na mňa pozrela. Povedala len: vy si môžete rozprávať, čo chcete. Ak mu tú krv bude treba, my mu ju dáme. A poslala ma preč. Dosiaľ mi z toho po tele behá hrôza. To, že som to povedal. Myslel som si, že ak by môj syn zomrel, Boh ho predsa vzkriesi. Ako som mohol byť taký hlúpy? Ako som sa mohol usilovať zabrániť tomu, aby mi zachraňovali vlastné dieťa?“

Viliam sa otočí a pohľad uprie priamo na mňa. „Myslím si, že mnohí pochybujú,“ hovorí tichým, no pevným hlasom. „Chcem im povedať, že je to v poriadku. Že je v poriadku premýšľať, hľadať a pýtať sa.“ Vystrie sa na lavičke. „Mám pred očami ten biblický text – „Proroka, ktorý hovorí v Božom mene, a to, čo hovorí, sa nesplní, toho som ja neposlal.“

Stretnutie Jehovových svedkov v Bratislave v roku 2013. Foto – Profimedia

Choďte, prosím, umrieť domov

Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia je na Slovensku oficiálne zaregistrovaná od 24. marca 1993. „Približne rok predtým sa skúmalo, či jej registrácia nie je v rozpore s našou legislatívou,“ hovorí šéf cirkevného odboru Ministerstva kultúry Ján Juran.

Odbor vtedy požiadal o stanovisko viaceré ministerstvá, okrem iného aj kľúčový rezort zdravotníctva práve vo veci kontroverznej transfúzie krvi, ktorú majú svedkovia odmietať.

Nová cirkev však oficiálne nič podobné nepožadovala a keďže ani vtedajší zákon o zdraví ľudu transfúziu výslovne neprikazoval, ministerstvá na čele s cirkevným odborom vznik spoločnosti Jehovových svedkov odobrili.

„Je to ako v Orwellovi,“ usmieva sa Tomáš. „Všetky tie pravidlá sú nepísané, no každý presne vie, ako fungujú. Je to iba o tlaku na tvoje svedomie.“ Aj on zažil moment, keď potreboval transfúziu. „Mal som vtedy nejakých 26 rokov a zápal slepého čreva. Zle sa to hojilo, no cudziu krv som vopred odmietol. Doktor mi vtedy povedal, že to bude rešpektovať. No mám ísť umrieť domov. Ja som tomu vtedy tak veril, že som šiel, opustil som nemocnicu. Chvalabohu, nič sa nestalo.“

Zúfalo ľudské

„Je to 130 rokov, čo svedkovia hlásajú svoje učenie, a tá ľudská pýcha vám prosto nedovolí povedať, že to všetko boli bludy.“ Richard na moment stíchne. „Vedúci zbor v USA bude ďalej čakať na Božie kráľovstvo a ťahať karavánu ďalej. Je to zúfalo ľudské.“ Smutne sa usmeje. „Pôvodný úmysel bol dobrý, len sa to zvrhlo. Akoby sme čítali Mňačkovu Ako chutí moc.“

V počiatkoch, keď svedkov viedol Charles Russel, bola podľa Richarda organizácia iná. Slobodnejšia. „Ľudia sa mohli vyjadrovať, diskutovať, spoločne hľadali Boha. Neskôr však prevzal učenie sudca Rutherford a komunite dal striktný, priam dogmatický charakter. Jeho pečať je tam doteraz.“

Podľa manželov Ondrejkovcov sa zmenil aj vedúci zbor. „Kedysi sme tých osem mužov  v USA nepoznali. Bolo na tom čosi skromné, pokorné. Dnes vládnu čoraz viac. Odkedy sa zaviedol broadcasting, sú z nich hviezdy, sledujú ich milióny.“ Richard sa odmlčí. „Dnešná organizácia je iná ako tá, do ktorej sme vstupovali.“

„Je to 130 rokov, čo svedkovia hlásajú svoje učenie, a tá ľudská pýcha vám prosto nedovolí povedať, že to všetko boli bludy.“ Zdieľať

Stále si však myslí, že väčšina svedkov i starších to robí úprimne ako svoju pastiersku službu. Ako pomoc ľuďom, ktorí hľadajú a rozvíjajú svoje morálne hodnoty. „Áno, občas sú to zboroví starší, kde zlyhávame, kde sa tá ľudská prirodzenosť prejavuje najviac. No dnes si čoraz viac myslím, že je to viac tam hore, vo vedúcom zbore, kde vzniká celá tá manipulácia a sektárstvo.“

Ondrejovci odišli od Jehovových svedkov vlani v októbri. „Po 37 rokoch...“ usmeje sa Kamila. „Všetko to spustila tá naša Barbora,“ hovorí otec a pozerá si do kávy. Aj on po čase upustil od svojho presvedčenia. Ignoroval naliehanie starších a so svojou dcérou obnovil kontakt.

„Po akom dlhom čase ste sa opäť rozprávali?“

„Po roku a pol,“ mykne plecom.

„Ach, len sa netvár,“ pozrie naňho manželka. „Objal si ju a obaja ste plakali.“

Čomu dnes po tom všetkom títo ľudia veria? A veria vôbec niečomu?

Nový duchovný domov

„Dá sa náhle skočiť z pohodlia kultu do úplného relativizmu?“ Alan sa nahlas zasmeje. „Nie, väčšina svedkov zostáva kresťanmi. To je prvá fáza. Až potom niektorí prechádzajú do druhej, do agnosticizmu. Videl som to okolo seba. A aj mne sa to stalo.“

Aj Barbora sa dnes rovnako hlási k agnosticizmu. „Verím, že človek má právo hľadať si či nehľadať Boha po svojom. Bez nátlaku, bez vplyvu druhých. Hoci aj rodiny.“

„Veľmi veľa som sa tam naučil z Biblie,“ pridáva sa Tomáš. „Ako svedok som však bol len suchý teológ, niekto, kto pozná pravidlá a kráča po vyhranených uličkách.“ Spokojne sa usmeje. „Dnes je to viac medzi mnou a Bohom.“

Bohatší

„Pýtaš sa, čo nám to dalo?“ Barbora a Mike sa na moment pozrú na seba. „Neviem, vravia o nás, že sme dobre vychovaní, že pomôžeme, keď treba. Toho by sme sa nechceli vzdať,“ usmejú sa obaja súrodenci. „Túžime však, aby to bolo autentické, nie naučené. Aby sme vždy boli ochotní pomôcť. No aj dosť silní na to, aby sme vedeli odmietnuť. Aby sme to boli my, nie nejaké náboženstvo. Už žiadna submisivita. My.“

„Venoval som tomu najlepšie roky svojho života,“ rozpráva Viliam, keď sa lúčime. „V celej úprimnosti som slúžil organizácii a ľuďom, ktorých som mal rád. Mnohé mi to dalo.“ Ľahko sa usmeje, „no všade sme kreslili mantinely a vytyčovali, čo je správne a čo nesprávne. Dnes je svet pre mňa oveľa rozmanitejší. Oveľa väčší a bohatší.“

 

 

Odporúčame