Sklamanie zo Západu Čo treba opraviť na liberálnej demokracii

V posledných týždňoch rezonuje v našej spoločnosti obava zo zmeny zahraničnopolitickej orientácie Slovenska, ktorá pramení z niektorých postojov a vyjadrení nášho predsedu vlády.

Návšteva u Vladimira Putina v Moskve, ktorý stále vedie útočnú vojnu proti Ukrajine a spôsobuje obrovské ľudské i materiálne škody, by možno nebola vnímaná tak absurdne, keby sa ju bol ešte predtým pokúsil verejnosti vysvetliť a keby okolo nej nebol robil toľko tajností. Po tom všetkom by sa nemal čudovať, že mnohí obyvatelia Slovenska sa jednoducho boja, že jeho avantúry môžu ohroziť našu bezpečnosť, demokraciu i prosperitu. 

Bolo by príliš lacné vysvetľovať jeho politické postoje akýmsi rusofilstvom. Robert Fico je najmä pragmatikom, ktorý by v podstate nerád prišiel o všetky vymoženosti európskej civilizácie, za jeho éry sme vstupovali do eurozóny.

Rusofilstvo nie je podľa môjho názoru hlavným dôvodom, pre ktorý sa toľko ľudí díva otvorenejšie k Východu, hoci sme súčasťou pravoslávneho sveta nikdy neboli. Myslím si, že oveľa dôležitejším faktorom je sklamanie zo Západu. Kedysi som zaregistroval nejaký seriózny prieskum, kde z výsledkov vyplývalo, že Slováci sa viac ako na Západe či Východe cítia kdesi v strede. Z takýchto postojov cítiť určitú bezradnosť, sklamanie a nejednoznačnosť. Kultúrne, nábožensky i civilizačne sme k Západu patrili vždy.

Sklamanie zo Západu je vlastne sklamaním z liberálnej demokracie, ktorá sa v posledných desaťročiach zúžila na forsírovanie individuálnych práv a práv menšín.

Dá sa povedať, že dnes aj na Západe jestvuje veľká zhoda na skutočnosti, že tento kultúrny a geopolitický priestor sa nachádza v rozvinutej kríze. Kníh, ktoré to opisujú a rozoberajú, je dostatok. Nejestvuje zhoda na jej príčinách ani na tom, ako ju vyriešiť. Má však niektoré príznaky, ktoré sú neodškriepiteľné: postupné hospodárske zaostávanie v porovnaní so zvyškom sveta, rapídny demografický útlm, narastajúce problémy s migráciou a zavádzanie absurdných antropologických ideí do zákonodarstva, napríklad definovanie pohlavia na základe sebaurčenia.

Hoci sme stále zónou prosperity, nespokojnosť ľudí s touto podobou liberálnej demokracie rastie. Môžeme sa na to akokoľvek hnevať, ale vidieť to najmä na vzostupe pravicových a niekde i ľavicových populistických strán. To nie je iba Trump alebo Orbán s Ficom, ale už aj Rakúsko, Nemecko a Francúzsko, teda vlajkové lode európskej integrácie.

Súčasná výzva pre cirkev a spoločnosťAká je teológia, taká bude politika

Anton Ziolkovský

Všetci pokonciloví pápeži, počnúc najmä sv. Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI., často hovorili o škodlivosti individualistickej mentality pre spoločnosť. Možno až príliš, takže mnohí veriaci brali reči o individualizme ako otrepanú rétoriku a nekonečné sťažovanie sa na zlú sekulárnu spoločnosť, s ktorou si Katolícka cirkev nevie rady. Lenže dnes sa javí, že práve tento prehnaný dôraz na individuálne práva je jednou z hlavných príčin, pre ktoré sa Západ, a teda aj liberálna demokracia dostali do krízy.

Výsledkom je mentalita, keď uvažujeme o sebe najmä ako o jednotlivcoch. Uvažujem, čo je dobré pre mňa a pre moje osobné šťastie. Lenže úvaha o mne samom sa končí v okamihu mojej smrti. Tam nie je miesto pre budúcnosť. Budúcnosť, to sú potomkovia. Ak som veriaci, tak ešte premýšľam o večnosti.

Súčasné nastavenie ukazuje, že sme prestali uvažovať o sebe ako o súčasti komunity. Uvažujeme ako jednotlivci, nie ako komunita. Uvažovať ako komunita znamená, že pri svojich individuálnych rozhodnutiach beriem do úvahy, čo je dobré aj pre moju rodinu, pre moju obec, komunitu, národ či vlasť. Tento typ uvažovania prakticky zmizol. Čiastočne sa začal používať ako argument pri zdôvodňovaní očkovania počas kovidu, ale príliš to nezaberalo.

Ak nemá byť liberálna demokracia hrozbou alebo nástrojom šírenia absurdných ideológií, potrebujeme niektoré jej prvky nanovo premyslieť.

V jednom príbehu Hercula Poirota je scéna, v ktorej starnúca bohatá žena hovorí svojmu mužovi, že sa „strašne bojí“. Keď sa jej manžel opýta na príčinu, prezradí mu, že má obavy zo syna, ktorý sa neožení, a tak všetko to, čo je jej vzácne, zanikne. Rod, domov, dom sa bude musieť predať. Nehovorí o individuálnom práve syna byť šťastný, ale o tom, čo jeho rozhodnutie bude znamenať pre túto komunitu, ktorou je rodina.

Máme dôvod byť zo Západu sklamaní? Áno aj nie. Západ nám rozhodne pomohol integrovať sa do európskych hospodárskych a vojenských štruktúr, čo je správne. Nie sme bezbranní, ale európske politiky máme a môžeme v spolupráci s inými aj formovať. Na druhej strane sú tu prvky, ktoré nám napriek všetkej otvorenosti napovedajú, že si treba zachovať vlastnú identitu a nespoliehať sa iba na druhých.

Už Milan Kundera v eseji Unesený Západ sa ťažko vyrovnával s faktom, že západné krajiny vydali strednú Európu do područia Sovietskeho zväzu. Liberálna demokracia vo svojej najideologickejšej podobe: to je progresivizmus, ktorý zdôrazňuje individuálne práva až do takej miery, že poškodzuje prirodzené komunity ako manželstvo muža a ženy či rodina. Je pravdou, že z času na čas sme vyzývaní rezolúciami Európskeho parlamentu a ešte kadekým, aby sme sa tejto progresívnej individualistickej rétorike mentálne i legislatívne prispôsobili. Toto je pre Slovensko, ktoré napriek modernizácii zostalo vidieckou a prorodinnou krajinou, veľmi citlivá záležitosť.

Napriek uvedenému by sme nemali vyliať s vaničkou aj dieťa. Nič lepšie ako liberálnu demokraciu s jej systémom bŕzd a protiváh medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou, s jej ochranou základných ľudských práv a slobôd spolu s ochranou menšín nemáme.

Dejiny sú plné príkladov, keď sa nejaký nový systém po čase musel korigovať a optimálne nastaviť. Vezmime si, akou veľkou zmenou prešiel kapitalizmus po nástupe marxizmu, ako sa zmenil na sociálno-trhové hospodárstvo, kde už nejde iba o zisk majiteľa, ale aj o práva zamestnancov.

Dokonca v teológii máme príklad historicko-kritickej metódy, pri ktorej sa čoskoro prišlo na to, že postavu Ježiša z Nazareta a evanjeliá nemožno donekonečna „demytologizovať“, lebo dôjdeme k absurdnostiam. Dnes je táto metóda jednou z mnohých. Skrátka, systém treba niekedy „upratať“ a dať v ňom jednotlivé prvky na správne miesto.

Ak nemá byť liberálna demokracia hrozbou alebo nástrojom šírenia absurdných ideológií, potrebujeme niektoré jej prvky nanovo premyslieť. Ak liberálna demokracia nemá ohrozovať manželstvo muža a ženy, rodinu, binaritu pohlaví, komunitu, vlasť či štát, mali by sme sa viac zamerať na návrat rovnováhy medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom. Hodnoty, na ktorých stojí, sa totiž odovzdávajú práve v týchto komunitách.

Je nevyhnutné, aby sa takéto úprimné debaty začali čím skôr, lebo aktuálna medzinárodná situácia nesvedčí o dobrom vývoji. Po divokom kapitalizme na prelome storočí, ktorý mnohí jednotlivci i národy vnímali ako poníženie, prišiel na scénu nacionalizmus krížený s fašizmom. Po vojnovej kataklizme bola na programe dňa spolupráca, dôraz na individuálne práva a potláčanie nacionalizmov.

Dnes sme svedkami, že po „divokom liberalizme“, ktorý má progresívnu podobu, je opäť na vzostupe snaha chrániť prirodzené komunity ako manželstvo, rodina, národ či obec. Jeden extrém si pýta druhý. Nacionalizmus je na vzostupe. Spôsob, akým sa to deje, vyvoláva opodstatnené obavy. Nedá sa totiž vylúčiť, že strach z jedného povedie do náručia autokracie či akejsi bábkovej demokracie.

Uvažujme, či toto v tejto dejinnej chvíli nie je náhodou úloha nás kresťanov: vrátiť do verejného priestoru rovnováhu medzi dobrom jednotlivca a spoločným dobrom; úctu k prirodzeným komunitám, ale s tým, že neohrozíme spoločenský systém, ktorý je najlepším miestom na realizáciu slobody svedomia a náboženskej slobody.

V spolupráci so sekulárnou societou pracujme na takej podobe spoločnosti, ktorá bude tieto princípy rešpektovať, vďaka čomu prekonáme súčasnú krízu a nadobudneme dlhodobú stabilitu.