Liešnica, ostrov pozitívnej deviácie V humne u Spodniakovcov hrali kapely z celého sveta. Za internet sa v doline platí domácim syrom

Keď kúsok za Kokavou nad Rimavicou odbočíme z hlavnej cesty, úzka vozovka nás po pár sto metroch privedie k železničnému mostu. Jeho kamenný oblúk tvorí portál, ktorý vedie do zvláštneho sveta. Do Liešnice.

Funguje to tu inak než sme zvyknutí v bežných mestách a obciach. Nie je problém stretnúť tu ľudí, ktorí už niekoľko desaťročí nemajú občiansky preukaz. Načo aj? Na Liešnici (tak hovoria miestni) je základným platidlom domáci syr, „Západ“ znamená Hriňová.

Genius loci je taký silný, že vyviera z kopca na Zapači v nespočetných prameňoch. Priťahuje sem rôzne stratené existencie, alternatívnych muzikantov z Japonska či Kanárskych ostrovov – aj autora tohto textu.

Možno je to len chudoba štrukturálne znevýhodneného regiónu, nedostatok práce, kultúrneho vyžitia, diaľka, odľahlosť od akýchkoľvek centier čohokoľvek v kombinácii s krásou a pokojom lesov, ktorá je pre návštevníka z „civilizácie“ neodolateľná.

Pre miestnych však ťaživá. Keď sa niekto pri náhodnej návšteve ohlasuje slovami „Sused, žiješ?“, nie je to len konverzačná otázka. Občas sa stáva, že niekoho nájdu v izbe už nebohého.

S tlakom sa miestni často vyrovnávajú tak, že pijú. A sú neskutočne krásne vybrúsení, každý z nich by mohol byť literárnou postavou.

Foto: Postoj/Miro Pastorek

Pódium v humne

Skôr než vojdeme pod liešnický železničný most, treba zatrúbiť. Miestni tvrdia, že pre istotu, kvôli autu, čo by mohlo ísť oproti (dve vozidlá naraz sa do portálu nezmestia). Možno je to však skôr rituál, ktorým sa človek vstupujúci do liešnickej doliny lúči s profánnym svetom.

Pár metrov neistoty po úzkej provizórnej ceste popod most povedľa riečky – asfaltku vlani strhla povodeň – a sme tam. Spustíme okná, auto zaplní nebývalo silná vôňa lúk.

Cesta vedie príjemnou dolinou. Sem-tam niekde vidno starú hospodársku usadlosť, inak len lúky, lesy, políčka. Počuť usilovnú prácu motorovej píly, ťažba dreva je v plnom prúde. Je to jedna z mála možností obživy.

Po pol kilometri zaparkujeme na kúsku roviny pri potoku. Ďalej už treba ísť peši, ak človek nemá poruke terénne auto či traktor. Alebo ak mu na jeho vozidle veľmi nezáleží.

Stúpame do kopca v očakávaní, čo si pre nás dnes Liešnica prichystala. Blížime sa totiž k jej epicentru, miestu, ktoré zhmotňuje jej ducha – alebo ktoré aspoň návštevníkovi dá do jej ducha nahliadnuť.

Mierime k usadlosti, z ktorej miestny rodák Jozef Spodniak spravil kultúrne centrum. V humne vznikla divadelná a koncertná scéna, zo stodoly je krčma. V jeho dome človek vždy stretne niekoho nečakaného. V každej spálni je klavír a kopa ďalších hudobných nástrojov.

Človek by nečakal, že za hospodárskou usadlosťou dávneho typu s humnami a so stodolami nájde bazén. Vybudoval ho ešte v roku 1980 Jozefov otec. Z kopca sa vždy valilo veľa vody, mal kamaráta bagristu, tak prečo nie.

Teraz ho využívajú hostia aj miestni drevorubači, ktorí v ňom radi odpočívajú po letnej šichte.

Z humna je javisko. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Usadlosť Spodniakovcov s bazénom. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Krčma v stodole. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Foto: Postoj/Miro Pastorek

Krčma funguje aj ako improvizovaná galéria. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Internet za syr

Jozef Spodniak je približne päťdesiatročný statný chlap, do dvoch metrov mu veľa nechýba. Vyrastal v neďalekom Poltári, dlhú časť života strávil v Prahe, kde sa živil predajom internetovej reklamy. „Bol som obchodník so slovami,“ hovorí.

Práve vďaka internetu sa vrátil do domu, ktorý postavil jeho starý otec. Vďaka internetu a zlej Karme. Plynovej, nie tej z Indie.

Uvedomil si, že svoju prácu môže robiť odkiaľkoľvek, a keď sa ešte priotrávil plynom zo zle fungujúcich kachlí, zbalil kufre a usadil sa na Liešnici. Aj keď, ako hovorí, svojím spôsobom je stále v Prahe. „Som český živnostník a tu som vlastne na dlhodobej desaťročnej pracovnej dovolenke.“

Prahu považuje za svoje hlavné mesto. Aj teraz na jeseň tam plánuje stráviť dva mesiace.

Jozef Spodniak. Foto: Postoj/Miro Pastorek

V českej metropole Jozef organizoval koncerty alternatívnej hudby. Sám hrá v kapele Ohour, ktorá sa venuje podivnému žánru intuitívnej improvizácie – tento druh muziky má od bežnej popovej produkcie naozaj ďaleko. Priatelí sa s mnohými ľuďmi z českého undergroundu, spolupracoval s historikom a signatárom Charty 77 Jánom Mlynárikom. Kamaráti z pražskej umeleckej a intelektuálnej sféry ho navštevujú aj na Liešnici. Stále sa živí reklamou.

Ostatní Liešničania pracujú na poliach, chovajú dobytok a ťažia drevo. Ženy chodia robiť ošetrovateľky do Rakúska. Jozef však nevníma, že by z miestnej komunity nejako vytŕčal. „Možno výškou,“ usmeje sa.

Miestna komunita ho rýchlo prijala naspäť, možno aj vďaka tomu, že do celej doliny zaviedol internet. „Vtedy bol drahší než dnes. Susedovcom som ho dal za syry a miestne potraviny,“ spomína.

Za internet platia domácim syrom doteraz. Dorábajú ho skoro v každej liešnickej usadlosti a funguje ako akési lokálne platidlo. Aj včera Jozefovi sused dal štyri bochníky syra ako sponzorský dar. Veľmi sa mu páči, že si len otvorí okno a môže počúvať hudbu.

Okrem internetu totiž Jozef do Liešnice priniesol aj kultúru. Začalo sa to premietaním filmov na stenu domu Spodniakovcov. „Mám rád filmy, tak som si ich púšťal,“ spomína. „Zavolal som miestnych, či neprídu, a oni radi. Každý niečo doniesol, aj sa posedelo, popilo, dačo sa zjedlo.“

Koncerty alternatívnych kapiel namiesto dedinskej zábavy

Tak sa zrodilo improvizované Kino Liešnica. Jozef je znalec a milovník náročnej a experimentálnej kinematografie, s miestnymi si však pozrel aj Očovské pastorále a podobné filmy, ktoré im boli bližšie.

To bol asi jediný ústupok v oblasti vkusu, ktorý Jozef Spodniak spravil. Na pódiu v jeho humne sa striedajú alternatívne kapely z celého sveta, občas punk, sem-tam jazz. „Robím to, čo mám rád. Nebolo by mi blízke robiť klasické zábavy alebo diskotéky,“ hovorí Jozef.

Miestni to prijali. Asi aj preto, že iné kultúrne vyžitie široko-ďaleko jednoducho nenájdu. Po ťažkej práci na poli či v lese človeku neostane chuť a sily, aby sadol do auta a vyrazil za kultúrou povedzme do Lučenca.

Teraz sa u Spodniakovcov stretávajú miestni drevorubači s pražskými intelektuálmi či so zahraničnými hudobníkmi. Na koncerty chodievajú ľudia zo širokého okolia, aj z Lučenca, Hnúšte či Rimavskej Soboty.

Jozef koncertmi nevdojak svojsky nadviazal na miestnu tradíciu, za ktorou kedysi takisto stáli Spodniakovci. „Dole pri ceste sú garáže. Nad nimi je taký priestor, miestni ho volali Belehrad, a tam sa robili zábavy, hrávala miestna muzika,“ hovorí. „Teraz to Liešničania zobrali tak, že konečne sa vrátila kultúra.“

Dom Jozefa Spodniaka. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Stena, ktorá slúži ako premietacia plocha. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Liešnické zátišie. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Intuitívna improvizácia na folklórnom festivale

Ako sa vlastne kapela z Kanárskych ostrovov, Francúzska či zo Škótska dostane do humna v Liešnici? Vďaka Portugalcom. Jozef sa ešte v Prahe zoznámil s ľuďmi, ktorí majú v Lisabone organizáciu pomáhajúcu alternatívnym kapelám. Pripravujú im koncertné šnúry po Európe – a keď ide muzikant z Budapešti napríklad do Krakova, Liešnica je predsa po ceste. „Zahrajú, vyspia sa a idú ďalej,“ opisuje Jozef, ako to funguje.

Teraz po korone je to s koncertmi slabšie, stále sa mu však darí mať aspoň dve hudobné akcie ročne.

Jeho alternatívna scéna v humne je dokonca súčasťou folklórneho festivalu Koliesko, ktorý pravidelne býva v Kokave. „Ani neviem, ako to vzniklo,“ hovorí Jozef. „Asi tak, že kamarátov otec tu bol raz počas Kolieska zahrať na heligónke – a vtedy nám napadlo, prečo neurobiť dvor.“

Tak hovoria jednotlivým scénam Kolieska. Tento rok už účastníci festivalu mohli po tretíkrát navštíviť aj Liešnický dvor. „S našou kapelou, ktorá hrá intuitívnu improvizáciu, si prvýkrát zahráme na folklórnom festivale,“ tešil sa pred festivalom Jozef Spodniak.

Robotman Stanley

Liešnica a jej kultúrne epicentrum nie je dielo jedného človeka. Zďaleka nie. Jozef navyše, ako sám priznáva, nie je nejako extra manuálne zručný. Jeho sila je v prepájaní ľudí a vecí.

Vo svojej usadlosti srdečne privíta kohokoľvek – či práve vyšiel z väzenia, je jazzový gitarista vyštudovaný v Kodani, evanjelický farár, alebo turista z Nového Zélandu, ktorého priviedol niektorý z množstva Jozefových známych. Každý niečo prinesie a podelí sa s ostatnými. Niekto pomôže s prerábkou humna na umeleckú scénu, iný opraví vodovod, ďalší spraví koncert.

Liešnica funguje ako živá križovatka, kde sa miesia rôzne svety. Prináša nečakané stretnutia – ako to so Stanleym Povodom, ktorého vo svete poznajú pod prezývkou Robotman. Veľa článkov o ňom hovorí ako o otcovi českej robotiky.

„Som osemdesiatročný dedo a ešte som rozum nedostal,“ predstavuje sa rodák z Jedľových Kostolian, a kým si zaleje kávu, porozpráva dačo o svojom živote.

Vyrastal v českom Příbrame. Ako pätnásťročný sa prvý raz pokúsil ujsť z komunistického Československa, no chytili ho. Nevyšlo to ani na druhý pokus, tretíkrát však už bol úspešný. V roku 1964 sa ako osemnásťročný dostal cez vtedajšiu Juhosláviu do Francúzska. Strávil čas v cudzineckej légii, v Čade ho postrelili.

Stanley „Robotman“ Povoda. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Foto: Postoj/Miro Pastorek

Napokon sa mu podarilo dostať do USA, vyštudoval počítačovú vedu vo Wisconsine a na Columbia University. Robotov staval od detstva a koníček sa neskôr stal jeho živobytím.

Jeho roboti účinkovali v televízii, pomáhali spoločnostiam, ktoré skúmali potopené vraky lodí či morské živočíchy. Jeden z jeho výtvorov s kamerami a so senzormi na rádioaktivitu je aj v Černobyli. Stavia tiež robotov pre filmárov či do reklám.

Robotom sa venuje aj vo voľnom čase. Telá majú z rôzneho elektroodpadu, „vnútornosti“ zo sofistikovanej elektroniky. Vytvoril aj robotickú kapelu, v ktorej jeho výtvory hrajú na skutočných hudobných nástrojoch.

Stanley Povoda sa v USA aj oženil, jeho deti a vnúčatá tam doteraz žijú. Po revolúcii začal cestovať medzi Amerikou, Prahou a Slovenskom. Neskôr s manželkou kúpili dom na samote pri Novej Bani. „Tak si to vybrala žena,“ hovorí. On radšej žil v meste, v spoločnosti ľudí. Prijal to však, lebo na samote je veľa priestoru, kde môže tvoriť.

„Lenže žena minulý rok umrela. Premýšľam, že dokončím robotickú kapelu, kúpim veľkú dodávku a good-bye,“ hovorí Stanley. Plánuje stráviť ešte istý čas v Európe. Potom sa chce aj s dodávkou a robotmi nalodiť na loď do Ameriky a odísť za deťmi a vnúčatami.

Na svojej druhej robotickej kapele pracuje už tretí rok. „Už je to orchester, jedenásť robotov,“ zdôrazňuje.

Viac sa nedozvieme, lebo Stanley musí odísť. V krčme v stodole sa pokazila pípa a on musí riešiť situáciu.

Stanley totiž na Liešnici funguje ako hlavný technik. Stará sa o aparatúru, ozvučenie kapiel a všetko, čo sa týka elektroniky. S Jozefom sa spoznal ešte kedysi dávno v Prahe, v kultúrnom centre Trafačka. A odkedy sa presťahoval na Slovensko, chodieva mu pomáhať s technickým zabezpečením akcií.

Hľadisko. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Za kopcom je Kokava. Foto: Postoj/Miro Pastorek

Rožky a borovička

Pomaly nám treba odísť. Stihneme však ešte zažiť ďalšie typicky liešnické spojenie svetov.

Koncertovalo tu oravské zoskupenie Kraľovany, ktoré experimentuje s folklórom a ambientnou hudbou. Vypadla mu speváčka, tak spojilo sily s jazzovým gitaristom Štefanom Szabóom z Rimavskej Soboty, ktorý mal koncert po nich. Jemu zase nedošiel spoluhráč, za ktorého zaskočili Kraľovany.

Predtým sa nepoznali. Kým sa rozlúčili, stihli si dohodnúť spoločný koncert v Komárne.

Kráčame dole kopcom, prechádzame plechovú lávku cez potok – jedinú možnosť, ako sa suchou nohou dostať k Spodniakovcom. Stretávame vysmiateho Scottyho, Jozefovho častého hosťa a pomocníka.

Vracia sa z nákupu v Poltári. Chodieva tam vlakom – príchod do Poltára 13.07, odchod naspäť do Kokavy o 13.30. „Keď si to dobre vyrátaš, akurát to stihneš,“ hovorí Scotty.

Nesie dve veľké plastové vrecia. Jedno plné rožkov, druhé fliaš borovičky.

A lúky voňajú.