Reakcia na newsletter Školstvo môže rozkvitnúť práve vďaka komunitám

Nedávno som si na Postoji prečítala kritický text o rodičoch, ktorí dávajú deti do súkromných, komunitných škôl či dokonca ich učia doma. Text mal nadpis Ešte je skoro, aby sme sa vzdali dobrého školstva a uzatvárali sa do komunít a to bola aj jeho pointa. Ak by som to zjednodušila, písalo sa v ňom, že sa máme viac snažiť o obnovu súčasného štátneho školstva a nie vytvárať svoje vlastné alternatívy a ostrovčeky. Nemáme sa uzatvárať do bublín a rezignovať na obyčajné štátne či cirkevné školy. Poskytneme tak deťom príležitosť konfrontovať svoje presvedčenie v pestrosti rôznych názorov. Stretnú sa s rôznymi typmi spolužiakov aj pedagógov, a preto budú v živote odolnejší.

Keďže som jeden z tých rodičov, ktorý nielenže svoje deti do takýchto foriem škôl dáva, ale dokonca jednu takú školu som spoluzakladala a stále v nej pracujem, mám silnú potrebu reagovať. Domnievam sa totiž, že tu prichádza k viacerým nesprávnym predpokladom a aj záverom.

Komu patria deti?

Prvé nepochopenie vzniká pri otázke, kto je zodpovedný za vzdelávanie detí. Na Slovensku je vžitý mýtus, že je to škola, ktorá má hlavnú zodpovednosť. Keď povieme škola, de facto to je štát a štátna vzdelávacia politika.

No ak sa držíme katolíckej náuky a aj istého prirodzeného usporiadania vecí, takéto chápanie je omyl. Hovoria o tom cirkevné dokumenty, hovorí o tom princíp subsidiarity, ktorý je dôležitým princípom v sociálnom učení cirkvi (to znamená, že ak niečo môže robiť nejaká inštitúcia na nižšej úrovni, tak to aj má robiť), a koniec koncov píše sa to aj v samotnom katechizme. A pozor, tieto dokumenty nehovoria ani o umelom delení „výchovy“ a „vzdelávania“, ako sa to často (a tiež nesprávne) chápe. V slovenčine máme dve slová, ale v pôvodnej latinčine je len jedno: „educatio“, znamená to aj výchovu, aj vzdelávanie. Čiže normálny stav veci je, že je to rodič a nie štát, ktorý formuje svoje dieťa. Vyplýva z toho, že domáce vzdelávanie je vlastne v poriadku a v súlade s učením cirkvi.

Ale je pravda, že vzdelávať deti doma nie je pre každého. V tomto prípade ide na rad možnosť nájsť takú školu, na ktorú rodičia svoju povinnosť vzdelávať deti s pokojným svedomím prenesú. Mala by to byť škola, ktorá dieťa vzdeláva v súlade s hodnotami a princípmi, ktoré si želá pre svoje dieťa rodič. A ak ani toto nie je možné, tak treba hľadať školu, ktorá sa tomu čo najviac blíži. Samozrejme, nie každý má na výber. Bude veľa rodín, ktoré si želanú školu dovoliť nemôžu. A bude veľa rodičov, ktorí budú odkázaní len práve na jednu školu vo svojom okolí.

Toto všetko je realita mnohých rodín. Ale hádam častejšie, ako sa zdá, je to viac o prioritách rodičov ako o nemožnosti. Možno by tá škola znamenala rannú zachádzku alebo vzdanie sa dovolenky pri mori. Existujú rodiny, ktoré dokážu nájsť spôsoby, ako priorizovať vzdelanie aj v ťažších logisticko-finančných okolnostiach.

Tí, ktorí tento výber majú, majú aj zodpovednosť konať presne týmto spôsobom – hľadať pre deti vzdelanie, ktoré bude čo najviac predĺženou rukou výchovy v rodine. A tí, ktorých možnosti sú objektívne obmedzené, sa môžu snažiť sa s tou svojou školou komunikovať a posúvať veci žiadaným smerom. Aspoň do takej miery, do akej to ide. Tlak uvedomelých rodičov dokáže všeličo pohnúť a zmeniť aj tam, kde sa to nezdá.

Ako naučiť deti realite

Druhé nedorozumenie je v samotnom pojme vzdelanie. Najlepšia definícia vzdelania, ktorú som počula, je, že vzdelanie je odovzdávanie nahromadenej múdrosti na novú generáciu. Je možné, že rôzni ľudia očakávajú od vzdelania rôzne veci a možno preto sa s autorkou kritiky komunitných škôl nezhodneme, ja však očakávam práve toto. Chcem, aby sa na deti preniesla múdrosť z minulosti, čo pre mňa znamená odovzdanie toho najlepšieho, čo vytvorila naša tradícia.

Toto ich naučí realite viac ako konfrontácie s rôznorodými životnými vzormi u spolužiakov či stret s pestrou paletou pedagogických prístupov (rozumej občas skvelých, občas priemerných, ale často aj dosť nekompetentných). 

V prípade kresťanských rodičov je toho naozaj dosť, čo máme v našej tradícii a čo máme deťom odovzdať. A to najcennejšie je práve viera samotná. Nie je odovzdanie viery a snaha dostať deti do neba tá najdôležitejšia úloha, ktorú rodičia majú? Pravdaže, deti majú slobodnú vôľu a rozhodnú sa, ako chcú. Úlohou rodiča je však spraviť v tejto veci všetko, čo je v jeho silách.

A teraz si to vezmime. V rodine sa síce môžeme snažiť, ale každý deň posielame dieťa do školy. Za svoj život strávi dieťa v základnej škole okolo 10 000 hodín. To je už celkom dosť na to, aby nám nebolo jedno, čo sa počas tých 10 000 hodín deje. Ak platí, že aj na cirkevných školách sú skutočne veriaci dvaja-traja ôsmaci v triede (toto asi nebude všade tak, ale asi ani výnimka to nebude), aká je šanca, že medzi tými dvoma bude práve to naše dieťa? Čakať od nezrelého dieťaťa, aby obhájilo svoje hodnoty zoči-voči kolektívu s iným presvedčením, je príliš veľký nárok. Nedokážu to mnohokrát ani dospelí.

Bez komunity to nejde

Aby to dieťa „ustálo“, bude potrebovať zázemie kamarátov, ktorí s nim zdieľajú vieru a aj istú kresťanskú kultúru. A tu prichádzame k nepochopeniu číslo tri. Zuzana Hanusová to vo svojom texte nazvala „uzatváranie sa do komunít“. Ja to nazývam jediný spôsob, ako deťom odovzdať vieru. V dobe, ktorá zovšadiaľ kričí opačné posolstvá, rodina samotná bez podpory spoločenstva má len malé šance odovzdať deťom kresťanstvo. Mám silné tušenie, že práve tie dve posledné veriace deti v triede budú niekde práve takéto zázemie v spoločenstve mať – hoci zrejme mimo školy. Čo je však nesprávne na tom, že by škola tvorila takéto spoločenstvo od začiatku a programovo?

Boli to komunity, ktoré držali ľudí aj za komunizmu, a len a len vďaka ich sile sme ako deti prežili recitovanie Lenina a nestratili pritom svoje hodnoty. Komunity kresťanskej podzemnej cirkvi vznikli vďaka prezieravosti osobností, ako boli Kolakovič, Silvo Krčméry a Vladimír Jukl. Kolakovič roky dopredu pripravoval pôdu na vznik malých spoločenstiev. Bolo to v čase, keď ešte nikto netušil, aké nutné to bude.

Zdá sa mi, že teraz sme v podobnej situácii. Sústredenie sa na malé komunity sa možno nezdá také akútne, keďže nikoho teraz za vieru neprenasledujú. Avšak stačí sa pozrieť za roh – trochu viac dopredu, trochu viac do okolitých krajín a vlastne trochu viac aj do slovenských kostolov – a je jasné, že ak chceme zachovať vieru pre deti a mladých, čas na komunitu nebude až o desať rokov. Čas na komunitu je teraz.

Zhora a či zdola

Tretie nedorozumenie sa týka nepochopenia priorít a zodpovedností ľudí, ktorí vzdelávanie svojich detí uchopujú do vlastných rúk. Z textu zaznela trochu podpásová kritika, že ľudia si tu namiesto celoplošných riešení a snahy o zlepšenie škôl pre všetky deti Slovenska robia niečo na vlastných piesočkoch a vykašlú sa na ostatných. Preháňam a parafrázujem, ale o tomto je hlavná pointa textu.

No ak sme rodičia, tak tá prvá a najväčšia zodpovednosť nie je za štátne školstvo, ale práve za vlastné deti. Samozrejme, táto úloha nevylučuje, ale skôr vyžaduje, aby rodič konal dobro a venoval sa blížnym aj v širšom meradle. Ale to, ako a čo bude robiť, je medzi ním a Bohom. Požiadavka, aby sa rodič venoval oprave školstva na celoštátnej úrovni namiesto výchovy detí v kresťanskej komunitnej škole, je to isté ako kritizovať novinárov za to, že pôsobia v malom kresťanskom internetovom portáli, kde sa venujú najmä „bublinovému“ publiku. Veď by mohli tlačiť na zmenu vo veľkých celoštátnych médiách s oveľa širším zásahom.

Zmena koniec koncov často prichádza práve zdola a práve z komunít. Je to vlastne typické pre kresťanské prostredie. Často je to jednotlivec, ktorý pritiahne ďalších a cez komunitu zmení svet. František z Assisi, Matka Tereza, Filip Neri, don Bosco a stovky, možno tisícky ďalších sú toho dôkazom. 

Kto opraví školstvo

Iniciatívy zdola majú skutočnú moc meniť veci aj v školstve. Trúfam si povedať, že väčšina dobrých nápadov v slovenskom školstve prichádza práve cez rozumných ľudí, ktorí začali najprv v malom. Sú to práve súkromné školy a malé vzdelávacie inštitúcie, z ktorých prostredia prichádzajú inšpirácie, medzi inými aj samotná kurikulárna reforma.

V škole Citadela, v ktorej pôsobím, dostávame každú chvíľu prosby o zriadenie Citadely v mestách po celom Slovensku. Ešte tam zďaleka nie sme, ale ak Pán Boh dá, raz možno bude aj to. No už dnes sa dobré veci šíria a ponúkajú pre hocikoho, kto má záujem. Ak chce niekto načrieť k vzdelávaniu, ako ho chápeme my – a teda ku katolíckemu klasickému vzdelávaniu –, má možnosť zapojiť sa do nášho stredoškolského projektu Akadémia veľkých diel. Akadémia pôsobí na desiatkach stredných škôl po celom Slovensku – bežných, štátnych, cirkevných, mestských, dedinských, východných či západných. Nie je to ani vylučujúce, ani nedostupné. Stačí len chcieť a prísť.

Máme niečo aj pre vysokoškolákov – rezidenčný program Kolégia Antona Neuwirtha – a vlastne pre kohokoľvek sú tú prístupné online kurzy s podobným konceptom. Ročne prejde týmito intenzívnymi programami jeden a pol tisíca ľudí, ktorým sa menia životy. Ak niekto toto nazýva uzatvorenou komunitou, tak sa veľmi mýli.

A čo učitelia?

Text Zuzany Hanusovej ponúka ako východisko z mizérie slovenského školstva viac motivovaných učiteľov. V tomto sa určite zhodneme, no otázka je, ako to dosiahnuť. Aby sme dokázali takýchto učiteľov motivovať a udržať, potrebujú všestrannú podporu. Nároky na učiteľa rastú, do škôl chodia viac a viac problémové a menej a menej motivované deti. Učiteľ to neustojí, ak nebude mať nástroje, ako to zvládať, a aj ľudskú podporu svojej snahy (ach, zas tá komunita).

Túto podporu väčšinou učitelia nezískavajú ani z pedagogických fakúlt, ani z ministerstva školstva. Zas sú to len malé iniciatívy zdola, či už liberálne, ale aj konzervatívne inštitúcie, ktoré sa učiteľom venujú. Robíme to napríklad aj my. Akadémia veľkých diel vo svojich programoch ročne vyškolí desiatky učiteľov po celom Slovensku, ktorí následne dokážu prenášať toto know-how do bežného vyučovania. Škola Citadela zas v tomto roku otvorila Pedagogickú klasickú akadémiu, v ktorej sa rozvíjajú mladí talentovaní učitelia, ale aj študenti pedagogiky.

Cesta vzdelávacích iniciatív zdola nielenže zvyšuje šancu odovzdať vlastným deťom dobré vzdelanie, ale má to efekty všade naokolo. Nakoniec to môže byť niečo, čo pomôže školám vo všetkých kútoch Slovenska viac ako plošné vzdelávacie politiky.