Dospelosť = sloboda + zodpovednosť

Začínam tušiť, že dospelosť nie je len o tom, že mi už naši nemôžu veľmi hovoriť do toho, kam a s kým idem a dokedy sa tam zdržím, alebo že konečne môžem študovať to, čo ma skutočne zaujíma, a že si užívam pocit slobody a nezávislosti a hľadám svoju vlastnú tvár v tomto svete.

Pretože v tejto slobode je zakorenená aj na jednej strane úžasná, no zároveň niekedy poriadne zložitá súčasť a tou je zodpovednosť. Zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré urobím, zodpovednosť za vzťahy, ktoré žijem a v konečnom dôsledku zodpovednosť za celý môj život. A tá ma niekedy natoľko desí, že by som sa pri niektorých rozhodnutiach slobody najradšej vzdala…

Niektorí to robia tak, že keď stoja pred nejakým veľkým otáznikom, nechávajú rozhodnutie na prozreteľnosť. Povedia si napríklad, že ak sa stane to alebo to, tak sa majú rozhodnúť tak a tak. A ak sa to nestane, aj ich rozhodnutie bude opačné. Ja však takéto rozhodovanie považujem iba za akúsi „pseudozodpovednosť“. Podľa mňa ide len o obyčajné zbavenie sa zodpovednosti za moje činy tak, že ju prenesiem na nejakú „vyššiu silu“ – či už tú silu nazvem osudom alebo Bohom. Podobne je to aj s prenášaním mojich rozhodnutí na iných ľudí. Je najjednoduchšie, keď za mňa rozhodne niekto druhý a potom, ak sa mi nepáči výsledok, mám aspoň niekoho, na koho to môžem zvaliť. To samozrejme neznamená, že si v ničom nenechám od nikoho poradiť. Veď ako sa hovorí: „Viac hláv – viac rozumu“. Ale stále by som si mal ponechať právo veta a sám sa rozhodnúť, čo spravím. Pretože toto rozhodnutie v konečnom dôsledku ovplyvní predovšetkým mňa a môj život.

Ako bodku mi nedá nespomenúť myšlienku, ktorú mi nedávno povedal jeden blízky človiečik: „Nejde o to, či bude tvoje rozhodnutie správne, ale o to, že si sa rozhodla.“

Petra Ďurove