Reportérstvo je spôsob života

Stretli sme sa v stredu ráno presne o 9-tej na autobusovej zastávke Palisády. Útla novinárka s krátkymi blond vlasmi ma viedla do kaviarne Scherz, ktorá je na prízemí domu, v ktorom sídli ich redakcia. Dvere však nešli otvoriť, načo si povzdychla: „Škoda, myslela som, že si posedíme v príjemnom prostredí.“ Tak ma vyviedla na druhé poschodie a usadila pri dlhšom stole, za ktorým sa už o hodinu mala viesť redakčná porada. Ešte na začiatku mi však nezabudla povedať, aby som jej tykala, lebo ona mi vraj nedokáže vykať. A tak som tam odrazu sedela a viedla interview s redaktorkou týždenníka Týždeň Evou Čobejovou.

Ako si sa dostala k novinárčine?
Už počas strednej školy niekde prispievala, potom som skončila žurnalistiku a dlho som sa hľadala. Skúšala som v rozhlase, bola som rok v Prahe v krajanskom časopise, potom som bola asi rok v Živote. Neskôr som sa už trošku ustálila, našla som, čo chcem robiť a pracovala som v denníku Smena ako reportér. A keď sme zo Smeny odišli v ´93 a založili sme denník Sme, tak som bola medzi zakladajúcimi redaktormi. Tam som pôsobila tiež ako reportér v reportérsko-komentátorskom oddelení, čiže som robila aj komentáre, aj reportáže. Odtiaľ som odišla do týždenníka Domino fórum a stadiaľ do Týždňa. Čiže tie začiatky boli také, že som sa dlhšie hľadala, kým som našla to, čo ma baví. A to, kde som sa našla, boli najmä reportáže.

Zaujímalo ťa dianie na Slovensku a vo svete?
Za socializmu ma to nezaujímalo. Pozerať správy bolo pre mňa utrpenie. A priznám sa, že keď som študovala a mali sme vedieť niečo o politike, tak som skoro nič nevedela, pretože ma to ubíjalo. Ale začala som sa o politiku zaujímať po novembri ´89, keď už som vyslovene smerovala aj v reportérskych článkoch k politike. A takú tú čistú politiku som robila na začiatku deväťdesiatych rokov – vtedy ma to veľmi zaujímalo. Teraz ma to zaujíma, ale nemám už takú silnú potrebu sa k tomu vyjadrovať, čiže tých komentárov je menej. Dnes už tak tou politikou nežijem, ako som ňou žila začiatkom 90-tych rokov.

Máš radšej spravodajstvo alebo publicistiku?
Mám rada spravodajstvo, aby som sa dozvedela, čo sa deje. Dnes spravodajstvo sledujem najmä v rádiách a na internete. V novinách a v časopisoch si zase rada pozriem publicistiku. Priznám sa, že televízor v posledných rokoch nepozerám, čo ma aj mrzí, ale nemám na to čas a ani trpezlivosť, aby som pri ňom vydržala.

A čo sa týka písania, radšej píšeš spravodajstvo alebo publicistiku?
Ja som nikdy nevedela písať spravodajstvo – to bolo o mne známe. Až tak, že keď ma poslali napísať nejakú správu, tak som napísala podrobnú atmosféru a nenapísala som, čo sa tam dialo, kto tam bol, kde to bolo... Takže na spravodajstvo som bola nepoužiteľná. Ale keď som robila v SME, vždy ma posielali s kolegami spravodajcami, keď sa dialo niečo zaujímavé. Oni napísali, čo sa stalo a ja som opísala atmosféru – ako riport alebo malú reportáž. Takže spravodajstvo som naozaj nikdy nerobila. Ja to neviem robiť.

Ako teda spracúvaš príspevky do Týždňa?
V Týždni sa nikdy nerobí spravodajstvo. Takže tie fakty, ktoré sú nutné, ktoré potrebujem, tie si viem zohnať. Navyše tu nejde o aktuálne správy, takže to zvládam. Aj keď som rada, keď my kolegovia pomôžu s faktami. My sme si tu zvykli písať články v dvojiciach. Tu robíme trošku iný typ článkov ako som robila v SME a Smene, ale naučila som sa s faktami pracovať – to je fakt. Urobila som pokrok. Myslím, že dnes sa už čitateľ dozvie aj nejaké fakty z mojich článkov. Na začiatku mi to robilo veľké problémy.

Odkiaľ väčšinou čerpáš informácie?
Hlavné sú pre mňa tri zdroje: internet, knižky – ja som staromódny typ, ja čítam veľa knižiek, a tretí, ktorý je asi najdôležitejší a ktorý momentálne kvôli rodine trošku zanedbávam, je stretávať sa s ľuďmi a počúvať ich. To je asi najdôležitejší zdroj pre novinára.

Máš nejaké stále kontakty, na ktoré sa často obraciaš pri svojej práci?
Priznám sa, že teraz som ich trošku zanedbávala, ale roky som ich pestovala. Mala som vypestovaný okruh ľudí, ktorí mi dávali tipy a s ktorými som sa občas stretávala. Dodnes ten okruh funguje, aj keď teraz ho trošku zanedbávam, tým že nemám veľa času stretávať sa, pretože musím tráviť dosť času doma s dcérou. Ale kontakty sú najdôležitejšie. Ten okruh ľudí, ktorí, keď sa niečo deje, zavolajú práve tomu novinárovi, lebo mu dôverujú. Toto sa mi vždy najviac osvedčilo. A vidím to aj na kolegoch. Naozaj dobrí sú tí, ktorí majú bohatú sieť kontaktov rôznych ľudí, ktorí keď dačo majú, zavolajú práve tomu redaktorovi, lebo mu dôverujú a majú medzi sebou vzťahy. To je pre novinára strašne dôležité. Pokiaľ nemá kontakty, pokiaľ visí celé dni len na internete, tak nikdy nič originálne neprinesie.

Ako tieto kontakty získavaš?
Keď človek starne, tak je lenivý nadväzovať nové vzťahy, ale novinár musí. Nemôžem sa spoliehať len na ľudí, ktorých som spoznala, keď som bola, čo ja viem, na vysokej škole. Musí stále obnovovať ten okruh a rozširovať a pribúdať. Teraz, keď mám malé dieťa, tak kontakty sú aj susedia, ľudia zo ZRPŠ alebo učiteľky. Zaujímaví ľudia sú všade, teda dajú sa nájsť. Najmä keď človek nemôže tráviť celý večer v nejakej spoločnosti, tak sa dajú nájsť aj v iných kruhoch. Kým som bola slobodná, tak to bolo samozrejme ľahšie, lebo som chodila na rôzne podujatia, na ktoré ma pozývali. Dalo sa tam ísť, dalo sa tie kontakty budovať, teraz je to zložitejšie. Ale zrazu nachádzam tých ľudí, tie kontakty aj na takých miestach, ktoré by som predtým neočakávala. Novinár si nevyberá. Často sú to ľudia, s ktorými sa pustí do reči a zistí, že majú zaujímavý príbeh alebo vedia niečo zaujímavé povedať. Ešte taká jedna zvláštnosť – mám tu v redakcii na starosti listáreň a s niektorými ľuďmi, ktorí sem napísali nejaké reakcie, som sa zoznámila. Tie ich reakcie boli také zaujímavé, že sme sa dohodli a išli sme na kávu a niektorí z nich sú dnes moji kamaráti, takže aj takto – listom som si vybudovala okruh známych.

S kým sa ti najlepšie spolupracuje? Kto bol tvoj najlepší partner na písanie článkov vo dvojici?
Ja som prešla niekoľkými partnerstvami, ktoré boli dlhodobejšie. V SME som dlhé roky robila s Jurajom Mravcom. Boli sme ako reportérska dvojica už veľmi zohraní. V týždenníku Domino fórum som robila veľa rozhovorov s Jánom Štrasserom, on bol veľmi dobrý partner na rozhovory. V Týždni pracujem často s Martinom Hanusom a s Jozefom Majchrákom. Tu sú všetci ľudia veľmi zaujímaví, takže so všetkými robím veľmi rada. Tu je malá komunita, tu sa nedá, že by si človek vyberal. No pre mňa je asi najinšpirujúcejšie robiť s Martinom Hanusom, ktorý je veľmi vyhranený a dodáva mi nové nápady.

Ako funguje práca v Týždni? Aká je organizácia práce?
U nás sa začína vždy v pondelok ráno o desiatej, keď je porada. Tam sa hodnotí minulé číslo a plánuje sa budúce číslo. Potom sa väčšinou ide na neformálny spoločný obed, kde sa tie témy preberú, že akoby asi mali byť postavené a dohodneme sa, kto čo urobí. V utorok a stredu sa na tých veciach pracuje, vo štvrtok sa začína pomaly odovzdávať a v piatok je hlavná uzávierka. Jeden z redaktorov má vždy službu, to znamená, že vtedy je aj vydávajúcim redaktorom. Keď nemá službu, každý je zodpovedný za svoju rubriku a vie, v ktoré dni ich musí odovzdať. A tie články, na ktorých sa dohodneme, že ich na ten týždeň urobím ja, vo štvrtok alebo v piatok odovzdávam.

Ktorá z rubrík ťa baví najviac?
Mňa baví, keď môžem striedať rubriky. Keď napríklad robím veľa krátkych vecí do rubriky Médiá, tak potom som z toho otrávená. Najzaujímavejšie je, keď v jeden týždeň robím Tému, ďalší týždeň robím rozhovor a v iný týždeň robím na doma a potom si oddýchnem pri Fenoméne. Pre mňa je najlepšie, keď sa to dá nejako mixovať, lebo keď človek robí len jednu rubriku, tak veľmi rýchlo vyhorí. Pre novinárov je veľmi dobré, keď môžu aj žánre striedať. Nie je dobré, keď niekto dostane na starosti len jednu rubriku a robí len tú, to je aj naša skúsenosť v Týždni.

A robenie reportáží ťa už vôbec neťahá?
To už nemôžem robiť kvôli tomu, že mám malé dieťa. Pretože reportérstvo – ako hovoril vždy Karol Ježík – to je spôsob života. Keď som bola reportérkou Smeny, mala som stále zbalené veci a boli sme skoro celý týždeň na cestách s Jurajom Mravcom. My sme prišli v pondelok do roboty, kde sa niečo dohodlo a v utorok sme už vyrážali a vrátili sme sa často v piatok, lebo sme robili do sobotného čísla. No a to si ja teraz nemôžem dovoliť. Takže by ma to aj lákalo, ale sa to jednoducho nedá. Ja musím byť o štvrtej v škole a musím sa večer učiť s dcérou. Ale zase na druhej strane, už ani neviem, či by som na to ešte mala sily, pretože ono je to aj dosť únavné. Viem, že ku koncu som už bola aj dosť unavená. Keď som si predstavila, že zase mám stretnúť nejakých nových ľudí, už som mala aj taký pocit, že z toho potrebujem vycúvať.

Ako je to s reportážami v Týždni?
V Týždni robí reportáže stále Andrej Bán, on je reportér. A na ňom to vidím, že je to aj veľká obeta jeho rodiny a je to jeho spôsob života. Andrej je stále na cestách, jeho život je v aute. On má úplne všetko v aute, on je jednoducho stále preč. Jemu ten životný štýl vyhovuje a je v tom spokojný, no mne to už potom nevyhovovalo, keďže som žena, matka, takže som si to už nemohla dovoliť. No je to veľmi vzrušujúci život a ja na to hrozne rada spomínam a hovorím si, že možno sa k tomu raz vrátim.

A nemohla by si spraviť nejakú reportáž iba občas, napríklad aj s Andrejom Bánom?
To sa tak celkom nedá, lebo to už človek má také nastavenie, že teraz som reportér. Andrej je navyše samotársky vlk. Ja som s ním párkrát bola na reportáži ešte dávnejšie, ešte sme nerobili spolu, ale on je rád sám, on je taký tichý. Teraz si to jednoducho nemôžem dovoliť tým, že moja dcéra má také postihnutie, že ja sa s ňou musím každý večer učiť, takže ja nad tým teraz ani neuvažujem, lebo si to neviem predstaviť, ako by som to zvládla. Ja som sa s tým už nejako vyrovnala. Ale vravím, že je možné, že o nejaké dva-tri roky, keď sa jej to nejako prelomí v škole a bude sa vedieť sama naučiť, že budem môcť odísť na nejaké dva-tri dni. No momentálne, aj keby som mala lákavé ponuky aj niekde do zahraničia, vždy som ich musela odmietnuť, lebo teraz je iná priorita.

Koľko si sa venovala reportérstvu?
Reportérkou som už bola aj v Živote od roku 1990, potom v Smene až do roku 1996, takže spolu sedem rokov som bola iba reportérkou.

A necítila si aj ty také to vyhorenie, že už nemáš o čom, že už nevládzeš...?
Áno, áno. Ja som potom v 97-mom roku ešte bola v SME, ale cítila som únavu a cítila som sa precestovaná. Riešila som to tak, že som dostala za úlohu robiť manažérsku funkciu. Robila som projekt regiónov a regionálnych časopisov, čiže viac-menej dva roky som potom skladala dokopy noviny. Potrebovala som si od toho oddýchnuť, hoci to boli náročné roky, lebo som bola v robote od rána od ôsmej do deviatej večer každý deň. Ale keď som si od toho oddýchla, vrátila som sa do Domina a tam som ešte písala reportáže a cestovala asi dva roky, kým sme nemali dcéru.

Ktorá z tvojich reportáží bola podľa teba najvydarenejšia?
Tak na tú nezabudnem do smrti, pretože to bola reportáž zo zakladajúceho snemu HZDS. Tu sa nikdy predtým nepísali politické reportáže. A ja som sa o niečo také pokúsila a mala som pocit, že to je hrozné, že je to príšerné a že si nemôžem dovoliť takto písať o politike. Ale môjmu šéfovi sa to páčilo a vyšlo to v Smene na nedeľu. Volalo sa to One man show. A tá reportáž spôsobila, že ma potom dlhé roky predstavovali ako autorku reportáže One man show. Dokonca aj Havlovi ma tak predstavili. A ja som z toho bola veľmi prekvapená, ale potom som pochopila, že to bolo v tom, že predtým si nikto netrúfol písať tak emocionálne, tak „atmosférovo“ o nejakom zjazde. Takže na tú reportáž nezabudnem, lebo mne to vtedy tak akosi ukázalo cestu, že aj takto sa dá písať. A potom ešte povedzme rada spomínam na také uletené reportáže z Ameriky, kde som zažila, že sme mali predávať večer v bufete v nejakom divadle. A bola to taká bláznivá reportáž, to už som napísala z čistého zúfalstva, lebo to bol pre mňa hrozný zážitok. A rada na to spomínam, lebo tá reportáž sama osebe bola skvelá, len tá akcia – to predávanie v bufete na americkom muzikáli – to bolo hrozné.

A napísala si niekedy aj takú reportáž, za ktorú ti vynadali?
Vždy sú aj totálne prehry, ale nikdy neboli také, že by sa niekto vyslovene až búril. Ale boli veci, pri ktorých som vedela, že som ich nezvládla a zväčša to bolo vtedy, keď som sa uspokojila s niečím, čo mi povedala jedna strana. Vtedy som zlyhala. Niekto prišiel, niečo nám porozprával – do SME aj do Domina takto často niekto chodil. A ja som to napísala, ja som tomu uverila a nepreverila som si, ako je to naozaj. A ešte jednu reportáž si dnes trochu vyčítam, bolo to v Smene. Vtedy sa tu prvýkrát objavili moonisti, teda Moonova sekta, a oni prišli za mnou – bol to veľmi sympatický mladý muž so ženou. A ja som o nich napísala ich príbeh a ten príbeh som napísala ako veľmi pozitívny, pretože oni tak pôsobili. Nejako som to nerozoberala, iba som napísala ich príbeh. Vtedy mi Karol Ježík hovoril: „Eva, je to sekta.“ A veľmi sa bál to pustiť. Potom to pustil s takým dodatkom, ktorý napísala jedna kolegyňa. Ale dnes si vyčítam, že som nepátrala ďalej, lebo to mohlo nejakých ľudí popliesť, že v tej sekte vládne taká idylka. Tak to si možno vyčítam, že som to nechala v takej tej príjemnej príbehovej rovine a neskúmala som ďalej, čo je za tou sektou.

Snažíš sa vo svojich článkoch vždy vyjadriť svoj názor, dať tam niečo zo seba?
Áno, veď preto som nikdy nevedela robiť spravodajstvo. Lebo v spravodajstve nie je veľmi vhodné, aby človek písal, ako to naňho pôsobí alebo čo si o tom myslí. Preto som vždy bola na komentátorsko-reportérskom oddelení, lebo tam bolo možné dať svoj názor. Podobný typ bol Štefan Hríb, ktorý v živote nevedel napísať správu, takisto všade dával svoj názor. A tak sme sa my dvaja našli, boli sme si blízki v tom, že sme boli vždy názorovo vyhranení a že ten náš názor, akokoľvek sme sa snažili, sa vždy objavil v článkoch. Každý sme nejaký typ. Poznám vynikajúcich spravodajcov, s niektorými som mala aj konflikty v SME, pretože im sa nepáčilo ako píšem ja, ja som im vyčítala, že píšu strašne sucho a že to je dnes už nezaujímavé, aby sa do novín písalo čisté agentúrne spravodajstvo. A myslím si, že po rokoch mi vývoj dal za pravdu, že redaktori tlačených periodík musia dávať aj nejakú pridanú hodnotu k spravodajstvu, že nestačí zachytiť fakty. A tú pridanú hodnotu som ja videla v tom, že som tam dala atmosféru, dala som tam nejaký postoj. Teda čitateľ vnímal udalosť mojimi očami. Keď som robila v SME, prebiehal tam práve veľký súboj, pretože Američania nám chodili prednášať o tom, čo je čisté spravodajstvo. Takže sa z článkov škrtalo všetko, čo zaváňalo nejakým postojom či názorom, ale to podľa mňa nebola správna cesta. Jednak v spravodajstve je vždy cítiť aj názor autora, jednak je to nudné. Dnes už ľudia nebudú noviny čítať s tým, že tam nájdu iba nejaké suché čísla. Takže ten spor medzi mnou alebo medzi mojimi kolegami, s ktorými sme boli na reportérskom oddelení a medzi spravodajcami bol vždy latentný, ale aj tvorivý. Oni ma naučili, aby som naozaj použila aj fakty. A ja som ich tiež niečo naučila, pretože niekedy sme boli na akciách spolu, teda spravodajcovia a reportéri. Pre mňa potom prišlo Domino fórum, v ktorom to bolo výborné. Ale aj v reportážach v SME som si mohla povedať, čo som chcela, pretože to boli reportáže, o ktorých sa vravelo, že to je autorské písanie. A v autorskom písaní si človek môže dovoliť aj názor, aj nejaké pocitové veci.

Podľa teba teda neexistuje hranica medzi publicistikou a spravodajstvom?
Ale určite existuje, len je otázne, čo dnes ľudia od tlačených médií chcú. A ja mám pocit, že od tlačených médií dnes už nechcú čisté spravodajstvo. To vedia veľmi dobre robiť rádiá, agentúry alebo televízie. Ale keď sme zakladali Týždeň, čítali sme si taký článok, v ktorom Umberto Eco písal, že denníky sa dnes menia svojou formou na týždenníky a týždenníky na mesačníky. To znamená, že musia mať nejakú pridanú hodnotu, aby bolo to čítanie zaujímavé, musí tam byť aj nejaká pisateľská zručnosť, tí ľudia musia vedieť písať. Nestačí, že dajú dokopy fakty. A myslím si, že toto sa naozaj udialo, že my sme síce týždenník, ale píšeme tak, že text musí byť zaujímavý, vzrušujúci, že fakty nestačia. Musí to byť pre čitateľa niečím zaujímavé, aby vypol počítač a otvoril si časopis.

Platí to isté aj o práci v denníkoch?
Ja si dnes už nekupujem denník, aby som sa dozvedela, čo sa včera stalo, ja to už viem z rádia alebo z internetu. Čiže si ho kupujem kvôli nejakej pridanej hodnote, ktorú denník musí ponúknuť. A tá pridaná hodnota je často komentár, analýza alebo reportáž. Takže aj oni musia písať inak. A keďže mám nejakých kamarátov v denníku, viem, že aj oni riešia, že nestačí priniesť správy. Keď som bola v SME a šli sme do parlamentu, tak tam išlo päť ľudí a podávali z toho spravodajstvo. Dnes je to zbytočné, o to sa starajú agentúrni novinári. Keď tam ide denníkový novinár, musí doniesť niečo iné. Takže ten vývoj je taký, že „printy“ už nestačia na to, aby podávali spravodajstvo, to dokážu urobiť iné médiá, „printy“ musia hľadať, ako zaujať inými vecami. A ja si myslím, že to je v autorskom písaní, že to je teda tá pridaná hodnota, ktorú môžu doniesť, plus fotky a grafická úprava.

Od koho najčastejšie dostávaš spätnú väzbu?
Priznám sa, že na spätnú väzbu sa nedá veľmi spoliehať. Ja mám už roky na starosti ohlasy, takže ich čítam. A často píšu ľudia, ktorých sme sa nejakým spôsobom dotkli. Napríklad som písala o waldorfskej škole, ktorú sme kritizovali, pretože si myslíme, že je to taký čudný experiment. Samozrejme, že sa ozvali všetci tí, čo majú v tejto škole deti a kritizovali nás. Ale to bol zaujatý ohlas – ohlas ľudí, ktorých sa to dotklo. Takže na tie ohlasy sa nedá veľmi spoliehať. Ja sa najviac spolieham možno na dvoch-troch kolegov, ani nie na všetkých, ale na takých, ktorých si vážim a ktorí mi povedia, že toto bolo fajn a toto nebolo dobré. Ale najviac sa asi spolieham na seba. Ja si myslím, že som celkom sebakritická, takže viem, ktorý článok som „odflákla“, na ktorom som sa narobila a ktorý som podcenila. A viem si povedať, že toto nebolo ono. Čiže ohlasy čitateľov sú zaujímavé, ale pre mňa nie sú smerodajné, aby som sa nimi riadila. Skôr ich čítam hlavne preto, aby sme vedeli, aké témy ľudí v Týždni zaujímajú, to je dôležité. Keď príde na historický článok 50 ohlasov, tak viem, že história je oblasť, ktorá čitateľov Týždňa zaujíma. Ja sa potom snažím toto zistenie kolegom posúvať, teda aké témy, aké oblasti ľudí zaujímajú. Ale už samotné tie názory nie sú také dôležité. Pretože často píšu len ľudia, ktorých sa to nejako dotýka, takže nie sú objektívni.

Aký bol význam štúdia žurnalistiky pre tvoj život?
To je veľmi ťažká otázka. Ja veľmi ľutujem, že som študovala žurnalistiku. Myslím si, že som mala študovať niečo iné, hocičo. Hoci by som robila novinárčinu, mala by som nejaký základ. Z mojich kolegov nikto neštudoval novinárstvo. Ale na druhej strane si hovorím, že keby som za socializmu študovala právo alebo ekonómiu, bolo by to také isté zlo. Tam bola jediná pridaná hodnota, a to bola komunita spolužiakov. Tá bola veľmi cenná a podnetná. Dodnes sa s mnohými z nich stretávam. To bolo jediné, čo mi to štúdium dalo. Mne tá škola nedala naozaj nič. Ja si nespomínam na niekoho, kto by ma nejako zaujal, možno jeden-dvaja pedagógovia a inak mi to pripadalo ako zabitý čas. Mne je to ľúto, ale bolo to tak. Podľa mňa sa aj za socializmu dalo aspoň niečo nám naznačiť, alebo aspoň s nami diskutovať, alebo aspoň písať, ale ani to sa nedialo. A dokonca mám takú skúsenosť, že sme si založili samovzdelávací krúžok, ktorý nám potom zakázali, čo bolo úplne absurdné. Takže ja na tú školu nespomínam veľmi rada, teda čo sa týka učenia. Ale na tých ľudí, s ktorými som sa tam stretla, na spolužiakov spomínam rada. Lebo tá komunita bola zvedavá a spolužiaci ma mnohí posunuli ďalej tým, že sa čítali zakázané knižky, že sa chodilo na koncerty, že sa diskutovalo v kuloároch. Keď som skončila, mala som pocit, že nič neviem. Tak som potom chodila na ekonomickú nadstavbu, ale to bolo pre mňa tiež sklamaním, lebo tí pedagógovia z boli príšerne slabí a tlačili nám do hlavy samé socialistické myšlienky. Takže potom som si hovorila, že je vlastne úplne jedno, čo by som za socializmu študovala. Ja mám pocit, že moja generácia je „nedovzdelaná“ a nevzdelaná a to je tá daň dobe, ktorú sme museli priniesť.

Rozhovor viedla
Petra Ďurove