O nás bez nás

„Vstupujeme do ružového salónika, v ktorom pán premiér prijíma vysoké oficiálne návštevy,“ slávnostne prednesie náš sprevádzajúci po paláci Úradu vlády. A naša univerzitná profesorka iba so žmurknutím dodá: „Tak toto je po prvý raz, čo nás sem vpustili. Zdá sa, že sa polepšili.“ Dozvedáme sa, že na starobylej ružovej pohovke v útulnom salóniku, ktorý právom nesie označenie „ružový“, sedeli už najrozličnejší vysokí štátnici, ktorí sa kedy stretli s jednotlivými predsedami slovenskej vlády. Náš sprievodca nezabudne spomenúť pána prezidenta USA Georgea Busha, kvôli ktorému vraj dali do miestnosti pristaviť aj krb, aby sa tu cítil „ako doma“. Miestnosť je zariadená v peknom starožitnom štýle, na ružových stenách visia starobylé obrazy, akurát stena nad krbom zíva prázdnotou. Z vedľajšej miestnosti odbíjajú kyvadlové hodiny jedenástu. Doružova zladený vianočný stromček má pripomínať, že onedlho zavládnu aj na Úrade vlády Vianoce a všetci si troška oddýchneme od politiky, aby sme sa v Novom roku s novými silami vrhli do nového riešenia nových problémov.

S brožúrkami o histórii paláca Úradu vlády prechádzame do zeleného salónika, v ktorom nás hneď upúta dlhánsky stôl v jeho strede, ktorý je určený na prijímanie väčších delegácií. Sprevádzajúci nám vysvetľuje, ako musí také rokovanie prebiehať, aby bolo v súlade s protokolom – že slovenská strana sedí vždy oproti dverám a zahraničná obrátená čelom k oknám, premiérovi patrí miesto v strede podlhovastého stola a tlmočníkovi miesto po jeho ľavici. Načo našej profesorke, ktorá sa živí aj tlmočením z ukrajinčiny, s uškrnutím pošepnem: „Tak vy ste teda politikovi ľavou, a nie pravou rukou?“ Po obvode miestnosti sú poukladané ďalšie starobylé stoličky, keby sa delegácia nezmestila za stôl. Sprievodca nám vysvetľuje ďalej: „Keď príde taká zahraničná návšteva trebárs len na 20 minút, príprava okolo nej trvá aj dva týždne. Pred samotným delegátom musí prísť jeho pomocný tím, najmä „protokolisti“, aby sa pripravili na samotnú oficiálnu návštevu prominenta.“ Zelenkavé steny, starobylý zelenkastý nábytok, krásne obrazy, stromček ladený dozelena...

Vstupujeme do posledného žltého salónika, určeného na slávnostnejšie tlačové konferencie a styk s novinármi. Ďalší dlhý stôl, žlté steny, žltkavý nábytok, žltozelený stromček, obrazy, vlajky, pri ktorých sa ako správni turisti všetci fotíme...a ja sa začínam cítiť trocha „presalónikovaná“. Našťastie sme týmto so salónikmi už skončili, viac ich totiž na Úrade vlády ani nie je. Do ďalšej reprezentatívnej miestnosti Úradu vlády – tzv. Zrkadlovej siene sa momentálne nazrieť nedá, lebo ju práve rekonštruujú. A do kancelárie predsedu vlády Roberta Fica je vstup prísne zakázaný, ale vraj ju má zariadenú tak, aby tam okrem práce mohol aj prespať, osprchovať sa či preobliecť. Tomu sa vraví komfort!

Prvá časť našej exkurzie - prehliadka paláca Úradu vlády sa týmto končí. Vychádzame von na svieži vzduch zadným vchodom paláca. Pred nami sa rozprestiera neveľmi udržiavaný park – vlastne je to len šíra trávnatá plocha s niekoľkými stromami a kríkmi. Aj budova paláca zo zadnej strany nie je nič moc a vidno na nej, že by potrebovala prinajmenšom namaľovať. Napravo od paláca prechádzame k novej budove Úradu vlády, ktorá je skvostnou ukážkou socialistického ducha. Sprievodca nám vysvetľuje, že keďže kapacita paláca by nestačila na činnosti vlády, dali ku nemu pristaviť túto „nádheru“.

Vnútri však vyzerá celkom obstojne, najmä miestnosť určená na tlačové konferencie je veľmi pekne, prakticky a moderne zariadená. Vpredu pred tmavomodrým závesom, ktorý mi pripomína divadelnú oponu, je dlhý stôl určený pre vládnych činiteľov a ich hovorcov. Na novinárskych stolíkoch rozložených rovnomerne po celej miestnosti stoja mikrofóny, pripravené na otázky novinárov smerované na politikov. Sprevádzajúci nám ukazuje, ktoré miesto patrí pánu premiérovi a ktoré jeho hovorkyni. Tá má na svojom stolíku „ovládací panel“, vďaka ktorému môže prideliť alebo aj vziať slovo novinárovi, keď mu zapne alebo vypne mikrofón. Rovnako si však svoj vlastný mikrofón môžu zapínať a vypínať aj jednotliví novinári. Hlavou mi okamžite prebleskne predstava súboja rýchlych prstov medzi nežnou Silviou Glendovou a nejakým drzým mladým novinárom, ktorého treba „vypnúť“ a on si stále znova a znova zapína mikrofón a chce dokončiť reč, ktorú začal.

Z myšlienok ma vytrhne až samotná Silvia, ktorá odrazu vstupuje do „tlačovkovej“ miestnosti a vyzerá ako prízrak – útlučká a maličká stojaca chrbtom k oknám, z ktorých akoby ju zaplavovalo prichádzajúce svetlo. Ani sa nemusím pozrieť na dvoch spolužiakov, viem si živo predstaviť výraz v ich tvárach. Prízrak prehovorí, rozpráva sa s našou profesorkou. Žiaľ, skoro nič nám nepovie a opäť odchádza. Dve spolužiačky iba sklamane zvesia hlavu a povedia: „A nejaké pikošky o Ficovi nebudú?“ Zjavne nie. Veď pani hovorkyňa tu nie je na „pikošky“, ale na prácu. Tak vychádzame z miestnosti a dostávame sa na chodbu ku schodom, ktoré predstavujú pomyselnú hranicu, ktorú už novinárske nohy nesmú prekročiť. So spolužiačkou sme si však na dnešný deň predsavzali ako správne turistky odfotiť sa všade, kde sa len dá a tak poprosíme ochrankárov, strážiacich schody, či by sme sa predsa len aspoň na tom treťom schodíku nemohli odfotiť. S úsmevom popod fúzy súhlasia – asi sa s podobnou prosbou nestretajú každý deň. To ešte netuším, že jeden z nich je otec mojej kamarátky a že ma pozná z našich spoločných fotografií. Hneď sa mi prihovorí a ja sa len smejem, že som ani netušila, že mám takéto privilegované známosti.

Stojac na treťom schodíku a usmievajúc sa do objektívu si všímam, že pod schodmi je už celkom rušno. Postávajú či posedávajú tu rozliční novinári a novinárky s menšími i väčšími mikrofónmi, fotografi s kvalitnými digitálnymi fotoaparátmi, kameramani a moderátorky... Všetci sem prišli už omnoho skôr a musia čakať, kým sa skončí rokovanie vlády. Kedy – to nikto netuší, ani samotná hovorkyňa vlády Silvia Glendová. Na hrudi s rovnakou visačkou „PRESS“ ako oni sa k nim pridávame a obzeráme si priestory, rozprávame sa, ponúkneme sa kávičkou v miestnosti určenej pre novinárov a čakáme a čakáme... Vcelku praktická skúsenosť, keďže pre vládnych spravodajcov je takéto čakanie na dennom poriadku. Nikto nevie, či bude aj „tlačovka“ v tej peknej a modernej miestnosti alebo iba rýchly brífing, ktorý niekedy vyzerá ako pingpongový súboj otázok a odpovedí medzi politikom a novinárom odohrávajúci sa v nedôstojných podmienkach pod schodmi. Ešte stále čakáme, už je to vyše hodiny...a odrazu zbadáme, že tam hore nad schodmi sa čosi pohlo – rozoznávame na diaľku Štefana Harabina. Ako prvý však schádza dolu hovorca ministra financií. Novinári sa naňho hneď vrhajú ako lačné supy na svoju korisť. Následne zíde po schodoch minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Ľubomír Vážny. Scenár so supmi a hlodavcom sa opakuje. Otázky, odpovede, blesky fotoaparátov, prepchávanie rúk s mikrofónmi... Na tých, ktorí schádzajú dolu neskôr, zostáva novinárov menej, ale aj ich si vždy jeden-dvaja odchytávajú, pýtajú sa ich a postupne sa k nim pridávajú ďalší novinári, ktorí už otázky na svoj prvý úlovok vyčerpali. Postupne prichádzajú ešte aj minister zahraničných vecí Ján Kubiš, minister školstva Ján Mikolaj a minister výstavby a regionálneho rozvoja Marian Janušek. Bez povšimnutia obíde hlúčiky aj ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Viera Tomanová. Novinári sú pravdepodobne v strede nejakej zaujímavej odpovede a zaváhali. Keď už vyjde služobným východom ku svojmu autu, majú jednoducho smolu. Otázky – neotázky, Viera odchádza. A za ňou postupne aj jej zvyšní kolegovia ministri. Novinári utekajú telefonovať a emailovať najnovšie informácie do svojej redakcie a spracúvať správy do „vysielateľnej“ podoby. Aj my sa odoberieme preč. Divadlo sa skončilo, akurát že bez potlesku. A o týždeň v stredu bude pravdepodobne pokračovať, ale už klasicky – o nás bez nás...

Petra Ďurove