Nádoby

Nedávno sme sa s kamarátkou rozprávali. O čom asi?

Uhádli ste, o vzťahoch. Zhodli sme sa na tom, že skutočne platí staré dobré porekadlo: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“ Ale vôbec nejde o to, že by sa dvaja zamilovaní podobobali ako vrana vrane. Skôr sa tu podľa môjho názoru myslí na vnútro človeka.

Keď sa muž zaľúbi, urobil by všetko pre to, aby si svoju vyvolenú získal. Núti ho to pracovať na sebe. Prejavuje sa to rôznymi spôsobmi. Ak vie, že sa jej páčia siláci, začne posilňovať, aby zapôsobil svojím telom. Iného zamilovanie donúti čítať knihy, lebo vie, že jeho láska letí na inteligentov. No a ďalší je zrazu neobyčajne milý a snaží sa byť lepším človekom. A práve tento tretí prípad nás s kamarátkou zaujal.

Zaľúbenému človeku (či už je to muž alebo žena) sa objekt jeho citu javí neuveriteľne dobrý a krásny. Nejde tu len o fyzickú krásu, ale aj o vnútorné vyžarovanie srdca. A práve toto srdce by sa dalo pripodobniť k nádobe, ktorej veľkosť, ale aj tvar sa neustále menia. Tvarujú ju rozličné radosti, vďaka ktorým sa jej povrch vyhladzuje a spevňuje. Ale aj starosti a zranenia, ktoré do nej naopak vyrývajú ryhy a jazvy. Nádoby väčšinou slúžia na uskladnenie nejakej tekutiny. Výnimkou nie je ani nádoba srdca. No a keď sa dvaja ľudia vzájomne zblížia, zdieľajú spolu časť svojho života. Časť obsahov ich nádob sa prelieva a mieša. Nakoniec sa rozhodnú dať sa tomu druhému celý. Vtedy prichádza tá najväčšia skúška. Až vtedy zistia, či nádoba toho druhého je skutočne taká veľká, aby som do nej mohol preliať sám seba. Ak som sa zmýlil, stratím zo svojej kvapaliny a zraní to moje srdce. Preto, aby si dvaja ľudia „sadli“, je dôležité , aby objem ich nádob bol približne rovnaký.

Petra Ďurove