Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
10. apríl 2020

Časy, keď Maďari a Slováci vypadávali zo štatistík

Pred 70 rokmi sa na území Slovenska vykonalo sčítanie obyvateľstva, ktoré prinieslo údaj o najmenšom počte Maďarov na jeho území v novodobej histórii.

Časy, keď Maďari a Slováci vypadávali zo štatistík

Albert Apponyi. Podľa zákonov z dielne uhorského ministra kultúry a školstva Alberta Apponyiho z rokov 1907 a 1908 mal každý žiak štvrtého ročníka základnej školy dokázať vyjadriť svoje myšlienky po maďarsky. Foto: Wikimedia.org

 

Komisári v komunistickom Československu napočítali v marci 1950 iba 354-tisíc obyvateľov maďarskej národnosti. V porovnaní s medzivojnovým obdobím to bol pokles takmer o polovicu a s posledným uhorským sčítaním z roku 1910 takmer o dve tretiny.

Ešte hlbšie padli podielové ukazovatele. Kým v posledných rokoch monarchie bol na území dnešného Slovenska Maďarom takmer každý tretí obyvateľ, po druhej svetovej vojne už iba každý desiaty.

Odzrkadľujú sčítania z rokov 1910 a 1950 skutočný stav? Určite nie. Obe boli nepresné, zmanipulované. Do dobových čísel sa premietla vtedajšia vládna politika – uhorská v záverečnej etape monarchie a československá po povojnovom obnovení štátu.

Čísla dokumentujú krkolomnú spoločnú históriu dvoch generácií Slovákov a Maďarov. Ich vzťahy sa v búrlivej prvej polovici 20. storočia vyvíjali od extrému k extrému. Od maďarizácie presadzovanej v Uhorsku na prelome 19. a 20. stočia až po slovenský revanš na báze kolektívnej viny rozbehnutý po druhej svetovej vojne.

Staň sa Maďarom a otvorí sa ti nový svet

Sčítanie obyvateľov v roku 1910 prišlo v čase vrcholiacej maďarizácie. Uhorsko, ktoré štyri desaťročia predtým získalo v monarchii osobitné postavenie, sa z nej krok po kroku vyčleňovalo. Cieľom politickej reprezentácie v Budapešti bolo ďalej posilňovať autonómnosť a vybudovať z Uhorska stredoeurópsku mocnosť.

Snaha o unifikovanie štátu postavená na spoločnom jazyku a na jednotnom výklade dejín postavila národnosti Uhorska pred dilemu. Ich príslušníci sa buď stotožnili s výzvou doby a stali sa Maďarmi, alebo sa postavili na odpor. V prvom prípade sa im otvorili možnosti uplatniť sa ako ktorémukoľvek etnickému Maďarovi, v druhom museli počítať s tým, že na nich dopadne jarmo postihu.

Spočiatku to vyzeralo pre vládnu politiku nádejne. Uprednostňovanie Maďarov a maďarčiny bolo spojené s lákavými príležitosťami. V čase rozmachu železníc bolo napríklad veľmi výhodné stať sa ich zamestnancom so zárukou uznávaného postavenia a pevného príjmu. Malo to však podmienku.

Ak ste chceli byť na prelome 19. a 20. storočia železničiarom, museli ste mať maďarské priezvisko. Ak ste ho nemali, bolo potrebné len jedno, zmeniť si ho. Nie div, že v tomto období si menilo priezvisko na maďarské až tritisíc ľudí ročne.

Pomaďarčiť si priezvisko bol napokon len posledný krok. Služobným jazykom bola aj tak maďarčina, mestá a dediny, kde vlaky zastavovali, sa hromadne premenúvali. A tak sa starodávne mesto Trnava premenovalo na Nagyszombat, Trenčianska Teplá na Hőlak, Smižany na Szepessümeg.

Snaha uplatniť sa bola lákavá a azda aj pochopiteľná. Slováci sa podľa slov anglického znalca uhorskej histórie Carlileho Aylmera Macartneya nejako mimoriadne nebránili: „Ak cesta k lepšiemu životu viedla cez maďarizáciu, nechali sa maďarizovať ľahko a dokonca radi. Byť Maďarom znamenalo byť urodzeným človekom, byť Slovákom znamenalo byť chrapúňom. Štátne úrady a voľné povolania v Uhorsku boli zásobované Slovákmi, ktorí sa naučili maďarský jazyk a spolu s ním prijali maďarské názory.“

Iste, príklady z histórie, ukazujú, že toto konštatovanie je príliš zovšeobecňujúce. Stačí siahnuť po osude Ľudovítova Štúra, ktorý mal v polovici 19. storočia pred sebou sľubnú kariéru, ak by sa priklonil k maďarčine. Neurobil tak, mnohí však na tieto výzvy reagovali opačne. Slováci môžu vďačiť tomu, že sú dnes národom, za prevažujúco vidiecky pôvod. V dedinách sa maďarizácia ujímala ťažšie alebo vôbec.

Etnická mapa Uhorska sa veľmi nemenila, teda národnosti žili posledných sto rokov zhruba na jednom mieste, podiel Maďarov na celkovom obyvateľstve však uplatňovaním násilnej politiky stúpal. Štatistiky ukazujú, že v rokoch 1880 až 1910 sa prihlásilo k maďarskej národnosti približne 700-tisíc Židov, 600-tisíc Nemcov, 400-tisíc Slovákov, 100-tisíc Rumunov, 100-tisíc južných Slovanov a 100-tisíc osôb iného pôvodu.

Medzi rokmi 1850 až 1880 klesol podiel Slovákov v Uhorsku z 13,2 na 11,9 percenta. V nasledujúcich ďalších 30 rokoch sa Slováci dostali na podiel 9,4 percenta. Maďari rástli od roku 1850 z 36,5 na 41,2 a potom až na 48,1 percenta.

Zaujímavé sú absolútne čísla – kým Slováci od roku 1850 do roku 1910 mierne narástli počtom z 1,86 na 1,97 milióna osôb, Maďari poskočili zo 6,44 na 10,05 milióna. Na tomto nepomere vidieť dve veci. Maďarov pribúdalo v Uhorsku úplne iným tempom ako Slovákov, ale ich podiel na celom obyvateľstve neprekročil ani v prvej dekáde 20. storočia polovicu všetkých obyvateľov veľkého Uhorska.

Za týmito číslami treba, pochopiteľne, vidieť aj demografiu, inú pôrodnosť, úmrtnosť, rozdielnu úroveň vysťahovalectva, v prvom rade však vládnu politiku Budapešti. Tá sa okrem snahy násilne pomaďarčiť inak hovoriacich obyvateľov nezdráhala manipulovať štatistiky.

Národnostný prístup nedokázal stabilizovať hranice

Sčítanie v roku 1910 malo dokázať, že v Uhorsku už žije viac ako polovica obyvateľov hlásiacich sa k Maďarom a že dovtedajšia vládna politika homogenizovania obyvateľstva sa ukázala ako správna. Polovičný podiel sa podarilo o pár percent presiahnuť, ale iba v uhorskej časti monarchie bez Chorvátska, ktoré malo v kráľovstve historicky osobitné postavenie. V celom Uhorsku bola Maďarov stále menej ako polovica.

Historička Elena Jakešová poskytla obraz, aké bolo podľa sčítania v roku 1910 národnostné zloženie obyvateľstva na dnešnom území Slovenska. Slovákov bolo necelých 58 percent a Maďarov vyše 30 percent. Zvyšok tvorili Nemci, Rusíni a ďalší.

Pri vtedajšom sčítavaní sa obyvateľom kládla otázka o materinskom jazyku, o jazyku, ktorým osoba najlepšie a najradšej komunikovala. Otázka bola účelovo poplatná vtedajšej vládnej asimilačnej politike. Tá po prijatí Apponyiho školských zákonov v rokoch 1907 a 1908 dosahovala vrchol snaženia.

Ako som spomenul vyššie, podiel Slovákov na celkovej populácii Uhorska bol niečo menej ako 10 percent. Ďalšia štatistika z roku 1913 ukazuje, že ľudové školy so slovenským vyučovacím jazykom tvorili iba dve percentá zo všetkých. Inými slovami, iba jedna šestina slovenských detí sa v ľudových školách učila po slovensky. Na stredných školách takáto možnosť vôbec neexistovala.

Sčítanie z roku 1910 malo presahy do budúcnosti, keď Uhorsko prestalo existovať. Geograf a neskorší dvojnásobný potrianonský predseda vlády Maďarska Pál Teleki vyhotovil na základe tohto sčítania mapu, ktorá zachytávala národnostné zloženie obyvateľstva v Uhorsku, vynímajúc Chorvátsko. Teleki na jej zostavenie použil metódu zakresľovania podľa hustoty osídlenia dominujúcich národností.

V Telekiho mape vychádzajúcej zo sčítania obyvateľstva v roku 1910 sa prevažujúco maďarské osídlenie hlboko vnára do územia dnešného Slovenska. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Mapa dokumentuje, aká komplikovaná bola národnostná situácia vtedy v uhorskej časti monarchie. Pomerne homogénne pôsobilo iba územie centrálneho Uhorska, dnešného Maďarska. Najkomplikovanejšia bola situácia na juhu, kde boli husto premiešaní Maďari, Srbi, Rumuni, Nemci a ďalšie národnosti. Maďarizácia žala úspechy len v mestách.

Nájsť spravodlivý meter na určenie nových hraníc po rozpade monarchie nebolo vôbec ľahké. Hoci na Slovensku bola situácia jednoduchšia – dominovali tu len dve národnosti a etnický predel medzi nimi sa zdal čitateľný, hranica sa napokon posunula viac na juh.

Telekiho mapu používali Maďari neúspešne na povojnových rokovaniach v Trianone v roku 1920. Vedúcim maďarskej delegácie bol Albert Apponyi, známy z minulosti svojimi maďarizačnými školskými zákonmi. Víťazné mocnosti žiadal o zachovanie historického Uhorska „v mene civilizácie, pretože len tento štát je schopný zaistiť obyvateľstvu mier, poriadok a prosperitu“.

V Trianone maďarská delegácia nepochodila a mocnosti veľkoryso priradili k Československu aj územia, kde prevažovalo maďarské obyvateľstvo, hlavne Žitný ostrov.

Obrat nastal v roku 1938, keď sa Maďarsku po prvej Viedenskej arbitráži podarilo získať južné oblasti vtedajšieho Slovenska. Opäť používali Telekiho mapu, pričom česko-slovenská delegácia na predchádzajúcich dvojstranných rokovaniach neúspešne oponovala, že sčítanie obyvateľstva v roku 1910 sa uskutočnilo po desaťročiach tvrdej maďarizácie, ktorá premenila stovky tisícov Slovákov na Maďarov.

Nemci a Maďari z republiky von

Medzivojnové obdobie bolo pre maďarské vlády charakteristické snahou revidovať Trianonskú zmluvu. Čiastočný úspech dosiahli vďaka spolupráci s hitlerovským Nemeckom dvoma arbitrážami vo Viedni a vojnovými operáciami v rokoch 1938 až 1941. Získali územia na úkor Česko-Slovenska, Rumunska a Juhoslávie.

Prvá Slovenská republika podobne spolupracovala s Nemeckom. Prezident a vláda hľadali v Nemecku garanciu, že ďalšie územné požiadavky Maďarska ostanú nevypočuté a zároveň sa snažili prinavrátiť niečo z odobratého južného územia.

Menšinová politika v Bratislave a Budapešti sa opierala o reciprocitu. Vojnový maďarský štát by bol pokračoval v politike maďarizácie uplatňovanej ešte na začiatku 20. storočia, brzdil ho potenciálne podobný prístup vo vtedajšej Slovenskej republike.

Inzercia

Po skončení druhej svetovej vojny a obnovení Československa v medzivojnových hraniciach – s výnimkou straty Karpatskej Rusi a získania pár dedín v Zadunajsku pri Bratislave na úkor Maďarska – nastúpila politika revanšu a kolektívnej viny. Pozícia Maďarska bola úplne iná ako Československa. Prvý štát patril medzi porazených, druhý medzi víťazov.

V apríli 1945, teda mesiac pred skončením druhej svetovej vojny v Európe, prijala nová československá vláda program, podľa ktorého sa neskôr Maďarom, až na antifašistov, odobralo štátne občianstvo, zavreli sa maďarské školy, konfiškovala sa pôda.

Uvažovalo sa, že podobne ako v prípade československých Nemcov vyženú z obnoveného štátu aj Maďarov, lebo prispeli k jeho okliešteniu a rozpadu štátu v rokoch 1938 až 1939. Takéto opatrenie nenašlo podporu u víťazných západných spojencov.

Vládny program akoby symbolicky prijali hneď po prechode frontu v Košiciach, najvýznamnejšom meste na území, ktoré v roku 1938 pripadlo po arbitráži Maďarsku.

Český historik Jan Rychlík označil povojnové roky za obdobie českého a slovenského ľavicového nacionalizmu. Cielené ľavicové, protinemecké a protimaďarské opatrenia tvorili podľa neho súčasť ucelenej koncepcie budovania nového, sociálne spravodlivého a národnostne homogénneho štátu Čechov a Slovákov.

Vladimír Clementis. Vládni budapeštianski komunisti na začiatku 50. rokov podporovali vykonštruovaný postih Vladimíra Clementisa, ktorý bol aktívny v povojnových represáliách proti maďarskej menšine. Foto: Wikimedia.org

Najskôr sa iba prestalo po maďarsky učiť, úradovať, označovať. Potom prišli tvrdšie opatrenia. Pražská vláda zamestnaná vyháňaním Nemcov nechala v prípade Maďarov právomoci na vládnych Slovákoch, pričom dominantnú úlohu hrali komunisti ako predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák, šéf Československej presídľovacej komisie Daniel Okáli a štátny tajomník na pražskom ministerstve zahraničných Vladimír Clementis.

Slováci sa chopili ponúknutej šance a proti maďarskej menšine použili tri formy, ako ju na Slovensku zmenšiť na minimum – deportácie, presídlenie a reslovakizáciu. Všetky tieto opatrenia sa týkali Maďarov, ktorým odňali štátne občianstvo.

Časy, keď byť Maďarom sa neodpúšťa

Strata občianstva umožňovala svojvoľne nakladať s Maďarmi. Na základe zákonných predpisov mohli byť takíto ľudia odvedení na nútené práce, prevažne do Česka, kde ostal uvoľnený priestor po odsunutých Nemcoch. Pracovali tam väčšinou ako poľnohospodárski robotníci, pričom odmenu za prácu určovali miestni českí farmári.

Deportácie, nútené presúvanie Maďarov, sa začali na jeseň 1946 a trvali do roku 1948. Celkovo išlo o takmer 45-tisíc ľudí, ktorých vyháňali hlavne do pohraničia v Česku, ktoré sa vyľudnilo po odtransportovaní Nemcov. Ich pôvodný majetok vydávali orgány osadníkom z ostatných častí Slovenska.

Vláda chcela najskôr presídliť na Slovensko až 200-tisíc Slovákov z Maďarska. V akcii v rokoch 1946 až 1948 prišlo z Maďarska 73-tisíc Slovákov. Údaje o presídlených Maďaroch zo Slovenska sa rôznia – slovenskí historici udávajú 74-tisíc, maďarskí 68-tisíc alebo až takmer 90-tisíc.

Reslovakizáciou sa malo umožniť vrátiť sa k slovenskej národnosti. Predpoklad teda bol, že išlo o pomaďarčených Slovákov. Z polovice populácie hovoriacej po maďarsky, hlásiacej sa o československé občianstvo, požiadalo o slovenskú národnosť 193-tisíc osôb.

Nedosiahol sa pôvodný zámer, ktorým bolo definitívne odstrániť Maďarov zo Slovenska. Ak sa mal splniť, jedinou možnosťou bol úplný odsun, ako to vykonali po vojne Česi s Nemcami. Clementis obhajoval tento zámer na medzinárodných fórach, pričom argumentoval vykonanými presunmi Grékov z Turecka, Poliakov zo Sovietskeho zväzu do západných oblastí Poľska či Ukrajincov opačným smerom.

Nástupom komunistov k úplnej moci v roku 1948 sa prvé odvážne ciele prehodnotili a pôvodné zámery ututlali, nie však z vlastnej vôle. Pokyn však prišiel zvonku. Československo a Maďarsko sa stali v roku 1948 komunistickými, Stalin im nariadil, aby sa milovali, napísal maďarský literárny kritik Paul Ignotus.

Deportácie sa zastavili, vyhnaní Maďari sa vrátili domov, dostali zase štátne občianstvo. Majetok, často znehodnotený, im slovenskí kolonisti s nevôľou vracali. Konečným účtom protimaďarských opatrení na Slovensku tak bolo do 90-tisíc Maďarov presunutých do Maďarska v rámci výmeny. A pretrvávajúce napätie, s ktorým bolo treba žiť.

Dôsledky protimaďarských opatrení boli čerstvé, a tak sa prejavili vo výsledkoch sčítania obyvateľstva v roku 1950. Za obyvateľov maďarskej národnosti sa prihlásilo len 368-tisíc ľudí, teda polovica z pôvodného povojnového stavu. Ich podiel na celkovej populácii ostal tesne nad 10 percentami. V medzivojnovom období bol dvojnásobný.

Po uvoľnení reštriktívnej národnostnej politiky sa v nasledujúcom sčítaní v roku 1961 počet obyvateľov maďarskej národnosti dostal opäť nad 500-tisíc. Pod túto hranicu klesol až v roku 2011. Od začiatku nášho milénia je podiel Maďarov na celkovej populácii pod 10 percentami, pri poslednom sčítaní v roku 2011 predstavoval 8,5 percenta.

Slováci a Maďari sú odsúdení na dohodu

Toľko štatistiky. Stopercentne sa o ne nedá opierať, lebo pri každom sčítaní je určitá miera nepresnosti. Manipulovali s nimi predstavitelia uhorskej vlády v roku 1910, rovnako zmanipulované údaje zbierali československí riadiaci komisári v roku 1950.

V prvom prípade nabádali Slovákov obohatiť sumárne údaje o počte Maďarov, aby sa potvrdil úspech predchádzajúcej vládnej asimilačnej politiky. V druhom sa na nízkych menšinových číslach prejavili drastické povojnové opatrenia, ktoré mali pôvodný cieľ odstrániť zo Slovenska všetkých Maďarov.

Dejiny Slovákov a Maďarov v prvej polovici 20. storočia sú poznačené odplatami. Keď vznikal v roku 1918 československý štát, najsilnejším argumentom za odchod z Uhorska bolo zbavenie sa tisícročnej maďarskej poroby. Išlo o účelový argument, lebo ak sa dalo hovoriť o národnostnom útlaku, spájal sa iba s 19. a 20. storočím.

Nový štát získal veľkorysé územia na južnom pohraničnom území spolu s maďarskou menšinou, tvoriacou pätinu obyvateľov územia, v ktorého hraniciach je s niekoľkoročnou prestávkou v polovici 20. storočia už vyše sto rokov súčasné Slovensko.

Po oklieštení Slovenska v rokoch 1938 a 1939 vykonali na odobratom území sčítanie. Úrady napočítali 124-tisíc Slovákov, hoci slovenské čísla spred Viedenskej arbitráže boli omnoho vyššie. Kam sa podeli chýbajúci Slováci?

Odpoveď poskytuje na konkrétnych príkladoch slovenský politik z horthyovského Maďarska Emanuel Böhm z oblasti Košíc, kde žil. Obyvateľov často ani neinformovali, že ide o sčítanie, jednoducho sa ich komisári opýtali, či vedia po maďarsky. A keď si to ľudia uvedomovali, odpoveď musela byť verejná. Priznať sa k slovenskej národnosti mohlo znamenať napríklad postihy v školách, stratu zamestnania.

Postihy a násilnosti. To bola pre Slovákov odplata za odtrhnutie týchto území v prospech Československa pred 20 rokmi. Maďarská vláda by územie najradšej homogenizovala podľa princípov známych ešte z Uhorska.

Ďalšia odplata z opačnej strany prišla hneď po vojne, po návrate území v prospech Československa. Tentoraz sa rátalo s homogenizovaním územia rýchlo a nenávratne. Najlepšie vyhnaním všetkých Maďarov.

V tomto prípade už mali právomoc nad svojou menšinou sami Slováci. Praha zamestnaná vyháňaním Nemcov im tento horúci zemiak rada ponechala. Za násilnosti tak nesú hlavnú zodpovednosť Slováci.

Mala nasledovať ďalšia odplata? V komunistickom sovietskom bloku by bol na to potrebný súhlas Moskvy. S výnimkou vzbury. V roku 1956 počas maďarského povstania sa komunisti v Československu triasli od strachu pred domácou revoltou. Vojensky a policajne posilnili južné slovenské pohraničie obývané prevažne Maďarmi. Mužov maďarskej národnosti do zbrane zo záloh nepovolávali.

Ideológ československej komunistickej strany Václav Kopecký vtedy šíril reči, že maďarskí revizionisti si brúsia zuby na Slovensko. Po porážke povstania chválil sovietsku armádu, lebo záchranou socializmu v Maďarsku odstránila nebezpečenstvo, ktoré hrozilo aj Československu. Francúzsky historik Nicolas Werth dokonca uvádza, že československé postalinistické vedenie bolo pripravené vyslať do Maďarska vlastnú armádu.

Na ďalšie tri generácie politika odplaty vymizla. Zostáva nám len dúfať, že nič podobné sa už v histórii nevyskytne. Slováci a Maďari sú odsúdení na dohodu.

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Moskva 1991 – tri dni bez vlády

Moskva 1991 – tri dni bez vlády

Pred pár týždňami prebehla ruskými a niektorými európskymi médiami správa, že 25.februára tohto roku zomrel posledný maršal sovietskej éry a zároveň jedna z kľúčových postáv moskovského pokusu o puč v roku 1991, Dmitrij Jazov. Pritom, bežne sa o udalostiach, ktoré sa odohrali v Moskve medzi 19. a 21.augustom 1991, v dnešnom Rusku takmer nehovorí.