75 rokov od začiatku vysielania Rádio Slobodná Európa – hlas spoza železnej opony a Slovensko

Dátum 1. máj a obdobie vlády komunistického režimu na Slovensku. Toto spojenie automaticky evokuje spomienky na „povinno-dobrovoľné“ prvomájové sprievody. Hoci sa do nich nikomu nechcelo, státisíce ľudí svojou účasťou verejne vyjadrili podporu politike strany, hoci sa s ňou nestotožnili.

Na 1. máj však pripadá aj výročie, ktoré možno vo všeobecnom vedomí zaniklo, ale predsa zohralo v rovnakom období a v kontexte studenej vojny dôležitú úlohu. V tento deň v roku 1951 začalo v Československu pravidelne vysielať Rádio Slobodná Európa.

Studená vojna v éteri

Počiatky vzniku Rádia Slobodná Európa siahajú do povojnového súperenia dvoch mocenských blokov v rámci studenej vojny. Po komunistickom prevrate v Československu vo februári 1948 sa v Európe zreteľne vyformoval východný blok tvorený komunistickými štátmi na čele so superveľmocou Sovietskym zväzom. Na druhej strane železnej opony stáli demokratické štáty Západu na čele so superveľmocou USA.

Obe strany považovali priamu vojenskú konfrontáciu za nerealistickú alternatívu, preto hľadali iné prostriedky, ako oslabiť protivníka. Jedným z nich sa stalo propagandistické pôsobenie. Jeho najvhodnejším nástrojom sa stalo rozhlasové vysielanie.

Práve do tohto obdobia spadajú myšlienky na založenie rozhlasovej stanice, ktorá by pôsobila smerom k európskym satelitom Sovietskeho zväzu. Cieľ Trumanovej administratívy bol v tomto období zrejmý – zastaviť rozpínavosť komunizmu. Na naplnenie tohto cieľa sa hľadali všetky dostupné prostriedky.

Do príbehu vtedy vstúpil Frank Wisner. Bol to skúsený spravodajský dôstojník, ktorý počas druhej svetovej vojny pôsobil aj vo východnej Európe a dobre ju poznal. Po vojne pracoval na americkom ministerstve zahraničných vecí, kde pomáhal vytvárať stratégiu boja proti čoraz viac sa rozmáhajúcemu komunizmu. Práve on vypracoval memorandum o pôsobení rozhlasovej stanice, ktorá by sa stala nástrojom psychologického boja proti komunizmu v strednej Európe a podporovala by miestny protikomunistický odboj. Tou stanicou sa stala Slobodná Európa.

Od myšlienok nebolo ďaleko k činom. Na zastrešenie vysielania vznikol v roku 1949 Národný výbor pre strednú Európu. Navonok vystupoval ako občianske združenie, v skutočnosti ho tajne financovala CIA. Aj preto v počiatkoch nezostalo len pri vysielaní, ale do portfólia aktivít sa pridali aj letákové akcie.

Slobodná Európa vysielala z Mníchova. Stáli za tým praktické aj politické dôvody. Praktickým bol dosah vysielania do komunistických štátov. Politickým dôvodom prítomnosť početných exulantov a previazanosť finančných tokov medzi USA a Západným Nemeckom. Nemalú úlohu zohral aj kancelár Konrad Adenauer, vedomý si významu nemecko-amerického spojenectva v prvých povojnových rokoch.

40 rokov od havárie v ČernobyliMlčanie, ktoré odhalilo slabiny systému

Peter Jašek

Hoci v pozadí vysielania stáli Američania, ktorí Slobodnú Európu riadili, redakcie tvorili zástupcovia emigrantských komunít. V prípade českej a slovenskej emigrácie dostali podporu predstavitelia Rady slobodného Československa a vysielanie tak zastrešovala československá redakcia. Vlastné redakcie mali aj ďalšie štáty, v ktorých vládol komunistický režim.

„Boje“ na tomto fronte studenej vojny boli intenzívne. Jedným z prostriedkov vojny v éteri sa stalo rušenie rozhlasového vysielania, ktoré sa týkalo všetkých západných rozhlasových staníc a sťažovalo ich príjem za železnou oponou. Ďalším boli aktivity politickej polície komunistického režimu, Štátnej bezpečnosti. Tá sa dlhodobo usilovala o infiltráciu západných rozhlasových staníc svojimi agentmi, čo sa jej úspešne darilo.

Známy je prípad agenta Pavla Minaříka, ktorý sa v 70. rokoch infiltroval do redakcie Slobodnej Európy, a po jeho návrate do Československa ho komunistický režim využil na široko medializovanú propagandistickú kampaň.

Že to bola vojna, hoci „len“ studená, svedčia udalosti z februára 1981. V mníchovskej centrále Slobodnej Európy vybuchla bomba, ktorá spôsobila rozsiahle škody a niekoľkých ľudí zranila. Za atentátom pravdepodobne stála rumunská tajná služba Securitate.

Na vlnách slobodnej Európy

Slobodná Európa chcela byť alternatívnym zdrojom informácií pre obyvateľstvo za železnou oponou. Ako jediná z rozhlasových staníc vysielala niekoľko hodín denne. Program rádia sa v priebehu rokov vyvíjal, všeobecne však bol zameraný na politický, hospodársky a kultúrny vývoj v jednotlivých komunistických štátoch.

Historický význam zahraničných rozhlasových staníc ešte umocnili udalosti polovice 70. rokov, najmä podpísanie Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v roku 1975 v Helsinkách. Tematizovanie ľudskoprávnej agendy v povestnom „treťom koši“ spôsobilo, že Slobodná Európa sa stala dôležitým nástrojom medializácie prípadov porušovania ľudských práv. Umožňovala to spolupráca s občianskym disentom, najmä Chartou 77 v Prahe.

V tomto období počúvanosť Slobodnej Európy narastala, čo vyvrcholilo v druhej polovici 80. rokov. Práve počúvanie západných rozhlasových staníc sa stalo dôležitým nástrojom mobilizácie spoločnosti na Slovensku proti vládnucemu režimu. Čoraz viac ľudí ladilo frekvencie svojich prijímačov tak, aby sa dozvedeli o zahraničnom aj domácom vývoji necenzurované informácie.

S rastúcim počtom poslucháčov rástla aj ich dôvera. Názorne to ukázali udalosti okolo havárie v jadrovej elektrárni Černobyľ v apríli 1986, kde prieskum verejnej mienky realizovaný oficiálnymi štátnymi inštitúciami ukázal, ako počúvanosť narastá a dôvera stúpa.

Prakticky sa žiadna veľká udalosť tohto obdobia nezaobišla bez toho, aby v nej nefigurovalo informovanie zo Slobodnej Európy. Monitorovala politické procesy, petíciu za náboženskú slobodu, aktivity disentu aj Sviečkovú manifestáciu. 

Práve cez Slobodnú Európu sa rozšírili bezprostredne po bitke študentov na Národnej triede v Prahe 17. novembra 1989 informácie o smrti študenta Šmída. Hoci sa ukázali byť nepravdivé, stali sa dôležitou iskrou, ktorá zahájila udalosti Nežnej revolúcie vedúce k pádu komunistického režimu. Predstavujú názornú ukážku toho, ako dokázalo vysielanie Slobodnej Európy na konci 80. rokov mobilizovať českú a slovenskú verejnosť, vtedy ešte stále za železnou oponou. 

Napriek tomu, že dnes je toto vysielanie všeobecne vnímané pozitívne, nezaobišlo sa bez kontroverzií. Azda najväčšie súvisia s Maďarským povstaním v roku 1956. Rádio Slobodná Európa v kritickej situácii Maďarom dodávalo nádej na pomoc zo Západu, ktorá však bola v danej situácii nereálna. Sovietsky zväz povstanie utopil v krvi a aj Slobodná Európa prešla do ďalších rokov k realistickejšiemu informovaniu zameranému viac na spoločensko-politický kontext ako na otvorenú podporu protirežimových aktivít.

Za Imrichom Kružliakom, velikánom slovenského exilu

František Mikloško

Slovenská stopa v Slobodnej Európe

S pôsobením v Rádiu Slobodná Európa sa spája aj viacero osobností slovenského exilu, hoci napriek značnému úsiliu slovenských exilových predstaviteľov a inštitúcií Slobodná Európa nikdy nemala vlastnú slovenskú redakciu. Pôsobil tu však salezián Anton Hlinka, osobnosť, ktorá má významný podiel na informovanosti o porušovaní náboženských slobôd komunistickým režimom v Československu.

Z ďalších mien spomeňme Imricha Kružliaka či politika Demokratickej strany Martina Kvetka, ale aj redaktorov, ako boli Karol Berger Belák, Viktor Magdolen, Jozef Šramek či kontroverzný Ladislav Nižňanský.

Vo vysielaní boli často uverejňované aj texty slovenských občianskych disidentov, ako boli politológ Miroslav Kusý, historik Ján Mlynárik či spisovateľ Dominik Tatarka, ktoré by v 70. a 80. rokoch neprešli komunistickou cenzúrou.