Tichá kultúrna revolúcia v rómskych komunitách

Tichá kultúrna revolúcia v rómskych komunitách

Rómska hudobná skupina L IX z Košíc účinkuje počas svätej omše v Seminárnom kostole 23. novembra 2009. Ilustračné FOTO TASR – František Iván

Max Weber je nažive a prebýva na východe Slovenska.

Na sklonku roku 2010 uverejnil Peter L. Berger, jeden z najvýznamnejších sociológov náboženstva v druhej polovici 20. storočia, výskumný článok s názvom: Max Weber je nažive, má sa dobre a prebýva v Guatemale – protestantská etika dneška (v angličtine je prístupný TU).

Na úvod jedno vysvetlenie: Nemec Max Weber (1864 – 1920) je považovaný za jedného zo zakladateľov sociológie. Okrem iného je autorom diela Protestantská etika a duch kapitalizmu z roku 1905. Ako z názvu knihy vyplýva, ústrednú rolu v nej hrá skúmanie vzťahu medzi kresťanským protestantizmom, špeciálne v jeho kalvínskej podobe, a rozvojom kapitalizmu. Čo majú Berger a Weber spoločné so Slovenskom?

Pred dvomi týždňami sa konala v Bratislave pod záštitou Konferencie biskupov Slovenska (KBS) konferencia s názvom „Pastorácia Rómov a jej prínos pre spoločnosť“, o ktorej informoval aj Postoj. Poznajúc prácu viacerých prezentujúcich z východnej časti Slovenska, ktorí sú previazaní s grécko- alebo rímskokatolíckou cirkvou, natíska sa parafráza názvu textu Petra Bergera v tomto znení: „Max Weber je nažive, má sa dobre a prebýva v rôznych menších mestách a vidieckych oblastiach východného Slovenska s vyšším podielom rómskeho obyvateľstva.“ Nuž, jeden si môže povedať, že toto konštatovanie by mohlo dávať zmysel, ak by šlo o cirkvi protestantského typu v jeho tradičnej (luteránskej alebo kalvínskej), evanjelikálnej (prebudeneckej) či letničnej podobe. Lenže ako sa to spája s katolicizmom?

Domnievam sa, že teologické rozdiely medzi dvomi veľkými vetvami kresťanstva sa vo vzťahu k marginalizovaným Rómom môžu stierať v spoločnom prístupe, ktorý sa podľa jeho znakov dá pomenovať ako „charizmatický evanjelikalizmus“ a pravdepodobne sa ukazuje ako najúspešnejšia metóda pri prvotnej evanjelizácii i ranej pastorácii marginalizovaných Rómov. K dôsledkom na životy marginalizovaných Rómov pod vplyvom charizmatického evanjelikalizmu prejdem neskôr, najskôr sa však pokúsim vysvetliť tento pojem.

It’s me, o Lord!

Charizmatický prúd v kresťanstve je nad-denominačný fenomén, ktorý je akousi „light“ verziou letničného (pentekostálneho) hnutia spájajúceho sa prakticky výlučne iba s cirkvami protestantského typu. Charizmatici, podobne ako letniční kresťania, kladú dôraz na dary Ducha Svätého, ktoré boli zoslané na apoštolov 50 dní po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a 10 dní po jeho nanebovzatí. V základe ich presvedčenia je dôraz na osobné znovuzrodenie a neustále obnovovanie „sviežosti“ viery prostredníctvom prejavov, ktoré vonkajší pozorovateľ môže opísať ako frenetické chválospevy v stoji, spoločné modlitby, svedectvá (vyznania) či skupinové štúdium Biblie, predovšetkým Nového zákona. K týmto definičným znakom sa niekedy pridružuje aj rozprávanie v (nezrozumiteľných) jazykoch a prorokovanie.

Evanjelikalizmus ako primárne protestantský prúd kresťanstva sa úplne prirodzeným spôsobom prepája s charizmatickými dôrazmi, pretože jadrom jeho učenia je radikálnosť rozhodnutia jednotlivca – je to čin obrátenia alebo znovuzrodenia, ktoré už nesúvisí s automaticky zdedenou tradíciou, ale živou prítomnosťou (podobne ako je živá prítomnosť „plameňov“ Ducha Svätého u charizmatikov) osobného vzťahu s Bohom.

Keďže v analytickom popise už niekedy chýbajú slová, dovolím si pre tento účel použiť poetiku černošského spirituálu It`s me, o Lord!, v ktorom sa v refréne spieva toto: „To ja, ó Pane môj, stojím tu v modlitbách!“

V každej strofe sa potom menujú rôzni aktéri, ktorí sa jasne oddeľujú od slobodného rozhodnutia daného jednotlivca vydať svoj život Bohu: „Ani môj brat, ani sestra, ani otec, ani matka, ani môj kňaz, ani vládca, ani sused, ale som to ja, stojím tu v modlitbách!“

Poetika tohto textu vyjadruje, že rozhodnutie uveriť v živého Boha za vás neurobí ani najbližšia rodina, ani najbližšia komunita, ani náboženská či politická autorita, ale vždy len jednotlivec sám.

Druhý kľúčový princíp evanjelikalizmu s nedozernými následkami pre život jednotlivca, ako i spoločnosti (ak je takýchto ľudí kritické množstvo), je snaha o nedualistické praktizovanie evanjelia. To znamená, že svätosť chvíle veriaci zažívajú takpovediac nepretržite bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v sakrálnom alebo profánnom prostredí.

Človek nemusí byť sociológ, antropológ alebo romológ, aby porozumel, aké implikácie môže mať zvnútornenie týchto základných evanjelikálnych princípov v spoločenstve, ktoré po dlhé stáročia „len“ kolektívne prijímalo akýsi amalgám náboženských prejavov a tradícií väčšinového obyvateľstva, s ktorým kohabitovalo v nejakom modeli väčšej alebo menšej segregácie.

Slobodný čin jednotlivca uveriť v Ježiša Krista ako svojho osobného spasiteľa takmer nevyhnutne katapultuje jednotlivca k emancipácii v tom najširšom zmysle slova. Začne si totiž klásť tri kľúčové otázky života:

1. Kto vlastne som?

2. Čo mám v živote robiť? (Čo chce odo mňa Boh?)

3. Ako mám naplniť svoje životné poslanie? (Ako mám napĺňať jeho vôľu vo svojom živote?)

Pre niekoho to môže zaváňať náboženským fanatizmom, ktorý nasmeruje ľudí už iba na misionárske činnosti spojené s oným svetom a utlmí sa v nich zápal pre každodenný zápas o zlepšovanie budúcnosti pozemského života. Určite existujú prípady (a asi ich nie je úplne málo), kde sa tento predpoklad potvrdzuje a z utilitárneho ekonomického hľadiska môžu títo ľudia naďalej zostávať príťažou pre štát a svoju komunitu.

Zo svojej osobnej skúsenosti som však presvedčený, že vo väčšine vylúčených rómskych spoločenstiev, ktoré sú dlhodobejšie pod vplyvom náboženských misií rôznych cirkví vedených v charizmaticko-evanjelikálnom duchu, dochádza k tomu, čo popísal jednak Max Weber vo svojom diele Protestantská etika a duch kapitalizmu, taktiež v čom ho vo svojom texte o Guatemale doplnil Peter Berger a v neposlednom rade aj k tomu, čo vyskúmali pracovníci Ústavu etnológie SAV Tomáš Hrustič a Tatiana Podolinská v projekte Sociálna inklúzia Rómov náboženskou cestou (SIRONA 2010). 

Spoločným menovateľom v rámci kľúčových zistení ich odborných prác je to, že z dlhodobého hľadiska (5 rokov a viac) tento typ náboženskej misie a pastorácie podnecuje sociálnu mobilitu, ekonomický vzostup príslušníkov pôvodne marginalizovaných komunít, a teda aj prechod a začlenenie do strednej triedy.

Poďme sa teda bližšie pozrieť na efekty tohto misijného a pastoračného prístupu vo vzťahu k marginalizovaným Rómom.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Nezamýšľané dôsledky charizmatického evanjelikalizmu

Keď som si prebehol bibliografiu spomínanej výskumnej práce SIRONA 2010 Tomáša Hrustiča a Tatiany Podolinskej, zistil som, že nikde nevidím odkaz na „kultové“ dielo Maxa Webera o protestantskej etike a duchu kapitalizmu. V zásade sa dá ale konštatovať, že ich hlavné zistenia do veľkej miery korešpondujú s tým, o čom niekedy na úsvite 20. storočia písal Weber (skúmal však hlavne správanie ľudí v 17. až 19. storočí).

Weber považoval za esenciu protestantskej etiky, ktorú v našom prípade môžeme zameniť za etiku charizmatického evanjelikalizmu, pozemský asketizmus. Z pozemského asketizmu potom vychádzajú 4 kľúčové hodnoty pre sociálnu mobilitu:

- disciplinovaný prístup k práci, a to nielen v zmysle „tvrdej práce“, ktorá sa viaže aj s inými kultúrami, ale predovšetkým racionalizácie pracovných postupov;

- rovnako disciplinovaný prístup aj k iným oblastiam sociálneho života, predovšetkým k svojej najbližšej rodine (manželke a deťom);

- odďaľovanie okamžitej spotreby (odloženie uspokojenia), ktorej výsledkom je sporenie a prípadne aj nahromadenie kapitálu na podnikanie, čo vedie k sociálnej mobilite; 

- všetko spolu sa odohráva v kontexte svetonázoru, ktorý je v relatívnej miere oslobodený od povier a mágie (weberovský koncept „odčarovaného sveta“).

Peter Berger dodáva, že k týmto základným charakteristikám treba ešte priradiť silný záujem o vzdelávanie detí, ktorý pramení v protestantskom/charizmaticko-evanjelikálnom dôraze na dostupnosť a čítanie Biblie všetkými ľuďmi. A taktiež sklon k vytváraniu dobrovoľných združení ľuďmi neelitného pôvodu.

Berger pri skúmaní kultúry guatemalských charizmatikov nehovorí o ničom menšom ako o kultúrnej revolúcii, pretože je totálne odlišná od klasických vzorcov správania v latinsko-americkej spoločnosti. Táto „nová kultúra“ (ako ju nazýva) je z jeho pohľadu určite asketická. Vyzdvihuje osobnú disciplínu, čestnosť, zakazuje alkohol a nemanželský sex, rozkladá systém compadre (fungovanie v rozvetvenej rodine, kde sú typické fiesty a nadmerné míňanie) a učí jednoduchých ľudí, ako rozbehnúť, udržiavať a rozvíjať ich mimovládne a cirkevné organizácie či malé podniky.

Nepripomína nám to niečo? Z mojej osobnej skúsenosti akoby som videl a počul farníkov z misijných staníc gréckokatolíckeho kňaza Martina Mekela alebo príslušníkov mnohých protestantských zborov v okolí Sabinova, Kežmarku a Spišskej Novej Vsi.

Berger si všimol ešte jeden dôležitý aspekt, ktorý som nenašiel ani v práci SIRONA 2010. Aj keď sa to možno mnohým nebude zdať, charizmatický evanjelikalizmus stojí v silnej opozícii voči klasickej latinsko-americkej mužskej „mačistickej“ kultúre, ktorá je v hojnej miere rozšírená aj v slovenských chudobných rómskych komunitách.

Berger pripomína, že charizmatické hnutie je predovšetkým hnutím žien: Aj keď je väčšina kazateľov/kňazov mužov, ženy sú často misionárkami a organizátorkami cirkevného života.

Čo je však ešte dôležitejšie, ženy sa situačne stávajú aj líderkami vo vlastnej rodine, ak si ich manžel ešte nedokázal úplne zvnútorniť morálne hodnoty kresťanskej zvesti a naďalej sa nevie vymotať z osídiel rôznych závislostí. V tomto prípade preberajú na seba aj zodpovednosť za výchovu a vedenie svojich detí k dôležitosti vzdelania. Kto sa pohybuje v blízkosti rodín z chudobných rómskych komunít pod vplyvom charizmatického evanjelikalizmu, nemôže nedosvedčiť aj tieto skutočnosti.

Záver alebo Čo my teda s tým?

Fenomén takzvanej „tichej kultúrnej revolúcie“ medzi (pôvodne) chudobnými slovenskými Rómami musí byť predmetom ďalšieho vedeckého skúmania. Ak sa však naozaj deje v predmetnom weberovskom duchu a jej externality sú pre našu spoločnosť skôr pozitívne, otázka v medzititulku nemôže uniknúť ani pozornosti tvorcov verejných politík a ani predstaviteľov registrovaných cirkví a náboženských hnutí.

Ak má charizmatický evanjelikalizmus potenciál takej pozitívnej socio-kultúrnej zmeny pomerne značného percenta nášho obyvateľstva a zároveň má predpoklady vykazovať vysoký stupeň ekumenizmu (ak naň budú náboženskí lídri nastavení), môže sa podpora svetských a duchovných autorít tomuto nástroju stať jedným z hlavných faktorov úspešnej inklúzie Rómov do spoločnosti v priebehu 21. storočia.

Začať by sme však mali tým, že odhodíme klapky tradične vnímanej religiozity (najmä na vidieku) a budeme otvorení k novým formám, ktoré majú potenciál meniť tú najhlbšiu podstatu ľudskej osobnosti k lepšiemu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo