Kde urobili súdruhovia chybu? Omyly totalitných mocností

V uplynulých týždňoch sme si pripomínali 70. výročie konca druhej svetovej vojny. Mocnosti Osi boli porazené, lebo sa dopustili viacerých a závažnejších chýb než západní Spojenci. Ani Sovietsky zväz však vo vojenských omyloch nezaostával. Kde hľadať príčiny týchto zlyhaní?

„Po bitke je každý generálom,“ vraví ľudová múdrosť. (V prípade nás Slovákov: po hokejovom zápase je každý trénerom.) Vyjadruje sa tým tendencia fušerov prísne hodnotiť výkony profesionálov ex post. Pritom si ale fušeri neuvedomujú, že v celej zložitosti reálnej situácie, v časovej tiesni a s obmedzeným množstvom informácií, ktoré mal profesionál k dispozícii, bolo rozhodovanie oveľa náročnejšie, než sa dodatočne zdá.

Britský veterán a historik Kenneth Macksey, autor knihy Vojenské omyly druhej svetovej vojny, už v jej úvode varuje pred takýmto lacným kritizovaním. Zároveň však zdôrazňuje, že reflexia a poučenie z chýb minulosti sú pre vojenských profesionálov nevyhnutné. Sú nevyhnutné kvôli nutnosti naučiť sa víťaziť za čo najmenších ľudských a materiálnych škôd, ak už ku konfliktu musí dôjsť.

Kniha z roku 1987 sa dočkala českého a slovenského prekladu vo viacerých vydaniach. Autor rozoberá jednotlivé fázy druhej svetovej vojny na jej najdôležitejších bojiskách.

Vyberá si konkrétne ťaženia a bitky, na ktorých „preukazuje nekompetentnosť jednotlivcov, strety osobností, hrubé nedostatky v nevyhnutnej výzbroji a podporných službách, politické vmiešavanie sa, chybne poňaté doktríny a nesprávnu alebo zákonite neúčinnú organizáciu a metodiku“ (obálka knihy).

Zdá sa, že podľa Mackseyho najdôležitejším určovateľom úspešnosti bola miera, do akej vedenie pochopilo moderný štýl vojny a dokázalo sa naň adaptovať. V porovnaní s minulosťou za druhej svetovej vojny neúmerne väčší význam nadobudli rozvoj bojovej techniky, spravodajské informácie a efektívna logistika. Preto autor venuje veľký priestor technickým detailom výzbroje a jej vývoju.

"Armády totalitných či polototalitných štátov mali tendenciu robiť viac nesprávnych rozhodnutí v porovnaní s netotalitnými, a to na viacerých úrovniach velenia."

Zdieľať

Politických a psychologických aspektov pochybenia sa Macksey dotýka skôr okrajovo, no o to zaujímavejšie sú jeho postrehy. Vyplýva z nich, že politické a kultúrne pozadie má na efektivitu rozhodovania výrazný vplyv.

Nejde tu iba o prostú neúctu kolektivistických ideológií voči hodnote individuálneho ľudského života. Macksey argumentuje, že štátny totalitarizmus sa môže stať pre armádu systematickým zdrojom omylov. Armády totalitných či polototalitných štátov (Nemecko, Japonsko, Taliansko, Sovietsky zväz) mali tendenciu robiť viac nesprávnych rozhodnutí v porovnaní s netotalitnými, a to na viacerých úrovniach velenia.

Ďalej sú zhrnuté niektoré dôvody ich väčšieho sklonu k robeniu chýb. V istej miere sa vyskytovali u všetkých účastníkov vojny, lenže totalitarizmus už z podstaty viedol k ich vyššiemu výskytu a intenzite.

1. Preceňovanie vlastných možností a podceňovanie protivníkov

Totalitné režimy verili v svoje konečné víťazstvo ako dejinnú predurčenosť. Spolu s ilúziou vlastnej nadradenosti to malo za následok nereálny odhad vlastnej sily a sily protivníka.

Toto skreslenie sa naplno prejavilo aj v najosudnejších okamihoch vojny: pri rozhodnutí Mussoliniho napadnúť Grécko (invázia sa skončila blamážou a prinútila do vojny na Balkáne zapojiť sa aj Hitlera, ktorý sa tomu pôvodne chcel vyhnúť).

Následne sa prejavilo aj v rozhodnutí Hitlera trvať na napadnutí ohromného Sovietskeho zväzu (navyše v nesprávne ročné obdobie, napriek nedokončenej vojne s Britániou a spomenutým komplikáciám na Balkáne) a v nenásytnej rozpínavosti Japonska do roku 1940, ktorého ríšu bolo potom možné udržať už len za cenu konfliktu so Západom.

2. Málo rešpektu pre protivníkov a možných spojencov

S nazeraním na nepriateľa ako menejcenného išlo ruka v ruke brutálne zaobchádzanie so zajatcami. To sa napokon obrátilo proti jeho vykonávateľom. Macksey špekuluje, že v prvých týždňoch vojny Sovieti mohli byť naklonení kapitulácii, keby Hitler nebol vydal známy Komissarbefehl, podľa ktorého mali byť sovietski politickí komisári a komunistická inteligencia zlikvidovaní.

Táto inštrukcia však len zatvrdila vedenie Sovietov, aby pokračovalo v neľútostnom odpore, lebo takto nemalo čo stratiť. Podobne ani sovietska armáda nebola voči svojim zajatcom oveľa ohľaduplnejšia.

„Najväčšej hlúposti sa za vojny dopustíte, keď zaženiete nepriateľa do rohu a neposkytnete mu najmenšiu nádej na prežitie. Ale práve takto sa (...) súperi správali. Nielenže sa tak dopustili mnohých zločinov a svojou ukrutnosťou len vystupňovali odpor protivníka, zároveň tak Nemci, Japonci i Rusi prispeli k deformácii vlastných ľudí,“ píše Macksey.

Rovnako kontraproduktívne bolo od Nemcov odpisovanie národov medzi Nemeckom a Ruskom, ktoré boli podmanené boľševikmi. Nejde iba o Hitlerov Generalplan Ost, ktorý mal za cieľ úplne zmeniť demografiu Východnej Európy: ponemčovaním, vyhnaním i fyzickou likvidáciou pôvodných obyvateľov a osídlením Nemcami.

Aj odhliadnuc od týchto chorých plánov bolo fatálnou strategickou chybou, že nemecké vedenie nevyvíjalo výraznejšie snahy aspoň dočasne si tamojšie obyvateľstvo nakloniť a efektívnejšie ho využiť. Hoci sa nacistom všade podarilo iniciovať istý stupeň kolaborácie, jej obrovský potenciál ostal málo vyťažený.

Ako príklad môže poslúžiť Litva - po hrôzach sovietskej okupácie Litovci vítali v roku 1941 Wehrmacht ako „osloboditeľov“. Stovky mužov dobrovoľne vstupovali do policajných oddielov v nádeji, že tie sa neskôr transformujú na riadnu armádu nezávislej, či aspoň autonómnej Litvy.

Namiesto toho začali Nemci využívať tieto jednotky ako poskokov pri masovom vyvražďovaní Židov. Čoskoro Litovci stratili svoje ilúzie aj kvôli drsnému nemeckému drancovaniu zásob pre armádu, odvádzaniu ľudí na nútenú prácu do Nemecka alebo do nemeckej armády a nedostatok skutočnej autonómie.

Takýto stav prirodzene vyústil do odbojového hnutia (hoci obmedzeného). Takto museli Nemci namiesto zisku spolubojovníkov pre Východný front naopak viazať časť svojho vojska v Litve na potláčanie odporu.

3. Kult osobnosti, sklon k extrémom, prílišná centralizácia

"Vodca sa skrátka 'nikdy nemýlil'. V prípade chybných rozhodnutí Vodcu bolo pre jeho rozumnejších podriadených oveľa náročnejšie primäť ho k zmene postoja alebo nepriaznivý kurz udalostí korigovať."

Zdieľať

Režimy mocností Osi a Sovietskeho zväzu boli do veľkej miery postavené na kulte osobnosti Najvyššieho vodcu. Logickým vyústením kultu osobnosti bola potom vnímaná potreba udržiavať dojem neomylnosti Vodcu. Hoci každý vodca je ako človek omylný, Vodca sa skrátka „nemýlil nikdy“.

Ako v rozprávke o cisárových nových šatách niekedy tomuto divadielku o neomylnosti najvyšší vodcovia aj sami uverili. Nezriedka mu uverili aj ich najbližší spolupracovníci, žijúci potom v kolektívnej ilúzii. Zlé správy, ktoré do ich obrazu nepasovali, boli vytesňované, pretože do ich skresleného obrazu reality nezapadali (príklad: údajné Stalinovo odmietanie správ o pripravovanej nemeckej invázii).

V prípade chybných rozhodnutí Vodcu bolo takto pre jeho rozumnejších podriadených oveľa náročnejšie primäť Vodcu k zmene postoja alebo nepriaznivý kurz udalostí korigovať.

Kult osobnosti bol tiež živnou pôdou pre rozvoj megalomanského zmýšľania. V dôsledku neho diktátori „nevenovali dostatočnú pozornosť vyváženým stratégiám, ktoré bolo možno dosiahnuť len rozumnou diskusiou a uvážlivým rozhodovaním“.

Výsledkom boli často ich rozhodnutia extrémneho charakteru, ktoré navyše nepripúšťali kompromis. Príkladom môžu byť Hitlerove príkazy na držanie pozícií, bez možnosti čo i len najmenšieho taktického ústupu do výhodnejšieho postavenia.

Efektivita velenia haprovala u totalitných armád aj kvôli tomu, že diktátori na seba uzurpovali príliš mnoho kompetencií, v ktorých sa ťažko mohli dobre orientovať.

„Stalin vo svojich rukách držal všetku moc, neschopný sa vo svojom strachu o ňu s kýmkoľvek podeliť. Prílišná centralizácia moci je nepriateľom iniciatívy a úspešnou prekážkou pre akúkoľvek tvorivú činnosť,“ píše Macksey.

4. Málo iniciatívy a spätnej väzby od podriadených

Totalitná forma zriadenia mávala za následok aj deformáciu nižšie postavených šarží. Samotná hierarchická štruktúra nemusí byť problém. Lenže despotický štýl velenia a výchova mládeže k slepej poslušnosti voči štátnym a vojenským autoritám mohli viesť k zníženej schopnosti samostatného myslenia. Alebo, v kritických okamihoch, celkovo k nedostatku osobnej iniciatívy.

Priveľa konformizmu a primálo flexibility vyčíta Macksey osobitne japonským veliteľom. Na dôvažok v takejto kultúre konformizmu veľmi viazla spätná väzba „zdola“. Nižšie hodnosti, naučené neodvrávať, boli odrádzané od toho, aby adresovali svojim veliteľom sťažnosti a pripomienky, ktoré mohli byť veľmi cenné a viesť k zlepšeniu postupov.

"Totalitné systémy, ktoré majú tendenciu kontrolovať každý aspekt spoločenského života, sú - v kombinácii s privysokou centralizáciou moci do rúk jednotlivcov - prostredím žičlivým pre paranoju."

Zdieľať

V prípade zdecimovanej Červenej armády nabrali tieto tlaky až absurdné rozmery: „Akú mali neskúsení velitelia šancu na rozumný výcvik svojich vojakov a na prijímanie smelých rozhodnutí, keď iniciatíva sa nenosila a bola už od začiatku potláčaná vyhliadkou na popravčie čaty, ktorými sa v tomto ovzduší (...) nepochopenia a represií tak často oháňali politickí komisári?“

Voči podobným problémom však neboli úplne imúnne ani armády západných Spojencov: „Pokiaľ mladý dôstojník prišiel s nejakým návrhom, potom vznikal dojem, že starší dôstojník na to mohol prísť sám, že na to mal prísť sám, a on na to neprišiel... Potom, čo bol dostatočne veľakrát usadený – podľa toho, aký bol vytrvalý – mladší dôstojník s nevítanými návrhmi prestal otravovať,“ cituje Macksey sira Hugha Downinga, bývalého šéfa britského stíhacieho letectva.

5. Neefektívne narábanie s „ľudskými zdrojmi“

Ďalší spôsob, akým si totality pílili pod sebou konár, bolo nehospodárne narábanie s kvalitnými osobnosťami. Totalitné systémy, ktoré majú tendenciu kontrolovať každý aspekt spoločenského života, sú - v kombinácii s privysokou centralizáciou moci do rúk jednotlivcov - prostredím žičlivým pre paranoju.

Notoricky známe sú čistky v sovietskej armáde v rokoch 1937-38, ktorými sa Stalin zbavil mnohých zo svojich najkvalitnejších veliteľov. Krátko nato čistky obnovil a pokračoval s nimi dokonca aj počas vojny s Nemeckom až do roku 1942.

„Strach potom viedol k prílišnej opatrnosti tých, ktorí prežili, a tiež k váhavosti politických vodcov. (...) Mnohí z tých, ktorí získali vyššie veliteľské funkcie, už v boji zlyhali, prežili však svojich kolegov a konkurentov vďaka striktnému dodržovaniu straníckej línie a ustálenému zvyku presúvať nepríjemné problémy smerom nahor.“

Macksey označuje za „mimoriadne šťastie“ pre Sovietov, že ku kormidlu Červenej armády sa napokon dostal generál Žukov, ktorý dokázal najhoršie Stalinove výstrelky kontrolovať. V prípade servilnejšieho hlavného veliteľa mohlo vo vojne mnohé dopadnúť inak.

Hoci Wehrmacht bol až do leta 1944 od rozsiahlych čistiek ušetrený, ani Hitler nedokázal kvalitu svojich ľudí uplatniť efektívne. Strategicky vyspelí, konzervatívnejší velitelia pod jeho vedením buď kariérne stagnovali, alebo boli po protestoch rovno uprataní do rezervy ako geniálny Guderian. Namiesto nich sa Hitler obklopil viacerými pätolízačmi pochybných kvalít. Takéto mrhanie talentmi sa na celkovej úrovni výkonnosti Wehrmachtu nemohlo neodraziť.

Z uvedeného vyplýva, že totalitné zriadenia naozaj generujú nielenže viac zločinov, ale aj viac organizačne neefektívnych rozhodnutí. Ich porážka v druhej svetovej vojne (Nemecko, Japonsko, Taliansko), resp. neúmerne vysoké straty (Sovietsky zväz) sa takto javia ako historická nevyhnutnosť.

Lukáš Pitel
Autor je vedecký pracovník na Ústave experimentálnej psychológie SAV.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo