O filme Norimberg Kto z nacistických pohlavárov bol psychopat a kto narcis so silnou charizmou?

Na prvom Norimberskom procese bolo súdených 22 nacistov, traja už boli v tom čase mŕtvi – Adolf Hitler, Heinrich Himmler a Joseph Goebbels. 

Najprominentnejším väzňom, ktorý sa spojencom sám vzdal, bol ríšsky maršal, vrchný veliteľ vzdušných síl Luftwaffe Hermann Göring.

Práve Göring je hlavnou hviezdou nového filmu.

O dianí v Norimbergu už jeden film vznikol – veľmi oceňovaný Norimberský proces z roku 1961.

Bolo teda treba zvoliť nový uhol pohľadu. A ponúkol sa v príbehu amerického vojenského psychiatra Douglasa Kelleyho.

V roku 2013 tohto takmer zabudnutého muža pripomenul spisovateľ Jack El-Hai, keď napísal knihu o Kelleym. V nej sa objavili zaujímavé detaily aj o špecifickom vzťahu amerického psychiatra a ríšskeho maršala.

A na ňom je postavený nový film.

Russell Crowe ako ríšsky maršal, ktorý sa vzdáva spojencom. Foto: Forum Film

Kelley bol obviňovaný z toho, že jeho vzťah s Göringom bol až neprofesionálny, lebo psychiater sa všemožne snažil získať väzňovu dôveru. Práve vďaka tomu, že Göring v psychiatrovi postupne začal vidieť priateľa, sa mu podarilo ríšskeho maršala lepšie spoznať a odhaliť jeho slabé miesta. A to sa pre Norimberský proces napokon veľmi hodilo.

Kelley potom o svojich pozorovaniach väznených nacistov napísal aj knihu 22 ciel v Norimbergu, ktorá vyšla v roku 1947. No nevzbudila veľký záujem. Lebo v tom istom roku vyšiel aj Norimberský denník amerického psychológa Gustava Marka Gilberta, ktorý mal tiež možnosť pracovať s nacistickými pohlavármi. A jeho závery boli pre verejnosť prijateľnejšie ako tie Kelleyho.

Gilbert zdôrazňoval psychopatológiu u nacistov súdených v Norimbergu, kým Kelley ich videl skôr ako normálnych ľudí, ktorí mali silné ambície, ideológiu a dostali sa k moci. Nevidel v nich žiadnych temných psychopatov, tvrdil, že okrem Roberta Leya (spáchal počas procesu samovraždu) nebol nikto zo súdených šialenec.

Kelley túžil aj po vojne spoznať psychologický profil zla. Skúmal kriminálnikov, ale to všetko mu zhoršovalo psychický stav, upadal do workoholizmu, výbušnosti, alkoholizmu, až napokon spáchal v roku 1958 samovraždu. 

A to rovnakým spôsobom ako jeho najprominentnejší objekt výskumu Herman Göring. Aj Kelley požil kyanidovú kapsulu, mal 46 rokov.

No a teraz, veľa rokov po tragickej smrti, sa stal filmovým hrdinom.

Rami Malek v úlohe psychiatra Kelleyho, ktorý pôvabnej novinárke stvárnenej Lydiou Peckham neprofesionálne prezradil dôležité veci. Foto: Forum Film

Na začiatku sedí psychiater Kelley vo vojenskej uniforme, keďže je ešte stále príslušníkom U. S. Army, unudene vo vlaku. Je po vojne, už by radšej cestoval domov, ale dostal príkaz. Zvádza krásnu ženu a vôbec netuší, na akú misiu práve cestuje. 

Psychiater nepôsobí príliš sympaticky, je zjavné, že to nebude hrdina bez bázne a hany, ale diváka hneď začne zaujímať, akú rolu tento „lekár bláznov“ v Norimbergu napokon zohrá.

Potom vidíme jeho prvé stretnutie s Göringom. 

Psychiater je menší muž chlapčenského výzoru, taký veľmi americký typ, a oproti nemu opulentno-impozantný muž, z ktorého ide silná charizma, presvedčenie, sebavedomie. Russel Crowe je v úlohe ríšskeho maršala Göringa fascinujúci. 

Schyľuje sa k súboju dvoch osobností. Ani ten útly psychiater nie je ľahká váha, ale zvládne tohto bystrého a nebezpečného manipulátora? 

A je tam aj iná línia týkajúca sa samotného súdu.

Dnes to berieme ako samozrejmosť, že poprední nacisti išli pred medzinárodný súd, ale vďaka filmu pochopíme, že to až taká samozrejmosť nebola. Predstava, že budú nacisti súdení, že sa v procese budú používať paragrafy, žalobcovia, obhajcovia, krížové výsluchy nebola všetkým po chuti. Dokonca ani Churchillovi.

Nebolo by jednoduchšie tých nacistov postrieľať a nezdržiavať sa nejakým bezprecedentným medzinárodným tribunálom?

Lenže spôsob, akým sa skončila prvá svetová vojna, sa ukázal ako nešťastný. Žiadne odsúdenie Nemcov, dokazovanie viny, iba poníženie a nariadenie platiť vysoké odškodné. Teraz treba tú vojnu skončiť inak. Aby o dvadsať rokov Nemci opäť nerozpútali vojnu. Ale je to veľký experiment s neistým výsledkom.

Je tu zaujímavá scéna, keď americký sudca Robert H. Jackson, ktorý pripravuje celý proces, cíti, že nemá v Európe veľkú podporu, a tak požiada o pomoc pápeža. 

Podľa filmu to nie je vo Vatikáne jednoduchý rozhovor, pripomína trochu až vydieranie, ale pápež Pius XII. Norimberský tribunál napokon podporil.

V dnešnom súdnictve, keď u nás najmä každý zložitejší proces trvá dlhé roky, si to dokážeme aj ťažko predstaviť. Celý Norimberský proces netrval ani rok, začal sa 20. novembra 1945, prvé rozsudky boli vynesené 1. októbra 1946 a popravy sa konali 16. októbra 1946.

Ako kľúčová postava sa javí sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov Robert H. Jackson, ktorý historický súdny proces nielen pripravoval, ale pôsobil na ňom aj ako hlavný prokurátor za USA.

Bol to veľmi erudovaný a rešpektovaný muž, ktorý však poznal najmä súdnu prax z USA a bol presvedčený, že na zlých zákonoch, ktoré Nemecká ríša prijímala a ktorými obmedzovala ľudské práva, ukáže zvrhlosť nacistického režimu. 

Psychiater Kelley ho varoval, že toto nie je dobrá cesta a že to treba celé postaviť inak, no Jackson si bol istý, že vie, ako usvedčí aj Göringa. Kelley bol z toho frustrovaný, a tak sa zdôveril pôvabnej novinárke. Objavilo sa to v novinách a Kelleyho vyhodili z armádnych služieb.

Ale najfascinujúcejšie je vo filme to, ako sa psychiater približuje ku Göringovi, ako ho chce pochopiť a získať si ho. Göring psychiatra fascinuje a chce pochopiť, kde sa v ňom vzalo zlo. Vidí jeho obrovský narcizmus, ale aj jeho charizmu, presvedčenie, inteligenciu. A spozná ho aj ako milujúceho manžela a otca. 

Kelley prekračuje aj hranice zákona, keď nosí Göringovej manželke väzňove listy a naopak.

Je to neprofesionálne, ale zároveň je aj on nútený, aby porušil lekársky zákon o mlčanlivosti. Ťažká situácia.

A keďže stráca dôveru nadriadených, prichádza mu konkurencia, psychológ Gustave Mark Gilbert, na pohľad serióznejší muž, ktorý má podobnú ambíciu ako Kelley: napísať o osobnostiach nacistov knihu. Uspieť môže len jeden z nich. 

Ale ešte predtým treba dokončiť súd s nacistami, usvedčiť ich.

Americký sudca Robert H. Jackson (hral ho herec Michael Shannon) presviedčal pápeža Pia XII., aby podporil Norimberský súd. Foto: Forum Film

Filmári nám to ukazujú tak, že práve Kelleyho poznámky o Göringovej povahe a o jeho slabých miestach pomôžu tomu, aby sa proces neskončil súdnym triumfom nacistov. Bolo to na hrane. Nepreháňajú filmári?

Aj historické zdroje uvádzajú, že hoci americký sudca Robert H. Jackson predviedol v procese impozantný právnický výkon, nie celkom zvládol krížový výsluch Göringa. 

Vo filme vidíme, že ríšsky maršal si amerického sudcu užíval s pohrdlivým úsmevom. On je presvedčený, že o pár rokov budú všetci hrdinovia, a podľa toho sa musia teraz aj správať.

Kľúčový bol potom britský prokurátor David Maxwell Fyfe, oveľa menej ambiciózny muž a pričasto popíjajúci alkoholik, ktorý však v krížovom výsluchu pokojne zaútočil presne na Göringovu achillovu pätu. A potom poďakoval Kelleymu za radu.

Toto sú najsilnejšie momenty filmu – rozhovory Kelleyho s Göringom a krížový výsluch ríšskeho maršala na samotnom procese.

Keď v súdnej sále graduje napätie, takmer nedýchajú nielen ľudia prítomní na procese, ale aj v kinosále zrazu utíchnu všetky chrúmacie zvuky a pukance či iné pochutiny ostanú ležať ladom.

Každý tuší, čo všetko je v hre. Celý ten súdny proces môže aj zlyhať, veď ako sa bežnými právnickými nástrojmi dá súdiť nacistický režim, holokaust, koncentračné tábory?

Nebolo naozaj lepšie riešenie tých nacistických pohlavárov jednoducho postrieľať? 

Súdny proces. Foto: Forum Film

Silným momentom je, keď na súde prvýkrát premietnu dokument o koncentračných táboroch, aj Göringovi sa na to ťažko pozeralo.

Ale ani to ho neohne, zlomí sa na inom. Göring nemôže pri výsluchu pripustiť, že bol len nevýznamnou figúrou v Hitlerovej partii, a nedokáže zaprieť svojho führera. Nechce vojsť do histórie ako zbabelý zradca.

Trest smrti dostane on aj ďalších jedenásť nacistov.

Potom vidíme vo filme aj samotné popravy. Stará telocvičňa sa premení na popravisko a ako na divadelné predstavenie sa na obesencov pozerajú právnici a vybraní novinári zo štyroch spojeneckých krajín. No tá najspektakulárnejšia, na ktorú sa najviac čaká, sa neudeje.

Göring spácha deň predtým samovraždu. Nie je jasné, ako sa dostal ku kyanidu, ale vyhol sa najväčšiemu poníženiu. Lebo vojak nemá zomrieť na šibenici. 

Na záver vidíme psychiatra Kelleyho už v civile, doma, ako v ktorejsi americkej rozhlasovej stanici hovorí, že nacisti boli normálni ľudia, nebolo v nich ani nič špecificky nemecké a že takí ľudia môžu žiť aj v USA. Cítime za tým to, že filmári chcú, aby bol vo filme aj takýto aktualizačný moment.

Kelley však svojimi tvrdeniami vzbudzuje pobúrenie. 

Odchádza ako nepochopený muž, lebo v tom čase ešte nikto nechcel počuť, že poprední nacisti neboli všetci do jedného psychopati.

To až začiatkom šesťdesiatych rokov pri súde s Eichmannom v Jeruzaleme sa nanovo otvorí téma, čo to boli tí nacisti vlastne za ľudia. Boli všetci psychopati alebo to boli normálni ľudia, ktorí milovali moc, uverili hroznej ideológii a potom plnili príkazy?