Je meditácia cestou k stíšeniu? Či k budhizmu?

Je meditácia cestou k stíšeniu? Či k budhizmu?

Flick.com/risager

Aj vám sa zdá, že všetci okolo vás už meditujú? A meditáciu vám už neodporúča len kamarátka, ktorá sa vrátila z Indie, ale aj lekár. Čo s tým?

Sme rozlietaní, rozptyľovaní, roztržití, nevieme sa koncentrovať na jednu vec, nevieme sa sústrediť, neustále kontrolujeme mobil, sociálne siete, nepočúvame blízkych, nevieme prinútiť myseľ, aby neodbiehala od knihy ani od modlitby. Sme v strese, máme žalúdočnú nervozitu, prejedáme sa, trhá nám v oku a obhrýzame si kožtičky okolo nechtov. Je meditácia ten správny liek?

Mimochodom, pozrite sa na našu novú prezidentku a neujde vám, že naozaj oplýva pokojom. Bolo to vidieť aj na predvolebných diskusiách, kde pri svojich mužských konkurentoch pôsobila oveľa sústredenejšie a pokojnejšie. A v jednom rozhovore otvorene hovorila o tom, že jej pomáha zen-budhizmus.

Buďme však presní: naša prezidentka neoznačila sama seba za zen-budhistku, nehovorila o náboženstve, iba o veľmi inšpiratívnom učení a o technikách zazenu. Teda že má pravidelný zvyk sadnúť si do lotosového sedu, pokojne dýchať do brucha, mať otvorené oči a koncentrovať sa na jeden bod. Nikam pri tom mentálne neodchádza, iba ostáva intenzívnejšie v prítomnosti, v čase, v ktorom je plne prítomná.

Zdá sa, že meditačné techniky Východu, a najmä budhizmus, dokážu osloviť veľa ľudí Západu, pre ktorých je už kresťanstvo vzdialené. Kníhkupectvá sú plné rôznych kníh nielen o meditovaní, zen-budhizme, ale aj o „bdelej mysli“ či „všímavosti“ (z ang. mindfulness). Aj tento nový trend vychádza z budhistického zdôrazňovania „tu a teraz“. Len toto miesto a tento okamih sú skutočné a podstatné.

Zadajte si do internetového vyhľadávača zenové či meditačné centrum a niekoľko nájdete možno aj hneď vo svojom susedstve. A neustále pribúdajú nové, v Bratislave práve vzniká nové veľké budhistické centrum v bývalom sanatóriu, množstvo menších budhistických centier sa nachádza v bytoch po celej Bratislave. Vychytené sú meditačné ústrania, ktorých pribúda na celom Slovensku.

Občas, keď sa rozprávam so svojimi priateľmi, ktorí nie sú kresťania, sa téma týka najčastejšie toho, ktoré meditačné ústranie už navštívili a do akého ašrámu sa chystajú. Obyčajný kostol či katolícky duchovný je pre nich čosi z minulých tisícročí. Akoby skutočné duchovno existovalo len tam – ďaleko na Východe.

Naučiť sa základné praktiky meditácie dnes odporúčajú aj niektorí lekári, a vôbec to nemusia byť budhisti. Stalo sa to aj mne, dostala som takéto odporučenie a keď vám je zle, ste ochotný skúsiť všetko. Učila som sa meditovať doma z kníh a videí, ale nie celkom mi to išlo. Zadala som do vyhľadávača meditačné centrum, Bratislava, a z bohatej ponuky som si jedno náhodne vybrala. O rozdieloch medzi jednotlivými majstrami či školami som nič netušila. Dôležité pre mňa bolo niečo iné. Na stránke centra, ktoré som si vybrala, sa písalo, že je prístupné aj pre ľudí, ktorí nechcú ísť budhistickou duchovnou cestou, len sa chcú naučiť meditovať. Nešla som preto na poklony, koanové rozhovory či spevy, mal to byť iba úvod do zenovej meditácie pre začiatočníkov. Ale dopadlo to trochu inak.

Obyčajný činžiak a v ňom byt slúžiaci ako centrum pre ľudí vyznávajúcich jeden druh zenovej školy. Privítali ma milí ľudia, Slováci, mimochodom väčšinu tvorili muži, a vysokoškolskí učitelia. Boli prívetiví, nenásilní, kultivovaní, okamžite navrhli tykanie a pozývali ma na spoločný víkend, ktorý mali pred sebou v meditačnom ústraní. Pre človeka, ktorý trpí osamelosťou alebo cíti v kresťanskom chráme neosobnosť, už toto musí byť silné lákadlo.

Párkrát sa počas celej akcie bolo treba pokloniť oltáriku, na ktorom boli rôzne sošky, najväčší bol Budha. Zdieľať

Potom sme sa učili meditovať a ich praktické rady, čo sa týka držania tela, sedenia, boli naozaj dobré. Aj polhodina spoločnej meditácie bola veľmi príjemná. Lenže dostalo sa mi aj pomerne rozsiahle poučenie o budhizme, o osvietení, o duchovnej ceste a majstrovi, ktorého centrum vyznáva. Dokonca mi boli predložené nejaké sľuby a spievali sa spevy v nezrozumiteľnej reči (fonetický prepis zo sanskrtu).

Párkrát sa počas celej akcie bolo treba pokloniť oltáriku, na ktorom boli rôzne sošky, najväčší bol Budha. Samozrejme, horeli vonné tyčinky, sviečky, zneli špeciálne zvony. Na rozlúčku som dostala literatúru o zen-budhizme a ubezpečenie, že sa budú na mňa tešiť aj nabudúce. Viac som už do toho centra nešla. Toto nie je moja cesta.

Radšej kresťanskú modlitbu

Lenže je pre kresťana meditácia úplným tabu? Existuje List biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých aspektoch kresťanskej meditácie z roku 1989 podpísaný vtedy ešte kardinálom Jozefom Ratzingerom a schválený pápežom Jánom Pavlom II. Je to teda list spred tridsiatich rokov, ale dodnes sa často cituje v súvislosti s meditáciou a katolíkmi.

Konštatuje sa v ňom, že moderná kultúra kladie nemalé ťažkosti do cesty pociťovanej potrebe mlčania, sústredenosti a meditácie. „Záujem, ktorý v posledných rokoch vzbudili formy meditácie spojené s niektorými východnými náboženstvami a s ich osobitnými spôsobmi modlitby, je nemalým znakom tejto potreby duchovnej sústredenosti a hlbokého styku s Božím tajomstvom.“ V liste sa píše aj to, že čoraz častejší styk s inými náboženstvami a s ich rozličnými štýlmi a metódami modlitby priviedol v posledných desaťročiach mnohých veriacich k otázke, akú hodnotu môžu mať pre kresťanov nekresťanské formy rozjímania (najmä orientálne metódy). A že možno mať aj isté pochopenie pre terapeutické dôvody meditácie: duševný nepokoj života, ktorý je vystavený mučivému rytmu technicky rozvinutej spoločnosti. To pobáda aj kresťanov hľadať cestu k vnútornému pokoju a psychickej rovnováhe.

List opatrne rozvíja aj tému, ako možno obohatiť metódami meditácie kresťanskú modlitbu, ktorú však meditačné techniky nemôžu nahradiť. A píše sa tu aj o hľadaní „nových metód rozjímania“. Samozrejme, list zdôrazňuje kresťanskú modlitbu, vystríha pred úskaliami východných učení, ale nie je úplne uzatvorený inšpirácii orientálnymi metódami rozvíjania, ak slúžia na to, aby sa človek „psychofyzicky pripravil na skutočne kresťanskú kontempláciu“.

 

V kníhkupectvách je možné zakúpiť si brožúrku z edície Viera do vrecka, ktorá má názov: Kresťanská modlitba verzus východná meditácie (autorka Dagmar Kráľová). Tento žáner si vyžaduje jednoduchý a jednoznačný slovník aj výrazné posolstvo, preto je tu postoj k východným meditáciám výsostne kritický: „Ak sa kresťan zameria na orientálnu meditáciu, možno sa naučí lepšie stíšiť či sústrediť alebo bude mať rôzne zážitky, prestane sa však orientovať na svojho pôvodcu.“

Kniha sa opiera najmä o príbeh zachytený v knihe Z ašrámu do kláštora. Jacques Verlinde, študent nukleárnej chémie, sa dostal pod vplyv zakladateľa tzv. transcendentálnej meditácie, zanechal vedeckú dráhu, nasledoval svojho gurua do Indie, ale po niekoľkých rokoch sa vrátil ku kresťanstvu. O svojej skúsenosti napísal knihu, ktorá zrejme vystihuje všetky riziká podobných nezrelých očarení východnou spiritualitou.

Ako náhradu rôznych meditácií ponúka brožúrka kontemplatívnu modlitbu, lebo východné meditačné techniky sa „usilujú odstrániť z mysle jednotlivca osobného Boha a nahradiť ho neosobným božstvom“. A varuje, že keď sa človek zamotá do meditačných kurzov a postupuje na rôzne úrovne zenového výcviku, prijíma svojho majstra a dáva sa ním viesť, je pravdepodobné, že ho „tradičné náboženstvo“ prestane baviť, že sa mu kresťanská mystika bude zdať málo atraktívna. Moja skúsenosť z meditačného centra to potvrdzuje. Niektorí ľudia mi tam povedali, že boli alebo skúšali byť aj kresťanmi, ale že podľa nich je dnes kresťanstvo mŕtve.

Meditácia je cesta k vlastnému stredu, k základom vlastnej bytosti a zotrvávaniu tu – pokojne, ticho a pozorne. Zdieľať

Ale je riešením vytesniť slovo meditácia z kresťanského života? Viacero mojich priateľov-kresťanov, ktorých neláka budhizmus ani hinduizmus, ale mali problém s pozornosťou, koncentráciou a nedokázali sa preto ani dobre modliť či čítať Bibliu, bolo naozaj šťastných, keď natrafili na knihu benediktínskeho mnícha Johna Maina: Ticho a hluboký klid (Kresťanská meditace na každý den). Kniha sa stala súčasťou ich nočného stolíka aj ich batožiny, lebo chodí všade s nimi. Majú pocit, že ich život, a nielen ten duchovný, je vďaka tomu kvalitnejší a ich viera hlbšia.

„Meditácia je cesta k vlastnému stredu, k základom vlastnej bytosti a zotrvávaniu tu – pokojne, ticho a pozorne,“ píše benediktín John Main na začiatku svojej knihy o tichu a hlbokom pokoji. „V podstate je to cesta, ktorá nás učí byť bdelými, plne živými a tichými. Cestu k tejto bdelosti predstavuje ticho a pokoj.“ Ale po tom, čo čitateľa poučí, ako má sedieť, ako má meditáciu zaradiť do svojho života, pripomenie: „Najdôležitejším cieľom kresťanskej meditácie je dovoliť Božej tajomnej a tichej prítomnosti v nás, aby  sa čím ďalej tým viac stávala nielen skutočnosťou, ale priam ústrednou skutočnosťou nášho života.“

Neprebrať východnú meditáciu v celosti

Prekvapujúce pre mňa bolo, že o meditácii rozmýšľa a písal knihy aj slovenský katolícky kňaz. Vzdelanec, teológ a pápežský prelát Jozef Vrablec (1914 – 2003) vydal v roku 1992 tri knihy na túto tému: Viete meditovať? Zen v kresťanskej meditácii a Pozvanie k zenovej meditácii. Knihy sú dávno vypredané, dokonca aj v antikvaritátoch.

Z knižnice som si požičala tenučkú knihu Viete meditovať?. Vrablec je kritický k dlhodobému trendu vytlačiť meditáciu z kresťanstva. Cituje napríklad profesora psychológie na teologickej fakulte v Innsbrucku V. Satura: „Kresťania sa v ostatných storočiach odnaučili meditovať. To, čo sa obyčajne chápalo pod menom meditácia, boli dlhé teologické, mravoučné, exegetické prednášky, nad ktorými sa potom bolo treba zamyslieť. Meditácia v dnešnom chápaní však je čosi iné než takéto zamýšľanie.“

Mons. Prof. Dr. Jozef Vrablec bol presvedčený, že Ďaleký východ nám má čo povedať v oblasti meditácie, hoci „pravý kresťan nemôže prebrať východnú meditáciu v celosti. Pravý kresťan prevezme iba niektoré techniky meditácie Východu, aby nimi obodril, prehĺbil, zdokonalil a na pravú úroveň povýšil kresťanskú meditačnú tradíciu“. Jozefovi Vrablecovi sa nepáčilo, že Západ, ktorý mal veľkú skúsenosť meditácie (sv. Ignác, sv. Terézia Avilská...), ju nerozvíjal, skôr potláčal. Preto sa teraz musí pozerať na meditačné techniky východných náboženstiev, kde sa meditácia pestuje intenzívne a kde „prekonali schematizmus myslenia a preintelektualizovania a otvorili cesty k hlbokému zážitku duše“.

Jozef Vrablec sa inšpiroval najmä textami nemeckých benediktínov. Tí si dovolili tvrdiť aj to, že mnohí kresťania na Západe sú znudení, pretože sa im ponúka iba množstvo kázní, pričom sa celkom zabúda na vnútorný zážitok a na vnútorné nazeranie, ktoré by kresťana voviedlo do hĺbok a do vnútorného dojatia.

Jozef Vrablec vo svojej tenučkej knihe prináša jednoduchý návod, ako rozjímať a meditovať. Tieto dva pojmy jasne odlišuje a vysvetľuje, kedy rozjímame a kedy meditujeme. Dôležité je, že hoci sa Vrablec inšpiruje východnými majstrami, vidí jasné rozdiely. Po hlbokom pohrúžení do meditácie môže človeka zaplaviť vnútorné ticho a podľa východných majstrov sa duša stáva vtedy prázdnou. „Náš stav pokoja sa nezameriava na takéto prázdno,“ píše Vrablec. „Tam, kde má ázijský jogín prázdno, tam my máme Boha. S akou blaženosťou v sebe prežíva jogín prázdno v stave pokoja, s takou blaženosťou my prežívame v sebe Boha cez stav pokoja.“

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo