Velil Nemcom na Dukle, ale Hitlera nemusel: generál Heinrici

Presne pred 70 rokmi v horách neďaleko Dukly prebiehala druhá najkrvavejšia vojenská operácia v dejinách našej krajiny.

Sovietska a československá armáda zamýšľali poskytnúť podporu pre SNP ako politické gesto. Nato však potrebovali dostať svoje jednotky cez priesmyky Karpát smerom do Starej Ľubovne a Prešova. Odhadovalo sa, že túto trasu prekonajú hravo za päť dní. Napokon sa o to s vypätím všetkých síl snažili sedem týždňov – neúspešne. Organizačne spackaný začiatok SNP, nezvládnutá komunikácia Slovenskej národnej rady s vedením Sovietov, nečakane náročný terén a počasie, pohotovosť Wehrmachtu pri odzbrojovaní slovenskej armády a vybudovaní obranných pozícií – to všetko malo za následok desaťtisíce zbytočne vyhasnutých životov. Slobodný slovenský vysielač zatiaľ naďalej vyzýval na boj „proti germánskym násilníkom, proti lupičom, banditom a vrahom nášho národa“. Pre jednotky SS, vyčíňajúce na povstaleckom území, bola táto charakteristika spravidla trefná. Naproti tomu, najvyšší veliteľ Wehrmachtu na našom území, ktorý niesol značný podiel na fiasku Duklianskej operácie, v skutočnosti nebol práve prototypom netvora. Koľko toho o ňom vlastne vieme?

"Gotthard Heinrici, ktorý niesol značný podiel na fiasku Duklianskej operácie, na rozdiel od jednotiek SS nebol práve prototypom netvora. Koľko toho o ňom vlastne vieme?"

Zdieľať

Generálplukovník Gotthard Heinrici, okuliarnatý starší pán nízkeho vzrastu, budil skôr dojem profesora než vojaka z povolania. Namiesto doplnkov uniformy v modernom nacistickom štýle nosieval ošúchaný kabát, obuv a čiapku ako z čias cisárskej armády, ktorej bol veteránom. Tento imidž starej školy dobre vystihoval aj jeho odstup voči nacionálne-socialistickému vedeniu: pravidelne navštevoval kostol, za manželku mal položidovku, odmietal vstúpiť do nacistickej strany a s Hitlerom dobre nevychádzal. Po neuposlúchnutí neľudských rozkazov odišiel zo služby „zo zdravotných dôvodov“. Kvôli jeho výnimočným taktickým schopnostiam bol však v roku 1944 znovu povolaný na front. Muž, ktorý hral aktívnu rolu pri významnej udalosti našej histórie, ale v jeho vlastnej kariére bolo Slovensko iba drobnou epizódkou...

Pozadie a predvojnová nálada

Heinrici sa narodil v roku 1886 do rodiny luteránskeho farára v mestečku Gumbinnen vo Východnom Prusku. Už s materským mliekom nasáva hodnoty typické pre pruskú malomestskú elitu: vieru, disciplinovanosť, lojalitu voči panovníkovi a vlasti, antisocializmus, ale tiež silné nacionalistické cítenie a dojem nadradenosti voči susedným kultúram Poliakov a Rusov. Na profesionálnu vojenskú dráhu sa vydáva už pred vypuknutím Prvej svetovej vojny. Tú absolvuje na oboch frontoch. Okrem množstva vyznamenaní si z nej odnáša aj trvalé zdravotné následky po otrave bojovým plynom.

Zdieľať

Porážku Nemecka v Prvej svetovej, následnú stratu území a úpadok moci armády berie Heinrici ako obrovské poníženie. Liberálna demokracia medzivojnovej Weimarskej republiky je mu proti srsti. Na nacistoch sa mu pozdáva ich vôľa znovu militarizovať Nemecko, skoncovať s „krivdami“ Versaillského systému a ich nekompromisnosť voči komunistom. Na druhej strane sa nestotožňuje s ich – podľa jeho vlastných slov – „divokým radikalizmom“ (19.3.1932). Nástup Hitlera k moci v roku 1933 preto u neho vyvolá zmiešané pocity.

Židovská otázka

Podobne nejednoznačné sú Heinriciho postoje voči protižidovským opatreniam nacistov. V jeho ponímaní sveta nie je miesto pre skutočný rasizmus. Židovstvo však vníma ako takmer neoddeliteľne späté s boľševizmom a liberalizmom. V kontexte boja proti nim teda Heinrici vníma aj nacistické excesy. Napríklad v listoch rodine ľutuje kruté zaobchádzanie s jedným jeho známym, slušným Židom a tiež odsudzuje násilnosti Krištáľovej noci, no pre prepúšťanie židovských úradníkov ešte prejavuje pochopenie: „Nikdy som Židov neodsudzoval ako celok, ale istotne je dobré, keď sú oni aj Centrum [politická strana katolíkov] uzemnení tam, kam patriť majú.“ (20.3.1933)

„Antisemitské podfarbenie Heinriciho antiboľševizmu bolo naďalej nepriehľadnuteľné a je nutné predpokladať, že mu osud židovského obyvateľstva neležal obzvlášť na srdci, aj keď ich masové vraždenie by určite odmietal.“
Nemecký historik Johannes Hürter

Zdieľať

Je kuriózne, že sám Heinrici mal pritom manželku židovského pôvodu. Podľa rasových zákonov Ríše boli aj ich dve deti spočiatku zaradené do podradnej kategórie miešancov. Neskôr však Hitler zaujme pragmatický prístup a Heinriciho príbuzným v tichosti osobne vystaví certifikát o „čisto árijskom pôvode“.

Počas vojny sa Heinrici o Židoch zmieňuje iba stručne niekoľkokrát. Na jar roku 1941 v listoch rodine spomína biedne podmienky v poľských getách. Kladie si otázku, z čoho pri takých malých prídeloch vlastne tí ľudia môžu vyžiť, no v texte nebadať snahu zasiahnuť v ich prospech. Taktiež u neho chýbajú zmienky o masových popravách Židov na východnom fronte komandami SS. Otázka, nakoľko a či vôbec o týchto zločinoch vedel, ostáva otvorená. V každom prípade ako generál pechoty – pracujúci a cestujúci 12 až 15 hodín denne - údel Židov neradil k svojim prioritám, ani sa od neho výrazne neodvíjal Heinriciho postoj voči režimu. Nemecký historik Johannes Hürter to zhŕňa takto: „Antisemitské podfarbenie Heinriciho antiboľševizmu bolo naďalej nepriehľadnuteľné a je nutné predpokladať, že mu osud židovského obyvateľstva neležal obzvlášť na srdci, aj keď ich masové vraždenie by určite odmietal.“

Kronikár

Heinrici bol známy svojou záľubou v písaní denníka, dlhých listov svojim blízkym a podrobným vypracovávaním záznamov o vojnových udalostiach. Manželke prízvukoval, že jeho listy sú dokumentmi, ktoré treba uchovať. Časť z nich bola publikovaná v roku 2000 v štúdii J. Hürtera a neskôr aj knižne. (Škoda, že zápisky Heinriciho z čias jeho pôsobenia na Slovensku sa medzi publikovaný materiál nedostali.) Keďže Heinrici svoje listy mnohokrát posielal z frontu domov po svojich spoľahlivých ľuďoch, teda mimo oficiálnej cenzurovanej pošty, poskytujú relatívne nefiltrované podanie vojnovej reality Z tohto hľadiska je historická hodnota jeho súkromných dokumentov neoceniteľná. Okrem záznamov vojensko-taktického a cestopisného charakteru prezrádzajú mnoho aj o duševnom rozpoložení človeka v hraničných situáciách, o jeho sile i slabostiach, o postupnej dezilúzii a prehodnocovaní jedných postojov a stabilite iných. Sú ale tiež cenným príspevkom k historickej polemike o skutočnom podiele „apolitických“ dôstojníkov Wehrmachtu na vojnových zločinoch Tretej ríše.

Prvé roky vojny

Zahraničnopolitickú expanziu Hitlera (Rakúsko, Československo) a prvé fázy Druhej svetovej vojny Heinrici uvítava s pocitom zadosťučinenia. Vidí ich ako odplatu za nespravodlivé Versailleské povojnové usporiadanie a pomoc pre milióny etnických Nemcov, ktorí sa po Prvej svetovej nechcene ocitli za hranicami Nemecka. V eufórii po prvých vojnových úspechoch začína Heinrici dokonca „s obdivom vzhliadať na vedenie štátu“ (24.6.1940). Keď ho však z Francúzska prevelia na východ a začnú prípravy na inváziu Sovietskeho zväzu, má už vážne pochybnosti o jej reálnosti.

Pri ťažení na Východ Heinrici velí divíziám, ktoré sú súčasťou 4. pešej a neskôr 2. tankovej armády. Koncom januára 1942 je poverený velením celej 4. armády. Získava povesť výborného taktika, schopného čeliť mnohonásobnej presile. Heinriciho spolubojovníci na neho spomínajú ako na človeka odmeraného a tichého, ale obľúbeného u podriadených. Často osobne navštevuje a povzbudzuje svoje bojové jednotky, nezriedka v prvej línii, v bahne i za treskúcej ruskej zimy. Zaujíma sa o potreby svojich mužov, oceňuje ich námahu a všemožne sa snaží vychádzať im v ústrety - niekedy aj za cenu problémov „zhora“. Na rozdiel od mnohých iných veliteľov nikdy nepožaduje od svojich vojakov zbytočné obete len na uskutočnenie svojich kariérnych ambícií.

"Koncom roka 1943 odchádza Heinrici z frontu, oficiálne zo zdravotných dôvodov, viaceré zdroje tvrdia, že v skutočnosti 'bol odídený' pre odmietnutie vypáliť veľké mesto Smolensk."

Zdieľať

Značne odlišné je Heinriciho hodnotenie nepriateľa a zaobchádzanie s ním. Pri konflikte dvoch totalitných svetonázorov, podľa ktorých je dobro jednotlivca (zvlášť „podradného“ protivníka) bezcenné, sú ich logickým – a takmer nevyhnutným – dôsledkom zločiny proti ľudskosti: „Len ten je v práve, ktorý sa nachádza v pozícii moci. Šesť a pol roka som už strávil vo vojne, ale také čosi som predsa nezažil.“ (19.11.1941) Heinrici nezdieľa radikálne idey nacizmu. Zdá sa však, že za drsnej reality východného frontu necháva svoju vojenskú česť do istej miery otupiť aj on, keď akceptuje niektoré tunajšie zvrátené „pravidlá hry“. Medzinárodné dohody o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami idú bokom: „Čiastočne sa už nedávala vôbec žiadna milosť. Rus sa zachoval zversky voči našim raneným. Teraz naši muži dobili a dostrieľali všetko, čo pobehovalo v hnedej [sovietskej] uniforme.“ (6.7.1941) (Inými zdrojmi je zdokumentované tiež zabíjanie zajatcov Nemcami počas Duklianskej operácie – tam ale skôr než z pomsty zrejme kvôli nedostatku kapacít sa o nich postarať, a zároveň efektívne bojovať.) Hoci nie je isté, či sa uvedené udialo na Heinriciho rozkaz, nezdá sa ani, že by tento postup trestal. Rovnako málo zmilovania prejaví pri likvidácii partizánov a ich pomocníkov, hoci mu to nebýva príjemné: „Dnes musela byť zastrelená jedna komunistka, ktorá sa za našim chrbtom starala o rozprášených Rusov [zo zvyškov armády] a všetkými prostriedkami pracovala proti nám. Taká je tu vojna.“ (8.7.1941)

Civilistov ale často vníma skôr ako zaostalé a v podstate dobromyseľné obete boľševizmu. Heinrici dokonca úprimne považuje nemecký vpád za ich oslobodenie. Tento názor dokladá aj niektorými osobnými skúsenosťami: „Mnohí, premnohí kvôli nemu [boľševizmu] stratili blízkych príbuzných. Všetci žijú v trvalom tlaku zo špicľovania a v strachu. Roľníci chcú okrem toho späť vyvlastnenú zem. Starí ľudia túžia po svojej cirkvi (zažil som, ako nám v Černigove jedna starenka na kolenách ďakovala, že teraz znova môže navštevovať dom Boží)“. (23.10.1941) Lenže keď začína zlyhávať nemecké zásobovanie, aj Heinrici sa uchyľuje ku konfiškovaniu skromných zásob civilistov. V pokojnejších obdobiach sa však snaží o konštruktívnejšiu obsadzovaciu politiku. S uspokojením konštatuje, že na žiadnom inom obsadenom území než u jeho 4. armády nie je „ruské obyvateľstvo také ochotné, pretože sa s ním zaobchádza slušne“. (30.1.1943)

Konflikty s vedením

Už zakrátko sa Heinrici presviedča, že jeho obavy z neúspechu invázie boli oprávnené. Je frustrovaný z neschopného vedenia, ktoré vo svojom šovinizme a megalomanstve fatálne podcenilo nepriateľa. Ba čo viac, z Hitlerovej ideologickej pohnútky dostanú velitelia na fronte rozkaz neustupovať zo svojich pozícií ani o piaď. Heinrici, majster pohyblivej obrany, považuje toto nariadenie za absurdné a škodlivé. Na Štedrý deň 1941 predpovedá pravdepodobnú porážku Nemecka: „Katastrofa sa blíži. A hore, v Berlíne na najvyššom mieste, to nikto nechce vidieť. (...) Ale z dôvodov prestíže sa nik neopováži urobiť rozhodný krok späť. Nechcú vidieť, že ich armáda pred Moskvou je už úplne obkľúčená. Zdráhajú sa uznať, že Rus také niečo dokáže. A v úplnej slepote sa tackajú do priepasti. (...) Führer tomu nechce uveriť.“ (24.12.1941) Napokon sa 4. armáda predsa len dokáže na čas zachrániť. Vo februári 1942 sa Heinrici na osobnom stretnutí s Hitlerom odváži polemizovať o zákazoch taktických ústupov. Snaží sa mu vysvetliť situáciu, ale s malým úspechom. Po prevzatí velenia nad 4. armádou nezmyselný rozkaz už príležitostne ignoruje.

Od leta 1943 je pre 4. armádu dôrazný ústup už nevyhnutný. Heinricimu je výsledok vojny a údel režimu jasný: „Ako veľmi sa zrazu rúca všetko, čo bolo ľuďom od roku 1933 modlou.“ (6.9.1943) Hitler a Göring prikazujú aplikovať „politiku spálenej zeme“: pri ústupe ničiť sídla, infraštruktúru a poľnohospodárstvo. Heinricimu sa takéto barbarstvo protiví a odmieta ho vykonať. Nie je však vždy schopný zabrániť tomu, aby tak neurobili presvedčení nacisti z nižších šarží, resp. z iných jednotiek. Najväčšiu zrážku Heinriciho s vedením spôsobí jeho neuposlúchnutie rozkazu vypáliť veľké mesto Smolensk. Tým nahnevá Göringa a Hitler od neho žiada oficiálne stanovisko. Koncom roka 1943 odchádza Heinrici z frontu, oficiálne zo zdravotných dôvodov. Viaceré zdroje tvrdia, že v skutočnosti „bol odídený“ práve pre odmietnutie vypáliť Smolensk. U Hitlera vraj tento štýl odvolania býval bežná prax. V júni 1944 definitívne odovzdáva velenie 4. armády a odchádza do penzie. Onedlho nato je 4. armáda obkľúčená pri Minsku a zničená.

Už len zdržať, nie zastaviť

V auguste je Heinrici nečakane znova povolaný do velenia. Má za úlohu vedenie 1. tankovej armády v Maďarsku. Po vypuknutí SNP velí „Armádnej skupine Heinrici“, ktorá sa skladá z 1. armády a jej maďarských spojencov. Vstúpi na územie Východného Slovenska, kde sa podieľa na odzbrojovaní slovenských divízií a spomínanej obrane priesmykov pri Dukle. Hoci sa mu podarí do veľkej miery priesmyky ubrániť, kvôli rýchlemu postupu zvyšku Červenej armády odchádza plniť obranné úlohy na Moravu a do Poľska. Pre svoje znamenité výkony je dokonca Hitlerom vyznamenaný radom Dubových listov a mečov. Tieto operácie však dokážu niekoľkomiliónovú inváziu Sovietov už len zdržať, nie zastaviť.

Heinrich Himmler, jeden z najbližších Hitlerových spolupracovníkov, sa stretáva s Heinricim a oboznámi ho so svojim plánom rokovať so Spojencami o kapitulácii poza Hitlerov chrbát. Heinrici to s opovrhnutím odmieta. Akokoľvek považuje Hitlera za neschopného, mnohé z jeho ideológie za zvrátené a vojnu už za prehratú, aj tak mu jeho presvedčenie nedovolí porušiť prísahu vernosti. V kódexe pruského dôstojníka bolo možné v krajných prípadoch odmietnuť hlave nemeckého štátu poslušnosť - ale zrada, to by bolo v jeho chápaní sveta popretie hodnôt, za ktorými celý život stál. Od 20. marca 1945 čaká Heinriciho jeho posledná, nevďačná úloha. Má nahradiť samotného Himmlera a ujať sa Armádnej skupiny Visla na nemeckom území. Tretia ríša melie z posledného.

Bitka o Berlín

Heinrici sa po rokoch bojových skúseností so Sovietmi naučil s veľkou presnosťou odhadnúť obdobie, kedy nepriateľ zaútočí. Stačí mu na to od výzvednej služby len pár na pohľad málo nápadných informácií. Aj so skupinou Visla vyskúša svoj osvedčený trik: v čase predpokladaného útoku stiahne svoje jednotky z obranných pozícií, v úzadí prečká prudkú delostreleckú paľbu protivníka - a akonáhle ten skončí a pohne sa dopredu, Heinrici na na neho prekvapivo zaútočí. Spôsobuje Sovietom ťažké straty. Nemecké pozície sú však odhalené. Heinrici nariadi ďalší ústup, aby predišiel bombardovaniu svojich mužov. Pomstychtiví červenoarmejci nezadržateľne postupujú nemeckým územím – a spolu s nimi rabovanie, vraždenie civilistov a skupinové znásilňovanie v nepredstaviteľnom rozsahu. Akoby to nebolo dosť, Hitler zatiaľ vydáva svoj neslávny „Nerov dekrét“, ktorým nariaďuje politiku spálenej zeme aj na vlastnej, nemeckej pôde. Berlín chce brániť až do úplného konca.

"Na konci vojny chce Heinrici dosiahnuť, aby čo najviac nemeckých vojakov stihlo prejsť na západ, kde by sa vzdali Britom alebo Američanom. Berlín sám o sebe odmieta brániť alebo vypaľovať. Nie je ochotný spôsobiť 'ďalší Stalingrad'."

Zdieľať

Heinrici Hitlerove rozkazy opäť ignoruje. Vedomý si prehry, snaží sa vytĺcť zo situácie maximum pre svojich mužov a unikajúcich civilistov. Rozostaví armády na sever a juh od Berlína, aby bránil postupujúcich utečencov. Zároveň chce dosiahnuť, aby čo najviac nemeckých vojakov stihlo prejsť na západ, kde by sa vzdali Britom alebo Američanom (zajatie u Sovietov by mohlo znamenať takmer istú smrť v gulagoch). Berlín sám o sebe Heinrici odmieta brániť alebo vypaľovať. Nie je ochotný spôsobiť „ďalší Stalingrad“.

28. apríla 1945 šéf Wehrmachtu Wilhelm Keitel so zdesením zisťuje, že nemecké divízie sa hýbu preč od Berlína. Heinriciho nájde kontrolovať situáciu pri ceste, ktorou sa od východu vinú nekonečné zástupy unikajúcich civilistov - a tiež odzbrojených vojakov. Keitel sfialovie v tvári a obviňuje Heinriciho z vlastizrady a sabotáže. Vykrikuje, že Heinrici by nebol teraz na ústupe, keby takýchto dezertérov dával v tisícoch strieľať a vešať. Ten mu pohŕdavo odpovie: „Pán poľný maršal, prečo ich nezačnete strieľať vy?“ Keitel nástojí, aby sa vojská vrátili pred Berlín a podľa vôle Führera bránili Ríšu do poslednej kvapky krvi. Toto Heinrici nedokáže zjednotiť so svojim svedomím. Na druhý deň sa oficiálne vzdáva velenia a nasleduje davy utečencov na západ.

Záver

28. mája 1945 sa Heinrici vzdáva britskej armáde. Zajatie strávi striedavo v táboroch Veľkej Británie, USA a Nemecka. Spolu s ďalšími generálmi ho vypočúvajú v Norimbergu v súvislosti s vojnovými zločinmi, ale zo žiadneho napokon nie je obžalovaný. V máji 1948 je prepustený na slobodu. Svoj rodný kraj už neuvidí, pretože táto časť Pruska je anektovaná Sovietskym zväzom („Kaliningradská oblasť“). S manželkou sa usadia v dedine Endersbach v juhozápadnom Nemecku. Verný svojej náture kronikára strávi Heinrici zvyšok života písaním memoárov a vojenskej literatúry faktu. Zomiera v roku 1971 vo veku 84 rokov a je pochovaný vo Freiburgu so všetkými vojenskými poctami.

Heinriciho hodnotový rebríček, ktorý bol zdrojom jeho postojov, rozhodnutí a počínania, nemožno ohodnotiť ako ideálny. Medzi najvyššie priority v ňom dlho patrili militarizmus a revanšizmus, kvôli ktorým bol ochotný akceptovať jeden obludný režim a dať sa mu do služby. V neskorších fázach vojny sa zas prejavila jeho až neadekvátna oddanosť „vlasti“ v podobe štátu a jeho najvyššieho predstaviteľa. Do histórie sa zapísal ako veliteľ voči Hitlerovi neposlušný, ale predsa lojálny až do konca. Treba však uznať, že uprostred všetkých tých šialeností vojny medzi dvoma totalitami preukázal tento muž mnohokrát pozoruhodnú dávku charakteru, zdravého rozumu – a v neposlednom rade, pozorovateľského talentu. Z tohto hľadiska je generálplukovník Gotthard Heinrici zaujímavou a inšpirujúcou postavou, ktorá patrí aj do našich dejín.

Autorovi tohto článku nie je známe, že by sa dodnes nejaký slovenský historik venoval štúdiu Heinriciho súkromných dokumentov z nemeckých archívov - pričom ten musel bezpochyby zanechať cenné, „insajderské“ záznamy aj z obdobia SNP a bojov o Duklu. Ak také štúdie existujú, autor prosí o prepáčenie a o poukázanie na ne. Ak však boli tieto Heinriciho materiály naozaj opomenuté, nech ctení slovenskí historici berú tento článok ako výzvu.

Lukáš Pitel
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Ilustračné foto: wikipedia.org, mjk.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo