Ako som sa stal prenasledovaným rakúskym kresťanom

Ako som sa stal prenasledovaným rakúskym kresťanom

Flickr.com/Pulpolux

Po dvanástich rokoch na Slovensku som sa vrátil domov a podcenil som, ako sa to u nás zmenilo. Stačil jeden článok a ako autor som celkom skončil.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Túto jeseň som bol pozvaný na recepciu do Snemovne lordov, House of Lords. Celý politický ruch Londýna sa točil okolo finále rokovaní o brexite, no ja som bol pozvaný na medzinárodné sympózium médií na tému prenasledovania kresťanov. 

O historicky prvom vystúpení členského štátu z Európskej únie som sa nedozvedel v Londýne nič nové a ani som sa na to nikoho nepýtal. Európa je síce vášňou môjho života a vďaka svojim európskym reportážam som sa naučil desať jazykov a dostal niekoľko medzinárodných novinárskych cien, no teraz som mal celkom iné starosti.

Túto jeseň som totiž prežíval stavy skľúčenosti a strachu o holú existenciu. Od januára 2018 som publikoval svoje prvé politické komentáre s jasne katolíckym a konzervatívnym zameraním v Rakúsku. Tento môj novinový stĺpček polarizoval. Medzi bežnými čitateľmi sa tešil veľkej obľube, no bolo aj veľa požiadaviek z elity, že také niečo nepatrí do mienkotvorného denníka. Naskrze liberálna redakcia však moje komentáre od prvého dňa nenávidela.

Ukázalo sa, že som sa odcudzil svojej vlasti. Dvanásť rokov som žil na Slovensku, spriatelil som sa s ľuďmi z tajnej cirkvi a podcenil som tempo odkresťančovania v Rakúsku.

Prepad o 70 percent príjmu

V jeseni som zverejnil polemický komentár proti zavádzaniu manželstva rovnakého pohlavia v Rakúsku. Ostrejšia verzia tohto textu vyšla aj v Postoji pod názvom Homosexuálne manželstvo ako skúška charakteru rakúskych poslancov a bola prijatá priaznivo. V Rakúsku vyvolala netušenú vlnu súhlasu od čitateľov, no mnohí ju aj odmietli ako „homofóbnu“. V bubline twitteru ma ľavicovo-liberálni rakúski novinári zasypali znôškou urážok, osem osôb podalo na mňa podnet na Tlačovú radu.

Následky pre moju beztak prekérnu existenciu autora na voľnej nohe boli dramatické. Nie som majstrom sveta, ale už 18 rokov žijem výlučne z písania. Môj príjem sa skladá z toho, že spolupracujem s denníkmi, vydavateľstvami a raz za čas s filmovou produkciou v štyroch európskych krajinách. Jeden zákazník ukončil spoluprácu ihneď, iní zákazníci to ohlásili. Keď som došiel do Londýna, mohol som len odhadovať mieru hroziacej straty príjmu. Tipoval som, že sa prepadne o 70 percent. Bolo to skľučujúce. 

Pozvanie na recepciu do Snemovne lordov som považoval za takú malú útechu. Táto snemovňa britského parlamentu je relikt. Jej 810 členovia nie sú volení, ale z väčšej časti menovaní. Jedna desatina kresiel je ešte stále dedičná. Svoje kreslá tu má aj 26 anglikánskych biskupov. Koho raz vymenovali za lorda, ten je až do smrti považovaný za šľachtica. Snemovňa lordov zasadá podobne ako House of Commons, teda Dolná snemovňa, vo Westminsterskom paláci.

Keď som došiel do Londýna, mohol som len odhadovať mieru hroziacej straty príjmu. Tipoval som, že sa prepadne o 70 percent. Bolo to skľučujúce.  Zdieľať

Pozvali ma ako hosťa, nie ako rečníka. Aj tak sa mi točila hlava pri predstave, že ma budú považovať za prenasledovaného kresťana. Tieto topánky mi boli priveľké, nikdy som sa tak nevnímal. A predsa: Z akého iného dôvodu by ma pozvali?

Pretože som premeškal pochod svojej skupiny do Westminsteru, mal som ťažký príchod. Pred vchodom „Cromwell Green“ som čakal pol hodiny, zhruba odbila 20. hodina, jesenné mrholenie bolo teplé, strážiaci policajti pôsobili pohodovo. Popri mne behali existencie namiešané z kancelárskeho človeka a vyznávača joggingu.  

Potom ma uviedli do paláca. Najskôr cez najstaršiu časť, ktorú vybudovali v roku 1097 ako najväčšiu halovú stavbu v Európe. Ja ignorant som považoval „Westminster Hall“ za prázdny sklad. Jeden priateľ mi ukázal miesto, na ktorom bol v roku 1535 odsúdený Tomáš Morus počas vlády kráľa Henricha VIII. Svätý Tomáš Morus odporoval rozvodu a novému sobášu kráľa štiepiaceho Cirkev, a preto ho odsúdili na smrť. Môj dobrý priateľ so žmurknutím oka skonštatoval: „Už aj on bránil manželstvo.“

Zvyšok cesty dýchal povznášajúcou prísnosťou gotickej katedrály. Nakoniec som musel cez chodbu Dolnej komory. Tamojšia recepcia pôsobila zďaleka ušľachtilo, takmer ako keby vychádzala z dookola rozvešaných malieb s osobami nosiacimi parochne. Tento falošný dojem asi súvisel s povinnosťou mať na sebe smoking. Keď sa farba chodbového koberca zmenila zo zelenej na červenú, mal som za sebou demokraciu. Bol som v Snemovni lordov. Odrazu tu neboli nijaké nalepené obočia, nijaké obscénne dekolty a vysoké podpätky.

Na recepcii odzneli mnohé príhovory. Jeden indický špičkový novinár ma dojal slovami o tom, ako vládnuca ideológia hinduistického nacionalizmu vedie k čoraz väčšej miere násilia na kresťanoch a moslimoch. Keď hovoril o jednom príšernom útoku na rodinu s deťmi, sám som si potichu pre seba urobil záver: toto sú prenasledovaní kresťania, nie ja. 

Keď vás zničia kvôli jednej torte

Európske prípady prenasledovania boli celkom inej povahy. Jeden rečník spomenul belfastskú cukráreň Ashers, ktorú priviedli na okraj zničenia – kvôli jedinej torte. V roku 2014 Ashers odmietol upiecť tortu so sloganom „Support Gay Marriage“. Odmietnutý homosexuálny aktivista ho zažaloval. Nasledovala roky trvajúca právna vojna. Torta by bola stála 36,50 libier. Keď britský Najvyšší súdny dvor v roku 2018 oslobodil Ashersa, procesné náklady boli vo výške 450 000 libier. Z tejto sumy 250 000 libier predstavovali dane, vydané štátnou „Equality Com­mis­sion for Nor­­t­­­­hern Ire­­land“, ktorá podporovala žalobcov.

Krátko po skončení prejavov nás sálová obsluha prosila, aby sme už vyšli z jedálne lordov. Na chodbe visela šesťdielna maľba: „The House of Lords debating the Queen´s Speech, No­vem­­ber 1995.“ V roku 1995 lord kancelár úradoval ešte na „woolsacku“, na veľkom červenom vankúši na sedenie bez operadla. Dlho som sa pozeral na maľbu, na lordov neforemne stojacich okolo alebo sediacich na lavičkách čalúnených na červeno, medzi nimi aj Margaret Thatcherová. Konečne mi to došlo: Ani jediný z 350 lordov, ktorí boli počas tejto debaty oportrétovaní, nerozprával. Dokonca aj dvaja pobavení spolustojaci sa smiali na zjavne dávno vyrozprávanom vtipe, maliar zachytil záverečné vypointovanie.

Torta by bola stála 36,50 libier. Keď britský Najvyšší súdny dvor v roku 2018 oslobodil Ashersa, procesné náklady boli vo výške 450 000 libier. Zdieľať

 Aj ja som bol v Londýne ticho výrečným spôsobom. Bol som ešte v pracovných vzťahoch so zákazníkmi, ktorí pre môj komentár proti homosexuálnemu manželstvu čoskoro nebudú so mnou spolupracovať. Jeden z týchto zákazníkov ma nechal podpísať vyhlásenie o mlčanlivosti. Preto som vtedy vo svojich komentároch nemohol písať o svojej situácii otvorene. A keď som to predsa len urobil vágnymi narážkami, čitatelia mi vyčítali precitlivené pózerstvo. Ani v Londýne som ešte nesmel hovoriť otvorene. Mohol som len povedať: 70 percent. Kresťanské denníky z Poľska a Nórska ma prosili o interview. Musel som odmietnuť.

Hotel, v ktorom sa konalo sympózium, ležal oproti Westminsteru. Bola polnoc, stál som sám v City of London a chcel som ešte niečo vypiť. No puby už nečapovali, minibar mi zostal bez uloženia údajov mojej kreditnej karty na recepcii uzavretý, a pretože sa izba dala obsluhovať len cez matne žiariacu tabuľku so záhadnými piktogramami, rezignoval som aj na zapnutie svetla v kúpeľni. Ľahol som si teda.

Zapol som televízor. Parlamentný kanál ukazoval debatu o brexite toho dňa v Snemovni lordov. Jeden starý labouristický veterán hovoril dlho a varovne o význame Veľkopiatkovej dohody z roku 1998 pre mier v Severnom Írsku. Keď som sa neskoro v noci zobudil, debata stále prebiehala. Na obrazovke vysvietené mená zneli úplne a celkom fantasticky. Bývala labouristická ministerka, ktorá takisto varovne hovorila o Severnom Írsku, sa napríklad premenila na „The Baroness Armstrong of Hill Top“. Ostatní lordi stáli a sedeli dookola, presne ako na maľbe, nezúčastnene, mlčky. Spal som ďalej.

Ani v Londýne som ešte nesmel hovoriť otvorene. Mohol som len povedať: 70 percent. Kresťanské denníky z Poľska a Nórska ma prosili o interview. Musel som odmietnuť. Zdieľať

Na ďalší deň sa začalo v hoteli samotné sympózium. Počúval som, že náboženská sloboda sa od roku 2007 do roku 2016 celosvetovo zhoršila, o celý jeden bod na desaťbodovej stupnici, tak pre kresťanov, ako aj pre moslimov. K slovu sa prihlásila jedna reportérka z Írska: „Väčšinu konzervatívnych novinárov vyhnali z médií“, pri írskom referende o potrate bolo „90 percent spravodajstva“ pro choice.

Počúval som príbeh ďalšieho kresťanského cukrára, tentoraz z Koloráda. Aj on bol zapletený do dlhoročnej vojny, aj on kvôli neupečenej torte. Ani Jack Phillips neodmietol zákazku kvôli sexuálnej orientácii zákazníkov, ale preto, že objednané posolstvo nebolo zlučiteľné s jeho vierou. Phillipsa za to šesť rokov prenasledovala „Colorado Civil Rights Commission“. Až v júni 2018 ho oslobodil Najvyšší súd USA. Medzitým sa musel vzdať pečenia svadobných tort – čo tvorilo 40 percent jeho obchodu – a štát ho zaviazal k prevýchove jeho personálu a ku kvartálnym hláseniam o dodržiavaní „compliance“ pravidiel. Keď sa jeho obchod so svadobnými tortami opäť aspoň spolovice rozbehol, nasledovala trpká pointa: do cukrárne vošla nejaká osoba a objednala si tortu na oslavu zmeny pohlavia…

Máme ešte právo protestovať?

V Londýne som bol tiež svedkom iskrivej diskusie o slobode zhromaž­ďova­nia a o náboženskej slobode týkajúcej sa témy potratu. Inšpirácia bola vzdialená len 25 minút, zastupiteľstvo v Ealingu vyhlásilo v okolí tamojšej potratovej kliniky „nárazníkovú zónu“. V tejto zóne bol zakázaný akýkoľvek druh kritiky potratu. Jeden novinár, ktorý bol hrdý na to, že „písal nielen pre Catholic Herald, ale aj pre Abortion Review“, sa hlásil k právu na potrat, no odmietal túto nárazníkovú zónu. Súčasne vyčítal prítomnej pro-life aktivistke, že je chybné stáť v Ealingu pred potratovou klinikou: „Je nemorálne robiť to na tomto mieste. Svoje nepriateľstvo proti potratu prenášate na jednotlivcov. Som proti vojne, no ani regrútovi, ktorý práve rukuje, by som nepredčítaval z Biblie.“

Pro-life aktivistka sa ospravedlňovala: „Odkedy tam stojíme, obrat potratovej kliniky klesol.“ Opísala taktiky potratovej kliniky proti odporkyniam potratu predo dvermi: „Tvrdia, že si natáčame tieto ženy. Ženám hovoria: „Nerozprávajte sa s nimi, nemôžeme garantovať, že nič nespôsobia vašim autám!“ Labouristické aktivistky im vytrhli letáčiky z ruky a kričali „money, money, money!“

Tichým, ale pevným hlasom rozprávala, že chcela podstúpiť v Ealingu potrat, ale vďaka záujmu a podpore tam stojacich aktivistiek donosila dieťa. Zdieľať

Na pódiu sedela aj mladá Rumunka, ktorá sa vysťahovala do Veľkej Británie. Tichým, ale pevným hlasom rozprávala, že chcela podstúpiť v Ealingu potrat, ale vďaka záujmu a podpore tam stojacich aktivistiek donosila dieťa. Povedala, že dnes je za to vďačná a šťastná z dieťaťa. Svedectvo tejto mladej ženy ma hlboko dojalo. Vedľa mňa sedel šéfredaktor posledných katolíckych novín v Nemecku a znudene surfoval na svojom smartfóne.

Keďže trocha rozprávam po rumunsky, pri obede som si sadol k Rumunke. Mala so mnou krátky zdvorilý small talk, no potom sa zabávala opäť len s anglickou proliferkou, potichu, priam sprisahanecky. Pomyslel som si: V tejto sále sú spolu európski kresťania, a predsa hovoria tlmene.

Začať nanovo

Tých dvadsaťštyri hodín v Londýne mi urobilo dobre. Často som sa rozprával s jedným poľským novinárom. Celkom normálny pohodový chalan, ktorý rád prichádzal do Londýna, aby nachádzal zaujímavé príbehy pre svoje noviny. Ja som na sympóziu nebol ako reportér, ale ako obeť, ako potenciálny objekt spravodajstva.

Letel som späť do Rakúska a znovu ma dostihla skľúčenosť a strach o holú existenciu.

Tieto riadky píšem vo chvíli, keď sa jeseň blíži ku koncu. Dnes viem s istotou, že sa to skončilo o čosi horšie: Keď som v Londýne povedal, že je ohrozených 70 percent môjho príjmu, bol to optimistický odhad.  

Môj rakúsky novinový stĺpček bol ukončený minulý týždeň, výzva k viedenskému „Pochodu za život“ bola posledným komentárom, ktorý som publikoval. Krátko nato ma prepustil druhý najlepší zákazník, istý nemecký denník. 75 percent príjmu je preč, koniec koncov kvôli jedinému komentáru proti homosexuálnemu manželstvu. Musím si nanovo vybudovať existenciu.

Zaiste budú aj veriaci, ktorí sú názoru, že nie som pre­na­sledovaný kvôli svojej viere, ale z dôvodu, že som napísal ne­zne­siteľnú hovadinu. Neoznačujem sa za pre­nas­le­do­vaného kresťana. Len sa mi to zdá dosť tvrdé.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo