Film, z ktorého sa o Janovi Masarykovi veľa nedozviete

Film Masaryk o synovi prvého československého prezidenta pozbieral tento rok toľko filmových cien, že mnohí museli nadobudnúť pocit, že ide o filmovú udalosť desaťročia. V tomto prípade však počet cien celkom neodzrkadľuje realitu.

Niežeby išlo o prepadák. Remeselná realizácia filmu je kvalitná, Karel Roden v úlohe Jana Masaryka či Oldřich Kaiser v úlohe Beneša hrajú výborne, hudba je úplne skvelá.

Napriek tomu si divák po celý čas musí klásť otázku, čo vlastne chceli tvorcovia filmom povedať.

Ak im išlo o zobrazenie vnútorného sveta Jana Masaryka, komplikovanej osobnosti, ktorá bola celý život konfrontovaná s tieňom slávneho otca a z toho vyplývajúcimi nárokmi, tak sa im to do istej miery podarilo.

Aj keď ani pri tom sa nedokázali vyvarovať niektorých klišé. Línia, v rámci ktorej sa Jan Masaryk ako pacient psychiatrickej liečebne v americkom Vinelande retrospektívne vracia k svojmu pôsobeniu veľvyslanca v Londýne krátko pred Mníchovskou dohodou, pôsobí až príliš schematicky.

Ak mal film byť aj politickým profilom Jana Masaryka, ktorý bol nielen veľvyslancom v Londýne, ale neskôr tiež ministrom zahraničných vecí, tak to tiež nevyšlo.Zdieľať

Navyše, Masaryk sa v skutočnosti v tomto ústave neliečil v rokoch 1938 až 1939, ako ukazuje film, ale oveľa skôr. Ešte v čase pred prvou svetovou vojnou, keď ho do USA ako mladého nezvládateľného rebela vyslala jeho rodina a lekári mu tu následne diagnostikovali miernu formu schizofrénie. V období tesne po Mníchove bol Masaryk v skutočnosti na prednáškovom turné v USA, z ktorého sa vrátil do Londýna a pripojil sa k Benešovej exilovej vláde.

Ak mal film byť aj politickým profilom Jana Masaryka, ktorý bol nielen veľvyslancom v Londýne, ale neskôr tiež ministrom zahraničných vecí, tak to tiež nevyšlo.

Najmä preto, že film úplne ignoruje pôsobenie Masaryka v československej politike po roku 1939. Pričom z pohľadu politiky išlo o jeho najzaujímavejšie obdobie. Ak mal film vykresliť Jana Masaryka aj ako politika, tak je úplne nepochopiteľné, že jeho tvorcovia sa vyhli roku 1948, keď Masaryk nepodal spolu s ostatnými nekomunistickými ministrami demisiu a zostal ministrom aj v Gottwaldovej „vyčistenej“ vláde.

Keď Masaryk prichádzal na prvé zasadnutie tohto kabinetu, redaktorovi rozhlasu, ktorý ho požiadal o vyjadrenie, povedal: „S touto vládou si rád zavládnem.“ O krátky čas sa však už svojim priateľom zdôveril: „Páni, táto vláda, to je niečo strašné.“ Následne nato Masaryka našli mŕtveho pod oknami Černínského paláca. Okolnosti tejto jeho tragickej smrti nie sú doteraz objasnené. Táto možno najsilnejšia dráma Masarykovho života vo filme, na jeho veľkú škodu, chýba.

A do tretice. Ak autori filmu chceli prostredníctvom Masarykovej osoby predstaviť dramatické udalosti tesne pred podpisom Mníchovskej dohody a krátko po nej, tak sa im to tiež príliš nepodarilo. Možno aj preto, že Jan Masaryk nepatril medzi tých najzaujímavejších aktérov týchto zlomových dní predvojnového Československa. Bol síce veľvyslancom v Londýne, ale dianie neovplyvňoval. Skôr bol s ním oboznamovaný. A to ako s udalosťami v Československu, tak aj na medzinárodnej scéne.

Toho si nakoniec ľudia okolo režiséra Juliusa Ševčíka boli dobre vedomí, a preto do filmu zaradili niekoľko silných scén, ktoré mali Masarykov vplyv na dianie zvýrazniť. Problémom je, že nešlo o reálne, ale o vyfabulované udalosti. Napríklad stretnutie Masaryka s francúzskym ministrom zahraničia Bonnetom na ilegálnom boxerskom zápase v Soho alebo jeho rozčúlenú návštevu Pražského hradu a kritiku Beneša tesne po podpise Mníchovskej dohody. V skutočnosti Masaryk v pomníchovských dňoch vôbec neopustil Londýn.

Akú informáciu o Janovi Masarykovi si teda divák z filmu odnesie? Najmä to, že išlo o syna slávneho otca, ktorý túto rolu nezvládal, trpel psychickými problémami, ktoré zaháňal alkoholom, kokaínom a sexuálnymi dobrodružstvami.

Trochu málo, škoda.

Foto: screenshot z filmu Masaryk