Snažme sa, aby k novej studenej vojne nedošlo

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Snažme sa, aby k novej studenej vojne nedošlo

Stretnutie čínskych a amerických námorných síl v Čan-ťiang v juhovýchodnej Číne, 2013. Ilustračné foto: flickr.com

Zdá sa, že Čína a USA sú v 21. storočí predurčené ku konfliktu. Neznamená to, že k nemu musí dôjsť.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja


Spojené štáty začali viesť proti Číne obchodnú vojnu. Deje sa to súčasne s tým, že sa napádajú čínske územné nároky v Juhočínskom mori a jej zaobchádzanie s Taiwanom. Čoraz viac sa hovorí o novej studenej vojne, ku ktorej tentokrát dôjde medzi USA a Čínou.

Je to strašná myšlienka. Samozrejme, nie preto, že by tento zápas Amerika nemohla „vyhrať“, bez ohľadu na to, čo by to znamenalo. No dlhotrvajúci ekonomický a politický konflikt by bol nákladný a pravdepodobne by viedol aj do vojenskej konfrontácie.

Dlhotrvajúci ekonomický a politický konflikt by bol nákladný a pravdepodobne by viedol aj do vojenskej konfrontácie. Zdieľať

Americko-čínske vzťahy nikdy neboli jednoduché. Viceprezident Mike Pence nedávno vyhlásil, že Washington nikdy nezneužil slabosť čínskeho impéria. Pravdou bol opak: známa politika „Otvorených dverí“ bola zamýšľaná na pozdvihnutie amerických obchodníkov a nie na rešpektovanie čínskej suverenity. Americké vojenské jednotky dokonca pomohli potlačiť tzv. boxerské povstanie, ktoré bolo nasmerované proti cudziemu vplyvu v Číne.

Komunistická revolúcia pochovala všetky nádeje na humanistické demokratické reformy, no nechuť Washingtonu k dialógu s Čínou bola napriek tomu hlúpa. Ak by USA a Peking mali priamy kontakt v roku 1950, možno by sa vyhli vojenskému stretu v Kórei. Ak by sa USA zastavili na polceste v Severnej Kórei a deliacu líniu by nakreslili od Pchjongjangu na západe po Wonsan na východe, možno by sa predišlo čínskej intervencii a nasledujúcej dva a pol ročnej vojne.

Krvilačný radikalizmus a bizarné verejné hrozby Mao Ce-Tunga dialóg s USA sťažovali. Keď Čína začala s vývojom jadrových zbraní, vlády Kennedyho a Johnsona dokonca zvažovali preventívnu vojnu. Richard Nixon však politický kurz zmenil a z Číny spravil partnera pre konfrontáciu so Sovietskym zväzom. Po Maovej smrti došlo k normalizácii vzťahov.

Amerika sa nádejala, že po ekonomickej liberalizácii bude nasledovať politická demokratizácia. Istý čas sa to zdalo reálne. Hoci zabíjanie na Námestí Tienanmen upevnilo moc Komunistickej strany, zostal priestor na podporu liberálnejších názorov. To sa však skončilo, keď sa prezidentom stal Si Ťin-pching. Viceprezident Mike Pence nedávno poznamenal, že predchádzajúce vlády dúfali, že „sloboda sa v Číne rozšíri vo všetkých jej podobách – nielen v ekonomickej, ale aj politickej, pričom krajina znovu nájde rešpekt ku klasickým liberálnym princípom, k súkromnému vlastníctvu, náboženskej slobode, k celej palete ľudských práv. Táto nádej sa však nenaplnila.“

Keď Čína začala s vývojom jadrových zbraní, vlády Kennedyho a Johnsona dokonca zvažovali preventívnu vojnu. Richard Nixon však politický kurz zmenil a z Číny spravil partnera pre konfrontáciu so Sovietskym zväzom. Zdieľať

Vláda prezidenta Si Ťin-pchinga sa v skutočnosti podujala k veľkému spätnému chodu. Vyzerá to tak, že sa Čína vráti k svojej totalitnej minulosti.

Prezident Si zrušil časové obmedzenie svojho funkčného obdobia. Jeho „náuka“ je teraz zakotvená v ústave. Porušil nepísané pravidlo o tom, že nebude väzniť tých, čo vládli pred ním, a odrádza ďalších vodcov od toho, aby v budúcnosti odišli dobrovoľne do dôchodku. V záťahu proti korupcii sa obyčajne zameriava na svojich vnútorných protivníkov. Démonizuje západné názory, zasahuje proti liberálnym organizáciám, obmedzuje akademickú spoluprácu so zahraničím, v súkromných spoločnostiach založil stranícke bunky a sprísnil kontrolu internetu. Jeho vláda vytvára systém „spoločenského kreditu“, ktorý obmedzuje slobodu a mobilitu každého, kto nespĺňa vládne štandardy správania. Pod tlakom je aj náboženská sloboda. Pre masy Ujgurov v oblasti Xinjiang režim zriadil niečo, čo sa podobá na koncentračné tábory (zamerané na reedukáciu, nie vraždenie). Prezidentov sľub urýchlenia ekonomickej reformy sa medzitým nenaplnil.

To všetko je veľmi veľkým sklamaním. No nepredstavuje to ohrozenie pre USA a Washington nič z toho nedokáže zmeniť. Je nepravdepodobné, že by sankcie mohli presvedčiť režim k prehodnoteniu politiky, ktorú považuje za nevyhnutnú na dosiahnutie svojich cieľov.

Pri presadení väčšieho prístupu k informáciám medzi Číňanmi, hlavne mladými, však môžu prevziať vedúcu úlohu súkromní aktéri z celého sveta. Pravidelne sa rozprávam s čínskymi vysokoškolskými študentami a hoci sú národne orientovaní, túžia po slobode. Len málo z nich by chcelo žiť pod vládou vzkrieseného Maa. Narúšanie tzv. Veľkého Firewallu by sa malo stať verejnou aj súkromnou povinnosťou.

Súčasný návrat Číny k totalitným praktikám je veľmi veľkým sklamaním. No nepredstavuje to ohrozenie pre USA a Washington nič z toho nedokáže zmeniť. Zdieľať

Na Peking je vznesených aj mnoho ekonomických sťažností. Problémom nie je obchodný deficit, čo je účtovná fikcia, ktorá agreguje súkromné nákupy a predaj. (Peniaze vynaložené na dovoz by sa nemali rátať medzi straty, ale medzi to, čo prináša tovary a služby a vracia sa ako investícia.) Čína, naopak, využíva relatívne väčšiu ekonomickú slobodu Západu na svoj prospech.

Viceprezident Pence:

„Peking dnes od mnohých amerických podnikov žiada, aby ako cenu za to, že môžu podnikať na čínskom trhu, odovzdali svoje obchodné tajomstvá. Koordinuje a podporuje akvizície amerických firiem tak, aby získal vlastníctvo nad ich výrobkami. A čo je najhoršie, čínske bezpečnostné agentúry riadia rozsiahle krádeže americkej technológie, vrátane špičkových vojenských projektov.“

No okrem vecí týkajúcich sa krádeže leží chyba väčšinou na Západe. Americké a ďalšie zahraničné firmy možno platia privysokú cenu za prístup k tomu, čo považujú za nový lukratívny trh. No to sa mení. Dokonca aj mnohé veľké domáce podniky totiž zatrpkli voči čínskemu režimu. Washington by na čínske majetkové podiely mal nazerať vo svetle zhoršujúcich sa slobôd vnútri Číny. Pokus Pekingu o využitie zahraničných firiem ako nástrojov zahraničnej politiky – napr. v tom, že s Taiwanom zaobchádza ako so svojou provinciou aj na svojich webových stránkach mimo čínskeho územia – ukazuje nové nebezpečenstvá, ktoré vyplývajú z čínskeho vlastníctva. So špionážou treba bojovať vždy.

Washington by na čínske majetkové podiely v amerických firmách mal nazerať vo svetle zhoršujúcich sa slobôd vnútri Číny. Zdieľať

Najvážnejším je agresívny postoj Pekingu k zahraničiu. Čína tlačí viac ako 20 krajín, ktoré stále uznávajú samostatnosť Taiwanu, k tomu, aby od toho upustili a sprísňuje kontrolu nad Hong Kongom. S tým druhým Washington nemôže nič robiť, no slúži to ako príklad „požiarneho poplachu“ signalizujúceho čínsku agresiu a autoritarizmus. Pokiaľ ide o Tchaj-pej, hlavné mesto Taiwanu, Amerika by mala zotrvať v tom, že túto republiku neuznáva, no naďalej by jej mala dodávať zbrane, aby sa mohla sama brániť.

Pence vo svojich sťažnostiach pokračoval ďalej:

„Čína dnes vynakladá na svoju armádu toľko financií, ako zvyšok Ázie spolu. Cieľom Pekingu je podrývať americký vojenský náskok na zemi, na mori, vo vzduchu a vo vesmíre. Čína sa neusiluje o nič menšie ako o vytlačenie Spojených štátov zo Západného Pacifiku a pokúša sa zabrániť nám, aby sme mohli prísť svojim spojencom na pomoc.“

Je to pravda, no nie je to nič prekvapivé. Vlastne je to opisom správania sa... Spojených štátov. Washington vynakladá na svoju armádu ďaleko viac než jeho potenciálni súperi. Tieto výdavky nie sú určené na sebaobranu, ale na svetovú dominanciu, a to aj pozdĺž čínskych hraníc. Odpoveď Pekingu je logická: obrana samého seba pred šírením americkej moci.

Legitímnymi záujmami USA sú navigačná sloboda a nezávislosť spojeneckých štátov. Nemôžu však očakávať, že rastúca veľmoc zostane poddajná či podriadená voči diktátom z Washingtonu. Strýko Sam si finančne nemôže dovoliť ovládať každý región. Čína proti Washingtonu nepotrebuje desiatky lietadlových lodí, stačí jej schopnosť potopiť tie americké lode raketami alebo ponorkami. Pri deficite 1 bilióna dolárov ročne s výhľadom na jeho zvyšovanie bude americká vojenská reakcia na Čínu obmedzená.

Peking dnes nemá ideologické ambície ani vojenské schopnosti Sovietskeho zväzu. Amerika nevedie podobný dlhý zápas so zlom. Zdieľať

Washington by nemal očakávať, že americké sily budú plnohodnotne brániť každý región na svete. Mal by presunúť zodpovednosť za bezpečnosť na iné štáty. India sa čoraz viac angažuje v juhovýchodnej Ázii. Japonsko odstraňuje obmedzenia svojej armády získané po druhej svetovej vojne. Vietnam hľadá priateľov proti Pekingu. A uvoľnenie napätia na Kórejskom polostrove môže znížiť vplyv Číny v tejto oblasti.

Čína pre Ameriku predstavuje veľkú výzvu. Budúcnosť Pekingu však nie je zaručená. Môže zostarnúť predtým, než zbohatne. Prezident Si môže byť na vrchole a súčasne aj nad priepasťou. Čínska komunistická strana môže podľahnúť množstvu domácich problémov predtým, než sa krajina stane superveľmocou. Napriek neporiadkom v našej demokracii zostáva Amerika odolnou, flexibilnou a legitímnou krajinou.

Washington by mal byť pri rokovaní s Čínou trpezlivý. Ak s ňou bude zaobchádzať ako s nepriateľom, riskuje, že sa ním aj stane. Peking dnes navyše nemá ideologické ambície ani vojenské schopnosti Sovietskeho zväzu. Amerika nevedie podobný dlhý zápas so zlom. 21. storočie bude omnoho lepším, ak USA a Čína dokážu v rovnováhe udržať kooperatívny a nie konfrontačný vzťah.

Moderná Čína je veľkým úspechom. Stovky miliónov ľudí sa vymanili z chudoby a vedú slobodnejšie a plnohodnotnejšie životy. Čínsky rozvoj je však naďalej neúplný a napreduje znepokojivým smerom. Amerika by sa mala usilovať o to, aby budúcnosť Číny bola prosperujúca, liberálna a čo je najdôležitejšie, mierová.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Making Sure the Next Cold War Never Happens​Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo