Je čas, aby USA z Afganistanu odišli. Zodpovednosť musia prevziať jeho susedia

Je čas, aby USA z Afganistanu odišli. Zodpovednosť musia prevziať jeho susedia

Dobrovoľník drží stráž pred mešitou v Kábule, v ktorej sa 20. augusta konal smútočný obrad za obete bombového útoku. Foto: TASR/AP

Hoci sú skúsenosti v Afganistane dlhodobo deprimujúce, stále sa nad ne povyšuje iracionálna nádej.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Po 11. septembri 2001 bola Amerika prinútená vstúpiť do vojny s Afganistanom. Al-Káida, ktorá na americkom území zabila takmer 3-tisíc ľudí, používala stredoázijský štát ako svoje cvičisko a Taliban ju odmietol vyhostiť. Washington potreboval pokoriť schopnosti tejto skupiny a vládu, ktorá teroristom poskytovala útočisko, musel potrestať.

Do konca decembra toho roku sa tieto úlohy do veľkej miery splnili. Spojené štáty mali dve možnosti. Vyvinúť seriózne úsilie na vytvorenie kompetentného, čestného a silného režimu, ktorý by bol schopný sám prežiť. Alebo odísť.

Amerika pri pokuse o vytvorenie demokracie v strednej Ázii prišla o mnoho životov, minula veľa financií a tieto náklady už nie je možné zachrániť. Jedinou otázkou je, či budúce náklady prevážia budúce zisky. Zdieľať

Samozrejme, Bushova vláda neurobila ani jedno z toho. Namiesto toho sa priklonila k neokonzervatívnej loby, ktorá chcela vojnu s Irakom. Prezident George W. Bush udržiaval jednotky v strednej Ázii, no nie dosť na to, aby úspešne dokončil cieľ budovania štátu. Zvyšok svojho úsilia venoval do katastrofálneho irackého nešťastia.

Za vlády Baracka Obamu sa z Afganistanu stal americký protektorát. Obama v ňom počet amerických jednotiek dvakrát navýšil.

Túto vojnu nie je možné vyhrať

Štátni predstavitelia dnes čoraz viac hovoria o tom, že túto vojnu nie je možné vyhrať. Podľa agentúry Pew Research Center sú aj vojnoví veteráni presvedčení, že táto vojna „nestojí za to, aby sa v nej bojovalo“ a že USA by sa z nej mali stiahnuť.

Amerika pri pokuse o vytvorenie demokracie v strednej Ázii prišla o mnoho životov, minula veľa financií a tieto náklady už nie je možné zachrániť. Jedinou otázkou je, či budúce náklady prevážia budúce zisky.

Prezident Donald Trump začal s čistým štítom a viedol kampaň proti chybám svojich predchodcov. „Afganistan je úplná blamáž,“ vyhlasoval podnikateľ Trump. „Poďme odtiaľ preč.“ No keď sa dostal do úradu, nechal sa svojimi nominantmi presvedčiť a skončilo sa to rozšírením posádky na približne 14-tisíc príslušníkov (ostatné krajiny prispievajú približne 9 tisícmi).

Touto eskaláciou sa okrem vyššieho počtu úmrtí Američanov nedosiahlo nič. Americký prezident už opäť hovorí o stiahnutí sa a jeho vláda medzitým začala vyjednávať s Talibanom. Po ukončení týchto rozhovorov sa očakáva, že povstalci budú schopní dohodnúť sa s vládou v Kábule podporovanou USA.

Rokovania údajne prebiehajú dobre. Keď sa dohoda uzavrie, americká posádka by sa mala zmenšiť na 8- až 9-tisíc členov. Ak Taliban začne rozhovory s kábulskou vládou, číslo by do októbra 2020 malo padnúť na nulu.

Americká vláda v tom vidí nádej. Naši afganskí spojenci majú obavy. Naši domáci kritici zúria.

Vojenská angažovanosť Washingtonu dosiahla vrchol v roku 2011 s vojenským personálom s počtom 100-tisíc, ktorý podporovalo ďalších 40-tisíc vojakov NATO a iných štátov. Ani vtedy sa USA nepodarilo dosiahnuť nič, čo by sa podobalo víťazstvu. Zdieľať

Najčastejšia otázka je: akým spôsobom dôjde k dohode? Jeden afganský predstaviteľ pre Washington Post povedal: „Američania to volajú mierové rokovania, Taliban to však jednoznačne vníma ako rokovania o stiahnutí.“ Dohoda naozaj poslúži hlavne na dosiahnutie amerického odchodu.

Schopnosť afganskej vlády stáť na vlastných nohách je prinajmenšom pochybná. Washington spolu so spojencami vynaložili miliardy dolárov na výcvik afganských bezpečnostných zložiek, no keď som oblasť pred pár rokmi navštívil, tréneri o úspechu svojej úlohy v súkromí pochybovali. Situácia sa odvtedy iba zhoršila.

Generálny inšpektor pre obnovu Afganistanu v auguste uviedol, že sila afganských bezpečnostných zložiek sa od minulého roka znížila o 42-tisíc a spadla na iba 77 percent povolenej úrovne. Analýza denníka New York Times dospela k záveru, že „Taliban dokáže napadnúť mnohé základne takmer ľubovoľne“. Iba málo vojenských alebo policajných odvedencov je ochotných položiť život za vládu v Kábule. Špeciálne sily Afganistanu, naopak, bojujú dobre, ich počet je však malý a už dnes sú preťažené.

Odpoveďou na to nie je pokračovanie americkej angažovanosti. Američania už bojujú v Afganistane dlhšie, než boli obdobia občianskej vojny, španielsko-americkej vojny, prvej a druhej svetovej vojny a kórejskej vojny spolu.

Afganské ozbrojené jednotky po bojoch s Talibanom vchádzajú do mesta Kundúz severne od Kábulu 31. augusta 2019. Foto: TASR/AP 

Nálada sa podobá tej pred dobytím Saigonu

Vojenská angažovanosť Washingtonu dosiahla vrchol v roku 2011 s vojenským personálom s počtom 100-tisíc, ktorý podporovalo ďalších 40-tisíc vojakov NATO a iných štátov. Ani vtedy sa USA nepodarilo dosiahnuť nič, čo by sa podobalo víťazstvu. Opätovné navýšenie na vtedajšie počty jednotiek nemá žiadnu politickú podporu.

„Nálada v Kábule sa veľmi podobá tej pred dobytím Saigonu. Ľudia sa ma pýtali, ako môžu dostať svoje rodiny a majetok preč z krajiny.“ Michael Semple z Queen’s University po návšteve Afganistanu. Zdieľať

Situácia sa však v takmer celom rozsahu zhoršuje – rastú oblasti pod povstaleckou kontrolou, zvyšujú sa počty obetí bezpečnostných síl, Taliban čoraz viac útočí na mestské oblasti, rastie počet samovražedných útokov v Kábule, americkí vojaci sa čoraz viac zapájajú do bojov. V hlavnom meste už Američania nechodia po uliciach a na cestu k letisku využívajú helikoptéru. Rozliezajú sa aj iné problémy ako korupcia, výroba drog, zlyhávanie rozvoja a politické boje.

Ioannis Koskinas z New America sa zasadzuje za to, aby Washington zotrval a využil svoj vplyv na to, aby „z afganskej vlády dostal viac“. Podľa neho by to mohlo viesť „k uskutočneniu úspešných reforiem vo vláde a v bezpečnostnom sektore, ako aj k výraznému pokroku v protikorupčných opatreniach“. Je to však prejav iracionálnej nádeje, ktorá neberie do úvahy dlhodobú deprimujúcu skúsenosť.

Verí niekto v Kábule, že je niečo také možné? Michael Semple z Queen’s University nedávno navštívil Afganistan a uviedol: „Nálada v Kábule sa veľmi podobá tej pred dobytím Saigonu. Ľudia sa ma pýtali, ako môžu dostať svoje rodiny a majetok preč z krajiny“ (dobytie Saigonu Severným Vietnamom v roku 1975 ukončilo vietnamskú vojnu a USA sa stiahli, pozn. prekl.).

Alternatívou k dohode o úplnom stiahnutí sa Američanov nie je stabilný, demokratický a úspešný Afganistan. No ak sa dohoda neuzavrie, tým 14-tisícom Američanov, ktorí ledva bránia Kábul a zopár ďalších mestských oblastí, sa nič nové neponúkne.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Z akých dôvodov by mali USA zostať?

Boje budú pokračovať. Afganistan bude naďalej potemkinovou dedinou. Oficiálna vláda bude stále neefektívna, skorumpovaná a neobľúbená. Povstalci ovládnu ďalšie územia. Popri tom všetkom budú americkí vojaci naďalej zomierať.

Kvôli čomu?

Najpríťažlivejším zdôvodnením je humanitárna otázka. Amerika by však nemala vysielať svojich mladých mužov a ženy po celom svete len preto, že je plný tragédie. Mnohí Afganci, hlavne ženy, túžia po slobode a zdieľajú liberálnu víziu budúcnosti. USA sa však tiež za vysokú cenu naučili, aké sú obrovské ťažkosti medzinárodného sociálneho inžinierstva. Túžba po konaní dobra neospravedlňuje vysielanie iných do vojny.

Taliban najíma al-Káidu len v obmedzenej miere a nemalo by to prekvapovať. Deje sa to z rovnakých pohnútok, z akých aj Washington a Kábul najímajú krvavých miestnych bojovníkov proti Talibanu. Zdieľať

Američania sú oprávnene unavení z „nekonečných vojen“, ako to nazval prezident Trump. Argument, ktorý je zrejme najpresvedčivejší, hovorí o tom, že týmito konfliktmi sa predíde budúcim teroristickým útokom. Prezident Trump pripustil, že jeho poradcovia mu povedali, že „ak tam nepôjdeme, oni prídu bojovať sem“. Neustále hysterický senátor Lindsey Graham nedávno predpovedal ďalší 11. september, ak sa USA stiahnu z Afganistanu.

Taliban však s terorizmom nemá nič spoločné. Svoju pozornosť a represiu zameriava dovnútra. Washington zaútočil na Afganistan preto, lebo sa v ňom nachádzala al-Káida, no dnes sú v tomto štáte len jej zvyšky. Jej vodca Usáma bin Ládin utiekol do susedného Pakistanu, kde bol zabitý. Ukázalo sa, že operáciu z 11. septembra 2001 organizovali na mnohých miestach, len nie v Afganistane.

Ak Taliban vyhrá, je nepravdepodobné, že by al-Káidu pozval späť. Jeho predstavitelia otvorene vyjadrovali rozhorčenie smerom k bin Ládinovi, pretože porušil svoje sľuby a útokom na Ameriku zneužil ich pohostinnosť. Ich súčasné využívanie síl al-Káidy nie je prekvapujúce a „hrá iba malú úlohu“, ako uviedla nedávna štúdia Johna Glasera a Trevora Thralla z Cato Institute. Deje sa to z rovnakých pohnútok, z akých aj Washington a Kábul najímajú krvavých miestnych bojovníkov proti Talibanu.

Americký odchod by to nezmenil. Al-Káida a ďalšie teroristické skupiny sa dnes v Afganistane nachádzajú aj napriek americkej prítomnosti. Okrem toho je al-Káida sieťou, ktorá má pobočky umiestnené na rôznych miestach sveta, ako je napr. al-Káida na Arabskom polostrove. Islamský štát je problémom aj pre Afganistan, no jeho hlavným nepriateľom je Taliban. Ak USA odídu, Taliban bude v nadchádzajúcom mocenskom zápase v lepšej pozícii.

Zodpovednosť musia prevziať susedia Afganistanu

Potom sú tu rôzne predpovede deštrukcie a skazy, aká po odchode USA postihne strednú Áziu. Ak by sa aj naplnili, pre Ameriku by to nemalo veľa znamenať. Región nie je pre Washington životne dôležitý ani relevantný. Stredná Ázia je omnoho bližšie k Číne, Európe, Indii a Rusku.

Prezident mal pravdu, keď vyhlásil: „Poďme z Afganistanu preč.“ Budúcnosť tejto tragickej krajiny by mali riešiť Afganci a ich susedia. Zdieľať

Bezprostredne susediace krajiny vrátane Iránu a Pakistanu majú motiváciu pracovať na stabilizácii Afganistanu bez ohľadu na to, aké frakcie alebo režimy sa tu môžu objaviť.

Sú tu aj únavné varovania o vierohodnosti. Ak by sa Washington rozhodol, že vojnu bez víťazstva nikdy neukončí, Američania by stále bojovali v Kórei, Vietname a možno aj vo vojne z roku 1812.

Možno sa vierohodnosť mala vziať do úvahy, keď sa USA rozhodovali budovať štát vo veľmi chudobnej, radikálne decentralizovanej, fundamentálne islamistickej a etnicky rozdelenej krajine na druhej strane zemegule.

Pri odchode z Afganistanu by sa Washington mal zaviazať, že ak by Taliban pozval späť al-Káidu alebo iné teroristické organizácie, USA veľmi tvrdo zakročia. Je nepravdepodobné, že by sa víťazní povstalci rozhodli vyvolať vlastné zničenie.

Bez ohľadu na to nadišiel čas, aby Amerika opustila Afganistan. Fareed Zakaria v CNN trval na tom, že „Washington sa musí uistiť, že nielen ukončí vojnu, ale aj vyhrá mier“. No nie je úlohou Washingtonu, aby riešil všetky problémy sveta.

Prezident mal pravdu, keď vyhlásil: „Poďme z Afganistanu preč.“ Budúcnosť tejto tragickej krajiny by mali riešiť Afganci a ich susedia.

Copyright: The American Conservative, pôvodný text: Afghanistan: Putting Irrational Hope Before Depressing Experience​. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil L. Obšitník.

Viac článkov z The American Conservative nájdete tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo