Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
12. apríl 2021

Pohľad z USA

Schyľuje sa k vojne medzi Ruskom a Ukrajinou? Spýtajte sa v Bruseli

Spojené štáty musia akceptovať, že členstvo Ukrajiny v NATO za vojnu s Ruskom nestojí.

Schyľuje sa k vojne medzi Ruskom a Ukrajinou? Spýtajte sa v Bruseli

Ukrajinskí vojaci kráčajú pozdĺž zasneženého zákopu a strážia si svoju pozíciu v prednej línii neďaleko obce Vodiane v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny. FOTO TASR/AP

Na východnej Ukrajine, kde Moskva podporuje etnických ruských separatistov, sa zintenzívnili boje. Navyše, Moskva sústredila asi 4-tisíc vojakov neďaleko hraníc s Ukrajinou.

Vo Washingtone sa množia volania po konfrontácii. Pochopiteľne, kríza je rámcovaná ako výzva pre začínajúcu Bidenovu administratívu. Ako sa dalo predvídať, jastrabí analytici ako tí, ktorých je plné Eurázijské centrum Atlantickej rady, sa zasadzovali, aby administratíva podnikla tvrdšie kroky vrátane podmienečných sankcií.

Prezident sa zdá konfrontácii otvorený. Vo svojom vlaňajšom článku vo Foreign Affairs zaobchádzal s Ruskom oveľa príkrejšie než s Čínou. Neskôr vyzdvihol Putina ako „zabijaka“ bez „duše“, čo by sa, samozrejme, dalo povedať o mnohých amerických spojencoch – na um schádza Mohammed bin Salman (korunný princ Saudskej Arábie, pozn. prekl.) – rovnako ako o protivníkoch.

Počas minulotýždňového úvodného telefonického rozhovoru s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenskym, Biely dom oznámil, že „prezident Biden potvrdil neochvejnú podporu Spojených štátov pre zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny navzdory pokračujúcej agresii Ruska na Donbase a Kryme“. Minister zahraničných vecí Antony Blinken osobitne zavolal svojmu ukrajinskému náprotivku, aby diskutovali o „spôsoboch posilnenia bezpečnostnej spolupráce“.

Európske veliteľstvo amerických síl zvýšilo svoj poplachový stupeň na najvyššiu úroveň a varovalo pred „potenciálnou bezprostredne hroziacou krízou“. Minulý mesiac Spojené štáty „rozmiestnili v Nórsku bombardéry B-1, schopné niesť jadrové zbrane, po prvýkrát v dejinách NATO“, ako poznamenal môj kolega Ted Galen Carpenter. Toto bol presne ten druh zastrašovania, z akého Washington bežne obviňuje Moskvu. Keď štyri bombardéry B-1 dorazili, nórsky generálporučík Yngve Odlo si povšimol: „Keďže sme susedia Ruska, myslím, že Rusko rozumie celkom jasne, čo robíme.“

Úmysly Putinovej vlády sú nejasné, hoci na pohyby jednotiek v rámci svojho suverénneho územia má výhradné právo. Rusko nedávno v oblasti uskutočnilo vojenské cvičenia a zjavne nablízku plánuje umiestniť výsadkový pluk, čo by mohlo tieto pohyby vysvetliť.

Pravdepodobnejšie je, že Moskva sleduje širší zámer. Možno testuje Bidenovu administratívu, vyhodnocujúc, ako a ako kompetentne koná. Alebo ten nárast vojsk môže byť mienený ako zastrašovanie Zelenského vlády, ktorá nedávno podnikla kroky proti vedúcemu proruskému politikovi Ukrajiny v podobe zmrazenia jeho aktív a zatvorenia jeho televíznych staníc. Putinova vláda môže tiež dúfať v rozhýbanie dlhodobo pozastavených mierových rozhovorov a v implementáciu Minského protokolu z roku 2015 pripomenutím susedovi, že Moskva si zachováva lokálnu prevahu a vedúce postavenie v schopnosti eskalovať konflikt. V skutočnosti prezident Zelenskyj označil správanie Ruska ako „napínanie svalov“.

Najnebezpečnejšou možnosťou by bola príprava pre obnovenú intervenciu do konfliktu. Avšak Michael Kofman z výskumnej a analytickej organizácie CNA usudzuje, že ruské pohyby „sa javia byť zamýšľané skôr ako donucovacie než ako príprava na inváziu. Veľkosť síl nenaznačuje rozsiahle útočné plány“. Čo by nikoho nemalo prekvapovať. Početné predpovede, že Moskva si podrobí Ukrajinu alebo prinajmenšom vytvorí „pozemný most“ ku Krymu, sa nenaplnili. Rusko môže považovať zmrazený konflikt za najužitočnejší na odradenie od členstva v NATO.

Bojom medzi Ukrajinou a Ruskom podporovanými separatistami na východe Ukrajiny padlo za obeť asi 14-tisíc ľudských životov. Hlavnú časť viny za občiansku vojnu/inváziu nesie Moskva, no prispeli k tomu aj spojenecké prešľapy. Rozširovanie NATO, rozloženie Srbska, podpora farebných revolúcií v Tbilisi a Kyjeve a povzbudzovanie zbavenia funkcie zvoleného proruského prezidenta Ukrajiny dali Moskve množstvo dôvodov, aby bola podozrievavá, cítila sa ohrozene a reagovala brutálne.

Ako by mohli Spojené štáty reagovať na potenciálne vzplanutie konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou? Aj keď administratíva povedala len málo konkrétneho, minister obrany Lloyd Austin hovoril s ukrajinským ministrom obrany a ako informoval Pentagon: „Odsúdil nedávnu eskaláciu agresívnych a provokatívnych ruských krokov na východnej Ukrajine.“

Ako ďalej oznámil Pentagon: „Minister Austin znovu zopakoval záväzok Spojených štátov podporiť budovanie spôsobilosti ukrajinských síl, aby sa účinnejšie dokázali brániť voči ruskej agresii. Od roku 2014 Spojené štáty vyčlenili viac ako dve miliardy dolárov v rámci bezpečnostnej podpory Ukrajiny vrátane nedávno oznámeného 125-miliónového balíka pozostávajúceho z obranných zbraní a ďalších kľúčových spôsobilostí na zvýšenie smrtonosnosti, posilnenie velenia a riadenia a situačného povedomia ukrajinských ozbrojených síl.“

No Kyjev chce omnoho viac: členstvo v NATO a formálne bezpečnostné záruky Spojených štátov. Toto bola oficiálna pozícia Washingtonu, siahajúca až do roku 2008. Keď prezident volal so Zelenskym, Biden hovoril o „euro-atlantických snahách Ukrajiny“, čo znelo ako NATO.

Až doteraz európsky odpor blokoval vstup Kyjeva, ale Zelenskyj na to naďalej tlačí. Napríklad generálnemu tajomníkovi Aliancie Jensovi Stoltenbergovi povedal, že „NATO predstavuje jedinú cestu, ako ukončiť vojnu na Donbase“. Zelenskyj požadoval pre svoj národ Akčný plán členstva, aký využilo šestnásť súčasných členov NATO. Argumentoval, že „pre Rusko pôjde o skutočný signál“. Ukrajinský generál Ruslan Komčak, najvyšší veliteľ armády, charakterizoval vojenský príspevok Kyjeva ako „štít pre Európu“. A tvrdil, že vpustenie jeho krajiny do NATO „nepochybne prospeje nielen Ukrajine, ale aj samotnej Aliancii“.

Aj bez členstva v NATO sú mnohé vyjadrenia a skutky podpory zo strany Washingtonu nebezpečné. Hoci nemajú právny účinok, prinášajú so sebou riziko nafúknutia ukrajinských očakávaní. Pokiaľ Kyjev uverí, že môže konať beztrestne, môže začať konať ľahkomyseľne, ako sa to stalo v prípade Gruzínska v auguste 2008, keď táto krajina pochabo roznietila vojnový stav s Moskvou.

Washington vtedy zvažoval, ale úplne správne odmietol vojenský zásah. A je pravdepodobné, že rovnaké rozhodnutie by urobil aj vo vzťahu k Ukrajine. Čo by bolo správnym rozhodnutím, aj napriek hrozným dôsledkom.

Ako varoval Anatol Lieven (britský novinár, spisovateľ a politický analytik):

„Pokiaľ zamrznutý konflikt na Ukrajine opäť prerastie do skutočnej vojny, Západ nezasiahne a Ukrajinci prehrajú. Pôjde o výsledok taký potupný, ako aj nebezpečný pre Spojené štáty, ktoré vykresľovali Ukrajinu ako dôležitého partnera. Jednoducho povedané, gruzínsko-ruská vojna z roku 2008 by nás mala naučiť, že vyzbrojovanie iných krajín na vojnu s mocnejšími susedmi, keď nemáte v úmysle bojovať, aby ste ich zachránili, je nielen nezodpovedné, ale aj hlboko nemorálne.“

No ešte horšie by bolo ísť do vojny s Ruskom. Ako si všimol Carpenter:

„Existuje nebezpečenstvo, že Bidenova administratíva dospeje k záveru, že musí dodržať svoj implicitný záväzok voči bezpečnosti Ukrajiny a skutočne si osvojí vojenskú odpoveď na vypuknutie bojov medzi ruskými a ukrajinskými silami. To by bola neprekonateľná hlúposť, lebo by mohla vyvrcholiť jadrovou vojnou. No vzhľadom na intenzívnu úroveň nepriateľstva voči Moskve, ktorá je v tejto administratíve i vo väčšine washingtonskej elity očividná, ide o možnosť, ktorú nemožno vylúčiť.“

Inzercia

Prinajmenšom americká rétorická a vojenská podpora nie sú novinkou. Zlovestnejšími sú zjavné obavy Moskvy z rozmiestnenia amerických jednotiek na Ukrajine. Agentúra Reuters informovala o varovaní Kremľa, že „akékoľvek rozmiestnenie jednotiek NATO na Ukrajine by viedlo k ďalším napätiam blízko hraníc Ruska a nútilo by Moskvu podniknúť dodatočné opatrenia na zaistenie svojej vlastnej bezpečnosti“.

Išlo by o dramatickú eskaláciu, aj keď myšlienka nie je nová. Napríklad v roku 2014 sa komentátor Charles Krauthammer zasadzoval za poskytnutie zbraní a poradcov Ukrajine. „Akýkoľvek ruský prienik na západnú Ukrajinu by sa následne zakopol o natiahnutý drôt v podobe inštruktorov a poradcov z NATO. To neriskovali ani najzúrivejší sovietski zástancovia rozpínania. A neriskoval by to ani Putin.“

Predpoklad „ani Putin“ bol viac nádejou ako skúsenosťou a mohol sa skončiť katastrofou. Bolo by pokúšaním osudu zriaďovať vojenskú prítomnosť Spojených štátov v oblasti, ktorú pokladá za životne dôležitú iná veľmoc vyzbrojená jadrovými zbraňami. Pričom tá je už teraz dosť podozrievavá. Zvlášť pokiaľ by akýkoľvek konflikt zostal výlučne len na Amerike. Namiesto toho NATO uskutočnilo vojenské cvičenia v tej krajine uprostred krízy.

Dokonca aj pred súčasnými nepríjemnosťami sa Európania, ktorí sú najbližšie k potenciálnemu bojisku, jasne vyjadrili, že nebudú brániť Ukrajinu. (Nie je dokonca ani jasné, či by väčšina Európanov bránila seba navzájom alebo či by vôbec spolupracovali s Amerikou.) A dnes? Ako poznamenal Lieven: „Pokiaľ ide o európskych členov NATO, ani tí najprotiruskejší spomedzi nich neurobili absolútne nič, aby sa pripravili na vojnu… Žiadna vláda v rámci NATO (vrátane Spojených štátov) sa v skutočnosti nespráva, akoby očakávala, že niečo také podnikne.“

Aké zdôvodnenie by tam bolo pre Spojené štáty, aby sa (s Európanmi alebo bez nich) pripravili na vojnu?

Ukrajina, ktorá je zaseknutá v zlom susedstve, má dlhé, fascinujúce a tragické dejiny. Hoci si Kyjev zaslúži sympatiu, nejde o ospravedlnenie, prečo spraviť zo zlého zaobchádzania s ňou zámienku na vojnu. Spojenectvá majú podporovať americkú bezpečnosť, nie poskytovať medzinárodnú charitu. A uzavretie zmluvy s Ukrajinou by Spojené štáty urobilo menej bezpečnými.

Zjavne rozčúlený Willam Taylor, bývalý americký veľvyslanec v Kyjeve, tvrdil: „Ukrajina je na frontovej línii“ a „ovplyvňuje svet, v ktorom žijeme, v ktorom budú vyrastať naše deti a naše vnúčatá.“ V skutočnosti nie každé miesto na svete je poslednou baštou proti autokratickým silám, usilujúcim sa uvrhnúť planétu do nového temnoveku. Určite tým miestom nie je Ukrajina.

Čítajte tiež

Súčasný konflikt, ktorý zahŕňa aj uchvátenie Krymu (bez boja), a podpora pre separatistov v Donbase na východnej Ukrajine (teraz z veľkej časti zmrznutý prímerím, napriek občasným incidentom) mal strašné humanitárne dôsledky pre priamo zasiahnuté obyvateľstvo. No dosahy mimo obidvoch zainteresovaných krajín boli prekvapujúco malé.

Určite nejde o hrozbu pre Ameriku alebo Európu. Pre Ameriku nebolo dôležité, čo sa dialo na Ukrajine, keď bola súčasťou Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu. Nie je to dôležité ani dnes. Kyjev nie je dôležitý ani pre európsku bezpečnosť. Moskva nemá záujem spustiť Armagedon bezdôvodným útokom. Kontinent by nedokázala stráviť, ani keby ho dokázala zjesť.

Reči o nebezpečenstve pre medzinárodný poriadok sú zveličené. Spojené štáty a NATO rozpútali nelegálnu, agresívnu vojnu proti Juhoslávii. Washington urobil to isté s Irakom – so zničujúcimi následkami – a podporoval nelegálnu, agresívnu vojnu Saudskej Arábie v Jemene. Medzinárodný poriadok to prežil.

Niektorí vojnoví jastrabi usudzujú, že neschopnosť Washingtonu ísť do vojny kdekoľvek proti komukoľvek zmenšuje jeho vierohodnosť, keby boli ohrozené skutočné životne dôležité záujmy. Zjavne si predstavujú, že Putin považuje nedostatok americkej akcie za zelenú pre ďalšiu územnú expanziu. Jeho nečinnosť za posledných sedem rokov však naznačuje, že to tak nie je.

Podľa všetkého si dokáže zrátať rozdiel medzi Washingtonom, idúcim do vojny kvôli Ukrajine, a Washingtonom, brániacim americkú pôdu alebo zmluvného spojenca. Zjavná citlivosť Moskvy k možnému vstupu Kyjeva do NATO túto záležitosť podčiarkuje. Zdá sa, že USA a Rusko si vytvorili nevyslovený modus vivendi. Ani jeden nepôjde do vojny kvôli krajine, za ktorú je ochotný bojovať ten druhý, čo v skutočnosti ponechá európsky kontinent Amerike a Ukrajinu Rusku – a mier nedotknutý. Vojna o vierohodnosť je idiotský obchod.

V každom prípade, nie je vôbec zrejmé, ako by USA bránili Ukrajinu. Mike Sweeney z Defense Priorities poznamenal: „Bolo by zo strany Spojených štátov nedbanlivosťou vpustiť Ukrajinu do NATO bez jasnej predstavy o tom, ako by bola bránená jej 1200 míľ dlhá hranica s Ruskom, bez úplného spoliehania sa na hrozbu jadrovej vojny – čo je nebezpečná a zastaraná stratégia.“ Čo je na Ukrajine také, že by jej bezpečnosť stála za možnú jadrovú vojnu?

Obhajcovia Ukrajiny v NATO sa správajú, akoby členstvo bolo rozhodnutím Kyjeva, a tvrdia, že Moskve by nemalo byť dovolené vetovať ktorúkoľvek krajinu, pripájajúcu sa k protiruskému spojenectvu. To je pravda, lenže Washington by mal vetovať nových členov, ktorí by Spojené štáty urobili menej bezpečnými. Ako by to bolo aj v prípade Ukrajiny. Priviesť dnu člena, ktorý sa už nachádza v konflikte s Ruskom a ktorý by si mohol vyžadovať nasadenie jadrových zbraní na jeho obranu, proste nie je v americkom záujme. Pokiaľ sa však členstvo v NATO bude javiť ako možné, môže Moskva považovať konflikt na Donbase za najlepší spôsob, ako vôbec zabrániť predloženiu ponuky.

S Kyjevom sa zaobchádzalo nespravodlivo, ale je zaseknutý v zlom susedstve. Washington to nemôže zmeniť. Reagovať tak, že sa k Rusku správame ako k nepriateľovi, je hlúpou politikou. Ak to robíte, riskujete, že zahodíte hlavné výhody skončenia studenej vojny. Môže to tiež viesť k začatiu horúcej vojny s Moskvou. Bidenova administratíva by mala dať záujem a bezpečnosť Američanov na prvé miesto.

Copyright: The American Conservative. Pôvodný text: War Clouds Over Russia and Ukraine? Ask Brussels. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložil L. Krivošík.

Odporúčame