Zničia smartfóny generáciu našich detí?

Zničia smartfóny generáciu našich detí?

Foto – Profimedia.sk

Prvá generácia internetových detí dospela. Je smutnejšia a depresívnejšia. Každý piaty americký tínedžer seriózne rozmýšľal o samovražde, každý desiaty sa o ňu už pokúsil.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

„Je tu veľmi pekne, ale pre deti je tu málo atrakcií,“ ohodnotil istý otec dedinské kúpalisko, na ktorom nie je okrem vody a pieskoviska nič. Ani ten najmenší tobogan. „My sme sa ako deti zahrali hocikde a s hocičím. Stačili nám kamene a palice. Ale tieto tabletové deti sú od malička zvyknuté na silnejšie podnety. Potrebujú tobogany a atrakcie, inak sa nudia,“ dodáva.

Kto sa trochu lepšie poobzerá po ihriskách, škôlkach či domácnostiach s deťmi, tuší, že v opise najmladšej generácie sa kúpaliskový tatino nemýli. Keď je dieťa už od plienok neustále bombardované silnými podnetmi – záplavou blikajúcich hračiek, zábavných rozprávok v telke a interaktívnych tabletových hier –, môže sa mu ľahko stať, že obyčajné veci ako piesok, voda a slnko sa mu budú zdať nudné.

Aké budú internetové deti?

Nezažili svet bez internetu

Odpoveď môžeme vytušiť, keď sa pozrieme na tie z internetových detí, ktoré už vyrástli.

„Súčasní vysokoškoláci sú na jednej strane výborní, majú skvelé nápady, veľký cit pre dobro a spravodlivosť a na rozdiel od mojej generácie sú veľmi politicky citliví. No nemajú skoro žiadnu vôľu. Nie sú zvyknutí na sebe pracovať, niečo si odopierať, postiť sa – to už je dávno preč. Svoje dobré ideály tak nemajú ako zrealizovať,“ vraví pre Postoj český kňaz Marek Vácha, ktorý pracuje s mládežou.

Podobné názory počuť z úst ľudí pracujúcich s mládežou čoraz častejšie. Ale aj hodnotenie najmúdrejšieho experta je vždy len subjektívne a môže byť skreslené. Aby boli súdy o celej generácii detí viac ako len chytrým bonmotom, potrebovali by sme objektívnejšie zdroje. Také, ktoré by podrobne preskúmali myslenie a cítenie nielen pár detí, ale pár tisícov detí. A to zo všetkých geografických oblastí a sociálnych vrstiev. Skrátka, prieskumy a štatistiky.

Na Slovensku podrobné prieskumy tohto typu, žiaľ, nemáme, pozrime sa preto do krajiny, ktorá nimi oplýva – do Ameriky. Američania majú nielen všemožné štatistiky a dáta, majú aj Jean Twengeovú, vedkyňu, ktorej špecialitou je skúmanie vlastností generácií. Skúma trendy, porovnáva to s tými ostatnými generáciami, pátra po súvislostiach. Svoje zistenia o poslednej generácii detí, ktoré sa narodili po roku 1995, a teda nikdy nezažili svet bez internetu, spísala do knihy s dlhým názvom iGen: Prečo sú dnešné super prepojené deti poslušnejšie, tolerantnejšie, nešťastnejšie – a kompletne nepripravené na dospelosť – a čo to znamená pre nás ostatných.

Čo z analýzy vypadlo?

Syndróm Petra Pana

Začnime tými dobrými správami. Tínedžeri sú čím ďalej tým slušnejší a poriadnejší. Mnohé z bežných pubertiackych excesov – sex, drogy, či alkohol – sú na ústupe. Takto to vyšlo Jean Twengeovej, ale tak to vychádza aj v štatistikách iných krajín, naprieč západnou Európou.

Niektorí komentátori sa z toho vytešujú, že sa nám podarilo konečne vychovať generáciu cnostných a zodpovedných mladých ľudí. Iní im protirečia, že možno áno, ale sú to nudní suchári. Jean Twengeová má však svoju vlastnú teóriu.

Pubertiaci nie sú slušnejší preto, že by zmúdreli, ale preto, že uviazli vo fáze Petra Pana. Peter Pan je rozprávková postava žijúca v krajine-nekrajine, ktorá chce navždy ostať dieťaťom. Tak sa cítia dnešní mládežníci. Vstup do dospievania odkladajú.

Americkí tínedžeri sú viac doma, s priateľmi von nechodievajú, nerandia. Tak ako dospelácke radosti, odsúvajú aj dospelácke zodpovednosti. Menej času trávia štúdiom, menej si privyrábajú, viac žijú z peňazí Mama-Otec Bank, s. r. o, na neskôr odkladajú aj získanie vodičáku. A tam, kde sa v ich veku rodičia nevedeli dočkať nezávislosti, oni sa zodpovednosti desia ako kliešť repelentu.

„Mohla som sa viac-menej stále zaoberať svojimi prianiami. A to bez toho, aby som sa musela starať o logistiku a ich praktickú realizáciu,“ hovorí 22-ročná Elizabeth o svojom nádhernom detstve v bavlnke. Kto by chcel s takým niečím prestať?

Nešoférujú, nepracujú, neštudujú, nedospievajú. Čo teda robia?

Nie je to žiadna záhada. Bliká to, nedá sa od toho odtrhnúť a je to všade. Ale úplne najviac vo vreckách a pod vankúšmi tínedžerov. Odhady toho, koľko času trávia dospievajúci Američania s displejmi, sa pohybujú od osem do desať hodín denne. To sú pritom priemerné čísla, čiže sú deti, ktoré trávia menej, ale aj také, ktoré trávia viac.

(Je záhadou, ako sa dá tráviť na médiách viac ako desať hodín denne. Ale dnešní mladí sú dôkazom, že to ide. Človek si pritom musí podstatne ukrojiť zo spánku a upustiť od všetkých „offline“ aktivít. A popri tom, ako robí tie zvyšné, od ktorých sa upustiť nedá – raňajky či cesta do školy –, paralelne fičí vo svojom virtuálnom vesmíre.)

Obrazovky sú pre túto generáciu priestor, v ktorom žijú a dýchajú. Online svet je ich pravým domovom. Ono by to bolo v pohode, keby človek a jeho psychika boli na to stavané. Ale nie je. Ľudské mláďatá potrebujú pre svoju duševnú pohodu zažívať veci fyzicky. Bez pohľadu do očí, počutia smiechu, čítania výrazu tváre a ľudského dotyku šťastné nebudú. Nešťastie a osamelosť je cena, ktorá sa platí, keď technológie nahradia ľudí.

A je to práve generácia tabletových detí, ktorá dopláca najviac.

Osamelí, smutní, depresívni

Graf za grafom, štatistika za štatistikou opisuje Twengeová epidémiu psychických problémov u tabletových detí. Pocity nezmyselnosti života, vlastnej bezcennosti, opustenosti, úzkosti, depresie. Štatistiky sú desivé. Každý piaty americký tínedžer seriózne rozmýšľal o samovražde, každý desiaty sa o ňu už pokúsil. Približne tretina dospievajúcich detí trpí úzkosťami a ďalšia tretina zažíva symptómy depresie. Do veku 25 rokov si prejde klinickou depresiou minimálne každé štvrté dieťa.

Aby sme rozumeli, o čo presne tu ide: depresia, to nie je splín rozmaznancov nad úmrtím škrečka. Tí, ktorí ju zažili, hovoria, že je to ten najhorší stav, ktorý môže človek mať. Potvrdzuje to aj článok, ktorý vyšiel v psychiatrickom časopise o skúsenosti ženy, ktorá mala aj rakovinu, aj depresiu. Vraví, že depresia je horšia.

A teraz si ňou prejde z triedy tridsiatich amerických detí 7 alebo 8 žiakov. Tí ostatní možno nezažijú depresiu par excellence, ale mnohé jej príznaky áno. Keď sa k tomu pridajú úzkosti, kompulzívne poruchy a epidémia porúch sústredenia, tak výsledok je znepokojivý. Viac ako znepokojivý. Pojem „bežné dieťa“, ktoré nepotrebuje psychológa ani psychiatra, zrazu nadobúda úplne iný obsah.

Každý piaty americký tínedžer seriózne rozmýšľal o samovražde, každý desiaty sa o ňu už pokúsil. Zdieľať

„Toto nie je len vlna, je to cunami,“ konštatuje autorka knihy iGen.

Odkiaľ sa vzala? Ako to už pri cunami býva, vznikne vďaka súhre viacerých okolností. Ale spúšťač je len jeden. V tomto prípade ním je mega-zemetrasenie vo forme masového rozšírenia smartfónov, ktoré otriaslo detskou psychikou ako nič pred tým.

Toto tvrdenie nie je len názor vychádzajúci z nostalgie za starými časmi. Že facebook spôsobuje depresiu, je zdokumentované viacerými štúdiami a prikláňajú sa k nemu mnohí odborníci vrátane samotnej autorky knihy iGen. Za všetko hovorí fakt, že krivky depresií prudko vystrelili práve okolo roku 2010. V roku, v ktorom sa masovo rozšírili smartfóny a s nimi kultúra virtuálnych vzťahov.

Ako vzniká psychické cunami

Facebookovanie a chatovanie cez mobil sa zdá na prvý pohľad nevinná aktivita. Ako môže niečo, čo ľudí spája, tak tragicky nahlodať dozrievajúcu psychiku? Na pochopenie tohto mechanizmu potrebujeme lepšie porozumieť tomu, čo sa nachádza v duši dospievajúcich.

Je v nej krutý hlad po ocenení a potvrdení svojej hodnoty a obrovská dávka neistoty. Jedni hovoria, že je to preto, lebo od malička počúvajú, akí sú špeciálni a za každé pohnutie prstom zožnú potlesk. Iní zas, že to preto, lebo kvôli životnému štýlu, ktorý tak veľmi oddeľuje detí od rodičov, sa deťom nedostáva dostatok bezpodmienečnej lásky. Ďalším faktorom môže byť fakt, že deťom sa nedostáva dostatok ničnerobenia. Preto sa nevyvinie ich schopnosť spoznať a strpieť sám seba. Nech je už dôvod akýkoľvek (a pravdepodobne to bude kombinácia všetkých spomínaných faktorov), výsledok je jasný: krehké, neisté a po uznaní prahnúce bytosti.

Čo sa stane, keď človek závislý od obdivu okolia dostane mašinu na výrobu tlieskania? A človek nekonečne túžiaci po vrelých vzťahoch stroj na výrobu priateľstiev? To, čo sa stalo nejednému tínedžerovi. Fičí na tom hodiny a hodiny, fičí na tom dni a noci. Mobily oberajú jeho noci o spánok a jeho dni o normálnosť. Zrazu nemá čas na nič iné, najmä nie na tie aktivity, ktoré sú pre duševnú rovnováhu ľudí nevyhnutné – skutočné rozhovory z očí do očí, pohyb, prácu a koníčky.

 

Výsledky z prieskumu, ktorý pre Orange Slovensko realizovala agentúra 2muse v roku 2016, www.detinanete.sk

  • V 6 rokoch má smartfón s internetom 70 % detí. V 10 rokoch 95 % detí.

  • Štvrtina 8- až 9-ročných detí je na facebooku, v 12. roku je to už 72 % detí.

  • Každé štvrté 6-ročné dieťa hráva videohry každý deň. Aj drvivá väčšina tínedžerov hráva hry, a to hlavne na mobile.

 

 

Mašiny na obdiv a výrobu vzťahov sú ale zradné. Tvária sa, že nám dajú niečo naozajstné, ale produkujú len náhrady. Lacné, bezrizikové, ľahko dostupné, extrémne zábavné, ale náhrady. Pseudoblízkosť a pseudouznanie.

A k tomu uštedrujú krehkému egu mladého človeka kopance. Nemusí to byť hneď nadávanie, hejtovanie a šikana – aj keď aj to sa deje. Na vyvolanie dusivých pocitov opustenosti a menejcennosti stačí aj neutíchajúci prúd imidžových obrázkov spolužiakov. Vyzerajú lepšie, majú coolovejšie veci a zažívajú lepšie zážitky. Človek má v reálnom čase informácie o všetkom, čo sa práve deje – a kam ho nezavolali.

Virtuálna komunikácia je bez zábran a bez empatie a to nafukuje klasickú tínedžerskú hystériu do obrovských rozmerov. Zdieľať

A do toho celý stres nájdenia si svojho miesta v spleti vzťahov. Kto sa s kým kamaráti a s kým nie, kto bol na párty pozvaný a na koho sa zabudlo. Kto je zaľúbený, kto obľúbený a kto odsúdený sedieť len v kúte. Viac či menej sme si tým prešli všetci a prežili sme.

Ale oproti časom, keď sa táto komunikácia diala z očí do očí, sa veci poriadne pritvrdili. Virtuálna komunikácia je bez zábran a bez empatie a to nafukuje klasickú tínedžerskú hystériu do obrovských rozmerov. Internetové deti nemôžu ísť domov, zavrieť dvere a mať od toho všetkého na chvíľu pauzu. Online svet pauzy nepozná, whatsappy nemilosrdne pípajú deň-noc.

Bez času, bez kníh, bez výsledkov

Skvelý náhľad do duše tínedžera poskytol prieskum, v ktorom mali adolescenti odpovedať na to, akú superschopnosť by si želali. Výskumníkov šokovalo, ako často sa v odpovediach ozývala téma času. Želali si mať viac času, natiahnuť čas, mať časový stroj. Za všetkých to výborne opísala sedemnásťročná Ella: „Moja superschopnosť by bola ovládať čas... aby mali tínedžeri dosť času na to, aby spravili, čo treba bez pocitu stresu. Chcela by som žiť vo svete, kde by ľudia mali čas na seba samých, aby mohli robiť veci, ktoré ich bavia, a rozvíjať svoje talenty.“

Deti sa cítia pod stresom, nestíhajú svoje povinnosti ani svoje záľuby. Ale nie je to tým, že by nemali čas. Len tým, že si neustále nosia so sebou najdokonalejší vynález ľudstva na jeho zabíjanie. Tínedžerskej pohode nepomáha ani to, že smartfóny okrem superschopnosti ničiť ľudský čas vynikajú aj v narušovaní koncentrácie.

Ak sa každé dvadsaťminútové zadanie do školy naťahuje na dve hodiny, nečudo, že sa študent dostane do časového stresu. Keď sa k tomu pridá fakt, že čítanie ako aktivita je na hranici vymretia, výsledok vo forme neustále sa zhoršujúcich akademických výsledkov neprekvapí.

A čo slovenské deti?

Tu musíme poctivo priznať, že to, o čom kniha iGen hovorí, sa na naše deti aplikovať jedna k jednej nedá. Bryndza nie je hamburger a americké deti nie sú slovenské. A to je dobre. Poskytuje nám to výhodu nestranného pozorovateľa, ktorý sa na najväčšej prípadovej štúdii sveta môže podučiť o tom, čo s deťmi robí bublina luxusu, dokonalého bezpečia a neustáleho napojenia na virtuálnu realitu.

Na druhej strane, až takým nestranným pozorovateľom byť nemôžeme. Už len preto, že ingrediencie, ktoré amerických tínedžerov vyháňajú od chuti uchopiť svoj život do vlastných rúk smerom k smútku a depresiám, nie sú cudzie ani slovenským deťom. Aj tým našim chutia hamburgery, mobily a detstvo na kľúč a tiež im teda hrozí, že dopadnú podobne ako ich americkí rovesníci. A tí, ktorí pracujú s mládežou, potvrdia, že sa to už vlastne do veľkej miery deje.

Čo s tým?

Ak sa na to ale pozrieme očami detí, ony vlastne nemajú na výber. Takto to vyšlo vďaka podmienkam, v ktorých vyrastajú. Svet technológií je ich domovom a ich budúcnosťou. Tak to je a s tým nepohneme. Ale pri ochrane detí pred negatívnymi efektmi virtuálnej reality úplne bezmocní nie sme.

Tieto krehké, neisté a smutné deti majú jednu črtu, ktorú sme tu ešte nespomenuli. „Zúfalo túžia po niekom, kto by ich viedol,“ opisuje autor a spíker Michael McQueen smäd detí po autorite, ktorá by im pomohla zorientovať sa v chaose, v ktorom žijú.

To dáva rodičom nádej. Kde však pri sprevádzaní detí nástrahami modernej doby začať? Zlá správa je, že jednoduchá a krátka odpoveď na toto neexistuje. Bolo by to na knihu. Dobrá správa je, že jedna taká kniha existuje. Volá sa Klub nerozbitných detí, autorkou som ja a môžete si ju objednať cez naše vydavateľstvo.


 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo