Vedie klasickú školu vo Washingtone Toto vzdelávanie premieňa človeka zvnútra a deje sa to úplne prirodzene

Keď poviete „klasická škola“ alebo „klasické vzdelávanie“ v Amerike, ľudia uznanlivo prikývnu. Mnohí podobné školy zakladajú, vedú, dávajú do nich svoje deti. Nie sú to len jednotlivci. Dalo by sa povedať, že v USA za posledné desaťročia vzniklo celé hnutie klasického vzdelávania, ktoré sa každým rokom viac a viac rozvíja. Sú medzi nimi svetské, protestantské aj katolícke školy. Hrdia sa tým, že svojich žiakov vychovávajú k poctivému mysleniu a ich charakter premieňajú k lepšiemu. 

V katolíckom svete je pojmom Akadémia svätého Hieronyma. Je to základná škola vo Washingtone, D. C., na ktorú sa katolíci z celých Spojených štátov chodia učiť, ako vzdelávať deti v duchu katolíckej klasickej tradície. Minulý mesiac som ju mala možnosť navštíviť v rámci krátkeho turné so svojimi kolegami zo slovenskej katolíckej klasickej základnej školy Citadela.

Akadémiu svätého Hieronyma vedie Daniel Flynn, otec štrnástich detí a nadšenec klasického vzdelávania.

Vediete školu s konceptom „klasického vzdelávania“. Aký je príbeh Dannyho Flynna a klasického vzdelávania?

Sám som klasické vzdelávanie nedostal, tento pojem som ani nepoznal. Ku škole svätého Hieronyma som sa dostal skôr náhodou. Mal som náročnú prácu, ktorá sa mi vôbec nepáčila, a snažil som sa nájsť niečo, čo ma bude baviť viac. Vtedy som narazil na vzdelávací program školy svätého Hieronyma a veľmi ma to oslovovalo. 

Čo konkrétne vás oslovilo?

Že je to svojím spôsobom jazyk cirkvi a že je to učenie tomu, čo je trvalé. V ich kurikule bolo vidno túžbu poznávať všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne. Naše srdcia sú pre to prirodzene stvorené. Keď som to takto videl pred sebou, hneď ma to nadchlo.

Bolo to po prvýkrát, čo ste sa stretli s klasickými školami.

Vôbec som nevedel, čo ten názov znamená. Na prvý pohľad som si myslel, že to znamená, že nepoužívame učebnice a používame len primárne zdroje. A to je aj pravda. Ale je to len jedna osmina toho, čo to v skutočnosti je.

Aké bolo vaše stretnutie s klasickým vzdelávaním, keď ste už prišli na školu? Asi ste zachytili rozdiely oproti tomu, čo ste poznali zo svojich predchádzajúcich škôl.

Bol to obrovský rozdiel a neuveriteľne oslobodzujúci pocit. Hovoríme o slobodných umeniach (z anglického „liberal arts“, pozn. autorky) a ja som tú slobodu pocítil na vlastnej koži. Súvisí to so tým, ako fungujú zmysly, myseľ a srdce pri tom, ako mladý človek rastie v múdrosti a približuje sa ku Kristovi. Nestane sa to cez jednu knihu. Nie je na to jednoduchý recept alebo kúzelná pilulka. Znamená to doslova sa ponoriť do istej kultúry, ísť do hĺbky, pochopiť súvislosti a zamýšľať sa nad naozaj podstatnými otázkami.

Daniel Flynn. Foto: archív S. K.

Znie to pekne, ale vybudovať niečo takéto musí byť v praktickom živote školy náročné. 

Nie je to jednoduché, to sme zistili veľmi rýchlo. Ale prekážky sa dali prekonať vďaka tomu, že sme vedeli, aké oslobodzujúce a krásne to môže byť. Cítil som, že ako osoba ožívam, keď môžem robiť presne toto, čítať texty a zápasiť s ťažkými otázkami. Vo svojom vlastnom vzdelávaní som to nikdy nemal. Mňa školili spôsobom, že tu sú informácie, zapamätajte si ich, zajtra je test, tam to všetko vysypte a na druhý deň to zabudnite. 

Opísať, čo presne je klasické vzdelávanie, nie je jednoduché. Ako by ste ho definovali vy? 

Klasické slobodné umenia ponúkajú deťom niečo, čo je naozaj hodné ich hlbokej lásky. Učitelia sú ako remeselníci alebo majstri, ktorí svojim študentom odhaľujú pravdu. Neponúkajú správne riešenia. Nehovoria im len: „Zapamätajte si toto a urobte to. A potom, keď to všetko urobíte, si môžete zaškrtnúť tieto políčka.“ Lebo toto sa bežne deje v amerických školách, no potom je to, akoby ste ani neprešli vzdelávaním, ale výrobným závodom. Život takto nefunguje.

S týmto opisom problémov školstva asi budú súhlasiť mnohí. No nie je zhoda na tom, čo s tým a ako to napraviť. Odpoveď mnohých súčasných škôl je tréning zručností či zážitkové vyučovanie. Vy idete na to úplne opačne. Deti sa učia od prvej triedy dejiny, čítajú hodnotnú literatúru a diskutujú.

Klasické vzdelávanie premieňa človeka zvnútra a deje sa to úplne prirodzene. Ale musíte sa nechať do celého toho procesu plne vtiahnuť. Je to ako nebáť sa ísť von v búrke. Vtedy to naozaj plne zažijete. Znamená to dovoliť si stratiť sa v krásnej literatúre a krásnej poézii a ťažkých matematických problémoch, klásť si náročné otázky a hľadať odpovede. Robíte to preto, že je to dobré a vzrušujúce, a nielen preto, že vám to niekto povedal.

Ako toto vyzerá rozmenené na drobné v bežnom školskom dni vo vašej škole? 

Prvou vecou je, že modlitba je súčasťou celého nášho dňa. Každá jednotlivá vec, ktorú robíme, sa začína a končí modlitbou. V určitých situáciách sa modlíme formálne, máme liturgiu, adoráciu, modlitbu ruženca, rôzne časy ticha počas dňa. Ale to by bolo málo. Dôležité je, že úplne vo všetkom, čo robíme a čo vyučujeme, sa snažíme žiakov priviesť k pravde v osobe Ježiša Krista, ktorý povedal: Ja som.

Absolútne a jednoznačne vychádzame z toho, že pravda je objektívna. Nikdy nemôže nastať situácia, v ktorej učiteľ povie: „Každý si môže vybrať, čo je pravda.“ Na to nie je priestor, pretože to je falošná predstava reality. Zoberte si gravitáciu. Gravitácia funguje rovnako bez ohľadu na to, kde sa nachádzate na zemi. Nemôžete zmeniť gravitáciu len preto, že niekto povie: „No, myslím si, že by mala ísť hore“, a hodiť niečo nahor a čakať, že to poletí dohora. 

Čo ešte je na vašej škole iné?

Veľa primárnych zdrojov, veľa sokratovského dialógu, veľa seminárov a diskusie. Je tu všeobecný formát otázok a odpovedí, pri ktorom povzbudzujeme učiteľov, aby neprezrádzali odpovede. Myslím, že to platí bez ohľadu na to, v akej vekovej kategórii sa deti nachádzajú, že je lepšie nechať ich zápasiť s odpoveďou. 

Foto: archív S. K.

Vyučujete aj latinčinu. 

Áno, latinčina je súčasťou. Snažíme sa prepojiť dejiny, literatúru a náboženstvo do jedného predmetu. Nazývame to humanitné vedy. Pretože to je akoby životodarná sila, z ktorej sa kultúra narodila a prežíva. A prenáša sa to do mnohých ďalších predmetov vrátane umenia, hudby a architektúry. Žiaci počas vyučovania čítajú dôležité literárne diela. Samozrejme, učia sa aj matematiku a gramatiku. Snažíme sa ponúknuť vyvážený prístup ku všetkým veciam, ktoré študent potrebuje. 

Matematika, hudba, humanitné vedy. To znie logicky. Ale na čo je dnešným deťom latinčina? 

Latinčina slúži ako základný princíp na pochopenie toho, čo je jazyk v širšom zmysle, pomáha vám mať oveľa bohatšie a hlbšie pochopenie gramatiky, použitia gramatiky, povedal by som. A je to jazyk cirkvi, takže vám pomáha porozumieť cirkevným dogmám, liturgii a tiež porozumieť Písmu. Ak sa pozriete na to, čo Ježiš povedal v Písme, v latinskej fráze je celkom jasné, o čo ide. Angličtina je pravdepodobne jedným z najhorších jazykov, pokiaľ ide o preklad Písma. Takže cez latinčinu vieme získať bohatšie, hlbšie porozumenie. 

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí si myslia, že moderné vzdelávanie potrebuje viac digitálnych technológií, lebo študenti potrebujú byť pripravení na 21. storočie?

Ľudia ako da Vinci a Galileo a mnohí ďalší prišli s novými technológiami. Ale mali odlišné chápanie pojmu technológie ako my v dnešnom svete. Technológia bola pre nich nástroj, ktorý im pomôže lepšie porozumieť pravde. Takže ak vám akýkoľvek druh technológie pomáha dospieť k pravde, je to v poriadku. Ale technológia by nikdy nemala nahradiť učiteľa, ktorý je pre žiakov sprievodcom pri objavovaní pravdy. K pravde má dospievať študent sám. Nie preto, že povie: „Hej, Google“ alebo „Hej, Siri“ a tí zaňho rozmýšľajú. K technológiám treba pristupovať s maximálnou obozretnosťou.

Asi aj preto vo vašej škole neučíte informatiku.

Nemáme žiadny informatický predmet. Jednou z mála príležitostí, keď študenti prichádzajú do kontaktu s technológiou, je, keď absolvujú štandardizované testovanie párkrát do roka. Obvykle v starších ročníkoch majú možnosť písať eseje na počítači. Ale to robia doma, nie v škole. My preferujeme písanie rukou.

Prečo?

Záchrana školstva cez technológie je utópia. Na to sa už postupne prichádza. Desať rokov sa americké školstvo zachraňovalo technológiami. Fungoval taký projekt jedno dieťa – jeden iPad, čiže každé dieťa dostalo svoj tablet. No problém amerických detí s matematickým myslením to nevyriešilo. Nenapravilo to neschopnosť detí pochopiť poéziu či literatúru. Jediné, čo to prinieslo, bolo viac depresií a úzkostí. 

Daniel Flynn. Foto: archív S. K.

Okrem vzdelávania pomocou digitálnych technológií existuje v modernej pedagogike ešte iný trend. Ten vychádza z toho, že dieťa si má samo riadiť svoje učenie. Že škola má len vytvoriť bezpečné prostredie založené na vzťahu a dieťa sa samo bude rozvíjať. 

Myslím si, že moderné predstavy o vzdelávaní sa mýlia, keď umiestňujú osobu „ja“ do stredu skúsenosti života. Je to falošná predstava. Ak je človek centrom všetkého, stane sa sám sebe bohom. To je zničujúce. Takže áno, aj ja si myslím, že vzdelávanie je potrebné budovať na vzťahu k deťom a je dôležité im pomôcť sa rozvíjať. Súčasťou toho však je, že sa dieťa musí vymaniť zo seba a musí sa zamerať na dôležité otázky mimo seba.

V Amerike je aj veľa katolíckych diecéznych škôl. Tieto školy sa tiež určite snažia odovzdávať vieru a rozvíjať deti. Prečo je potrebná škola ako vaša? Nerobia to diecézne školy dostatočne?

Ale áno, áno, robia to. Analógia, ktorú rád používam, je ako bufet s dvoma radmi stolov. Oba môžu človeka kŕmiť, ale existujú dva veľmi odlišné spôsoby, ako ho nakŕmiť. Diecézna škola môže toho veľa poskytnúť a človek odíde s pocitom naplnenia. Ale ak porovnáte oba stoly, dovolil by som si tvrdiť, že klasické školy založené na slobodných umeniach ponúkajú niečo plnšie a bohatšie. V skutočnosti to, po čom ľudská bytosť túži, nie je len to najjednoduchšie, najpohodlnejšie alebo najdostupnejšie. My ponúkame oveľa ťažšie pripravené jedlo, ale je oveľa uspokojivejšie.

Aj vaša škola bola najprv obyčajnou diecéznou školou.

Áno. V roku 2009, 2010 sa v škole zistilo, že má značný dlh, asi milión dolárov. Zároveň prišlo k významnému zníženiu počtu žiakov. Diecéza nám teda povedala, že máme šesť mesiacov na to, aby sme to napravili, inak sa škola bude musieť zavrieť. Počas tohto obdobia sa skupina farníkov obrátila na farára a riaditeľa a povedala, že majú pár nápadov, ako by sa vzdelávanie v škole mohlo zmeniť.

Aké to boli nápady?

Dali dokopy skupinku, ktorá tvorila vzdelávací program. Začali so základnou otázkou: „Čo je vzdelanie?“ Tvrdia, že prvých niekoľko týždňov sa len pokúšali odpovedať na túto otázku. Neutekali hneď po materiáloch a učebniciach systémom, že „toto by sme mali mať a aj toto by bolo skvelé“. Nie, dopriali si čas na to, aby najprv pochopili základné princípy toho, čo cirkev o vzdelávaní vždy hovorila. Výsledkom bol vzdelávací plán Akadémie sv. Hieronyma v duchu tradície katolíckeho klasického vzdelávania.

Predpokladám, že mi poviete, že toto bol kľúčový moment pre záchranu školy.

Presne tak. Celé sa to obrátilo, žiaci prestali odchádzať a, naopak, o našu školu je násobne väčší záujem, ako dokážeme uspokojiť. Tento rok sa v našich triedach uvoľnilo deväť miest a na tých deväť voľných miest sme dostali 315 žiadostí o prijatie. Záujem je taký obrovský, že by som v skutočnosti uvítal, keby sa vedľajšia škola rozhodla robiť to isté, čo robíme my. Pretože potom by všetky tie deti, čo musíme odmietnuť, mohli tiež dostať tento typ vzdelávania.

Foto: archív S. K.

Je toto bežný príbeh amerických katolíckych škôl? Pred štyrmi rokmi sme boli v inej americkej katolíckej klasickej škole a bolo to presne rovnaké, ako ste opísali. Škola v dlhoch, nevedeli, čo robiť, začali klasické vzdelávanie a teraz sa to celé otočilo, škola praská vo švíkoch.

Myslím, že sa to stáva čoraz bežnejším. Možno nie každá škola má finančné problémy, ktoré sa snaží vyriešiť. Ale myslím si, že ľudia sú ochotní zaplatiť za niečo, čo má hodnotu. A to aj vtedy, keď to prekračuje ich finančné možnosti. Vidia obrovskú hodnotu toho, aby ich dieťa bolo skutočne vychovávané určitým spôsobom a pohlcované určitou kultúrou, ktorá im dá niečo viac než len matematika a čítanie. 

Koľko je v Spojených štátoch klasických škôl? 

No, existujú katolícke klasické školy a potom kresťanské, ktoré sú viac protestantské. A potom sú tu aj klasické školy bez vierovyznania. Takže existujú tri rôzne kategórie. Odvážil by som sa povedať, že spolu sú ich možno aj tisíce.

Koľko z nich je katolíckych? 

Povedal by som, že katolíckych je asi 300 až 350.

Možno ešte jedna osobná otázka. Počuli sme, že máte veľa detí.

Áno.

Koľko? 

Moja manželka práve v marci minulého mesiaca porodila naše štrnáste dieťa. Takže máme päť dievčat a deväť chlapcov.

Všetci chodia do tejto školy? 

Áno, všetci navštevovali túto školu, okrem bábätka. Najstarších päť už absolvovalo túto školu, mladších šesť je teraz tu a bábätko je doma.

Ako rodič vidíte efekty klasického vzdelávania na staršie deti, ktoré celý proces absolvovali?

Minulý týždeň sa moji stredoškoláci veľmi neskoro v noci rozprávali a ja som pri nich žehlil bielizeň a počúval, o čom hovoria. Jeden sedel na gauči a čítal Descarta a druhý vošiel a vyhlásil: „Descartes, je to idiot! Nemá ani tušenie, čo hovorí!“ A ten druhý povie: „Áno, viem.

Rozhodol sa vziať Tomáša Akvinského a Augustína, dvoch najinteligentnejších mužov, akí existovali, a jednoducho vyhodiť oknom všetko, čo vytvorili.“ A potom ten prvý povedal: „Myslím, že nás učiteľ núti študovať Descarta preto, aby sme pochopili, ako iní ľudia myslia.“ A ja som to len počúval a v duchu som sa zabával.

Chápať myšlienky filozofov, to sa naučili vo vašej škole? 

Tí chlapci majú určité pochopenie týchto tém, lebo dostali dobré základy. Naučili sa rozmýšľať. Vedia aj sami veľmi jasne pochopiť, čo je pravda alebo nie je pravda. Čo môže a nemôže byť predmetom diskusie. Prišli na to sami, lebo v škole dostali nástroje, ako hľadať pravdu. Nie je to o výhovorkách, že toto neviem, lebo ma to ešte nenaučili. Ak človek príde na niečo sám, tak vtedy získa hlboké pochopenie. A to sa v našej škole stáva normou.