Keď sa dieťa bojí byť samo doma

Do redakcie sme dostali čitateľskú otázku na odborníkov na výchovu. Mamička desaťročného dieťaťa opisuje svoj problém. Jej dieťa sa bojí ostať samo doma aj na krátky čas, keď rodičia odídu čo i len do obchodu alebo vyniesť smeti. Rodičia by ho ale už radi viedli k väčšej samostatnosti. „Čo robiť, aby sa dieťa nebálo, ako ho privykať na samotu doma?“ 

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Prečo desaťročné dieťa odmieta byť chvíľu samo doma? Kde máme hľadať dôvody? Ako a kedy sa stalo, že desaťročné dieťa odmieta byť samostatné?

• Bojí sa (sú tieto detské strachy oprávnené alebo sú iracionálne?). Naučte dieťa rozlišovať medzi strachom skutočným a strachom iracionálnym a pracovať s nimi.

• Ako prežívate a zvládate svoje vlastné obavy a strachy? Bojíte sa oň, vidíte za mnohými vecami nástrahy, nepriateľstvo, strach, obavu? Vaše dieťa sa ľahko naučí vašim pocitom, emóciám a nazeraniu na svet.

• Ako ste mu doteraz ukazovali dôveru v jeho samostatnosť? Vyžadovali ste od neho samostatnosť? Ak ste doteraz sprevádzali dieťa na každom jeho kroku a činnosti, radili mu a nenechali ho niesť následky jeho rozhodnutí (alebo mu ani neumožnili samostatné rozhodnutia), tak predstava pre dieťa, že má ostať samo, je desivá.

Preto privykať dieťa na samostatnosť a chvíľkovú samotu je dobré už skôr a pomaly. Ako? Postupným zvyšovaním detských kompetencií, aby dieťa videlo a vnímalo, že mu dôverujete, aby naberalo skúsenosti samostatného rozhodovania a uvažovania.

Keď sa teda rozhodnete nechať samo doma protestujúce dieťa, je potrebné začať krátko a čas predlžovať. Aj keby to znamenalo, že pôjdete každý deň vyniesť smeti. Nenechajte sa odradiť, doprajte dieťaťu zažiť pocit, že to dokázalo. Vysvetľujte mu, prečo má ostať samo doma, kam idete a najmä – ako dlho budete preč. Povedzte mu, čo ho čaká a čo môže robiť, kým budete preč. Zdôraznite mu, že mu veríte, že to zvládne, a nech vám zavolá (aj keby ste boli v najbližšom obchode na malý nákup. Predpokladám, že dnešné desaťročné deti sú zbehlé v používaní mobilov).

Postupne dieťa trénujte a stavajte na jeho vlastnej skúsenosti, že to už zvládlo. A pocit bezpečia a samostatnosti prevládne nad jeho strachom.  

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Priznajme si – samota je fenomén, ktorého sa neboja iba deti, ale určite aj my dospelí. Sme sociálne bytosti a najbezpečnejšie sa cítime, keď sme s niekým, kto nás má rád, vie poradiť, pomôcť. Samota a situácie, keď sa musíme na seba spoľahnúť, sú však súčasťou života. Deti sa samote potrebujú učiť postupne, krok za krokom, nadobudnúť zručnosti, ktoré pomáhajú samote čeliť.

Ako správne píšete vo vašej otázke – na samotu si potrebujeme privykať. Je príliš sinou emóciou, do ktorej sa nik samovoľne nemá túžbu vrhať či zotrvávať v nej. Je fajn, ak deťom pomôžeme pomenovať, z čoho majú obavy, a zaujmeme postoj hľadania stratégií, ako so strachom nadeliť, či nájsť, čo môžu robiť na miesto strachovania sa. V každom prípade nie je vhodné, ak sa podnetom vyvolávajúcim strach vyhýbame a zvolíme akúsi spoločnú stratégiu úniku.

Býva skôr užitočné definovať si, akými cestami dieťa nadobudne odvahu, o čo sa môže oprieť v zmysle toho, čo sa mu už podarilo prekonať, v čom sú jeho silné stránky. Strach nás informuje o tom, že sa necítime v nejakej situácii komfortne, bezpečne. Naučme teda svoje deti spôsoby, ktorými nadobudnú bezpečie a pokoj – ako sa stanú odvážnejšími. Nebojujme so strachom, ale budujme odvahu.