Obchodná dohoda s Mercosurom Príležitosť nakopnúť európsky priemysel, ale aj existenčná hrozba pre európske poľnohospodárstvo

Na pozadí obchodných sporov, ktoré má potenciál rozpútať agresívna politika Donalda Trumpa, Európska únia rokuje a uzatvára dohody aj s inými globálnymi hráčmi na úrovni jednotlivých krajín či ekonomických a politických spoločenstiev.

Na konci minulého roka dosiahla EÚ politickú dohodu o obchodnej zmluve s krajinami Južnej Ameriky združenými v spoločenstve Mercosur (Mercado Común del Sur – Spoločný trh juhu). Riadnymi členmi tohto združenia sú Brazília, Argentína, Uruguaj, Paraguaj a Bolívia. Medzi zakladateľské krajiny (rok 1991) patrí aj Venezuela, tej však bolo v roku 2016 pozastavené členstvo.

Pridruženými členmi sú v zásade všetky ostatné krajiny Južnej Ameriky, štatút pozorovateľa majú Mexiko a Nový Zéland.

V skratke možno povedať, že obchodnou dohodou sa znižujú clá medzi EÚ a Mercosurom až na 90 percent tovarov vzájomnej výmeny, v detailoch sa, samozrejme, obchodné bariéry pre jednotlivé tovary a komodity líšia. Dohodnuté zníženie ciel by malo európskym výrobcom ušetriť 4 miliardy eur, resp. o túto sumu by mal celkovo zlacnieť európsky tovar vyvezený do Južnej Ameriky.

Dohoda prospeje európskemu priemyslu, tvrdia jej obhajcovia

Kým na jednej strane je dohoda oslavovaná ako uvoľnenie obchodu, má, samozrejme, aj svojich kritikov. Nimi sú najmä európski poľnohospodári a ochranárske združenia. Kritickým bodom je aj to, že kým na únijnej úrovni bola dohoda uzavretá, schváliť ju musia aj členské štáty. Až potom nadobudne účinnosť a vzájomný obchod sa môže začať riadiť novými pravidlami.

Táto dohoda je najväčšia obchodná zmluva, akú kedy EÚ uzavrela. Na druhej strane je jedinou, ktorú má Mercosur podpísanú s iným obchodným blokom.

To pre európskych exportérov znamená, že budú mať ľahší prístup na juhoamerický trh ako ich americkí či japonskí konkurenti. V prípade Číny je situácia komplikovanejšia, tá má totiž individuálne dohody s jednotlivými krajinami.

EÚ ponúka za ľahší prístup ku kritickým surovinám a jednoduchšiu účasť európskych firiem vo verejnom obstarávaní v krajinách Mercosuru zníženie ciel na poľnohospodárske produkty a iný tovar a zároveň zvýhodnené financovanie projektov zeleného a digitálneho prechodu v krajinách Mercosuru v sume 1,8 miliardy eur.

Za jednoduchší export priemyselných tovarov a prístup k surovinám ako lítium ponúka EÚ Južnej Amerike zníženie ciel na agroprodukciu a zvýhodnené financovanie tzv. zeleného prechodu.

Zároveň však zaväzuje juhoamerických exportérov, aby v prípade tovarov smerujúcich do Európy dodržiavali bezpečnostné a zdravotné normy EÚ a takisto by mali dodržiavať Parížsku dohodu o klíme a smernicu o odlesňovaní.

Tá sa mala pôvodne uplatňovať už od tohto roka, na konci vlaňajška však europarlament predĺžil lehotu až na nasledujúci rok. 

Od európskych firiem vyžaduje, aby mali dovezený tovar certifikovaný v zmysle, že pri jeho získavaní, spracovaní a výrobe nedošlo k neprimeranému zásahu do lesných biotopov v krajine pôvodu. To sa ako problém javilo najmä v prípade brazílskych poľnohospodárskych produktov.

V roku 2023 sa vzájomný obchod skončil mierne pozitívnou obchodnou bilanciou v prospech EÚ. Jej členské štáty vyviezli do krajín Mercosuru tovary za 55,7 miliardy eur, dovoz predstavoval hodnotu 53,7 miliardy eur.

Podobne mierna pozitívna obchodná bilancia bola aj v roku 2021, naopak, v roku 2022 sa výmena diala v prospech Mercosuru – do EÚ sa dostal tovar za 63 miliárd eur, z EÚ do Južnej Ameriky putoval za 55,6 miliardy.

Dohoda by podľa jej obhajcov mala priniesť výhody pre európsky automobilový, strojárenský, farmaceutický a chemický priemysel.

V súčasnosti sa clá na priemyselné tovary pohybujú od 14 do 35 percent (v prípade áut).

Najmä export áut sa javí v aktuálnej situácii ako kľúčová záležitosť. Jednak z dôvodu pomerne hlbokej krízy, do ktorej sa európske automobilky v ostatných rokoch dostali, a jednak aj z hľadiska možných následkov ciel, ktoré plánuje uvaliť Donald Trump na vozidlá vyrobené v Európe.

Naopak, nielen pre automobilky, ale aj pre celý priemysel nových technológií je dôležitý prístup k tzv. kritickým surovinám. Typicky napríklad k lítiu, ktoré je základnou surovinou batériového priemyslu. Krajiny Južnej Ameriky, či už riadni, alebo pridružení členovia Mercosuru, pokrývajú 35 percent globálnej produkcie tohto kovu.

Európske automobilky už teraz zaznamenávajú zvýšený dopyt po luxusných triedach svojich značiek, výhľadovo je však perspektívny trh aj pre elektrické a hybridné vozidlá. Clá na ne by mali krajiny Mercosuru podľa dohody postupne uvoľňovať v nasledujúcich 18 rokoch.

Konkurencieschopnosť EÚEurópska komisia prišla s veľkolepým plánom. Bude to stačiť na dostihnutie USA a Číny?

Erik Potocký

Prelom po 25 rokoch rokovaní

Rokovania trvali dohromady, vrátane prerušení, 25 rokov (začali sa v roku 1999).

To, že napokon bola na sklonku minulého roka podpísaná politická dohoda medzi oboma stranami, je výsledkom súhry niekoľkých faktorov.

Po prvé, k dohode pomkli obe strany výsledky amerických prezidentských volieb, keď vtedy ešte len zvolený prezident Donald Trump sa nielen v kampani, ale aj po voľbách prezentoval ako silný zástanca ekonomického protekcionizmu, čo pre európsky priemysel a juhoamerické poľnohospodárstvo veštilo ťažší prístup na trh USA a zdôraznilo potrebu hľadania nových perspektívnych trhov.

Po druhé, politické zmeny v Brazílii a najmä v Argentíne (libertariánsky prezident Javier Milei) znamenali výraznejší príklon k otvorenejšiemu obchodu a obmedzovaniu protekcionizmu.

Tretím faktorom boli obavy EÚ, že Čína znásobí svoj vplyv v Južnej Amerike, najmä v sektore kritických surovín, a ako je známe, Peking nerozlišuje medzi ekonomickým a politickým vplyvom, čo by znamenalo, že v prípade sporov medzi EÚ a Čínou by sa Južná Amerika stavala na stranu východoázijskej mocnosti.

No a napokon za tým bol aj kus politického marketingu. Dohoda bola podpísaná 6. decembra, teda v týždni po nástupe nového zloženia Európskej komisie.

Odporcovia poukazujú najmä na poľnohospodárstvo a životné prostredie

Podľa Európskej komisie dohoda pomôže európskym poľnohospodárom.

Najmä pokiaľ ide o export, má dôjsť k zníženiu ciel, ktoré na európske agroprodukty uplatňujú juhoamerické krajiny. Konkrétne na olivový olej (aktuálne 10 percent), víno a iné nápoje (35 percent) a v prípade európskeho syra, sušeného mlieka a dojčenskej výživy sa má postupne clo dostať až na nulu.

Komisia sa obhajuje aj v prípade dovozu juhoamerického mäsa.

V prípade hovädzieho nepôjde o zrušenie ciel, ale o dovozné kvóty.

„Dohoda (...) umožní vstup 99-tisíc ton hovädzieho mäsa z Mercosuru na trh EÚ s clom vo výške 7,5 percenta; 55 percent kvóty bude pozostávať z čerstvého alebo chladeného mäsa a 45 % mrazeného mäsa nižšej hodnoty. Celkový objem predstavuje 1,6 percenta celkovej európskej produkcie hovädzieho mäsa a menej ako polovicu súčasného dovozu z Mercosuru, ktorý predstavuje 196-tisíc ton (2023),“ uvádza Komisia v oznámení.

V prípade hydiny už pôjde o bezcolný dovoz, kvóta (180-tisíc ton) však bude nižšia ako súčasný dovoz (240-tisíc ton v roku 2022).

Európska komisia argumentuje, že dovozné kvóty budú nižšie ako aktuálny import a juhoamerické mäso a cukor tvoria len necelé dve percentá spotreby v EÚ.

Rovnako to platí aj v prípade cukru. Dovoz týchto komodít z krajín Mercosuru predstavuje pri všetkých troch medzi jedným a dvoma percentami celoeurópskej spotreby.

Zvýši sa však kvóta na dovoz medu zo súčasného dovozu 30-tisíc ton na 45-tisíc ton, čo je podľa Komisie menej ako 10 percent spotreby v EÚ.

Kritika na dohodu sa znáša predovšetkým z poľnohospodárskych a environmentálnych kruhov. Zhŕňa ju francúzsky think-tank Institute Veblen pour les réformes économiques.

Ide napríklad o uplatňovanie zásad Parížskej klimatickej dohody. Zmluva medzi EÚ a Mercosurom podľa neho nijako nerieši situáciu, ak by niektorá zo zmluvných juhoamerických krajín odstúpila od klimatickej dohody (ako to napríklad urobili USA). Hoci existuje všeobecný záväzok, že krajiny zostanú zmluvnými stranami klimatickej dohody, odstúpenie od nej nemá mať podľa iného článku obchodného paktu za následok akékoľvek obmedzenie obchodných dohôd.

Kritizujú tiež vágne ustanovenia týkajúce sa smernice o odlesňovaní. Európski dovozcovia sa podľa zmluvy majú spoliehať na informácie poskytované v tejto veci vnútroštátnymi orgánmi krajín Mercosuru. Podľa environmentalistov chýba aj akýkoľvek sankčný mechanizmus, ktorý by nedodržanie legislatívy o odlesňovaní či o ochrane biodiverzity postihoval.

Environmentálne organizácie sa tak obávajú negatívnych vplyvov napríklad na amazonský prales či toho, že európsky priemysel bude podporovaný v tom, aby do Južnej Ameriky exportoval pesticídy, ktoré už EÚ zakázala používať.

V prípade dovozu poľnohospodárskych plodín sa tak v Európe vyrobené zakázané pesticídy vrátia cez Atlantik späť do potravín, ktoré budú konzumovať Európania.

Trumpove clá na EurópuEurokomisár Šefčovič vo Washingtone nielen sľuboval rozšírenie obchodu, pri zavedení ciel pohrozil aj odvetou

Erik Potocký

Pokiaľ ide o poľnohospodárstvo, zmluva má podľa európskych kritikov vážnu dieru. Napríklad Brazília si niektoré ustanovenia vykladá tak, že ak sa konkrétny bod v rokovaní do roku 2019 uzavrel a v roku 2023 nebol znovuotvorený, nemôže sa na brazílsky export do EÚ vzťahovať legislatíva, ktorá na európskej strane vytvára obchodnú bariéru a bola schválená po roku 2019. Napríklad zákaz dovozu mäsa ošetreného antibiotikami podporujúcimi rast či plodín ošetrených počas rastu niektorými z látok, ktoré boli medzičasom v EÚ zakázané.

To môže vyvolať obchodné spory, obvinenia z porušenia dohody či arbitrážne konania. Spomínaná Brazília si to vysvetľuje tak, že výsledkom prípadnej arbitráže musí byť uvoľnenie iných obchodných bariér, čo by z hľadiska európskeho poľnohospodárstva znamenalo ďalší prílev lacnejšej konkurencie na pulty európskych obchodov.

Európski pestovatelia a chovatelia argumentujú, že táto cenová výhodnosť by šla na úkor kvality a zdravotnej bezpečnosti dovážaných potravín.

Európski poľnohospodári argumentujú, že cenová výhodnosť juhoamerických produktov by šla na úkor kvality a zdravotnej bezpečnosti dovážaných potravín.

To podľa kritikov ešte viac zvýši tlak na malých a stredných farmárov, ktorí už dnes majú problém konkurovať veľkým koncernom, pestujúcim a vyrábajúcim potraviny na priemyselnej úrovni.

V slovenskom kontexte treba dodať, že najväčšia stavovská organizácia Slovenská poľnohospodárstva a potravinárska komora sa nielen pripojila k odmietavému stanovisku agrárnych komôr krajín V4 (Poľsko je jedným z lídrov odporu v celej EÚ), ale pridala sa aj k celoeurópskemu januárovému protestu, ktorý organizovala celoeurópska organizácia poľnohospodárov COPA-COGECA.

Naopak, slovenský minister pôdohospodárstva Richard Takáč dohodu podporil z pohľadu prospechu pre európsky priemysel, hoci pripustil reálnosť obáv európskych poľnohospodárov.

No a napokon je dohoda predmetom kritiky aj pre utajovanie samotných rokovaní. Európska komisia zverejnila len oznámenie o podpise, samotný proces nebol predmetom verejnej kontroly, nebolo možné k jednotlivým bodom predkladať relevantné pripomienky, a to nielen z prostredia občianskej spoločnosti, ale dostatočné informácie o rokovaniach nemali ani samotné členské štáty EÚ.

Komisia sa navyše podľa kritikov snaží dohodu rozdeliť na obchodnú a politickú tak, aby obišla možné veto, ktoré z niektorých krajín hrozí.

Možné zaseknutie v členských štátoch

Politická dohoda zatiaľ znamená len podpis na úrovni EÚ, celý proces však má svoje pokračovanie.

Dohodu musia schváliť členské krajiny v Európskej rade. Francúzsko, Poľsko a Rakúsko už vyjadrili svoj odpor, najmä z obáv pred negatívnym vplyvom na svoje poľnohospodárstvo. Na zablokovanie by však potrebovali ešte minimálne jednu veľkú krajinu, aby dosiahli aspoň 35-percentnú blokačnú menšinu rátanú podľa podielu na celkovom počte obyvateľov. 

V tomto smere bude kľúčové najmä to, ako sa k dohode postaví Taliansko a predovšetkým nová vláda v Nemecku, keďže ďalšia z veľkých krajín – Španielsko – dohodu podporuje nielen z obchodného hľadiska, ale aj pre kultúrne väzby Pyrenejského polostrova na Južnú Ameriku.

Či sa Francúzom ako hlavným odporcom dohody s Mercosurom podarí nájsť blokačnú menšinu, závisí aj od postoja budúcej nemeckej vlády.

Jeden z favoritov na budúceho nemeckého agroministra Günther Felßner z bavorskej CSU už avizoval svoj odpor voči tejto dohode s dôrazom na to, že ak legislatíva EÚ vyžaduje prísne podmienky pre prácu európskych farmárov, mala by rovnaké podmienky klásť aj na akýkoľvek import poľnohospodárskych produktov a potravín.

Ak by sa dohodu podarilo schváliť aj v Rade, musí ju ešte napokon ratifikovať aj Európsky parlament. Táto ratifikácia sa síce týka len ustanovení vo výlučnej právomoci parlamentu – napríklad liberalizácie obchodu –, ani tu však zástancovia dohody nemajú absolútnu istotu hladkého priebehu.

Národné parlamenty zas musia ratifikovať ustanovenia týkajúce sa jurisdikcie, primárne v ochrane investícií a urovnávania sporov, ale aj všeobecné politické otázky, ktoré sa týkajú spolupráce s juhoamerickými krajinami.

Dohoda s Mercosurom má tak pred sebou ešte dlhú a komplikovanú cestu. A aj keby celý proces prebehol hladko a bez komplikácií, vstúpenie znížených ciel do platnosti môže trvať viac ako rok.