
V noci z nedele na pondelok budú v Hollywoode udeľované tohoročné ceny Americkej filmovej akadémie, známe ako Oscar. Význam zlatej sošky možno býva preceňovaný, predsa len však čosi napovedá o kvalite americkej aj medzinárodnej kinematografie. Je preto pozoruhodné, že do užšej nominácie na cudzojazyčného Oscara sa za posledných sedem rokov dostali až štyrikrát filmy z Izraela. (Na porovnanie, v tom istom období filmy zo SR a ČR: nulakrát.)
Nemyslím, že iba kvôli židovskej loby v Hollywoode. Pritom v našich končinách je izraelská tvorba málo známa. Pred pár rokmi odvysielali ČT a STV niekedy v nočných hodinách Kadosh, koprodukčný Choď, ži a niekým sa staň a primárne palestínsky Raj hneď teraz. Mňa však z izraelskej produkcie zaujali skôr iné filmy. Stručne sú predstavené nižšie, zoradené podľa môjho subjektívneho rebríčka.
Upozornenia:
- Násilie / Sex – film obsahuje násilie či iné strach vzbudzujúce scény / vizuálnu alebo verbálnu sexualitu. Počet hviezdičiek – jedna až tri - naznačuje množstvo, resp. intenzitu takýchto scén;
- Spoilers! – trailer prezrádza priveľa z deja filmu. Neodporúčam pozerať viac než prvých cca 45 sekúnd;
- Názvy sú uvedené v anglickom a hebrejskom jazyku, lebo k oficiálnym slovenským názvom sa nedá vždy dopátrať.
10. Kippur (2000)
Násilie:* Sex:** Réžia: Amos Gitai.
Staršia generácia si možno spomenie na tú anekdotu z izraelsko-arabskej vojny na Yom Kippur z roku 1973: Bomba zrovná so zemou zákop. Náhle sa tak ocitnú zoči-voči vojak v izraelskej uniforme a vojak v sýrskej uniforme. Obaja na seba v prvotnom šoku zízajú, až napokon ten v sýrskej uniforme vyhŕkne: „Čto ty smatriš?! Ty ješčo nikagdá nevidel arabskovo soldata?“
Film Kippur natočil Amos Gitai na základe svojich vlastných zážitkov z bojov na Golanských výšinách. Arabských ani „arabských“ soldatov sa nedočkáte, zato drsnej vojnovej reality áno. Pozitívom filmu je jeho uveriteľnosť. Bol prirovnávaný k filmu Zachráňte vojaka Ryana, to je však priveľmi odvážne tvrdenie. Nato Kippuru chýba pútavejší príbeh a svižnejší spád.
PS: Prvé a posledné minúty sa režisér pokúsil spestriť akousi artovou eroticoku vsuvkou. Rozumej, váľanie sa a súlož na maliarskom plátne s farbami, do toho saxíkový podmaz. K zvyšku filmu sa to hodilo asi tak, ako sa hodí tá komunistická prístavba na historickú budovu Národnej galérie v Bratislave. Ale možno som na toľkú genialitu len príliš obmedzený.
9. Beaufort (2007)
Násilie:* Réžia: Joseph Cedar
Podľa románu, vraj miestneho bestselleru. Posledné týždne izraelskej okupácie južného Libanonu v roku 2000. Monotónny život strážcov pevnosti z križiackej éry, na čele s mladým, vnútorne rozorvaným veliteľom Lirazom. Z času na čas rakety Hizballáhu, ktorý je rovnako neviditeľný, ako tí Sýrčania v Kippure (viď vyššie). Neprestajne hroziaca smrť. Vo filme je dobre vykreslená ponurá atmosféra. Je to zaujímavá záležitosť, len dosť rozvláčna a kritikmi preceňovaná.
8. The Debt (Ha-Hov, 2007)
Násilie:** Sex* Spoilers! Réžia: Assaf Bernstein.
Priemerný krimi thriller o love na ex-nacistického zločinca a o dlho zamlčanej pravde. V tomto príbehu však Američania očividne videli potenciál, lebo zakrátko sa dočkal aj akčnejšieho remake-u s hviezdnym obsadením (Hellen Mirren, Jessica Chastain, Sam “Avatar” Worthington). Pred dvoma rokmi bežal remake v našich multiplexových kinách, je dostupný aj na DVD. Náročnejšie je už dostať sa k pôvodnej izraelskej verzii. Škoda, že tam, kde originál má svetlé chvíľky, remake pokrivkáva, a naopak.
7.The Band’s Visit (Bikur Ha-Tizmoret, 2007)
Sex:* Réžia: Eran Kolirin.
Vojenský mini-orchester z Egypta prichádza do Izraela zahrať na akési kultúrne podujatie. Egypťania však skomolia názov mesta a ocitnú sa v zapadákove uprostred púšte Negev... The Band’s Visit má v sebe kus poetiky, podobnej ako tá česká hrabalovská. Lenže humor je tu o čosi prízemnejší. Oddychovka, kde sa vojna a politika priamo nerieši, lebo v určitých situáciách „Arab jak Žid, lidi jsou lidi, to je jasné...“
6. Sweed Mud (Adama Meshuga'at, 2006)
Násilie:* Sex:** Réžia: Dror Shaul
Prvé kibuce – izraelské poľnohospodárske a výrobné družstvá - boli zakladané už pred vznikom Izraela židovskými imigrantmi, poväčšine sekulárnymi nacionalistami. Životný štýl v kibucoch bol silne kolektivistický: od spoločného vlastníctva pôdy, cez závodné stravovanie a potraviny na prídel, až po oddelené bývanie rodičov a detí už od kojeneckého veku. Ženy po pôrode boli v mene emancipácie „odbremenené“ od svojich materských povinností, aby mohli efektívnejšie „pracovať pre spoločné dobro“ na družstve. O deti sa starali ošetrovateľka a vychovávatelia. Rodičia smeli s nimi stráviť len tri, štyri hodiny denne po šichte. Ľavicoví intelektuáli prezentovali vo svete kibuce ako fungujúcu socialistickú utópiu v malom. Ako to už so sociálnymi experimentmi chodí, aj tento onedlho z veľkej časti prevalcovala realita. Od 70. a 80. rokov 20. storočia bolo na žiadosti rodičov oddeľovanie od ich detí zrušené, mnohé kibuce boli sprivatizované a väčšinou prešli na individualizované odmeňovanie pracovníkov. Dnes žije v kibucoch približne 1,5% populácie Izraela.
Sweet Mud je nostalgická retro-dráma od Drora Shaula, ktorý v takejto komunite sám vyrastal. Zobrazuje dospievanie v klasickom kibuci 70-tych rokov. Dvanásťročný Dvir sa musí vyrovnávať nielen s psychickou poruchou svojej matky. Škola, služby, priateľstvo, láska, ale tiež trpké skúsenosti so stádovitosťou, s potláčaním odlišnosti aj s obyčajnou susedskou nevraživosťou. Výsledný dojem zo vzťahov v tomto konkrétnom spoločenstve je až desivý. Tento film však nemožno vnímať ako nejakú propagandistickú obžalobu inštitúcie kibucov vo všeobecnosti. Skôr ide o priblíženie vtedajšieho a tamojšieho spôsobu života, a zároveň citlivo vyrozprávaný osobný príbeh.
(pokračovanie na budúci týždeň)
Lukáš Pitel
Autor je spolupracovník Postoy.sk.