NÁZOR FRANTIŠKA MIKLOŠKA: Staré prešpuráčky (Venované pamiatke pani Ireny Šturdíkovej)

ba-snd-text.jpg

Sedávali, rozprávali, pofajčievali, vadili sa so svojimi psami. Boli to pamätníčky Bratislavy. Vedeli, prečo kostol Klarisiek neslúži pre bohoslužby. V roku 1913 sa tam obesil kňaz. V takom prípade muselo prísť povolenie k novej vysviacke až z Ríma. Prišla prvá svetová vojna, potom republika, kostol nemal poriadne svojho majiteľa, nemal kto za tým chodiť. Až to nakoniec zobral štát.

Pamätali sa ešte na súsošie Márie Terézie. Stálo na námestí, ktoré sa kedysi volalo Korunovačný pahorok. Na tomto vyvýšenom mieste novo-korunovaný kráľ prisahal na všetky svetové strany vernosť monarchii. Posledný bol v roku 1830 Ferdinand V. Bratislavský sochár Ján Fadrusz postavil na tomto mieste súsošie Márie Terézie. V roku 1921 ho českí legionári zdemolovali. Potom to bolo Štefánikovo námestie s jeho sochou. V roku 1946 Štefánikovu sochu odstránili; neskôr to bolo Roosweltovo námestie. Dnes je to námestie Ľudovíta Štúra.

Staré prešpuráčky sú hrdé na komentátora rakúskej televízie Huga Portischa. Portischovci bývali najprv v Petržalke, potom naproti Jezuitského kostola, v dome, kde je dnes Tatratour.(1) Hugo navštevoval reálne gymnázium v budove starého rozhlasu. Jeho otec napísal dejiny Bratislavy. Staré panie tvrdia, že Hugov šarm nie je rakúsky, ale prešpurácky. Hugov otec je pochovaný niekde na Ondrejskom cintoríne.

"V jeden piatok našla v schránke anonymný lístok, kde bolo napísané: 'Ste sledovaná, dajte si pozor!' Stará pani už vedela o prehliadke na hraniciach a znervóznela."

Poznajú dobre dejiny niektorých budov v Starom meste. Na Kapitulskej ulici stojí Esterházyho palác zo 17. storočia. Nejaký čas v ňom býval Albert Sasko-Tešínský, zať Márie Terézie. V tomto dome tiež býval a koncertoval Joseph Haydn. Národný výbor tu dnes buduje Mestský archív.(2) Na rohu Prepoštskej a Jiráskovej stojí Zichyho palác, z 18. storočia.(3) Zichyovci boli hudobná rodina. Zaslúžili sa o rozvoj bratislavského hudobného života. Na výchovu svojich detí pozvali skladateľa Heinricha Augusta Marschnera. Jeden z príslušníkov rodiny sa priatelil s Wolfgangom Amadeom Mozartom. Dnes sa tento palác prebudúva na „Dom obradov“. Zostala z neho iba fasáda. Nástenné maľby zatreli, stropy strhli a okná vymenili. Staré prešpuráčky odmietajú komentovať tieto prestavby.

Jednu z týchto svedkýň starej Bratislavy som mal možnosť osobne poznať. Volala sa pani Irena Šturdíková. Jej manžel bol za prvej republiky a Slovenského štátu hlavný súdny radca. Patril k starej garnitúre sudcov, pre ktorých sudcovstvo bolo povolaním. Po 48. roku bol z práce prepustený. Nasledovali domové prehliadky, výsluchy. Už nikdy viac potom súdnictvo nerobil.

Po smrti manžela žila pani Šturdíková sama v ich dome. Prízemie domu z času na čas prenajímala. V 86. roku ubytovala u seba jednu študentku zo západného Nemecka, ktorá chcela v Bratislave nejaký čas žiť. Stará pani ožila. Mohla znovu hovoriť nemecky a študentku si obľúbila ako svoju dcéru. Jedného večera na začiatku roku 1987, študentka pobudla v spoločnosti bratislavských a pražských neoficiálnych umelcov a intelektuálov. Keď sa spoločnosť neskoro večer rozchádzala, polícia všetkých legitimovala. Asi o mesiac, keď sa dievča vracalo na chvíľu domov, do Nemecka, na hraniciach ju čakala trojhodinová osobná prehliadka. A potom prišla rada na pani Šturdíkovú. V jeden piatok našla v schránke anonymný lístok, kde bolo napísané: „Ste sledovaná, dajte si pozor!“ Stará pani už vedela o prehliadke na hraniciach a znervóznela. Začala chodiť po dome a pozerať, čo má skryť, ak by bola domová prehliadka. V pondelok prišiel ďalší anonym: „U Vás býva Nemka, ktorá prenáša cez hranice zakázané veci. Ste sledovaná.“ Nato začali v noci výhražné telefonáty. Pre túto 79 ročnú ženu, vážne chorú na srdce, nebolo viac treba. Chodila po dome a skrývala - študentkino rádio, šnúru od jej písacieho stroja a podobne. Zakrývala svoj strach. V sobotu, nedeľu už len sedela, polihávala. V pondelok ráno ju našli mŕtvu. Lekár konštatoval zlyhanie srdca.

znamenia-cias.jpg

Kardinála Štěpána Trochtu po ťažkej operácii očí, keď mal prikázaný úplný kľud, navštívil miestny cirkevný tajomník a po niekoľko hodinovom vyčerpávajúcom „jednaní“ kardinál zomrel. Profesor Jan Patočka, signatár Charty 77, zomrel po opakovaných výsluchoch na Bezpečnosti. Starej pani Šturdíkovej, ktorá bokom od všetkého dožívala svoj život, ktorá žila v spomienkach na starú Bratislavu a ktorá sa každú nedeľu stretávala s poslednými prešpuráčkami na nemeckej omši v Dóme sv. Martina, stačili dva anonymy a niekoľko nočných telefonátov. Bolo to práve v čase, keď sa Československo pripravovalo na návštevu Michaila Gorbačova.

"Pani Šturdíková bola jednou zo svedkýň starej Bratislavy. Spolu so svojím manželom tu zanechala neporušené svedectvo."

Keď v roku 1918 vznikla prvá republika, starí prešpuráci neboli tým nadšení. Ich život, hoc ako často biedny, odohrával sa v prostredí, ktoré im prinášalo radosť a intimitu a nevideli preto dôvod k nejakej zmene. Pressburg, alebo Poszony alebo Bratislava bola pre nich „slobodným mestom“. Samozrejme, že na ich názor sa nikto nepýtal a čím ďalej, boli samotným životom vytláčaní. Zostala im nakoniec len Kapitulská ulica a Dóm sv. Martina.

Kapitulská ulica, ktorú tvorili kedysi kanonické domy, mala až do 17. storočia právo azylu. Tento azyl bol prirodzenou obranou pred rozpínavosťou mestskej rady. (Kto sa skryl v budovách tejto ulice, ak ho cirkev nevydala, mestská rada nemala naňho právo.) Ale ukázalo sa aj neskôr, že existujú všade miesta a ľudia, ktorí sú nositeľmi azylu pred rozpínavosťou „mestskej rady“. Pani Šturdíková bola jednou z týchto ľudí. Spolu so svojím manželom tu zanechala neporušené svedectvo. Títo ľudia a tieto miesta ukazujú, že je na čo nadväzovať. Ukazujú na „tesnú bránu“ (Mt 7,13), ktorou sa aj dnes vchádza do života.

František Mikloško
Autor bol kresťanským disidentom, prvým ponovembrových predsedom SNR a dlhoročným poslancom NR SR.

Článok pôvodne vyšiel v roku 1987 v 3. čísle samizdatu Fragment, autor ho publikoval pod pseudonymom Marek Bohúň. V súčasnosti vychádza v novej knihe Františka Mikloška Znamenia čias.

Poznámky:

1. Je to dnešná budova Slovenskej sporiteľne, ale niektorí znalci Bratislavy hovoria, že Portischovci mali dom na Nám. SNP. Na jeho mieste dnes stojí budova Najvyššieho súdu SR.

2. Národný výbor tu začal budovať Mestský archív. Na dvore Esterházyho paláca stál veľký strom, pagaštan konský. Štátne úrady sa ho pred začiatkom prestavby rozhodli vyrúbať. Mladí ochranári sa tomu snažili zabrániť, ale jedného dňa budovu a Kapitulskú ulicu obsadila polícia a strom vyrúbali. Potom, po začatí prác sa ale zrútila časť budovy a do dnešných dní tu stojí tento palác opustený.

3. Jiráskova ulica je dnešná Ventúrska ulica.